Poučenie o nerozlučnosti manželstva (Mr10,1-12)

 

1 „Vstal odtiaľ a prichádza do judského kraja, (čiže) na druhý breh Jordánu, a znova sa schádzajú k nemu zástupy, a ako zvykol, znova ich učil.“ – Začiatok desiatej kapitoly otvára novú a poslednú etapu Ježišovej cesty do Jeruzalema. Ježiš opúšťa priestor Galiley a zástupy sa opäť stávajú adresátmi jeho učenia. Ježiš je opäť bližšie k Jeruzalemu, kam má namierené. Ježišov presun z Galiley, konkrétne z Kafarnauma (por. 9,33), do Judey je opísaný nejasne. Galilea i Judea totižto obidve ležia na západnom brehu Jordánu, preto ho Ježiš nepotreboval prekročiť. No mohol ísť do Judey cez Pereu, ktorá leží na druhom brehu, a to preto, aby sa vyhol Samárii. V tomto prípade by vhodnejší preklad bol: „cez druhý breh Jordánu“. Ježiš sa kedysi vybral z tohto miesta aj opačným smerom, smerom do Galiley, a tá cesta trvala veľmi dlho (por. 3,6-8,31n).

„Zástupy“ – Typickým pre Marka je opis Ježiša ako učiteľa zástupov, ktoré sa k nemu zišli. Marek rád podčiarkuje obrovské množstvo ľudí, ktoré Ježiš vie pritiahnuť. Termín „zástup“ je jedine tu použitý v pluráli a dôvodom pre množné číslo môže byť dvojitá zmienka o lokalite. Bol by tam teda zástup z Judey a zástup zo Zajordánska, spolu „zástupy“. Slepota učeníkov ich čoraz viac približovala k anonymným zástupom, k masám, ktorí takisto veľa vecí nechápali a potrebovali učiteľa. Učeníci sa tu nespomínajú, lebo aj oni boli súčasťou „zástupov“ hladných po slove.

2 „Farizeji pristúpili a pýtali sa ho, či je dovolené, aby muž prepustil ženu, (a tak) ho pokúšali.“ – Popri „zástupoch“farizeji tvoria ďalšiu skupinu ľudí, ktorá sa objavila pri Ježišovi. Oni však neprišli počúvať, ale pokúšať. Sú to osoby nepriateľské voči Ježišovi a jeho učeniu. Chceli na verejnosti podnietiť Ježiša k protirečeniu Mojžišovmu zákonu, preto očakávali odpoveď buď áno alebo nie, ale toho sa nedočkali. Ich otázka je zbytočná, lebo Dt 24, 1-4 dáva k tomu jasnú odpoveď. Rozvod bol v Židovstve tolerovaný, ba aj dovolený, rovnako ako v grécko-rímskom prostredí. Existovali aj malé skupinky Židov, ktorí rozvod odsudzovali, napr. Židia v Kumránskej komunite, ale tých považovali ostatní Židia za heretikov. Otázka, ktorú Židia nemali vyriešenú, nebola o tom, či áno alebo nie pre rozvod, ale o tom, aké dôvody postačujú k rozvodu. Žiaľ, k rozvodu stačilo aj to, že žena nechtiac nechala pripáliť jedlo v hrnci. Tu sa však farizeji vracajú k fundamentálnemu problému, či je rozvod v princípe dovolený. Možno ich k tomu pohlo Jánovo ostré vystúpeniu proti Herodesovi Antipasovi (por. 6, 14-29), ktorý sa rozviedol a oženil sa s manželkou nevlastného brata Filipa, čiže so švagrinou. Nech boli ich úmysly akékoľvek, v každom prípade chceli vylákať Ježišov postoj k tejto problematike.

„Je dovolené“ – Aj v 12,14 použijú farizeji tento istý výraz, keď sa opýtajú, či „je dovolené“ platiť dane cisárovi. Sú to závažné právne problémy, na ktorých by sa Ježiš mohol chytiť do pasce.

