Biblická hodina č. 34
Nečistý duch, vyjdi z neho!
(Mr 5, 1-20)
"Prišli na druhý breh mora do krajiny Gerasanov" – O kraji Gerasanov pozri aj úvod do predošlej BH č. 32. Cesta "na druhý breh" bola neočakávane ťažká, bola to plavba na pokraji smrti, končiaca záchranou, zásahom Ježišovej moci, ale i výčitkou: "Čo sa tak bojíte? Ešte stále nemáte vieru?"
"Prišli" – Niektoré pôvodné rukopisy uvádzajú nie množné, ale jednotné číslo "prišiel", čiže sám, bez učeníkov. Celá udalosť Ježiša s posadnutým mužom nespomína a ani nevyžaduje prítomnosť učeníkov a ani nikoho iného.
"Druhý breh" – Nenápadná poznámka dáva čitateľovi možnosť pochopiť, že Boh sa priblížil skutočne ku všetkým, teda aj k pohanom. Ak Ježiš prišiel "zachrániť" naozaj všetkých, tak potom prišiel aj kvôli mne a pre mňa. Každý musí (prijatím alebo odmietnutím) zareagovať na Jeho príchod medzi nás.
"Do krajiny Gerasanov" – Ježiš prišiel do gerazského kraja, do krajiny Gerasanov (gerazanov), do krajiny Gadaranov, do krajiny Gergesanov (Gergezanov). Sú to rôzne názvy tej istej "východnej" oblasti. Nezhoda v pôvodných rukopisoch sa vysvetľuje tým, že pisatelia textu evidentne nevedeli, kde sa udalosť v skutočnosti odohrala. Biblický názov je odvodený buď od mesta Gadar (Gadara), ktoré ležalo bližšie k jazeru (asi 10 km) alebo od mesta Geraza (jedno z desiatich helenistických miest, tzv. Dekapol), ktoré sa nachádzalo asi 60 km juhovýchodne od Galilejského jazera. Je však možné, že Geraza v tej dobe mohla mať svoje pozemky až v blízkosti Galilejského jazera.
"Keď vyšiel z loďky, hneď mu od hrobov prišiel v ústrety človek s nečistým duchom" – Asi 3 km od brehu sa nachádzali jaskynné priestory, ktoré sa mohli využívať aj ako pohrebisko a aj ako obydlia, príbytky. V tej dobe to nebolo nič neobvyklé. Veľmi chudobní ľudia nemali kde bývať, a tak bývali v jaskyniach. Boli to miesta, ktorým sa ostatní ľudia bežne vyhýbali.
"Hneď mu prišiel v ústrety" – Po skúsenosti s búrkou na mori, kde sa Ježiš ukázal ako mocnejší aj nad rozbúrenou prírodou, prichádza ďalšia situácia, kde sa Ježiš opäť dostáva do konfrontácie s "vyššou" mocou a opäť sa musí ukázať ako silnejší. Zlo prišlo k Ježišovi samo, prišlo pokúšať, provokovať.
"Človek s nečistým duchom" – Evanjelista Matúš (8,28) hovorí, že tam boli dvaja posadnutí. Evanjelisti Marek a Lukáš však hovoria iba o jednom. Mohli byť dvaja, ale spomenutý je iba ten, ktorý sa ozval, ktorý vstúpil do konfrontácie s Ježišom. Ani učeníci nie sú nikde spomenutí, hoci je pravdepodobné, že tam boli aj oni. Napadá mi, že učeníkom ešte doznievala v ušiach Ježišova výčitka: "Ešte stále nemáte vieru?"
Zlý duch je duch smrti, túži naplniť človeka zbytočným strachom, najmä strachom zo smrti. Neopodstatnený strach človeka zbytočne zväzuje, ničí radosť, stojí v ceste napredovania a v raste vo viere.
"Čo mal obydlie medzi hrobmi a ani reťazou ho už nikto nemohol spútať, pretože hoci bol často spútaný okovami a reťazami, predsa reťaze roztrhal a okovy rozlámal, a tak ho nikto nevládal skrotiť" – ľudia sa báli o svoju bezpečnosť, a tak dotyčného poviazali reťazami. Jedná sa o veľké poníženie ľudskej osoby a o násobenie už i tak veľkého trápenia. Nemilosrdné a neľudské zaobchádzanie s posadnutým nepriamo poukazuje na všeobecnú bezradnosť ľudí pred tak veľkým zlom a snáď i na skryté túžby, že by ho najradšej videli už mŕtveho, čím by to "dielo skazy" konečne skončilo. Zlo je človekom, bez Božej pomoci, neskrotiteľné.
