Biblická hodina č. 44

Vyhnanie démona z dcéry Sýrofeničanky

(Mr 7, 24-30)

Potom,  –  ako Ježiš vyhlásil všetky jedlá za čisté a položil pritom silný dôraz na čisté „vnútro“ (na čisté srdce, svedomie) a nie na čistý „vonkajšok“ (ruky, jedlo, šaty),  – autor evanjelia necháva Ježiša odísť do pohanského, t.j. do „nečistého“ kraja. Hneď na úvod sa stretáva s „múdrou“ pohankou, ktorej následne uzdravuje posadnutú dcéru. Postoj Židov voči pohanom bol radikálny, plný pohŕdania a odsudzovania a nič na tomto postoji nemienili zmeniť. Nikto zo Židov by nečakal, že Ježiš odovzdá posolstvo spásy aj „psom“, čiže „neveriacim“ pohanom. Z pohľadu literárneho celku práve začíname nový blok tém a nových hlavných myšlienok. Centrálnou témou nového cyklu je „plavba na loďke“ (8,1-21), pred ktorou (7,31-37) a po ktorej (8,22-26) sú dve zázračné uzdravenia. Prvé uzdravenie hluchého s poruchou reči a druhé uzdravenie slepého poukazuje na všeobecnú zatvrdlivosť ľudského srdca a neschopnosť vnímať skutočný obsah Ježišovho učenia. Touto vážnou „chorobou“ netrpeli len farizeji, zákonníci, ale aj Ježišovi učeníci. Uzdravenie „sluchu, jazyka a očí“ tu dostáva hlboko symbolický význam, lebo všetci ľudia bez rozdielu, – nielen Židia, – potrebujú „uzdravujúce“ svetlo Božej milosti a pomoci. Čiastočné počúvanie, čiastočné dívanie sa, čiastočné ohlasovanie, to všetko je málo na to, aby človek zachytil „všetko“, čo Ježiš prináša. Celý nový blok však predchádza zaujímavá a veľavravná scéna so Sýrofeničankou a následné vyhnanie démona z jej dcéry.

24 „Vstal a odišiel odtiaľ do kraja Týru. Vošiel do domu a nechcel, aby sa (o tom) niekto dozvedel, ale nemohol sa utajiť.“ – Doslova „vstanúc odišiel“. Položenie dôrazu na Ježišovo geografické premiestnenie sa (do väčšej vzdialenosti a na celkom iné územie) prebúdza v čitateľovi zvedavosť, čo sa tam bude diať. Polemika s členmi svojho vlastného národa skončila, Ježiš radšej odišiel, veď oni už sú rozhodnutí zabiť Ho (por. 3,6). Niektorí cirkevní otcovia tu vidia aj duchovný odkaz pre nás. Ak pokrstený človek namiesto svätého života začne žiť hriešne, „de facto“ zanecháva svoj „kraj viery a dôvery“ a „sťahuje“ sa do cudzieho, vzdialeného kraja medzi „pohanov“, mimo sféru Božieho vyvolenia.

„Do kraja Týru“ – Niektoré rukopisy pridávajú za lokalitu Týru ešte aj mesto Sidón (dnešný južný Libanon). V evanjeliách sa vždy spomína dvojica miest „Týrus a Sidón“; jedine na tomto mieste je mesto Sidón vynechané. Je veľmi pravdepodobné, že v pôvodnom texte bola skutočne táto kratšia verzia bez mesta Sidón. Nevedno prečo práve tu prvotný autor mesto Sidón vynechal; možno aj preto, lebo Sidón leží ešte ďalších niekoľko desiatok kilometrov na sever, čo je už poriadna zachádzka. Niektoré preklady mesto Sidón naopak automaticky pridávajú, hoci v pôvodnom rukopise nie je uvedené. Týrus bol pôvodne ostrovným mestom na pobreží Stredozemného mora, okolo 55 kilometrov od hory Karmel. Mesto bolo zničené vojskami Alexandra Veľkého (332 pr.Kr.). Hrádzou, ktorá bola postavená počas obliehania miesta, sa ostrov postupom stáročí a naplavovaním usadenín prepojil s pevninou. Počas rímskej nadvlády mesto Týrus získalo autonómiu. V židovskej tradícii bolo známe ako číro pohanské mesto. Jeho kraj, čiže okolie, bolo takisto známe ako pohanské. Kraj Týru vytyčoval severné hranice Galiley.