3 „On sa ozval a povedal im: „Čo vám prikázal Mojžiš?“ – Keď človek pokazil vzťah k Bohu /“bál som sa“/ a aj vzťah k sebe /“som nahý“/, prvým prejavom jeho hriechu bol pokazený, ba prevrátený, vzťah k druhému človekovi (por. Gn 3,10.12.16) a nakoniec došlo k bratovražde. Aj v pokazenom manželstve sa namiesto obety a rastu v láske objavuje sebectvo, násilie a „zabíjanie“. Rozdielnosť a vzájomná potreba sa potom stáva zbraňou moci, kedy jeden zatúži ovládať toho druhého. Zostávajú spolu len tak dlho, pokým pretrváva záujem toho silnejšieho; keď prestane záujem, prestáva všetko. Keď Mojžiš poznal tento faktický stav, vydal pokyny o rozvode, aby tí slabší trpeli čím najmenej (por. Dt 24,1-4). Prepúšťací list vymaňoval ženu z mužovej svojvôle a dal jej slobodu. Stávalo sa, že úbohá žena opäť upadla do rúk zlého muža. Mojžiš teda vydal toto dovolenie, aby sa obmedzili škody a zmiernili rany páchané na ženách a je chápané nie ako uzákonenie zla, ale ako usvedčenie zla, ktoré sa dostalo medzi ľudí.

Ježiš sa nenechal ani len rozrušiť, vôbec sa neznepokojil. Ukázal tým aj svojim učeníkom, že aj oni musia byť pripravení v pokoji prekonať akúkoľvek ľstivú ľudskú otázku. Ježiš sa bráni zmysluplnou protiotázkou, ktorá núti zlomyseľných farizejov prezradiť svoj vlastný postoj, ktorý by mal byť založený na princípe obsiahnutom v Mojžišovom zákone. Ježiš týmto vstupom zároveň vyzdvihol dôležitosť Božieho Zákona, ktorý Židia dostali skrze Mojžiša.

4 Oni povedali: „Mojžiš dovolil napísať prepúšťací list a prepustiť.“ – Farizeji bez váhania odpovedajú, že Mojžiš dovolil vystaviť priepustný list a ženu prepustiť (por. Dt 24,1-4). Rýchla a jasná odpoveď prezrádza, že odpoveď na otázku, ktorú položili Ježišovi, veľmi dobre poznali.

U mnohých národov muž získal manželku tým, že si ju jednoducho kúpil od rodiny, stala sa jeho majetkom a mal by mať právo aj zbaviť sa tohto živého „majetku“, keď ho už nepotrebuje. Bohatí si mohli kúpiť aj viac, veľa žien. Tento druh vzťahu muža k žene založenom na vlastníctve nikdy nebol podľa Božieho plánu.

Muž v židovskej kultúre mal právo vystaviť rozvodný list, ktorý sa po hebrejsky volal „Get“ a ženu prepustiť, ak sa mu v niečom znepáčila. „Get“ napísal manžel za prítomnosti dvoch svedkov, ktorí do listu pripojili svoje podpisy. Všetci traja sa potom  zúčastnili obradu, počas ktorého manžel list prečítal a podal žene do ruky. Od tej chvíle bola žena voľná. Vlastníctvo listu predstavovalo pre ženu dôkaz, že predošlé manželstvo je ukončené a umožňovalo jej uzavrieť nové manželstvo s iným mužom a mať s ním deti. V prípade, že aj druhý muž ženu prepustil alebo zomrel, ten prvý si ju už nemohol zobrať znovu za manželku, lebo bola „poškvrnená“.Ježiš sa ich však spýtal, čo im Mojžiš „prikázal“, ale oni odpovedali, čo im Mojžiš „dovolil“, čo znamená, že ide o neúplnú odpoveď. Ježiš sám ukončil problematiku dôrazným príkazom, definovaním nového príkazu: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“. Ježiš teda na svoju otázku aj sám odpovedá.