"Stále, v noci a vo dne, býval medzi hrobmi a vo vrchoch, kričal a zraňoval sa kameňmi" – Hroby boli rituálne nečisté miesto. Zvyčajne boli vyhĺbené do skaly mimo ľudských obydlí. Muž býval medzi mŕtvymi, mal "mŕtvu dušu", v ktorej "umrelo" aj to posledné dobro. Ubližoval dokonca aj sám sebe, nielen druhým. Jednalo sa o silnú posadnutosť, o "mocné" zajatie zlom, o šialenstvo. Cieľom zlého ducha je totálne zničiť v človekovi Boží obraz a Božiu podobu, pre ktorú je stvorený. Krik do prázdna a v samote, taký je stav ľudstva bez Krista, ktorého údelom je smrť. Sebazraňovanie je najpravdivejší dôsledok zla, keď si človek dobrovoľne nezvolí k nasledovaniu osobného dobra vopred vytýčenú Božiu cestu.
"Keď uvidel Ježiša, zďaleka pribehol a poklonil sa mu" – Zlý duch si bol vedomý svojej veľkej moci, ale pred Ježišovou mocou zostal "bezmocný". Vedel, že boj s Ježišom je zbytočný a útek nemožný. Určite sa mu nepoklonil z úcty. Kolená mu "nasilu" zohlo vedomie prítomnosti Božej moci: "Akože žijem, hovorí Pán, predo mnou sa zohne každé koleno" (Rim 14, 11).
"Nahlas skríkol a hovorí: "Daj mi pokoj, Ježišu, Synu Boha, Najvyššieho! Zaprisahávam ťa pri Bohu, nemuč ma!" – Oslovenie "Najvyšší" používali iba pohania. Posadnutý teda bol pohan. Zlý duch sa snažil získať výhodu či prevahu odhalením a poukázaním na pravú Ježišovu identitu. Keby Ježišovi dokázal nahnať strach, mohol by zvíťaziť aj nad Ním. Veľký rozruch mal zapôsobiť na Ježiša, ale nestalo sa. Vidíme, že zlý duch sa nikdy nevzdáva a bojuje o "úspech zla" až do krajnosti. Sám od seba sa nikdy nezastaví, lebo vie, že už nemá čo stratiť. Zlý duch sa "modlí" a veľmi pravdivo. Pozná dobro a vie, že je z neho navždy vylúčený, čo je skúsenosť pekla – trest zatratenia. Zlí duchovia závidia ľuďom, že Božie dobro je na celú večnosť pripravené pre všetkých. Len zo závisti Zlého prišlo medzi nás zlo a smrť. Ježiš bol pre učeníkov "učiteľ", ale zlý duch jasne poznal a videl jeho nadprirodzenú, Božiu skutočnosť. Zlí duchovia "veria a trasú sa" (Jak 2,19).
"Nahlas skríkol" – Zvolal veľkým výkrikom, zareval. Situácia je vážna, kritická, nastáva nerovný boj a očakáva sa rýchly spád. Zlo sa naozaj dôkladne bráni a všemožne sa snaží o "prežitie", o svoju "záchranu". Zlý duch je vydesený a túži "vydesiť" každého, kto má slabú vieru. Viera v Krista je odmenená silou a pokojom.
"Daj mi pokoj!" – "Pokoj vám!" Ježišove prvé slová po zmŕtvychvstaní sú zárukou najväčšej možnej odmeny pre tých, ktorí si zvolia žiť a zomrieť v spojení s Kristom. Zlý duch žiada pre seba nemožné. Vie presne, čo definitívne a navždy stratil; stratil možnosť získať Boží pokoj.
"Nemuč ma!" – Vidíme, že aj zlý duch "trpí" a to vtedy, keď je vyháňaný z vnútra svojej obete. Trpí tým, že musí prestať mučiť a ničiť človeka. Veľmi ťažko sa podriaďuje príkazu, aby vnútro človeka navždy opustil. Je to o to ťažšie, ak mu človek patril dlhý čas. Čím dlhšie sa človek ponechá v zajatí zla, tým je to pre neho horšie; tým ťažšie je oslobodenie, uzdravenie, náprava, návrat k sebe. Grécke sloveso "nemuč ma" sa dá preložil aj ako "neťahaj ma, nevyháňaj ma". Musíme si uvedomiť, aký priepastný rozdiel je medzi dobrom a zlom, pravdou a lžou, slobodou a otroctvom, láskou a sebectvom, dôverou a strachom, svetlom a tmou, životom a smrťou, medzi Dobrým a Zlým. Ježiš a Démon stoja nezlučiteľne proti sebe; dohoda, kompromis medzi dvoma "najsilnejšími" nie sú možné. Človek, kvôli ktorému sa toto všetko odohráva, musí zostať pokorný a byť vďačný Ježišovi, že neporaziteľne stojí pri nás.
