Biblická hodina č. 46

 

Druhé nasýtenie zástupov

 

(Mr 8,1-9)

 

1 „V tých dňoch, keď bol znovu (prítomný) početný zástup a nemali čo jesť, povolal si učeníkov a hovorí im“ – Nový textový celok začína bez zbytočných opisov a ide rovno k veci. Pri Ježišovi je znovu veľké množstvo ľudí, ale iba pár z nich má nejaké jedlo. Za tri dni sa jedlo samozrejme minulo a je veľmi pravdepodobné, že podobná situácia nastala nielen s jedlom, ale aj s vodou. Hrozba hromadného utrpenia, ba až nešťastia, sa stupňovala každou uplynulou hodinou.

„V tých dňoch“ – Marek zriedkakedy začína rozprávanie týmito slovami (por. 1,9). Tento biblický eschatologický (gr. „eschatos“, posledný) výraz nemá v tomto prípade význam určenia času. Slúži len na spojenie dvoch textových celkov (predchádzajúci a nastávajúci), čím túto scénu situuje opäť na územie pohanov. Preto je aj Ježišov postoj zjavne iný. Hladný zástup tu už nevníma ako „ovce bez pastiera“ (por. 6,34), ako to bolo v prípade prvého zázračného rozmnoženia chlebov, ktoré sa udialo na židovskom území a nasýtení boli len Židia.

2 „Ľúto mi je zástupu, lebo už (sú to) tri dni, (čo) zotrvávajú pri mne a nemajú čo jesť“ – Ježiš aj v tomto prípade „cíti súcit“ s ľuďmi, ktorí nemajú čo jesť. Ježišov súcit (empatia) vyjadruje vžitie sa do nedobrej situácie druhého človeka. Empatia nie je len myšlienková a citová účasť na trápení iného, ale aj aktívna; pohýna k činu. Pravý súcit ženie človeka k aktívnej spoluúčasti na bolesti iného. Osoba, ktorá má schopnosť empatie, rozumie bolesti a trápeniu druhých ľudí a zároveň im túži pomôcť, chce zmierniť ich trápenie a bolesť, pričom neberie ohľad na to, či sa jedná o „vlastných“ alebo o „cudzích“ ľudí. Ozajstný súcit vychádza z lásky. Kde niet čistej lásky, tam prevláda chlad a nezáujem, dokonca aj v prípade veľkého nešťastia, tragédie či katastrofy. Ježiš nás učí neprehliadať veľké, ale ani malé „nešťastia“ iných ľudí. Ježiš ukázal, že môže uzdraviť každého (najmä hluchých, slepých, s tvrdým srdcom), ale môže aj nasýtiť každého.

„Je mi ľúto zástupu“ – Pri prvom zázračnom nasýtení zástupu túto vetu hovorí evanjelista, tu už sám Ježiš. Ľútosť, hebrejsky „chesed“ alebo „rachamím“, označuje vnútorné orgány, delohu, maternicu. V Bohu sa chvie, hýbe „materinská“ láska, ktorá „bláznivo“ a bez podmienok miluje, lebo inak ani nemôže. Boh je nám viac matkou ako matka sama (por. Ž 139,13). Aj keby matka zabudla na svoje nemluvňa (na plod svojho lona), Boh nikdy nezabudne (por. Iz 49,15; Mdr 16,21).

„Tri dni“ – Výraz „tri dni“ nevyjadruje presne zaokrúhlený časový úsek, ale skôr „dlhší čas“ (por. 6,35). S biblickým číslom tri sa môžu spájať predstavy o „málo“, ale aj o „veľa“. Tri dni môžu označovať aj krátku periódu s bližšie neurčenou dĺžkou (por. Oz 6,2; Sk 28.7.12.17). Aj Božia moc zasiahla „po troch dňoch“ (por. Joz 1,11; Gn 40,13). Súvislosť s Ježišovým zmŕtvychvstaním „na tretí deň“ je však v tomto kontexte vylúčená; na Veľkú Noc sa skutočne jednalo o presne vymedzený časový úsek troch dní.

