Tretia predpoveď utrpenia (Mr10,32-45)
V tejto Ježišovej predpovedi vrcholia všetky predchádzajúce výroky. Je naznačený čas, miesto i spôsob, ako sa to všetko stane a nakoniec aj slávne vzkriesenie. Markovo evanjelium sa pomaly presúva do záverečnej fázy.
32 „Vystupovali cestou do Jeruzalema. Ježiš išiel pred nimi a divili sa. Tí, ktorí ho nasledovali, sa báli. Znova si vzal nabok Dvanástich a začal im hovoriť, čo ho očakáva.“ – Ježiš sám určoval smer cesty, viedol učeníkov a nejasne opísanú skupinu ďalších ľudí, Ježišových nasledovníkov. Viedol ich tak, že išiel pred nimi. Ježiš bol prvý, ale v skutočnosti bol posledný, lebo vždy bol sluhom všetkých. Je tu zachytený nový začiatok: „začal im hovoriť“. Cieľ je už na obzore. Bláznivá Božia láska a bláznivé ľudské zlo sa čoskoro stretnú. Je možné, že anonymné ženy, ktoré posluhujú a nakoniec zostanú aj pri Ježišovom kríži, sú už teraz súčasťou sprievodu do Jeruzalema.
„Vystupovali do Jeruzalema“ – Jeruzalem je tu po prvýkrát spomenutý ako definitívny cieľ Ježišovej cesty. Jeruzalem leží na vápencovej planine vo výške 760 metrov n. m., preto sa do mesta z každej strany musí vystupovať, najmä od Jericha. Evanjelista podčiarkuje Ježišovu rozhodnosť prijať utrpenie aj tým, že opisuje Ježiša ako kráčajúceho vpredu, pred ostatnými, ako toho, kto sa ponáhľa. Ježiš sa ponáhľa iba preto, aby sme my všetci mohli čím najskôr doputovať k nemu. Naopak učeníci idú za Ježišom s údivom a strachom. Tieto dva pocity prezrádzajú ich neochotu a neschopnosť prijať Ježišovo smerovanie podľa vôle svojho Otca. Ježišova púť je „výstup“, je to anabáza, čiže námaha, ale stojí za to. Takýto „Jeruzalem“ je cieľ každej životnej púte. Až tam, na vrchole, po prekonaní všetkého utrpenia, človek nájde svoju plnosť, šťastie, slávu a pravé svetlo svojej tváre. Je to výstup, ktorý stojí za to, lebo je to výstup do Božieho kráľovstva.
„Znova si vzal nabok Dvanástich“– Veľmi dôležitý moment, v ktorom sa najbližší učeníci už po tretí raz a naposledy dozvedajú, čo Ježiša čoskoro čaká. Okrem nich si ani prvú, ani druhú a ani tretiu predpoveď utrpenia nikto nevypočul. Sú to oni, ktorí ako prví potrebujú nové oči a nové srdce. Oni musia pochopiť Pravdu. Dôraz nespočíva na Ježišovom zázračnom poznaní budúcich udalostí, ale na tom, že tie udalosti v žiadnom prípade nebudú nešťastnou náhodou.
33 „Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom, odsúdia ho na smrť, vydajú ho pohanom.“ – Častica „hľa“ dodáva slovám dramatickosť. Hoci Ježiš hovorí o sebe, používa zástupnícky titul „Syn človeka“. Ježiš tu po prvý raz použije plurál: „vystupujeme“, čo znamená, že do svojho vykupiteľského diela chce zahrnúť aj Dvanástich.
„Bude vydaný“ – Podobne ako v 9, 31, aj na tomto mieste Ježiš hovorí najprv o „vydaní“, ale tento raz už presne špecifikuje, že bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Toto slovo sa naplní v 14, 43-46. Aj Judáš „vydal“ Ježiša, čiže zradil ho, predal ho (por. 14,10). V skutočnosti sa Ježiš „vydal“ sám a z čistej lásky (por. 14,22). Nakoniec je to Boh Otec, ktorý nám „vydal“ svojho Syna (por. Rim 8,32). V každom našom hriechu je skryté aj toto „vydanie“. On sa vydal na smrť, aby sme našli život: „Hľa, toto učinil Pán, vec v našich očiach obdivuhodná“ (Ž 118,23). Skrze naše zlo prišlo k nám také veľké dobro.
