Biblická hodina č. 47

 

Ježiš a Božie znamenie

  (Mr 8,10- 13)

 

10 „Hneď nastúpil na loďku a so svojimi učeníkmi prišiel do oblasti Dalmanutha“ – Podobne ako po prvom zázračnom nasýtení zástupu (por. 6,30-44), aj tu sa Ježiš po vykonaní zázraku, po druhom zázračnom nasýtení zástupu (por. 8,1-9), oddeľuje od zástupu ľudí. Tentokrát odchádza spolu so svojimi učeníkmi na lodi.

„Dalmanutha“ – S identifikáciou lokality sú veľké ťažkosti. Oblasť „Dalmanutha“ sa nespomína nikde inde v Biblii a ani v žiadnych iných starých písomných prameňoch. Paralelný text v Mt 15,39 uvádza lokalitu s názvom „Magadan“. Aj tu možno hovoriť o rovnakej ťažkosti; vôbec nie je jasné, ktorú oblasť má evanjelista Matúš na mysli, ale uvedený názov sa najviac približuje k „Magdale“, k dobre známemu mestu na brehu Galilejského mora. Magdala bola pred založením mesta Tiberias Herodesom Antipasom najdôležitejším mestom na západnom brehu jazera. Bola známa ako križovatka troch ciest, na ceste medzi Nazaretom a Galilejským morom. Mesto Magdala, podľa Jozefa Flávia, bolo zničené počas prvej židovskej vzbury v r.66-74 po Kr. Prečo takéto ťažkosti s názvami? Pravdepodobne ide v obidvoch prípadoch o chyby prepisovačov. 

11 „Vyšli farizeji a začali sa s ním dohadovať, žiadali od neho znamenie z neba a pokúšali ho“ – V dalmanuthskom kraji sa Ježiš stretáva s farizejmi, ktorí mu vychádzajú naproti (por. 7,1), aby s ním diskutovali (por. 9,10.14.16; 12,28). Jadrom diskusie je žiadosť o znamenie z neba. Za zdanlivo úprimným záujmom sa v skutočnosti skrýva úmysel pokúšať Ježiša. Vedie ich k tomu žiarlivosť, závisť, lebo ľud visel na jeho perách a porovnával ho so svojimi učiteľmi. Farizeji veľmi dobre vedeli, že zo všetkých tých porovnaní vychádzal Ježiš vždy ako jednoznačný a neohrozený víťaz. Aj izraelský národ vedený Mojžišom sa na púšti dožadoval nespochybniteľného znamenia: „Je Boh uprostred nás alebo nie?“ (por. Ex 17,7). Avšak kto stále žiada iba dôkazy od Boha a nikdy sa mu s dôverou neoddá, ten zavádza mechanizmus vydierania, ktorý ho nepribližuje, ale vzďaľuje od Boha. Kto žiada znamenia, ten Bohu neverí a toho žiadny dôkaz o Bohu nepresvedčí. Takéto zmýšľanie ľudí je odvekým „Božím krížom“, ktorý Boha bolestne tlačí, ktorý zraňuje Jeho milosrdné Srdce a „zabíja“ možnosť Božej blízkosti pri človekovi. Ježiš odmietol dať znamenie po zázračnom rozmnožení chleba. A práve v „chlebe“, v Eucharistii, nám dal najvyššie znamenie; stal sa našim pokrmom i životom. Väčšie znamenie už nemožno očakávať; potrebné je len vyliečenie zo slepoty a tvrdosti srdca. Opäť si môžeme pripomenúť aj samotných Ježišových učeníkov, ktorí tiež dlho nechápali, preto si Ježiša pomýlili s „mátohou“. Keď docestujem do Bratislavy, už zmiznú značky, „znamenia“, ukazovatele smeru, ktoré ma do Bratislavy viedli. Ak „dorazíme“ k Ježišovi, už sme v cieli, už nepotrebujeme žiadne iné ukazovatele správneho smeru, už sme našli hľadaného Boha.