„Nemajú čo jesť“ – Jesť znamená žiť. Z čoho má človek žiť, ak nie z Boha? Bol stvorený k tomu, aby žil z Boha. Zo všetkých ostatných pokrmov určite raz zomrie (por. Jn 6, 48-51).

3 „Ak ich prepustím do ich domova hladných, odpadnú cestou. A niektorí z nich prišli zďaleka“ – Učeníci v 6.36 navrhli Ježišovi, aby ľudí poslal domov, ale v tomto prípade to neprichádza do úvahy. Hladní ľudia by mohli cestou poomdlievať (por. Ž 107,5) a niektorí by určite cestou odpadli, nakoľko prišli zďaleka. Dej sa odohráva na púšti, kde nie je možné ísť do okolitých dedín a usadlostí a kúpiť si niečo na jedenie (por. 6,36). Nemôže ich poslať preč (gr. apo-lyó), lebo by odpadli (gr. ek-lyó), neprišli by domov, nedosiahli by „domova“. Potrebujú posilu z darovaného chleba ako Eliáš (por. 1 Kral 19,7). Je to „anjelský chlieb“ (por. Ž 78,25), schopný poskytnúť všetko potešenie a uspokojiť všetky chute (por. Mdr 16,20).

„Niektorí prišli zďaleka“ – V Starom zákone sú nežidovské národy často opisované ako „ľudia zďaleka“ (por. Dt 28,49; Dt 29,22; 1 Kr 8,41), pričom izraelský národ je národom „blízko“ Boha (por. Ž 148,14). V ranom židovstve bol prechod z pohanstva k viere označovaný ako vstup do „blízkosti“ Boha. Podobná terminológia platí aj na tých, ktorí boli mimo/ďaleko od Boha, ale stali sa kresťanmi (por. Ef 2,13; Sk 2,39; Sk 22,21). Biblia na viacerých miestach poukazuje na skutočnosť, že niektorí „zďaleka“ sú pohania (Joz 9,6; Joz 9,9; Tob 13,11; Zach 6,15; Iz 39,3; Iz 49,12; Iz 60,4). Je to samozrejme aj obraz tých, ktorí robia úprimné pokánie po svojich hriechoch. Prišli „zďaleka“, čiže boli veľmi vzdialení od boha, lebo sa oddali zlému zmýšľaniu. Práve takýchto je potrebné „nasýtiť chlebom života“, aby v Bohu obnovili svoje sily, ktoré stratili v otroctve hriechov.

4 „Jeho učeníci mu odpovedali: „Ako niekto bude môcť tu v pustatine toľkých nasýtiť chlebmi?“ – Učeníci sú veľmi skeptickí k možnosti nasýtenia takého veľkého množstva ľudí na tak odľahlom mieste (por. 6,37). Text nepriamo poukazuje na skutočnosť, že učeníci ešte stále dostatočne nechápu, kto naozaj je Ježiš Kristus. Ich nechápavá otázka pripomína reptanie Izraela na púšti (por. Ex 16,3; Ž 78,19-20).

„Ako“ – Doslova „odkiaľ“. Ide o slovné zdôraznenie nemožnosti nasýtiť prítomných ľudí, lebo nie sú potraviny pre toľkých. Na rozdiel od 6,37, učeníci v tomto prípade nepredkladajú Ježišovi už ani teoretickú možnosť, ako by sa situácia dala vyriešiť.

„Bude môcť“ – Sloveso „byť schopný, môcť“ (gr. „dinastai, mať „dinamis“, silu, moc) je u Marka veľmi dôležité a často sa vzťahuje na Ježiša v tom zmysle, že On môže konať také skutky, aké nemôže urobiť nijaké iné ľudské bytie, jedine Boh (por. 2,7; 3,27; 5,3; 9,3.22-23.28-29; 10,26,15,31). 