"Hovoril mu totiž: "Vyjdi, nečistý duch, z tohto človeka!" – Tieto slová sa odvolávajú na niečo, čo sa už stalo, čo už bolo, čo už z časového hľadiska prebehlo. Nejasne naformulovaný text možno poukazuje na skutočnosť, že zlý duch poznal Ježišov (zatiaľ skrytý) úmysel ešte skôr, ako ho nahlas vyslovil vo forme príkazu. Bežný človek do kontaktu s exorcizmom nepríde a ani nesmie. Robí ho výlučne kompetentná osoba, ktorá v mene Ježiša Krista priamo oslovuje zlého ducha a rázne mu prikazuje, čo presne a konkrétne má urobiť. Ježiš – exorcista – evidentne označuje konkrétnu osobu, ktorá má byť oslobodená: "vyjdi z tohto človeka".
Každý človek je Božie dieťa, "časť Krista" a Ježiš prikazuje nečistému duchu, aby opustil miesto a vlastníctvo, ktoré patrí Bohu. Boha "uráža" skutočnosť, že na mieste, kde by mal bývať On, býva "ničiteľ". Miesto "Ducha života" nesmie zaujať "duch smrti". Tma sa bude neustále tlačiť tam, kde ešte celkom "nezvíťazilo" svetlo.
"Pýtal sa ho: "Aké je tvoje meno?" A hovorí mu: "Légia je moje meno, lebo sme mnohí." – Slovo "légia" je zvyčajne ženského rodu (tá légia), ale v tomto prípade je v rukopisoch použitý mužský rod (ten Légia). Nezvyčajný mužský rod je tu použitý preto, aby sa položil dôraz na skutočnosť, že to nie je iba opis osoby, ale skutočné vlastné meno. Meno "Légia" označuje vojenskú jednotku v sile 6000 mužov. Je to teda veľká a dobre organizovaná sila. Je možné, že v bežnom používaní slovo "légia" obrazne označovalo "veľké množstvo niečoho". Grécky a latinský výraz "légia" poznáme aj pod slovom "pluk". Meno vyjadrujúce mnohopočetnosť je príznačné aj pre neobyčajné správanie posadnutého človeka. Gramatické striedanie raz jednotného a raz množného čísla (moje meno je – sme mnohí) dobre vystihuje zmätok, ktorý musela prežívať zajatá osoba. Prezradením a spoznaním mena nečistého ducha sa vysoko vyvyšuje Kristova moc nad ním. Meno je veľmi dôležité, poukazuje na identitu, na originalitu osoby. Prezradenie mena ničí jeho anonymitu, skrytosť. Povedaním svojho mena nečistý duch kapituluje, uznáva porážku, vzdáva sa.
"Dôrazne ho prosil, aby ich neposielal preč z krajiny" – Jedná sa o tzv. "snahové imperfektum", čiže: "veľmi chcel dosiahnuť prosbou", hoci vopred nevedel, či mu bude alebo nebude vyhovené. Slovný tvar vyjadruje totálne podriadenie sa moci a vôli silnejšej osoby, ktorá jednoznačne a definitívne o všetkom rozhoduje.
Ukazuje sa tu prefíkanosť, ale aj osud zlého ducha, ktorý bol vyhnaný. Ten blúdi po krajine a potom sa ešte s ďalšími vráti do tej istej duše, z ktorej bol predtým vyhnaný (Mt 12, 43; Lk 11, 24-27). V tejto súvislosti sa ukazuje, že jeho cieľom je stále a jedine človek. Je to tak od prvého človeka a bude to tak až po toho posledného.