„Do domu“ – Ježiš sa chcel (dočasne) ukryť v dome, čo prezrádza, že zvesť o Ňom už bola úplne všade. O Ježišovi sa muselo všade veľa a podrobne rozprávať. Hoci Ho mnohí ešte nikdy nevideli, predsa bol neprehliadnuteľný, nezameniteľný s inou osobou. Ježišovi učeníci sa v tomto deji vôbec nespomínajú, hoci je isté, že aj oni išli s Ježišom. Vojsť do pohanského príbytku sa u Židov pokladalo za porušenie predpisov čistoty. Táto myšlienka je však v tomto prípade už nepodstatná; ide skôr o zdôraznenie faktu, že Ježiš sa túži dostať nielen do vnútra „príbytkov“, ale aj do vnútra „sŕdc“ všetkých ľudí bez rozdielu. Ježišovi sa nepodarilo ukryť, veď sám hovorí, že „všetko skryté vyjde na svetlo“ (4,22).

25 „No hneď sa o ňom dopočula (istá) žena, ktorej dcérka mala nečistého ducha, vstúpila a padla mu k nohám.“ –Táto udalosť pripomína príbeh proroka Eliáša (por. 1 Kr 17). Oba príbehy sa dokonca odohrávajú v tej istej geografickej oblasti. Aj u Eliáša má žena choré dieťa, ktorému má pomôcť muž obdarený Božou mocou. Rozdiel je však v tom, že syn vdovy zo Sarepty bol už mŕtvy a Eliáš ho mal vzkriesiť z mŕtvych. Viera je z počutia (por. Rim 10,17), o Ježišovi musíme počuť, niekto nám Ho musí ponúknuť.

„No hneď“ – Nevedno, či niekto z pohanov očakával Ježiša na pohanskom území. Pre Židov to bolo niečo nepredstaviteľné, ale pohania tak nezmýšľali. Je možné, že Ježišova prítomnosť medzi pohanmi bola aj pre nich samotných šokujúcim prekvapením. Žena sa o Ježišovi dopočula veľmi rýchlo a ešte rýchlejšie sa vybrala k Nemu, aby náhodou neodišiel.

„Padla mu k nohám“  – Podobne ako žena trpiaca celé roky na krvotok, aj ona sa hádže Ježišovi k nohám, hoci zjavne, – podľa oblečenia a doprovodu, – nebol žiadnym kráľom či panovníkom. Hodiť sa niekomu k nohám dokonale vyjadruje obidva extrémy; extrém „totálnej“ bezmocnosti na jednej strane a extrém „totálnej“ moci na strane druhej.

„Dcérka“–Tu použité deminutívum (zdrobnenina) „dcérka“ je pomerne neobvyklé. V nasledujúcom verši je už použité slovo „dcéra“. Autori biblických textov sa obvykle vyhýbajú sentimentalizmom i zdrobneninám, nakoľko by mohli zbytočne strhnúť pozornosť čitateľa. Niektoré preklady uvádzajú základný tvar „dcéra“, bez použitia pôvodnej zdrobneniny.

„Nečistého ducha“ – Je to číro židovské vyjadrenie, ktoré si vyžaduje „duchovné“ zmýšľanie, poznanie obsahu viery, v ktorej je to opak „čistého ducha“, – ducha, ktorý zostáva v priateľstve s Bohom. V nasledujúcich veršoch je spojenie „nečistý duch“ nahradené viac známym a lepšie pochopiteľným slovom „démon“. Slovo „démon“ je všeobecnejší, charakterizuje čosi viac, napr. aj samotný nečistý pohanský kraj.

26 „Tá žena bola Grékyňa, rodom Sýrofeničanka, a žiadala ho, aby vyhnal démona z jej dcéry.“ – Žena bola pohanka, samozrejme z pohľadu Zákona, čiže zo židovskej perspektívy. Všetky ostatné „nežidovské“ národy boli tým pádom pohanské, lebo iné ani nemohli byť. Text pridáva informáciu, že žena bola Grékyňa, rodom z oblasti Sýrie a Fenície (Sýrofeničanka). To by mohlo tiež znamenať, že sa nestala pohankou neskôr, napr. v dospelosti, ale že už od malička bola vychovávaná v pohanstve, v pohanskej kultúre a v pohanskom „náboženstve“. Podrobnejšie informácie môžu vyjadrovať aj fakt, že žena mohla patriť medzi vyššiu majetnejšiu vrstvu ako napr. žena, ktorá pre dlhoročný krvotok minula takmer celý majetok na lekárov (por. 5,24-34).