5 „Pýta sa ich: „Koľko chlebov máte?“ Oni povedali: „Sedem.“ – Zaujímavé je, že učeníci ešte mali nejaké jedlo. Ježiš o týchto zásobách pravdepodobne vedel, preto ich neposiela zistiť a uistiť sa, koľko chlebov je naporúdzi, ako to bolo v 6,38. Preto je Ježišova otázka priama a aj odpoveď učeníkov je rýchla a priama, čiže vedeli presne, čo majú odložené. Učeníci stále nechápu, že Ježiš tu hovorí aj o sebe. Tak ako na loďke, keď si ho pomýli s mátohou, aj tu majú ešte oči zastreté tmou.

„Sedem“ – Päť chlebov v 6,38 môže symbolizovať päť Mojžišových kníh, ktoré boli určené na poučovanie Židov. Číslo „sedem“ sa môže vzťahovať napr. na tzv. „Noemove prikázania“, odvodené z Gn 9,4-6. Sedem noemových (noachidských) prikázaní je súbor zásad, ktoré boli, – podľa židovskej tradície, –  odovzdané celému ľudstvu skrze Noema a ktoré sú záväzné pre všetkých ľudí na zemi, nielen pre Židov. Noemove prikázania platné pre všetkých ľudí bez rozdielu zohrávajú dôležitú úlohu aj pri otázke ranokresťanského spolužitia Židov a pohanov: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného (nasleduje text z Noemových prikázaní): zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva“ (por. Sk 15,28-29). Sedem chlebov by sa dalo chápať aj ako symbolický výraz pre siedmych diakonov, ktorí mali posluhovať vdovám Helenistov, čiže Židom obráteným na kresťanstvo, zdržujúcim sa mimo Palestíny a hovoriacim gréckou rečou (por. Sk 6,3). Helenisti boli skôr liberálni, náchylní prispôsobovať sa pohanom. Môže sa jednať aj o symbolické číslo plnosti a naplnenia v spojitosti so siedmimi sviatosťami Cirkvi. Zo siedmich chlebov môže vychádzať plnosť Božieho požehnania. Ani jedno ponímanie čísla sedem na tomto mieste nie je podložené nejakými presvedčivými faktami. Podľa sv. Augustína sedem chlebov symbolizuje sedem rôznych činností Ducha Svätého (sedem darov Ducha Svätého).

  1. „A prikazuje zástupu usadiť sa na zem. Vzal tých sedem chlebov, vzdal vďaky, rozlámal (ich) a dával svojim učeníkom, aby (ich) predkladali. A (oni) predkladali zástupu“ – Ježiš sa prestáva zaoberať učeníkmi a obracia sa priamo na zástup. Prikazuje im, aby si posadali na zem; nie na zelenú trávu (por. 6,39), lebo tentoraz boli na púšti. Predtým „usádzali“ ľudí učeníci, teraz to robí sám ježiš. Sloveso „usadiť sa“ je to isté ako v 6,40. Ježišov pohľad smerom k nebu je tu vynechaný (por. 6,41).

„Vzdal vďaky“ – Z tohto slovesa „eucharistezas“ pochádza výraz „Eucharistia“. Používa sa aj v správe o Poslednej večeri (por. Lk 22,19; 1 Kor 11,24). Marek však v správe o poslednej večeri používa takmer synonymné sloveso „požehnať“ (por. 6,41; 8,7; 14,23). Obe slová, Eucharistia a požehnanie, môžu byť preložené z hebrejsko-aramejského koreňa „brk“ a môžu byť navzájom zamieňané jedno za druhé. V terminológii Poslednej večere sa nakoniec presadilo slovo „eucharistein“. Sv. apoštol Pavol je jediným svedkom skutočnosti, že v helenistickom židovstve bola denná modlitba označovaná slovom „eucharistein“ (por. Rim 14,6; 1 Kor 10,30; 1 Tim 4,3-4). Sv. Augustín si myslí, že kto vysvetľuje Božie slovo, istým spôsobom „láme chlieb“ a veriaci ho prijímajú s veľkou radosťou, sýtia sa pri stole Božieho slova, aby boli silní v dobrých skutkoch. V prípade chleba Ježiš „vzdal vďaky“ (8,6), v prípade rýb ich „požehnal“ (8,7). Sviatosť Eucharistie má rôzne pomenovania: Pánova večera, Večera, Baránkova hostina, Eucharistické zhromaždenie, Lámanie chleba. Sú to pomenovania vychádzajúce zo židovského stolovania. V každom prípade je to výnimočná hostina, nakoľko Ježiš je v nej hostiteľom i pokrmom.