„Odsúdia ho na smrť, vydajú ho pohanom“ – Ježišov popis blízkej budúcnosti je na rozdiel od prvých dvoch predpovedí pomerne podrobný. Použitím šiestich slovies bližšie opisuje, čo s ním urobia .Číslo šesť je číslo človeka. Šesť slovies – vydať, odsúdiť, posmievať sa, pľuvať, bičovať, zabiť – sú typicky naše, ľudské. V týchto šiestich slovesách je zhrnuté konanie človeka, ktorý sa pokúsil zabiť Boha. To siedme sloveso – vstať z mŕtvych – je už iba jeho, je iba Božie. Nie hneď, až po troch dňoch vstane z mŕtvych, aby bolo isté, že úplne zomrel a znovu úplne ožije. On, pôvodca života (Sk 3,15), bude zo závisti zabitý a z lásky vzkriesený. Sedmička je číslo plnosti, úplnosti, je to číslo Boha a Božieho kráľovstva. Boh nám dáva a ponecháva nedotknutú slobodu, ale zároveň nás vyzýva, aby sme voči Ježišovi zaujali jasný a jednoznačný postoj. To bude nakoniec aj základným stavebným kameňom nášho vlastného konečného osudu; život alebo smrť. Dozvedáme sa, že prvou akciou veľkňazov a zákonníkov bude „odsúdenie na smrť“, ku ktorému skutočne dôjde v 14, 64, na konci Ježišovho výsluchu pred veľradou. Ich druhou predpovedanou akciou bude „odovzdanie pohanom“, ktoré sa naplní v 15,1, keď bude Ježiš vydaný Pilátovi. Vydajú ho, aby sa každá ruka hriešnika mohla dotknúť Spasiteľa (por. Mudr 2,17; Ž 22,7; 31,12; 35,15; 39,9; 42,11, ...).
34 „Budú sa mu posmievať, budú naňho pľuvať, budú ho bičovať a zabijú ho, no po troch dňoch vstane.“ – Tretiu akciu Ježišových neprajníkov predstavuje „posmievanie“, ktoré v 15, 20 uskutočnia vojaci a následne aj samotní veľkňazi a zákonníci (15,31). Človek sa posmieva Božej moci a múdrosti, posmieva sa jej ako slabosti a hlúposti. Sebectvo nikdy nemôže pochopiť čistú lásku. Štvrtou predpovedanou akciou je „pľuvanie“, ktoré sa naplní v 14, 65, keď na Ježiša napľujú niektorí členovia veľrady a v 15, 19 na Ježiša napľujú vojaci (por. Iz 50,6). Úbohý človek sa všemožne snažil pohrdnúť Ježišom a ponížiť ho. Ježišova slabosť vyráža dych, nechá sa až takto ponižovať. Títo nerozumní ľudia boli využití na to, aby nám Ježiš ukázal, aká bezhraničná je jeho láska k nám. Ľudská slina mala zakryť Božiu slávu. O „bičovaní“ ako o piatej akcii hovorí evanjelista Marek v 15, 15 (por. Ž 73,14). Skôr, ako ho úplne nahého vystavili na kríž, násilím pokryli celé jeho nevinné telo hlbokými a bolestivými ranami, až sa už nepodobal ani na človeka. Šiestou a poslednou predpovedanou akciou je „zabitie“, o ktorom hovorili aj dve predchádzajúce predpovede. Číslo šesť je číslom každého zla. Zlo zabíja. Posledným elementom, po šiestich akciách veľkňazov a zákonníkov, prichádza siedma, Božia akcia. je to poukázanie na „vzkriesenie po troch dňoch“, podobne ako v prvých dvoch predpovediach (8,31; 9,31). Evanjelisti Matúš a Lukáš uvádzajú „na tretí deň“. Opis pašií sa presne zhoduje s touto treťou predpoveďou. Ježiš takto pripravoval duše svojich učeníkov na náročné rozrušenie, ktoré ich čaká, na silné emócie z jeho umučenia a smrti. Ježiš