„Grékyňa“ – Toto pomenovanie s istotou nevyjadruje, že žena mala grécky pôvod. Pojem „Grék“ je na tomto mieste funkčným ekvivalentom pre označenie „pohan“ (por. Rim 1,16; 1 Kor 1,22-24). „Gréci“ zastupujú „nežidov“ (ako národ) a pohanov (ako náboženstvo). Evanjelista Matúš sa tejto problematike šikovne vyhol tým, že ženu označil za „kanaánsku ženu z tých končín (por. Mt 15,22). Najpoužívanejším novozákonným pojmom pre pohanov je „etné“. V jednotnom čísle je jeho význam ako „národ“ (etnikum) a v množnom čísle ako „pohania“. Žena samozrejme mohla ovládať grécky jazyk, nakoľko patrila do skupiny fenickej spoločnosti, ktorá grécky jazyk ovládala.

„Sýrofeničanka“ – Toto pomenovanie mohlo byť rozlišujúcim termínom medzi Feničanmi žijúcimi v rímskej provincii v Sýrii (Sýrofeničania) a medzi Feničanmi žijúcimi v oblasti Kartága (Lybofeničania). Oblasť Týru od r. 63 pr.Kr. patrila k Sýrii, preto sa nazývala „Sýrofenícia“. Jej najbližšie hranice boli vzdialené asi 50 km od Galilejského jazera.

„Žiadala ho“ – Účelom naliehavej prosby (padla mu k nohám) nebolo niečo pre seba, ale pre svoju dcéru. Žiadala exorcizmus, vyhnanie démona, ktorý trápil jej dieťa. O uzdravení na diaľku sa tu nič nehovorí. Človek by očakával, že Ježiš pôjde k jej chorej dcére, ale On nikam nešiel.

„Démon“ – Spomína sa už v 1,34 (pozri biblickú hodinu). Prvý padlý anjel má meno Lucifer. Ostatní padlí anjeli, ktorí sa takisto vzbúrili proti Bohu a sú bez nám známeho mena,  sú označení ako „démoni“. Žiadny zlodej nemá na čele napísané, že je zlodejom, tak sa aj démoni skrývajú za dokonale prefíkanú zdanlivú „neexistenciu“. Tak je možné aj to, že sa dievča dostalo do priameho, hoci pravdepodobne nechceného, kontaktu s nečistým duchom.

27 „Hovoril jej: Nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb detí a hodiť (ho) psom.“ –

„Nech“ – Slovenská častica „nech“ je skrátený imperatív slovesa „nechať, nechávať“. Nech = nechaj! Pôvodný grécky text neskracuje príkaz na časticu „nech“, ale uvádza celé sloveso: „nechaj, aby sa nasýtili“.

„Psom“ – Opäť ide o deminutívum (zdrobneninu); správny preklad by teda mal byť „psíkom, šteňatám“. Ak by mal autor naozaj na mysli „psíka, šteňa“, išlo by o čiastočné zmiernenie Ježišovho tvrdého výroku o pohanoch. Pravdepodobne však ide len o formálne deminutívum, preto mnohé preklady nechávajú slovo „pes“ bez zdrobneniny. V pôvodnom zmysle chcel tento „zdrobnený“ pojem odlíšiť „domáceho“ psa od „túlavého“ psa (por. Mt 15,26). Židia sa na tieto zvieratá pozerali skôr v negatívnom zmysle. Biblickí autori vylučujú všetky formy prepojenia psov s ich vlastníkmi. Táto negatívna predstava o psoch pochádza z faktu, že psy sa bežne chápali ako potulné, divé zvieratá, ktoré nepatria medzi ľudské obydlia (por. Zjv 22,15). Psy žrali zdochliny, mäso nečistých zvierat, ba dokonca aj ľudí (por. Ex 22,31; 1 Kr 4,11). Nečudo, že sa psi často stotožňovali s „nečistotou, s poškvrnením“. Nový zákon sčasti prebral tento starozákonný negatívny postoj. To, čo je sväté, nemá byť hodené psom, ani sviniam (por. Mt 7,6). Slovo „pes“ často symbolizovalo oponentov a heretikov (por. 2 Pt 2,22; Flp 3,2; Zjv 22,15). Psy boli napr. symbolom Filištíncov. Označiť nejakého človeka za psa sa pokladalo za urážku (por. 1 Sam 17,43; Iz 56, 10-11). Biblická predstava o psovi však nemala iba negatívny charakter. Biblia pozná aj „priateľských psov“ (Tob 6,1; 11,4). Pes domáci (dobrý pes) môže symbolizovať aj „spravodlivých“ pohanov, ktorí budú mať na konci časov podiel na eschatologickej hostine, na dobrách a požehnaniach Izraela. Niektorí Židia rešpektovali spravodlivých pohanov. Je veľmi pravdepodobné, že viacerí pohania poznali židovské porovnávanie psov a pohanov a poznala ho asi aj tu spomínaná Sýrofeničanka.