5 Ježiš im povedal: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal tento príkaz.“ – „Sklerokardia“, čiže „tvrdosť srdca“ je biblický výraz, ktorým Ježiš pravdepodobne poukazuje na neochotu Izraelitov stotožniť sa s pôvodným Božím zámerom, ktorý spočíva na jednote muža a ženy a na nerozlučiteľnosti manželstva.

Ježiš nás oslobodzuje od „tvrdosti srdca“. V ňom vidíme a prijímame čistú Božiu lásku k nám, ktorá nám pomáha a umožňuje žiť tak, ako to bolo „na počiatku“. Skazené srdce je tvrdé srdce, ktoré nevie milovať. To je jeho hriech i záhuba. Boží Zákon usvedčuje tvrdé srdce na všetkých rovinách. Neláska je najväčším hriechom človeka.

6 Ale na začiatku stvorenia (ako) muža a ženu ich stvoril. – Ježiš sa vracia do raja a poukazuje na kontrast medzi pôvodným Božím zámerom od počiatku stvorenia a praxou, ktorú dovolil Mojžiš. Pôvodný text je z Gn 1, 26-27 a z Gn 2, 24. Je to kľúčový text pre celú teológiu stvorenia človeka. S Ježišom dosahuje stvorenie svojho cieľa, vracia sa k tomu, ako to Boh zamýšľal na počiatku. On sám je ten počiatok, lebo v ňom a skrze neho bolo všetko stvorené (por. Ef 1,4; Kol 1,16n; Hebr 1,3; Jn 1,3).

„Ako muža a ženu“ – Rozdiel medzi mužom a ženou nie je dôvodom na ponižovanie, zneužívanie, závisť či vlastníctvo, ale svojou rôznosťou umožňuje, aby dvaja vytvárali ten najkrajší vzájomný vzťah obojstranného darovania sa. Bisexuálnosť je teda na telesnej rovine pečaťou Boha, ktorý je láska.

7 Pre toto opustí človek svojho otca a matku (a prilipne ku svojej žene)“ – Druhú časť verša niektoré rukopisy vynechávajú. Ide pravdepodobne o neúmyselné prehliadnutie, keď pisárov zrak preskočil z jednej spojky „a“ na druhú spojku „a“ a vetu medzi nimi nechtiac vynechal. Pod pojmom „človek“ sa rozumie „muž“. Je to zbytok starobylej tradície. V období matriarchátu muž opúšťal svoju rodinu a pripojil sa ku klanu svojej manželky. Povedané potvrdzuje, že manželstvo je Božie ustanovenie existujúce už od počiatku stvorenia a je tak pevné, že kvôli nemu  sa rozväzovali extrémne silné putá vo vnútri semitských rodín. Rodinu nikto nikdy neopustil, jedine z dôvodu manželstva. Podobne aj Ježiš, nový Adam, opustil svojho Otca, aby sa spojil s nami. 

8 A budú dvaja jedno telo, takže už (viac) nie sú dve, ale jedno telo.“ – Text poukazuje na rovnosť i rôznosť, na sexuálnu rozdielnosť, ktorá je základom jednoty muža a ženy. Ježiš opakuje tvrdenie knihy Genezis. Muž a žena boli stvorení rozdielni, aby dosiahli jednotu v manželstve, v ktorom sa stávajú jedným telom (pozri aj 1 Kor 6,16). Apoštol Pavol používa tento obraz ako ilustráciu vzťahu medzi Kristom a Cirkvou (por. Ef 5,31). Kde je jedno telo, tam je aj jeden duch. Manželia sa preto spolu modlia, spolu sa postia, navzájom sa počúvajú, poučujú, povzbudzujú. Nikto z nich sa neskrýva pred druhým, nevyhýba sa druhému, nie je na ťarchu druhému. V láske sa manželia skutočne stávajú jedným telom. Otcov poriadok stvorenia potvrdzuje túto pravdu. Jeden „človek“ bol stvorený ako muž a žena, ako dve rozdielne osoby. Žena bola stvorená z Adamovho boku, teda muž a žena sú už pôvodne iba jedno telo.