predbiehal čas, aby im povedal o potupnej smrti, ale aj o sláve vzkriesenia. Neskôr, keď sa to naozaj stane, budú mať apoštoli možnosť spomenúť si na tieto slová a uchovať si v sebe nádej, že Ježiš naozaj vstane z mŕtvych. Viera vo vzkriesenie z mŕtvych je nevyhnutne spojená s osobou Ježiša Krista. On sám je zárukou nášho vzkriesenia, pretože vopred zvestoval aj svoje vlastné zmŕtvychvstanie. Odveké „misteriuminiquitatis“, tajomstvo zla, však zostáva i naďalej. Človek i po Ježišovom zmŕtvychvstaní môže pokračovať ďalej v tom, čo robil aj dovtedy, môže opäť zabíjať. Ježiš akoby neurobil žiadny zlom v zlom, žiadnu zmenu v otázke zla. Boh ani po autentickej Veľkej Noci neodporuje slobodnej vôli človeka, ktorá sa rozhoduje pre zlo a smrť. Každý robí to, čo mu je vlastné. Človek v hriechu vie len zabíjať a Boh vo svojej láske vie len milovať, dávať život, odpúšťať, zachraňovať. Napriek ľudskému negativizmu Boh pôsobil a vždy bude pôsobiť len pozitívne.
35 „Pristupujú k nemu Jakub a Ján, Zebedejovi synovia, hovoriac mu: „Učiteľu, chceme, aby si pre nás urobil, o čo ťa požiadame.“ – Bezprostredne po tretej predpovedi utrpenia Dvanástim sa na scéne objavujú dvaja z nich, bratia Jakub a Ján. Spolu s apoštolom Petrom to boli traja privilegovaní učeníci. Akoby nič nepočuli, ako by ochoreli na zvláštny druh farbosleposti (daltonizmus), lebo stále vidia iba jedno a to isté. Vyslovujú skutočné chcenie, žiadosť, nie iba nádejné prianie a prosbu. Zaujímavé je, že vyradili aj konkurenta, apoštola Petra.
„Jakub a Ján“ – Spolu s Petrom sú vyvolení svedkovia napr. vzkriesenia Jairovej dcéry, Ježišovho premenenia či jeho zápasu v Getsemanskej záhrade. Oni uchovajú Ježišovu eschatologickú reč. Podľa Mt 20,20 túto požiadavku sprostredkovala ich matka. Rodinné spiknutie a túžba po prvenstve, čistý princíp rozdelenia. Matka Zebedejov bola pravdepodobne príbuzná Panny Márie; medzi Ježišom a Zebedejovcami mohol byť aj príbuzenský zväzok.
36 „On im povedal: „Čo chcete, aby som pre vás urobil?“ – Jakub a Ján svoju odvahu formulovali slovesom „chceme“, a preto sa ich aj Ježiš opýtal: „čo chcete?“ Ježiš vie presne, čo ho čaká v budúcnosti a zrazu nevie, na čo teraz myslia jeho učeníci? Samozrejme, že to vedel, len bol hlboko ľudský a nechal ich vypovedať, čo mali na srdci. To, čo Ježiš práve povedal, sa vyparilo do vzduchu, zrno padlo na kraj cesty a uschlo (por. 4,15). Je to však stály jav; ak sa človekovi niečo nepáči, utne to a zahodí, ostatne hluchý, slepý. Žiaľ, aj zachraňujúce Božie veci končia v takomto hlbokom nezáujme. Ježiš „chce“, aby sme rozlišovali medzi tým, čo sa páči aj jemu a čo iba nám. Celé evanjelium je výchovou našich túžob, aby nezostali „zdivené“, ale aby sme ich porovnávali s Božími zámermi, aby sme ich krotili, usmerňovali a prispôsobovali podľa Boha (aj keď naše pôvodné očakávania mohli byť úplne iné). Musíme sa naučiť niečo chcieť podľa Boha. On vyslyší to, čo sľúbil, ale nie naše očakávania, za ktorými je neraz skryté zlo.