„A dával svojim učeníkom, aby (ich) predkladali. A (oni) predkladali zástupu“ – Sprostredkovateľská úloha učeníkov môže poukazovať už na poveľkonočné obdobie, v ktorom Dvanásti a ďalší poverení predsedať eucharistickému zhromaždeniu rozdávajú veriacim premenené chleby.

„Vzal tých sedem chlebov, vzdal vďaky, rozlámal (ich) a dával“ – Táto vetná konštrukcia je prispôsobená slovosledu v správe o Poslednej večeri: „Vezmúc chlieb požehnajúc rozlámal a dal im“ (por. 14,22). Chlieb sa nám môže zdať nepatrný, maličký, ale vložený do ježišových rúk bude obdarovaný nekonečnými možnosťami.

7 „Mali aj niekoľko rýb. A požehnal ich a povedal (im), aby aj tieto predkladali“ – Pôvodný grécky text nehovorí, kto má ryby predkladať (chýba tam zámeno „im“). Doslova by to znamenalo, aby samotné ryby vykonávali aj to predkladanie rýb, čo je samozrejme nezmysel.

„Niekoľko rýb“ – Doslova „rybiek“. Opäť ďalšie deminutívum (zdrobnenina), ale na deminutívnom význame netreba nástojiť.

8 „Jedli a nasýtili sa a nazbierali zvyšky po nalámaných kusoch za sedem košov“ – Všetci dostali toľko jedla, koľko žiadali až do stavu, aby boli celkom nasýtení (por. Ž 78,29).Hotový chlieb z neba, ktorý sa nám ponúka od momentu krstu, nasýti túžiacu dušu na celú večnosť. Stačí, aby sme mali chuť na túto nebeskú výživu. Nasýtený zástup nijako nereaguje, je teda celkom možné, že ľudia ani netušili, odkiaľ sa jedlo pre nich vzalo. Podobne ako v 6,43, aj tu je zmienka o odrobinách, o prebytkoch, ktoré sa po jedle zbierali. Veľké množstvo prebytkov nehovorí o tom, že by Ježiš bol nedbalý, že by nemal odhad a plytval by jedlom. Ide skôr o zdôraznenie skutočnosti, že to bol veľký zázrak.

„Sedem“ – Opäť sa objavuje číslo sedem, ktoré môže v tomto prípade zastupovať napr. počet nasýtených pohanov. „Sedem plných košov odrobín“ pripomína pohanskú ženu Sýrofeničanku, ktorá povedala Ježišovi, že aj psy (pohania) jedia odrobiny, ktoré padajú zo stola židovských detí. Židia zadeľovali pohanov do sedemdesiatich národov, čo poukazuje na veľké číslo, na veľký počet. Nájsť nejaké prepojenie čísla sedem s pohanmi je však veľmi ťažké. Číslo sedem je najdôležitejšie číslom tak v Biblii, ako aj v raných kresťanských textoch, ale prepojenie čísla sedem s pohanmi sa takmer nikde nevyskytuje. Zdá sa, že sa tu jedná len o jednoduché použitie dobre známeho židovského číselného symbolu plnosti, ktorý vychádza z udalostí stvorenia sveta za sedem dní.