"Tam pri vrchu sa páslo veľké stádo svíň" – Prítomnosť svíň je dôkazom toho, že sa Ježiš skutočne nachádza v pohanskom kraji, nakoľko Židia bravčové považovali za nečisté, svine nechovali a bravčové mäso nikdy nejedli (konzumovali mäso iba z prežúvavcov). Zaujímavá je aj skutočnosť, že za poriadok na východnej strane Galilejského mora, kde sa Ježiš práve nachádzal, zodpovedala rímska légia zvaná "Legio X Fretensis", ktorá mala vo svojom znaku obraz divej svine. Pravoverným, ortodoxným Židov túžiacim po obradnej čistote pohľad na takéto niečo roztrpčoval život, nakoľko sviňa bola pre nich nečisté zviera a obrazom pohanstva.
"Poprosil ho hovoriac: "Pošli nás do svíň, aby sme do nich vošli." – Je to tretia prosba nasmerovaná na Ježiša. Akonáhle vyšlo najavo, že sa nejedná o jedného, ale o viac nečistých duchov, v dialógu vystupuje jeden, ale prosí za viacerých. Tisícové stádo svíň nevyjadruje iba veľký počet zlých duchov, ale aj veľkú nečistotu, "veľké svinstvo", hriešnosť pohanského územia. "Légia" už vedel, že bude vyhnaný, a tak sa snaží zamotať aj Ježiša do niečoho zlého. Prosba: "pošli nás do svíň" je plná prefíkanosti. Za každú cenu sa snažil zostať medzi ľuďmi. Zlý duch však nechce (nemôže chcieť) dobre (dobro) ani pre seba samého; prosba sa nakoniec i tak obrátila proti nemu.
"A dovolil im to. Nečistí duchovia vyšli z neho a vošli do svíň a stádo – asi dvetisíc kusov – sa prirútilo dolu stráňou do mora a utopili sa v mori" – More bolo v tej dobe vnímané ako "Šeol", ako "podsvetie", ako "príbytok zlých duchov". Návrat do mora znamenal návrat do svojho "pekelného" sveta a definitívnu stratu vplyvu na ľudí, čo zlí duchovia vôbec nechceli. More bolo miesto, kde sa cez noc, v čase tmy, mali utopiť učeníci, ale Ježiš ich zachránil. V tom istom mori sa teraz "utopilo" zlo. Zlo sa utopí samo.
Ak zlý duch "prosil", to znamená, že len poslúchal a nemal žiadny rozhodujúci vplyv na reakciu svíň, ktoré sa náhle začali valiť dole brehom do mora. Svine, hoci vedia plávať, sa utopili z rozhodnutia Ježišovej vôle. Ježiš chcel týmto neočakávaným rozhodnutím ukázať, že prekazil prefíkané plány zlého ducha zostať medzi ľuďmi; že ho vyhnal nielen z duše človeka, ale aj z celého kraja. Asi 1,6 km od dediny Khersa sa skutočne nachádza prudký svah vzdialený len niekoľko desiatok metrov od brehu a asi 3 km odtiaľ sú jaskynné hroby.
"Ich pastieri utiekli a oznámili to v meste a na vidieku. Obyvatelia sa prišli pozrieť, čo sa stalo" – Chýr o výnimočných udalostiach sa vždy šíri veľkou rýchlosťou. Ľudia prestávajú pracovať, život sa zastaví a venujú čas mimoriadnym udalostiam, ktoré si nedokážu vysvetliť. Ako v prípade prvého zázraku exorcizmu "doma" v Kafarnaume (Mr 1, 21-28), tak aj teraz, "v cudzom kraji", sa zvesť rýchlo rozšírila do širokého okolia.
"Odovzdanie posolstva" o Ježišovi "v meste a na vidieku" má misijný charakter. Na konci príbehu sa aj sám posadnutý stáva "misionárom", ohlasovateľom zvesti o Ježišovi. Svine sa rútili na jednu stranu a pastieri na druhú. Utekali oznámiť "zlú správu" o sviniach a "dobrú správu" o posadnutom človekovi. Tretia správa o Ježišovi bola dobrá alebo zlá?
"Prichádzajú k Ježišovi a vidia posadnutého, ktorý mal Légiu, ako sedí oblečený a zdravý, a zľakli sa" – Ježiš silno upútal pozornosť na svoju osobu aj medzi pohanmi. Nestačilo im o ňom počuť, oni išli k Nemu. Fakt, že posadnutý je už oblečený a že pokojne sedí, je dôkazom obrovskej zmeny v jeho živote; opäť je celkom zdravý, opäť je schopný ovládať sám seba. Je to "nový človek", protiklad "starého Adama", ktorý Boha neposlúcha, uteká a skrýva sa pred Ním a zisťuje, že je nahý, že je v moci svojich strachov.