37 „Oni mu povedali: „Daj nám, aby sme ti v tvojej sláve zasadli jeden po pravici a druhý po ľavici.“ – Má to až nádych humoru. Chcú presný opak toho, čo im Ježiš už tri roky ponúka. Je to ako rozhovor medzi hluchými; každý vraví niečo iné. Chcú byť spoluvládcovia, spolusudcovia s Ježišom? Čo vlastne chcú? Niet zdeformovanejšej modlitby ako táto. Snaha ochočiť si Boha, aby skákal podľa nás, aby konal pre našu slávu. Koľko je takýchto modlitieb, v ktorých žiadame to, čo nám Boh nechce a nemôže dať. V skutočnosti to môže byť prosba o zlo, o „dar“ zničenia, a to Boh nikdy neurobí. Boh nie je vykonávateľom našich plánov, ale my sme vykonávatelia jeho vôle, lebo iba on vie, čo je našou spásou a čo nie. Čo sa zhoduje s jeho vôľou, v tom nás Boh vždy vyslyší. Jeden z púštnych otcov napísal: „Raz ma Boh vyslyšal v tom, čo som od neho žiadal a mal som toho dosť. Odvtedy prosím iba to, aby som plnil jeho vôľu.“ Túžba byť blízko Boha je základom všetkého, ale nie v opojení moci.
Po prvej predpovedi utrpenia nasledovala Petrova námietka (por. 8, 31-32). Po druhej predpovedi sa učeníci pohádali, kto z nich je väčší (por. 9, 31-34). Teraz nasleduje totálny skrat a nepochopenie, Jakub a Ján akoby úplne prepočuli Ježišove slová o utrpení a počuli iba ten koniec o slávnom vzkriesení. Nevedno, prečo zrazu dychtia obsadiť jedinečné pozície pri oslávenom Ježišovi. Podľa sv. Augustína učeníci touto požiadavkou mohli nabádať Ježiša, aby hľadal svoju slávu bez utrpenia, bez poníženia, bez kríža, ale toto satanské pokušenie Ježiš odmietol už na začiatku svojho verejného účinkovania.V každom prípade ukázali, že Ježiš ešte stále nie je „mesiášom“ ich ľudských túžob a nakoniec predsa len pochopili, že ani nikdy nebude.
„Sláva“ – Hebrejské slovo „sláva“ znamená tiež „váha, tiaž“. Ježišovou „slávou“ je láska, ktorá ho „stiahla“ na zem. Ľudská sláva si rada pridáva na „váhe“, ale v skutočnosti je to prázdnota, je to len domýšľavosť.
„Po pravici a ľavici“ – Tieto „prestížne“ miesta nakoniec zaujali dvaja zločinci, bratia každého z nás (por. 15,27).
38 „Ježiš im povedal: „Neviete, čo žiadate. Môžete vypiť kalich, ktorý ja pijem, alebo podstúpiť krst, ktorý ja podstupujem?“ – Obraz kalicha naznačuje kalich horkosti, ktorého obsahom je Boží súd, Boží hnev, Boží trest. Obraz kalicha nie je nový, je prítomný v mnohých textoch Starého zákona (por. Ž23,5; 116,13; Iz 51,17; Jer 25,15). Ježiš si však „kalich utrpenia a smrti“ vybral dobrovoľne, nie je to nijaká predestinácia (predurčenie), hoci sám povedal Otcovi: „Otče, ak je to možné, odním odo mňa tento kalich“ (14,36). Je to kalich kríža zhorknutý žlčou hriechu celého sveta (por. Iz 51,17; Ž 75,9). Ježiš „vypil kalich“, – čiže zobral na seba spravodlivý Boží trest kvôli človekovi, aby ho zachránil. Obraz krstu je pridružený k obrazu kalicha. Text doslova hovorí „byť pokrstený krstom“. Tu nejde o prvú sviatosť, o obradný krst, ale o obraz ponorenia sa do vody, o ponorenie sa do mora nebezpečenstva, utrpenia a smrti. Táto idea, rovnako ako idea kalicha, je takisto prítomná v textoch Starého zákona (por. 2 Sam 22,5; Ž 18,5; 42,8; 69,2-3). Obraz kalicha a krstu musel byť teda učeníkom dobre známy a určite pochopili, čo im chcel Ježiš povedať. Ježiš sa ich pýtal, keď tak veľmi dychtia po najvyššej sláve, či sú najprv ochotní prijať „privilegovaný“ post „bolesti, utrpenia a smrti“.