„Košov“ – Jedná sa o veľký kôš na potraviny. V Sk sa v takomto koši necháva spustiť apoštol Pavol, aby sa vyhol istej smrti (por. Sk 9,25). V 6,43 je použité iné slovo, synonymum, ale s rovnakým významom slova „kôš“.

9 „Bolo ich asi štyritisíc. A prepustil ich“ – V 6,44 je počet tých, čo jedli chleby (ryby sa už nespomínajú), čiže počet nasýtených, uvedený iba na mužov, pričom sa nedá vylúčiť, že tam boli aj ženy a deti. Tu je počet všetkých nasýtených uvedený bez rozdelenia na mužov a ženy. Vďaka dodatku „asi“ je počet štyritisíc viac-menej len orientačný, čiže nepresný.

„Štyritisíc“ – Toto číslo sa v Biblii objavuje viackrát. V 1 Sam 4,2 sa hovorí o tom, že Filištínci zabili štyritisíc Izraelitov. V 1 Krn 23,5 sa nachádza zmienka o štyritisíc vrátnikoch a štyritisíc hudobníkoch. Jozef Flávius spomína počet Esénov viac ako štyritisíc (Eséni boli židovskí veriaci žijúci na mieste zvanom Kumrán. Prísne, do detailov, zachovávali Mojžišov zákon. Je veľmi pravdepodobné, že mnohí z nich neskôr konvertovali na kresťanstvo). Skutky apoštolov spomínajú štyritisíc zbojníkov, ktorí sa pridružili k egyptskej vzbure (por. Sk 21,38). Nájsť spoločného menovateľa pre toto číslo je však ťažké. Zdá sa, že sa jedná o okrúhle číslo opisujúce veľkú skupinu ľudí. Je to symbolické číslo, vytvorené podľa vzoru čísla päťtisíc. Číslo štyritisíc je možné znížiť aj na číslo štyri, a to v paralele k štyrom svetovým stranám, z ktorých prichádzajú pohania. štyritisíc nasýtených môže byť aj nepriamym odkazom na štyri evanjeliá.

„A prepustil ich“ – Tak ako aj úvod (8,1), tak aj záver (8,9), zmienka o prepustení zástupu, sú Markovým dodatkom pre prepojenie s nasledujúcim dejom.

 

Samotnú udalosť zázračného nasýtenia štvortisícového zástupu treba vidieť v spojitosti s predchádzajúcim nasýtením päťtisícového zástupu v 6,30-44 (aj Jn 6,1-15). Ježiš má osobitnú starosť o Židov, ale vidíme, že rovnako aj o pohanov. Nesmieme však zabudnúť na fakt, že Ježišovi ide v prvom rade o svojich učeníkov. Znovu a znovu sa namáha, aby predovšetkým oni, – Jeho učeníci, – už konečne pochopili, aby oni už neboli „slepí, hluchí, chromí, hladní“. Z prameňa Kristovho milosrdenstva znovu a znovu tryská nová voda, aby každý, kto je smädný, mohol sa napiť „vody života“. Ježiš sa nikým a nikdy neunaví. Ježiš sa neľaká tvrdosti nášho srdca a je trpezlivý s nami rovnako, ako bol trpezlivý so svojimi učeníkmi, so Židmi či s pohanmi. Ježišovi nezáleží na číslach. Ponúka sa mi raz, dva razy, tisíckrát, nespočetnekrát. Ponúka sa mne, tebe, mestám, národom, celému svetu. Všetci môžu prísť a nasýtiť sa. Hoci by sa dnes aj celý svet obrátil k prameňu Božieho pokrmu, ten sa určite nevyčerpá, vždy bude ešte prebytok. Celé dejiny sú časom Božej trpezlivosti. Jeho láska je vytrvalejšia ako náš odpor, preto sa Ježiš nikdy a nikomu neprestane ponúkať ako „naplnenie života“. Ježiš hľadá aj tých, čo Jeho nehľadajú, so slovami: „Hľa, tu som, tu som!“ (por. Iz 65,1).