„Farizeji“ – Hebrejsky „perušim“, grécky „farizaijoj“, v preklade „oddelení“. Ich pomenovanie pochádza pravdepodobne z toho, že farizeji sa svojou vernosťou predpisom Zákona a zachovávaním kultovej čistoty pokladali za „oddelených“ od obyčajných ľudí. Farizeji mali za Ježišových čias najväčší vplyv na náboženské zmýšľanie židovského ľudu. Vznikli počas židovského povstania vedeného Machabejcami (r. 164 pr.Kr.). Najskôr číro náboženské zoskupenie sa neskôr stalo aj politickou stranou, ba aj vládnucou stranou. Počas tohto „zlatého panovania“ sa stali prevládajúcou skupinou aj v židovskej veľrade. Silní zostali až do r. 70 po Kr., keď bol zničený Jeruzalem i chrám. No i potom, vďaka miernemu postoju voči nadvláde Rimanov, zostali jedinou židovskou politickou stranou, hoci ich vplyv na bežných ľudí už ani zďaleka nebol taký silný. Charakteristickou črtou učenia farizejov bolo presvedčenie, že popri Bohom „napísanej“ Tóre (Zákon) je rovnako záväzná aj „ústna“ Tóra, ktorú vymýšľali „rabínske školy“, ktorú potom učili aj ľudí a žiadali jej prísne zachovávanie. Farizeji mali aj svojich „teológov“, tzv. „zákonníkov“, prostredníctvom ktorých bol kompletný Zákon (napísaná i ústna Tóra) dostupný pre všetkých. Zákonníci škrupulózne uvádzali  do praxe to, čo teoreticky vyučovali. Postupne tak vzniklo až 613 predpisov (248 príkazov a 365 zákazov), podľa ktorých sa dopodrobna riadil život národa i jednotlivcov. Ježišov kritický postoj voči farizejom a zákonníkom sa vzťahuje hlavne na ich povrchný formalizmus, pýchu, pokrytectvo a prepiatosť v zachovávaní vonkajších predpisov, čo doviedlo ich a aj ľudí do zničujúcej bezduchosti. Farizeji zasa vyčítali Ježišovi, že ich dlhoročné formalistické náboženské predpisy odmietal rešpektovať a nedodržiaval ich. Je teda logické, že práve oni zohrali podstatnú úlohu pri osnovaní úkladov proti Ježišovi a v rozhodnutí o jeho smrti. I napriek všetkému, ľudia mali farizejov v úcte i v obľube. Boli medzi nimi aj významní muži. Napr. aj apoštol Pavol bol pred svojím obrátením predstaviteľom farizejov. Aj jeho veľký učiteľ Gamaliel bol farizej.

„Dohadovať sa“ – Je to sloveso, ktoré sa dá použiť aj v pozitívnom, aj v negatívnom zmysle. Môže sa jednať o pokojnú vzájomnú diskusiu, o snahu poradiť sa navzájom, nájsť spoločné riešenie, ale aj o ostrú výmenu názorov, o hádku. Tu sa jednalo skôr o jednostranný výstup plný nervozity. Na hádku treba dvoch a Ježiš sa do toho „kotla“ nedal vtiahnuť. Na druhej strane je cítiť neochotu pochopiť Ježiša, nech by povedal čokoľvek.

„Žiadali znamenie“ – Žiadať znamenie (por. 1 Kor 1,22) z neba znamená žiadať priamo Boha, aby prostredníctvom nejakej nepopierateľnej a nevyvrátiteľnej aktivity priamo potvrdil Ježišovu božskú moc. Žiadať znamenie sa v Starom zákone a v židovskej tradícii chápalo aj negatívne (ako prejav neposlušnosti voči Bohu), ale aj pozitívne (por. Iz 7,10-12; 2 Kr 20,8-11; Sdc 6,36-40). Voči znameniam, ktoré žiadajú jednotlivci, nachádzame skôr skeptický postoj (por. Mr13,22; Zjv 13,13; Dt 13,1-5). Sú v tom aj „falošné znamenia“ falošných prorokov. Apokalyptické texty hovoria o hrozivých znameniach na konci časov, ktoré nadobudnú kozmické rozmery (Mr 13,24-25; 4 Ezd 5,4; 7,39; Zjv 12,1.3; 15,1). V rámci židovskej eschatológie sa znamenie očakávalo od toho, kto by si nárokoval byť mesiášskym prorokom. Znamenie z neba je veľmi silný a presvedčivý argument, ktorý však bol farizejom viackrát ponúknutý, ale oni ani v zázrakoch nič výnimočné nevideli. Ježišove zázraky neboli dostatočným „znamením“ a dôkazom.