„Neviete, čo žiadate“ – Je to Ježišova odpoveď na každú modlitbu, v ktorej si zamieňame našu vôľu s jeho vôľou.
39 „Oni mu povedali: „Môžeme.“ Ježiš im povedal: „Kalich, ktorý ja pijem, vypijete a krst, ktorý ja podstupujem, podstúpite.“ – Pozitívna odpoveď bratov Jakuba a Jána nie je prekvapivá, lebo bola iba odpoveďou „tela“, nie „ducha“, plná sebavedomia. Ježiš im však predpovedá, že ich čaká „kalich“ utrpenia. Ježiš učeníkom nesľubuje to, čo žiadali, ale sľubuje im to, čo nežiadali. Je to zvrat, ktorý si v tej chvíli ani nevšimli.
40 „No dať zasadnúť po mojej pravici alebo ľavici nie je v mojej moci, ale (bude to dané tým), pre ktorých je (to) pripravené.“ – Ježiš šokuje odpoveďou, že tieto najvyššie posty sú určené pre viaceré osoby, nielen pre dvoch jedincov. Ježiš tam rovno pridáva možno aj ostatných desiatich apoštolov. Isté je, že takéto miesta sú pripravené pre pokorných, nie pre pyšných. Aj keby sme pre Krista vytrpeli akékoľvek muky, i tak nemáme nárok či právo na výnimočné privilégiá.
41 „Keď sa o tom dopočuli desiati, začali sa rozhorčovať kvôli Jakubovi a Jánovi.“ – Ostatní desiati sa cítili urazení, že boli „presunutí“ na druhú koľaj v nebeskej hierarchii. To znamená, že aj oni mali tie isté ambície, aj oni by radi obsadili tie najvyššie posty, ako chceli Jakub a Ján, len to nepovedali nahlas.
42 „Ježiš si ich povolal a hovorí im: „Viete, že tí, o ktorých sa zdá, že vládnu národom, ich ovládajú a ich vysokopostavení (muži) ich utláčajú.“ – Ježiš si ich „povolal“, čo podčiarkuje Ježišovu autoritu a odhodlanie dať im dôležité ponaučenie. Ježiš použil sloveso „viete“, čím narážal na znalosť učeníkov o smutnej situácii v Izraeli pod rímskou nadvládou. Je to protiklad k slovesu „neviete“ z 10,38. Učeníci sú v mocenských postojoch tohto sveta „doma“, zatiaľ čo s Ježišovým postojom vlády v službe sa stále míňajú. Vládcovia vládnu tvrdou rukou, svojim poddaným dávajú cítiť svoju moc. Ježiš hovorí, že vládcovia „ovládajú“ a „utláčajú“, spájajú svoje vladárske miesto so zlom a nespravodlivosťou. Ak učeníci teraz dychtia po najvyššej moci, musia si dávať pozor, aby nemali tendenciu správať sa ako vládcovia vo svete.