„Deti“ – Aj v tomto prípade ide o deminutívum: „detičky“. Vysoká frekvencia zdrobnenín v tejto pasáži naznačuje, že zrejme nejde o pravé zdrobneniny, ale o prvok vtedajšej hovorovej reči. Práve z tohto dôvodu mnoho prekladov tieto zdrobneniny vynecháva. Medzi obyvateľmi okolia Týru a Galilejčanmi existovala istá nenávisť (por. Iz23; Joel 4,4-6; Zach9,2), čiastočne aj preto, že značná časť poľnohospodárskych produktov židovskej Galiley končila v pohanskom Týre, ktorý bol hlavným mestským centrom vedľa Galiley, zatiaľ čo mnoho židovských vidiečanov mohlo trpieť hladom. Ak Ježiš hovorí o neprístojnosti vziať (židovským) deťom chlieb od úst a dať ho (pohanským) „šteňatám“, môže sa jeho výpoveď čiastočne chápať aj ako reflexia na sociálno-ekonomické napätie medzi oboma komunitami, medzi Feníciou a Galileou. Ježiš teda vstúpil nielen na územie pohanské, ale do istej miery aj nepriateľské. Žena si z Ježišových úst vypočula najprv odmietnutie, lebo je pohanka. Odmietnutie jej prosby je tvrdé, akoby nemala žiadny nárok na uzdravenie svojej dcéry, a tým ani na spásu. Pohanská žena pochopila, o čom Ježiš hovorí. Nárok na „nasýtenie“ a na spásu majú v prvom rade „deti“ (Abrahámove deti, Božie deti), čiže Židia, ale ona ako pohanka k nim nijako nepatrí. Pravdou však je, že nikto, ani samotní Židia, sa nemôžu sami spasiť, svojou ľudskou či náboženskou dokonalosťou. Spása je láska, ale nikto sa nemôže milovať sám; vždy je dar od druhého, od Boha.

„Najprv“ – Toto nenápadné slovo zmierňuje Ježišovo odmietnutie. Spása patrí „najprv“ Židom, ale slovo „najprv“ jasne prezrádza, že nie iba im. Slovo „najprv“ sa u Marka stále vyskytuje v súvislosti s udalosťami, ktoré sa vzťahujú na eschatologické nadväznosti (por. 9, 11-12, ale aj 3,27; 4,28; 7,27; 13,10). Predstavu o uprednostnení Židov je vidieť aj v ranom kresťanstve (por. Sk 1, 6-8). Misia Židov je tu zreteľne uprednostnená pred misiou pohanov. Nie je to len niečo prípustné, možné, ale dokonca niečo dané, ustanovené, nariadené. Misia pohanov sa začne až vtedy, keď bude postupne obrátený celý Izrael. S týmito myšlienkami sa zhoduje aj apoštol Pavol: „Najprv Židia, potom Gréci“ (Rim 1,16), čiže pohania. Toto ponímanie je potvrdené aj v Sk 13,46. Keď Židia toto Bohom chcené uprednostnenie odmietli, nečakalo sa na obrátenie celého Izraela, ale išlo sa hneď medzi pohanov.

„Nasýtia deti“ – Tu myslené nasýtenie poukazuje na spásonosné naplnenie, nie na telesný pokrm ako v 6,30-44 či v 8,1-9, hoci aj tieto zázračné nasýtenia hladných žalúdkov nepriamo symbolizuje bohatstvo Božej spásy. Niektorí exegéti vidia v zázračnom nasýtení päťtisícového zástupu (por. 6,30-44) a v nasýtení štvortisícového zástupu (por. 8,1-9) práve pohanov a práve v tomto verši (7,27) vidia súhrn oboch skupín.