Nikto z ľudí si nedokázal vysvetliť, ako sa také niečo mohlo stať. My veríme, že Bohu je všetko možné, okrem zla. Treba si všimnúť, že nešťastie posadnutého muža nakoniec padne, prenesie sa na samotného Ježiša. Aj On bude vyhlásený za blázna a za posadnutého, bude zajatý a spútaný, na konci bude nahý na kríži. Bude kričať a zostúpi do hrobovej jaskyne. Ježiš nás zachránil za veľmi vysokú cenu!
"Zľakli sa" – Mimoriadna udalosť vyvolala u ľudí strach v zmysle bázne. Podobne aj apoštoli na loďke, keď Ježiš utíšil rozbúrené more, "veľmi sa zľakli" (Mr 4, 41).
"Tí, ktorí to videli, im vyrozprávali, ako to bolo s posadnutým a o sviniach" – Druhý posadnutý muž, Ježišovi učeníci a pastieri svíň, hoci boli prítomní pri všetkom, doteraz mlčia a nevstupujú do udalosti. Je pravdepodobné, že rozprávajú pastieri.
"Vyrozprávali" – Ide o podelenie sa o hlbokú skúsenosť; nie je to len obyčajné rozprávanie. Celé rozprávanie o Ježišovi musí smerovať "od" a "ku" hlbokým osobným skúsenostiam s Ježišom.
"Ako to bolo s posadnutým a o sviniach" – Je tu zreteľné oddelenie dvoch častí príbehu. Stredobodom je opis a poukázanie na "neznámu" moc, ktorá dokázala uzdraviť človeka, vyhnať silno zväzujúce zlo. Muž je celú dobu opisovaný ako "posadnutý"; akoby sa slovo "posadnutý" stalo jeho vlastným menom.
"A začali ho prosiť, aby odišiel z ich končín" – Tak ako predtým nečistý duch, teraz aj obyvatelia pohanského kraja začali "prosiť" Ježiša. "Nevyháňajú ho", ale s bázňou Ho prosia. Aj oni ustupujú moci, ktorú v ňom cítia. Príčinou takejto prosby mohla byť veľká hospodárska škoda, ale aj bázeň pred neznámou mocou, ktorej sa báli. Pre tých, ktorí ešte nezažili Kristovu slobodu, bola "obeta" svíň privysoká. Zlo prezlečené za dobro zvíťazilo. Je tu vidieť veľkú podobnosť prosby obyvateľov s prosbou nečistých duchov. Tak ako pre démonov, tak i pre obyvateľov kraja je Ježišova prítomnosť nepohodlná. V obidvoch prípadoch Ježiš vyšiel v ústrety, aj keď mal v danej situácii navrch a mohol by si urobiť po svojom. Pokiaľ sa vôľa prosiaceho zhodne s Božou vôľou, Boh jej vyhovie. Boží zámer sa vždy naplní a Boh sám doplní, čo v prosbe chýbalo (svine sa nakoniec utopili, čo zlý duch "neprosil". Ani z pohanského kraja sa Ježiš celkom nevyparil; zostal tam napr. uzdravený muž, ktorý svedčil o Ňom i naďalej). V každom prípade je táto skutočnosť smutná, nakoľko je Ježiš nakoniec odmietnutý a slušne vykázaný preč. Aj bohatý mladík, keď si uvedomil, čo všetko by musel pre Ježiša stratiť, radšej Ho nakoniec odmietne a nechá si svoje "bohatstvo". Získať Ježiša vždy znamená aj niečo stratiť.
"Keď nastupoval na loďku, prosil ho ten, ktorý bol prv posadnutý, aby ho mohol sprevádzať" – Prosil doslova: "aby bol s ním". Naozaj slobodný človek túži žiť s Kristom. Je tu ďalšia a posledná prosba nasmerovaná k Ježišovi. Je to ďalšia osoba, ktorá pristupuje k Ježišovi v bázni, ponížene. Viacnásobné nepriame zdôrazňovanie Ježišovej moci má zároveň poukázať na lásku, ktorá stojí za touto neobyčajnou mocou. Uzdravený muž mal túžbu "sprevádzať ho, byť s ním"; je to presne to isté slovné vyjadrenie ako v prípade povolania prvých učeníkov (Mr 3,14).