43 „Nie takto (nech) je (to) medzi vami, ale kto sa chce stať vysokopostaveným medzi vami, nech je vaším sluhom.“ – Ježiš prevracia naruby svetské pohľady na mocných. Mocní majú slúžiť; neslýchaná, nepredstaviteľná požiadavka. Tí hore sú predsa na to, aby vládli a tí dole, aby slúžili, nikdy nie naopak. Ježiš svojim učeníkom zdôrazňuje, že modelom vodcovstva je pre nich jedine ON a on neprišiel na to, aby vládol a nechal sa obsluhovať, ale aby slúžil až po totálne darovanie vlastného života. Sú to radikálne slová, ktoré sa ťažko počúvajú a ešte ťažšie uvádzajú do konkrétneho každodenného života. Je to tak preto, lebo takéto slová útočia na našu ľudskú prirodzenosť, ktorá sa automaticky domáha byť hore a nechce byť dole. Pohanský štýl vodcovstva bude pre človeka vždy prirodzený, lebo je založený na našej padlej a hriechom poznačenej prirodzenosti, ktorá automaticky ide za mocou, poctami, privilégiami, úľavami, po sebectve. Tento štýl však nie je pre osobný a spoločenský život žiadnym prínosom, lebo plodí nespravodlivosť, zlobu, utláčanie, ponižovanie, mnohých oberá o základnú ľudskú dôstojnosť. Prínosom je iba Ježišov štýl vodcovstva, ktorý je založený na bezpodmienečnej službe, na neúnavnej ochote, na čistej láske voči blížnemu.
44 „A kto chce byť medzi vami prvým, nech je otrokom všetkých.“ – Vysokopostavený má byť sluhom a najvyššie postavený, čiže prvý, má byť otrokom všetkých. Obsah reči sa tematicky presunul celkom inde od prvotnej požiadavky, po ktorej táto debata začala. Prestížne posty v nebeskom kráľovstve dostanú tí, ktorí budú ochotní „otrocky“ slúžiť – „králi lásky“. Otrok patrí druhému. Ježišov učeník žije pre iných. Otázka akejsi zaslúženej odmeny sa v tomto prípade dostala úplne do úzadia. Opakovaný dôraz na sloveso „chcieť“ v spojeniach „kto sa chce stať“ (43) a „kto chce byť“ (44) vytvára odkaz na prvotné „chceme“ (35) Jakuba a Jána. Prvotná túžba „poslúžiť si druhými“ sa musí zmeniť na túžbu „poslúžiť druhým“.
45 „Veď ani Syn človeka neprišiel (na to), aby jemu slúžili, ale aby (on) slúžil a (teda) dal svoj život ako výkupné za mnohých.“ – Žiaci rabínov museli svojmu učiteľovi posluhovať. Ježiš si takéto nároky nerobil. Pri poslednej večeri sa ukázal ako otrok, keď umyl učeníkom nohy. Grécky výraz „mnohých“ môže znamenať aj „všetkých“. Učeníci majú v prvom rade slúžiť iným, lebo aj sám Ježiš myslel iba na iných. Neprišiel, aby ho obsluhovali, ale aby slúžil. Učeníci chceli „sedieť“ vedľa Ježiša a tu ich Ježiš pobáda „nesedieť“, ale slúžiť, byť otrokmi. Je úžasné, ako Ježiš využil šancu, nastolenú tému moci a slávy úplne vypustil z pozornosti a všetku pozornosť obrátil na požiadavku ochotnej služby. Vidiac, že sa Jakubova a Jánova požiadavka dostala úplne mimo diskusiu, aj ostatní učeníci sa upokojili. Zrazu boli opäť všetci rovnakí, keď počuli, že sa majú predbiehať v službe. Grécke sloveso „diakonéo“, čiže „slúžiť“ je použité ešte trikrát. V 1,13 anjeli „posluhovali“ Ježišovi na púšti. V 1,31 je Ježišovi a učeníkom preukázaná „služba“ od uzdravenej Petrovej svokry. V 15,41 boli pri kríži ženy z Galiley a „posluhovali“ Ježišovi. Ježišova služba išla až do krajnosti, zomrel za iných, dal svoj život ako výkupné za nás.
„Výkupné“ – Bola to suma zaplatená za získanie slobody napr. pre vojnových zajatcov, otrokov alebo dlžníkov. Biblia používa tento výraz na mnohých miestach a v rôznych kontextoch. Predpokladom Ježišovho tvrdenia je fakt, že väčšina ľudí sa nachádza v stave otroctva a potrebujú byť vykúpení, lebo sami sa nedokážu vykúpiť. Tento text – ako aj celý Nový zákon – mlčí o tom, komu je to výkupné zaplatené. Text zdôrazňuje iba to, kto, ako, pre koho a prečo výkupné zaplatil. Nielen učeníci, všetci sme slepí. Lekár povedal jasne našu diagnózu a teraz čaká, aby sme mu dovolili, aby nás „zadarmo“ uzdravil. Celé naše liečenie „platí“ Ježiš.