„Z neba“ – Výraz „z neba“ sa dá chápať buď doslovne (por. Mt 24,30; Lk 21,11.25; Zjv 12,1; 15,1), alebo ako opisný výraz pre „od boha“. Opisný výraz je viac pravdepodobný.

„A pokúšali ho“ – Zmysel pokúšania je v tomto verši iný ako v 1,13 (Ježiš na púšti). V prvom prípade išlo o pokus zvrátiť Ježišovu cestu, nedopustiť jeho verejné vystúpenie. V tomto prípade ide o podlomenie, o podrytie jeho autority. Sloveso „pokúšať“ (gr. peiraxó) znamená „preskúšať, overiť, vyskúšať, otestovať (por. Ex 17,1-7). Nemusí tam byť automaticky aj nepriateľský úmysel. Z textu však môžeme vydedukovať, že pokúšaním chcú farizeji nachytať Ježiša pri takej chybe, ktorá by ho usvedčila za falošného proroka. Je pravdepodobné, že v skutočnosti hľadali „znamenie“, na základe ktorého by mohli Ježiša okamžite obžalovať. Pravdou je, že nie všetci farizeji boli hneď proti Ježišovi; možno ani títo anonymní farizeji nemuseli mať hneď iba nepriateľský postoj voči Ježišovi a možno nie všetci. Nie je vylúčené, že niektorí z farizejov či zákonníkov mohli najprv naozaj iba „skúšať, testovať“, či Ježiš je alebo nie je oprávnený nárokovať si svoju bezprostrednosť voči Bohu. Žalm 78,29-32 hovorí o ľuďoch, ktorí ešte mali plné ústa jedla a už vo svojej nenásytnej chamtivosti žiadali ďalší pokrm. Ešte s plnými ústami boli usmrtení. Pokúšať Boha nemožno donekonečna a bez následkov. 

12 Vzdychol si v duchu a hovorí: „Prečo toto pokolenie žiada znamenie? Amen, hovorím vám, nebude dané tomuto pokoleniu znamenie“ – Ježiš nemusel vystúpiť až tak proti ich „zlomyseľnosti“ ako skôr proti ich „pomýlenosti“. Tá pravá, krutá a evidentná zlomyseľnosť sa ukáže až neskôr. Kto si vypichne oko, môže tak urobiť, ale musí rátať s tým, že už viac na to oko vidieť nebude. Kto „pichá“, pokúša Boha, nikdy Ho neuvidí. Boh sa necháva nájsť tým, ktorí Ho nepokúšajú, a sám sa ukazuje tým, ktorí neodmietajú uveriť v Neho (por. Mudr 1,2). 

„Vzdychol si v duchu“ – To isté sloveso je použité aj pri uzdravení (exorcizme) v 7,34. Je to „aktivácia“ práve toho Božieho ducha, o ktorom tu panujú tak veľké pochybnosti. Ježišov povzdych vychádza z hĺbky, ktorý je nevyslovenou otázkou: „Dokedy budem znášať nedostatok viery u týchto ľudí?“

„Toto pokolenie“ – Výraz môže byť narážkou na deuteronomistickú tradíciu, ktorá signalizuje odpadnutie Izraela od Boha (por. Ž94,10; Dt 32,5.20). Výraz je použitý napr. pri potope sveta (por. Gn 7,1) alebo pri Mojžišovom pokolení (por. Ž 95,10-11). Tu sa vzťahuje na žijúce neposlušné a zaťaté pokolenie (por. Jer 8,3). Spojenie „toto pokolenie“ býva v spojení aj so slovami, ktoré to odpadnutie konkrétnejšie charakterizujú: „zlé, cudzoložné, hriešne“ (por. Mr 8,38), „neveriace“ (por. Mr 9,19). Tento výraz je v Novom zákone vždy použitý iba v negatívnom zmysle, a to ešte šesťkrát.