„Nie je dobré“ – Slovné spojenie odzrkadľuje semitské myslenie, v ktorom termín „dobrý“ označuje to, čo je v zhode s plánom, čo zodpovedá vopred danej predstave. Aj stvorenie sveta je „dobré“, lebo je také, aké ho Boh chcel mať. Odňať „chlieb“, čiže nárok na spásu, židovskému národu a dať ju „psom“, čiže pohanom, to by nezodpovedalo pôvodnému Božiemu (Ježišovmu) plánu (misijnej činnosti). Ježišovo prvotné odmietnutie tak poukazuje na pôvodný Boží plán spásy a na poslušnosť voči nemu.

„Vziať chlieb“ – Stať logicky nadväzuje na predchádzajúcu diskusiu o čistote jedál (por. 7, 1-23), ale zároveň opäť prináša už známu tému „chleba a nasýtenia“ (por. 6,30-44.52). Pohanská žena porozumela figuratívnemu rozmeru „chleba“, zatiaľ čo Ježišovi učeníci to nepochopili; ich srdcia boli zaslepené. Aj my musíme pochopiť posolstvo o Eucharistii, kde je Ježiš skutočne a celý prítomný. Ježiš je medzi nami a v nás!

28 „Ona odpovedala a hovorí mu: Pane, aj psi pod stolom jedia z odrobiniek detí.“– Žena rozumne reaguje a upriamuje pozornosť na spoločný stôl, pri ktorom sú zhromaždené hladné deti, ale pod stolom pokojne čaká rovnako hladný „pes“, ktorému stačí, ak sa mu ujdú hocijaké odrobinky. Nikomu nevadí, že deti trúsia chlieb po zemi a že padnuté odrobinky konzumujú čakajúce psy. Aj dieťa, aj pes sa potrebujú nasýtiť. 

„Ona odpovedala a hovorí mu“ – Marek tu používa starozákonnú formulu, ktorou zvyčajne uvádza slová samotného Ježiša (por. 3,33; 6,37; 9,19, atď.). Sú to slová, ktoré často predchádzajú hlavnej myšlienke (por. 8,29; 11,14.22). V Starom zákone sa stretávame s múdrymi ženami, ktoré diskutujú s autoritatívnymi mužskými postavami (por. 2 Sam 14). Žena sa nedala odradiť prvotnou odmietavou odpoveďou a dúfala v zmenu postoja.

„Pane“–Je to prvý a jedinýkrát, kde je Ježiš oslovený titulom „Pane“, ktorým sa označil On sám. V niektorých textoch sa pred slovom „Pane“ (Kýrie) vyskytuje slovo „áno“. Vyjadrenie: „Áno, Pane“ predchádza modlitbe (por. Zjv 16,7: „Áno, Pane, Bože všemohúci, správne a spravodlivé sú tvoje súdy!“). Žena oslovuje Ježiša kristologickým titulom. V širšom zmysle je slovo „pán“ použité aj inde (por. 1,3; 2,28; 5,19; atď.). Tu nejde len o formálne oslovenie. Oslovením „Kýrie“ žena prezrádza, že už má vieru (por. Rim 10,9), a z toho dôvodu ježiš mení svoje prvotné odmietnutie. Zaujímavé je, že toto dôležité a veľavravné vyznanie pochádza z úst pohanskej osoby (nie židovskej), navyše z úst ženy (nie muža).

„Odrobinky“ – Samozrejme, Boh sa stará o celé svoje stvorenie (por. Ž 147,9; Jób 38,41; Mt 6,26), preto deti jediace pri stole zámerne, nie náhodne, nechávajú padať odrobinky svojho jedla na zem, aby sa nasýtili aj iní. Pohanom sa takto, – bez toho, aby bolo narušené privilégium Židov, – otvára účasť na Božej spáse, ktorá bola ako prvým ponúknutá práve Židom.

29 „Povedal jej: Pre túto reč choď, démon vyšiel z tvojej dcéry.“ – Viera ženy sa skrýva za jej rozumnou rečou. Viera matky zachránila život dieťaťa. Viera rodičov hlboko zasahuje do života ich detí. U Marka je toto jediný zázrak, ktorý Ježiš urobil „na diaľku“, bez svojej osobnej prítomnosti.