Záver – Reakcia učeníkov na tretiu predpoveď utrpenia je oveľa horšia ako na predošlé dve. Celým textom sa tiahne myšlienka pretrvávajúceho nepochopenia Ježiša zo strany učeníkov, ktorí napriek mnohým Ježišovým poučeniach naďalej zostávajú vo svojich starých predstavách o Mesiášovi a nie sú schopní prijať novú víziu, ktorú im Ježiš už tri roky predkladá. Smutné je, že aktérmi sú práve Jakub a Ján, ktorých mal Ježiš tak rád a ktorí po celú dobu patrili medzi jeho najbližších. Namiesto toho, aby konečne konali Ježišovu vôľu, oni chcú, aby Ježiš splnil ich vôľu. Chcú, aby im Ježiš v nebi zaistil to pozemské opojenie všemohúcnosťou, ktorú teraz cítia po Ježišovom boku. Je to úplné rozbúranie základu viery, je to „antikrist“ preniknutý do ducha človeka. Abrahám, praotec a vzor čistej viery, bol prvý, kto dokázal nezameniť vieru za svoje zabezpečenie a pravdu za svoje istoty. Človek je plný túžob, stále mu niečo chýba, preto stále hľadá a žiada. Ježiš vychováva „túžby“ svojich učeníkov, aby hľadali a žiadali iba to, čo im chce dať Boh, lebo to je ich dobro. Túžba Boha a túžba človeka tu tvrdo narazili na seba. Aj v tom najlepšom a najmilšom človekovi sa môže objaviť zlá túžba, hoci možno prezlečená za dobrý úmysel. Učeníci zhrešili hriechom sveta. Šťastie, že si to po zoslaní Ducha Svätého všetko uznali, uvedomili a totálne zmenili svoje staré zmýšľanie. To Ježišovo: „medzi vami to tak nebude“ sa konečne naplnilo a oni to rozniesli do celého sveta. Ak si človek osvojí mylnú ľudskú predstavu, ako ťažko sa jej zbavuje a ako ťažko sa nahrádza novou, pravdivou, Božou predstavou. Ježiš však nestráca trpezlivosť a pokračuje v ceste spolu s nimi, hoci honechápu. Aj s nami Ježiš trpezlivo kráča, neopúšťa nás ani vtedy, keď ho vôbec nechápeme.
Abraham Lincoln sa raz vyslovil: „Človek je schopný vystáť rôzne skúšky a príkoria. No ak chceš naozaj vyskúšať jeho charakter, daj mu moc.“ Mnohí ľudia veľa vystáli, hrdinsky vydržali, ale keď sa neskôr dostali k moci, hlboko zlyhali. Stačí sledovať deti pri hre, na pieskovisku, alebo pani, ktorá má na starosti verejné záchody. Už malá moc je veľkou skúškou vyzretosti človeka. Človek má tendenciu robiť zo svojich túžob absolútno, akoby v naplnení terajšej túžby dosiahol už maximum. A vôbec nezáleží na tom, či je za tým pravda života, alebo len prchavá rozkoš, blahobyt, sebectvo. Človek prirodzene nahradzuje Boha akýmkoľvek iným menom, ktoré mu zaručí dosahovanie svojich terajších túžob. Dnešné božstvo má rôzne mená, ako napr. „telo, veda, demokracia, sláva, peniaze“. Božským kritériom spásy je však Ježišovo „telo“ (1 Jn 4,2), jeho slabosť, pokora, kríž, smrť a jeho túžby, ktoré maria všetky iné bohaprázdne očakávania.
Ježiš spravodlivý, ale nespravodlivo trpiaci; Ježiš živý, ale násilne zabitý; Ježiš mŕtvy, ale slávne vzkriesený; Syn človeka, vyvýšený v poníženosti, to všetko je náš nekonečne milujúci Boh a tajomstvo našej radostnej viery.