„Amen, hovorím vám“ – Táto formula označuje slová mocného proroka, ktorý má zvláštnu schopnosť vnímať Božie veci. Sú to slová vysokej a istej autority.

„Nebude dané“ – Doslova: „ak bude dané“. Podmienková spojka „ak“, ale bez hlavnej vety podmienkového súvetia, vyjadrovala dôraznú negáciu. Pôvodný výraz poukazuje na semitský spôsob zaprisahávania sa (pri prísahe), čo by znamenalo, že Boh tomuto pokoleniu v žiadnom prípade nedá nijaké znamenie podľa ich vôle. Ide o rázne položenie dôrazu na vyjadrenú negáciu. Ak by Boh dal tomuto pokoleniu nejaké znamenie, potom by Ježišova „prísaha“ bola falošná. Ježiš síce robí „znamenia“ a robí ich najmä preto, aby ľudia uverili, ale im nič z toho nestačí. Ježišovi možno uveriť aj bez bombastických „znamení“. Ako nás učí sám Ježiš, chrániť sa treba „kvasu farizejov“ a Herodesa, čiže odstrániť zo srdca pokrytectvo, ktoré sa dá skryť pred ľuďmi, ale nikdy nie pred Bohom. 

13 Zanechal ich, znova nastúpil (na loďku) a odišiel na druhý breh“  – Tento verš je dvojznačný. Ježišov odchod mohli farizeji chápať ako jeho neschopnosť urobiť to žiadané znamenie a mohlo to byť pre nich „znamením“ jeho neschopnosti a slabosti, alebo toto rozhodné odmietnutie a odchod môžu poukazovať na definitívny rozsudok nad nevierou farizejov, ktorým sa naozaj nedá pomôcť. Ježiš ukončuje nielen diskusiu; on aj fyzicky odchádza preč zo sveta, v ktorom ho vopred odsudzujú.

„Na loďku“ – Slovné spojenie „na loďku“ v originálnom texte chýba. Pôvodné sloveso v tvare gerundia „nastúpiac“ nie je striktne viazané s nejakým plavidlom, ale v evanjeliách je až 15 miest, kde sa toto sloveso „nastúpiť“ vyskytuje v spojení s výrazom „na loďku“. Jedine v tomto prípade je spojenie „na loďku“ vynechané. Prepisovač mohol toto spojenie vynechať z dôvodu jeho nadbytočnosti, nakoľko vo verši 10 sa jasne hovorí, že Ježiš nastúpil na loďku.

„Na druhý breh“ – Ježiš sa v Markovom evanjeliu preplavil „na druhý breh“ celkovo šesťkrát. To symbolické posledné, – siedme, – „preplavenie sa na druhý breh“ nastalo po jeho nanebovstúpení.

 

Celý príbeh sa začína i končí geografickými údajmi o Ježišovom pohybe na loďke. Na začiatku (v. 10) Ježiš nasadol na loďku a odišiel do Dalmanuthy a na konci (v. 13) opäť nasadne na loďku a pokračuje v ceste. Úvodný a záverečný verš týmto spôsobom prepájajú stať s predchádzajúcou a nasledujúcou staťou. Jadro state tvorí polemika s farizejmi, v ktorej jasne cítiť negatívny podtón celej dišputy. My už vieme, že celé to vyvrcholí k ráznemu odmietnutiu Ježišovej osoby a k uvedomelému a slobodnému súhlasu s jeho smrťou. Voľba Ježišovej smrti je v skutočnosti voľba svojej vlastnej smrti. Kto chce žiť, nemôže odmietať Pána života. Kto je presvedčený o živote bez Boha, nikdy nenájde život v jeho plnosti.