 

V poradí druhý opis udalosti zázračného nasýtenia zástupu je podobný tomu prvému opisu. Obidve narácie majú rovnakú zápletku (hladný zástup), Ježišov dialóg s učeníkmi, zázrak rozmnoženia, nasýtenie hladných, zbieranie nadbytkov a nakoniec je prezradený aj vysoký počet nasýtených. Rozdiely sú v tom, že v prvom opise vidia problém „vyhladovaného zástupu“ najprv učeníci, ktorí ho chcú riešiť, Ježiša stavajú pred problém a čakajú na riešenie. V druhom opise si problém uvedomuje najprv Ježiš, svojich učeníkov stavia pred hotovú dilemu a od nich očakáva odpoveď. Odpoveď učeníkov v oboch prípadoch prezrádza ich bezradnosť. V prvom prípade učeníci navrhujú včas rozpustiť zástup a predísť neriešiteľnému problému, zatiaľ čo v druhom prípade Ježiš už predstavuje neriešiteľný problém, ktorému sa už nedá predísť, pretože dav je už tri dni na jednom mieste, zásoby jedla sa vyčerpali a okolité dediny žiadne nie sú. V prvom prípade Ježiš urobil zázrak na galilejskom území, nasýtil päťtisíc Židov a symbolicky zostalo dvanásť plných košov odrobín. Je to číslo, ktoré symbolizuje dvanásť kmeňov Izraela. V druhom prípade Ježiš urobil zázrak v Dekapole, nasýtil štyritisíc pohanov a zostalo sedem plných košov odrobín. Je to číslo, ktoré symbolicky poukazuje na sedem pohanských národov, ktoré obývali Zasľúbenú zem pred príchodom Židov alebo priamo na sedemdesiat pohanských národov celého sveta. Je jasné, že Ježišovi išlo najprv o Židov: „Nech sa najprv nasýtia deti“ (por. 7,27), ale Ježiš už vtedy vedel, že veľkú, ba ešte väčšiu, účasť na Božej hostine budú mať aj pohania.

Nedá sa nevšimnúť si podobnosť tohto nasýtenia s našou sv. omšou. Aj pri sv. omši najprv načúvame Ježišovmu slovu a snažíme sa ho pochopiť (učeníci nechápali a boli za to aj pokarhaní). Počúvanie slova, pokrm slova, predchádza jedenie, hostinu, lámanie chleba. Popri chlebe je tu aj ryba, ale pri Poslednej večeri Ježiš neberie do rúk rybu, ale víno. No i tak sa hlavný dôraz kladie na chlieb. Ježiš ho berie do rúk, vzdáva vďaky, žehná ho, láme a rozdáva ľuďom cez apoštolov. Ježiš nasycuje a apoštoli (a ich nástupcovia) sú sprostredkovatelia tohto zázračného nasýtenia. Eucharistia je veľké tajomstvo Boha, ktorý nás zachraňuje nielen tým, že sa nám hladným dáva ako pokrm, ale aj tým, že za nás zomiera. Je to priam nepochopiteľné! Boh sa nám úplne dáva; krutým spôsobom umiera, aby človek nemusel zomrieť a mohol večne žiť. Keď kňaz rozmnožuje „eucharistický chlieb“ a podáva ho prítomným veriacim, každý by mal držať na pamäti, že za tým všetkým nestojí iba nekonečná Božia moc, ktorá bez problémov a neomylne chlieb rozmnožuje aj premieňa, ale predovšetkým konkrétna obeta ukrižovaného Krista. Za každým kúskom rozlomeného eucharistického chleba stojí zároveň krutý úder bičom, pľuvanec do tváre, kopanec do tela, zlomená kosť, vykĺbené rameno, krvácajúca hlboká rana, úder kladiva, muka ukrižovania, agónia umierania, kopijou prebodnuté srdce.