"Nedovolil mu to, ale hovorí mu: "Choď do svojho domu, ku svojim a oznám im, aké veľké veci s tebou Pán urobil, teda ako sa nad tebou zmiloval" – Najlepším prekladom by bolo: "Čo všetko Pán urobil vo svojom milosrdenstve nad tebou". Ježiš prekvapivo tejto prosbe nevyhovel. "Nedovolil mu to" by sa dalo preložiť aj slovom "nepustil ho", "nepustil ho do loďky, aby ho nasledoval". Podobné sloveso sa uvádza napr. pri prepúšťaní zástupov, keď Ježiš "opustil" zástup (Mr 4,36). Ježiš je zdržanlivý voči pohanom, no vždy s cieľom vzbudiť v nich vieru (Mr 7, 24-30). Nedovolí mu nasledovať Ho podľa svojich predstáv, ale zapája ho, zahŕňa ho, do svojho plánu spásy.
"Choď do svojho domu, ku svojim" – Uzdravený dostáva priestor, kde má byť a pôsobiť. Ježiš ho vracia domov. Vrátiť sa domov určite nebolo jednoduché.
"Oznám im, aké veľké veci s tebou Pán urobil" – Oslovenie "Pán" (Kyrios) bolo prekladom slova "Boh Izraela". Na pohanskom území sa takto začala šíriť zvesť o Božom milosrdenstve, ktorého ohlasovanie začalo "doma", medzi svojimi, v Izraeli. Každý "kresťan" má "oznamovať" Ježišove skutky medzi svojimi.
Démoni, pastieri a majitelia svíň mohli hovoriť a šíriť ďalej iba to, čo Ježiš urobil "proti nim". Uzdravený "posadnutý" mohol hovoriť, čo Ježiš urobil "pre neho". Ježišova nekonečná láska, Božie milosrdenstvo, bolo vtiahnuté a stále je vťahované do môjho, do nášho zla. Táto láska Ho priviedla až na kríž. Ježiš na kríži je bližšie zlu či dobru? Smrti či životu?
"On odišiel a začal ohlasovať v Dekapole, aké veľké veci s ním Ježiš urobil, a všetci sa čudovali"– Dekapol zahŕňal "desať miest" (Damask, Filadelfia, Rafana, Skýtopolis, Gadara, Hippos, Dion, Pella, Geraza, Kanata), ktoré boli grécke a prevažne pohanské. Ohlasovať Ježiša Krista v týchto mestách sa vydal aj apoštol Pavol. Ježiš mu kázal ohlasovať, čo mu urobil "Pán", ale on ohlasoval, čo mu urobil "Ježiš". Ježiš bol pre neho Pán.
"Všetci sa čudovali" – Reakcia obyvateľov poukazuje na údiv. Je to údiv, ktorý sa nevzťahuje iba na Ježiša a na Jeho skutky, ale rovnako aj na ohlasovanie ako také a na osobu, ktorá zvesť ohlasuje. Ohlasovateľ Božích vecí musí byť ako Ježiš sám; aj on musí zaujať druhých, aby začali premýšľať, skúmať, aby sa "čudovali".
Ježiš ani na jediný okamih nestratil pokoj a moc nad situáciou. Ján Krstiteľ hneď v úvode evanjelia hovorí, že "po mne príde niekto mocnejší, ako som ja". Niet pochýb o tom, že hovoril o Ježišovi, ktorý sa ukázal nie ako mocnejší, ale ako najmocnejší. Ak prvý zázrak "doma" v Galilei (v Kafarnaume) bol exorcizmus a prvý zázrak v "cudzine" bol rovnako exorcizmus, to znamená, že prvou prekážkou, ktorej musí čeliť Ježišova Božská moc, boli a sú nie ľudia a ľudské prekážky, ale nečistí duchovia. Posolstvo o exorcizme (grécky "exorkismós", od slovesa "exorkízein" – zaprisahať, zažehnať, čo vo všeobecnosti znamená vyháňať, vykázať, alebo zviazať prísahou, či vysloviť naliehavú žiadosť za pomoci obradu, pri ktorom sa vzýva Božie meno za účelom odvrátiť zlého ducha od nejakej osoby, zvieraťa alebo miesta) nás nemá naplniť strachom a obavami, ale naopak, dôverou a istotou, že Boh nás chráni a uchráni od každého zla. Pre Ježiša musíme byť pripravení stratiť aj celé "stádo svíň". Vážim si konečne Ježiša nadovšetko?