Ježiš „odmietol“ dať znamenie, ktoré by mohlo byť dôkazom a nepopierateľným potvrdením jeho Božskej moci. Nedal farizejom žiadne znamenie, lebo vedel, že by i tak bolo zbytočné. A okrem toho, Boh tu nie je na to, aby nás „presviedčal“. Viera je výsledkom úprimného rozmýšľania, dobrovoľného a chceného skúmania, je plodom aktívneho hľadania, na ktoré Boh reaguje darmi Ducha Svätého (sedem darov Ducha Svätého). Každý človek musí nastúpiť na svoju vlastnú, osobnú duchovnú púť a záleží iba od neho, kam nakoniec doputuje. Tie základné úkony hľadania a rozhodnutia sa pre život v Božej pravde nemôže za nás nikto urobiť. Žiadosť farizejov o Božie znamenie nebola úprimná, ich myseľ nebola dobromyseľná, ich záujem o znamenie nebol znakom hľadania pravdy. Boh vždy neomylne vie, kedy sme skutočne hľadajúci, čistí, úprimní a opravdiví hľadači Jeho pravdy a kedy sa na „Božích“ priateľov iba hráme. Dišputa končí tak, že Ježiš necháva farizejov tam, kde sú, nastúpil na loďku a odišiel.

Zaujímavé je, že Božie slovo spomína aj znamenia „falošných prorokov“ (por. napr. 1 Jn 4, 1-3), ktorým ľudia dokážu hromadne uveriť. Hoci sa nejedná o Božie znamenia, stačia na to, aby sa ich faloš usadila v mysliach ľudí ako Božia pravda. Falošných prorokov máme dodnes medzi nami. Vystupujú v mene Boha, ohúria znalosťou Písma, citujú rôzne state spamäti, pekne hovoria, sú usmiati a spokojní. Človek plný starostí a znechutený možno aj zo svojej Cirkvi, ale najmä človek nevedomý a povrchný podľahne. Aj sám Ježiš nás upozorňuje na falošných prorokov (por. Mt 24,24; Lk 21,8). Ak sa nechceme nechať oklamať, musíme vedieť rozlišovať, musíme hĺbať v ponúkaných „pravdách“, musíme úprimne v Duchu Svätom chcieť poznať iba pravdu, prosiť Boha o pravé poznanie (por. Gal 1,8; 2 Kor 11,3-4; 2 Sol 2, 2-4; 1 Kor 3,18; 2 Tim 3,13). Ježiš jasne pomenoval falošných prorokov: „poznáte ich po ovocí“ (por. Mt 7,15-17). Aj Starý zákon pomáha odhaľovať klamárov, ktorí sa budú snažiť o dokonalú lož, o kamuflovanie Božej pravdy ľudskými výmyslami (por. Prísl 12,17). Takmer žiadny Boží prorok nebol prijatý ako Boží vyslanec a väčšinu z nich zabili. Izraeliti neprijali napr. veľkého Božieho muža, proroka Jeremiáša, hoci hovoril iba posolstvá od Boha. Verejne poukázal na ich hriech, čím vzbudil proti sebe veľkú vlnu nepriateľstva. kvôli svojim proroctvám, najmä o zajatí národa a zničení Jeruzalema i chrámu, pritiahol na seba hnev i samotného kráľa Joachima, ktorý dal spáliť zvitok s jeho proroctvom a samotného Jeremiáša dal hodiť do cisterny. Kráľ si vyberal radšej „sladké rečičky falošných prorokov“, ktoré sa mu dobre počúvali. Jeremiášove proroctvá sa nakoniec do bodky naplnili. Jeho výroky majú trvalú platnosť a platia rovnako dnes tak, ako platili aj vtedy. "Človek nemá v moci svoju cestu, človek nemá v moci svoju púť, ani usmernenie svojich krokov“ (Jer 10, 23). Žiaľ, mnohí ľudia vôbec nerozmýšľajú nad životom a neveria, že vždy tu bola a navždy tu aj zostane možnosť osudne sa mýliť.

Niet pochýb o tom, že za všetkými falošnými znameniami možno nájsť „Knieža zla“, zlého ducha, ktorý majstrovsky uvádza do hlbokého sebaklamu aj samotných luhárov, ktorými si dokáže poslúžiť.

A na záver snáď už iba táto myšlienka. Boh môže dopustiť „falošné proroctvá“ a rôzne iné ťažkosti tohto druhu, „aby sa ukázalo, kto z vás sa osvedčí“ (1 Kor 11,19). To však určite neznamená, žeby sa Boh „hral“ s človekom. Bohu nikdy nešlo o nič iné, len aby každý človek získal a nie stratil kontakt s Ním.