„Pre túto reč“ – Doslova „pre toto slovo“. Ak by sa bralo do úvahy iba jedno slovo, bolo by to slovo „Kýrie“. Skôr sa tu však myslí na celú predchádzajúcu argumentáciu ženy, čiže na jej „reč“.

„Choď“ – Je to rozkaz. Ježiš používa tento imperatív v nadväznosti na uzdravenie na základe viery na viacerých miestach (por. 2,11; 5,19; 24.34; 10,52).

„Démon vyšiel“ – Prosba ženy bola splnená na diaľku, úplne nenápadne, nič tomu nenasvedčovalo. Žena však týmto Ježišovým „prorockým“ slovám stopercentne uverila a odišla domov. Je význačné si všimnúť, že Ježiš nebol tvrdohlavý a zmenil svoj prvotný odmietavý postoj (por. aj 6,30-44). Hoci Ježiš mal presne zadefinované ciele a pri ich realizovaní bol veľmi dôsledný a cieľavedomý, nezostával neohybný a dal sa viackrát presvedčiť. Hoci najprv rázne odmieta, nakoniec ustupuje. Aj apoštoli a prvotná Cirkev si z Ježiša vzala vzor. Veľa diskutovala, a ak sa veci ukázali ako správne, pre dobro ľudí, modifikovala svoje pevne vytýčené ciele, možno prevzaté ešte zo židovstva. Pre Ježiša bol prvý nadovšetko človek, nie zákon. Ježiš vždy hľadal cestu, ako človekovi pomôcť a ako byť s ním, a preto bol ochotný veci meniť. Je v tom princíp lásky. Keby sa striktne držal pravidla, že je poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela, keby odmietal dialóg, z jeho záujmu by vypadlo množstvo ďalších trpiacich ľudí. Je teda možné, že sa aj sám Ježiš v chápaní svojej misie menil, rástol, vyvíjal sa.

30 „Odišla do svojho domu, našla dieťa ležať na posteli a démon bol preč.“ – Doslova: „našla dieťa položené na posteli a démona odídeného“. Ak Ježiš uzdravuje dcéru Sýrofeničanky, zjavne tým dokazuje svoju moc aj nad bohmi, ktorí boli uctievaní v tejto oblasti. Žena našla všetko tak, ako jej Ježiš povedal. Uzdravenie „bez svedkov a na diaľku“ sa deje v prípadoch, že oň prosia „pohania“ (por. Mt 8,5-10; Lk 7,1-10; Jn 4,46-54). Im, – na základe ich viery a dôvery,  – je i napriek možnému počiatočnému odmietaniu, vždy udelené aj žiadané uzdravenie. Dôvodom každého zázračného uzdravenia je jedine viera; vierou oživená prosba (modlitba) je vypočutá bez ohľadu na etnikum (národ) či predloženú formu (konkrétne slová).

„Na posteli“ – Fakt, že dieťa leží v posteli, poukazuje na únavu po odchode démona, ktorý sa zvyčajne prejavuje silným lomcovaním postihnutého (por. 1,26; 9,26). Tu použité slovo „posteľ“ označuje pohodlné lôžko, ktoré mali vo svojich príbytkoch len zámožnejší ľudia, čo svedčí o lepšom sociálnom postavení ženy. Chudobní ľudia mali iba obyčajné ležadlo, akúsi rohož (por. 2,4).

Židia sa považovali za „vyvolených“, preto si mysleli, že im spása patrí na základe práva a povinností. Lenže s Bohom, – s darcom spásy, – sa nedokázali stretnúť. Naopak pohania, ktorí sa automaticky považovali za „vylúčených“, boli schopní pochopiť, že spása je „láskavý dar“ a dokázali za tým objaviť aj Boha samotného. Chlebom „synov“ bol „Syn“ Ježiš Kristus, ktorý obetoval svoj život za druhých. Židia sa však týmto „Živým chlebom“ nedokázali „nasýtiť“. Oni neprijali ani „odrobinky“, oni odvrhli rovno „celý chlieb“. Už v 6,5 sa hovorí, že Ježiš nenašiel v Nazarete žiadnu vieru, preto tam nemohol urobiť žiadny zázrak.