„Jedno telo“ – Po hebrejsky „básár“. Výraz neoznačuje osobu v jej individualite, ale v schopnosti vytvárať vzťahy s druhými. Manželia teda nesplývajú v jedno indivíduum, to je nemožné, ale utvárajú silný a tesný pokrvný zväzok. Je to čosi ako totálna blízkosť rovná splynutiu.

9 Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ – Vrchol perikopy prichádza v tomto verši, v ktorom Ježiš podáva svoje vlastné stanovisko a hovorí, že človek nemá žiadne právo búrať jednotu muža a ženy, keď to tak stanovil Boh. Ježiš stavia do kontrastu autoritu človeka a autoritu Boha a poukazuje na jasnú zvrchovanosť Božieho zámeru; človek nemôže zrušiť to, čo stanovil Boh. to znamená, že hoci Mojžiš dovolil prepustiť manželku, muž v skutočnosti nemá žiadne právo to urobiť, pretože je to v protiklade k jednote, za ktorou stojí Božia autorita. Ježiš končí príkazom, imperatívom, čo dáva veci maximálnu vážnosť. Človek nesmie rozdeľovať zväzok zlúčený Bohom. Podstata odmietnutia rozvodu zo strany Ježiša je jasná; je to ľudské rozhodnutie, ktorého dôsledkom je rozbitie jednoty, ktorá bola stvorená, vytvorená Bohom. Ježiš sa teda nestavia proti Mojžišovi, len obnovuje pôvodný Boží poriadok, ktorý bol človekom narušený. Cirkev vždy brala tieto Ježišove slová maximálne vážne, aj keď sa týmto postojom stavala pred nemalé problémy.

K radikálnym požiadavkám Božieho kráľovstva, ktoré Ježiš zjavuje, patrí osobné a autentické rozpoznávanie Božej vôle. Človek nemôže len tak slepo nasledovať niečo, čo nemá starostlivo zvážené vo svetle Evanjelia. Ježiš očisťuje otázku o manželstve. Na rozdiel od Mojžiša, Ježiš poukazuje na pôvodný Boží poriadok stvorenia, ktorý nie je premenlivým zákonom, ale je navždy zapísaný do ľudskej duchovno-telesnej a nedeliteľnej prirodzenosti. Muž a žena sa nestanú len jedným telom, ale aj jednou dušou, preto je toto spojenie nerozlučiteľné. Rozdeliť ich môže jedine smrť.

„Spojiť“ – Doslova „dať pod jedno jarmo“. Farmársky obraz ťahania jedného jarma dopĺňa obraz jedného tela z predchádzajúceho verša. Ak v manželstve nastanú problémy, ani jedna z manželskej dvojice sa nesmie rozbehnúť k východu a zmiznúť; treba „ťahať“ ďalej spoločne. Pravá láska preto neraz bolí, ale práve bolesť je znakom kvality a sily našej lásky. Láska, ktorá nebolí alebo uteká od bolesti, nemiluje iného, ale seba. Láska dala ľudí v manželstve dohromady a stále ich volá, aby v nej každodenne rástli. Preto občasná bolesť, ktorá je nevyhnutným výsledkom rastu v láske a odvracia od sebalásky, nemôže byť dôvodom na rozvod, ale práve naopak; má zblížiť milujúcich sa, obetujúcich sa ešte viac. Je to ako u športovcov. Keď po náročnom tréningu začnú cítiť únavu a bolesť, neskončia so športom. Naopak, radujú sa, lebo vedia, že bolesť je sprievodným znakom toho, že ich kondícia naberá na kvalite. Sú však manželstvá, v ktorých sa vyskytujú násilie a zneužívanie. Nikto nie je povinný žiť v takomto manželstve, najmä keď tým trpia deti. Cirkev tu hovorí o možnosti tzv. „rozluky, odluky“. Manželia sa „rozídu“, každý žije na inom mieste s tým, že keby sa situácia zmenila, vrátia sa k sebe. Manželmi však ostávajú naďalej a uzavrieť nové manželstvo nie je dovolené. Takíto manželia dávajú svoje manželstvo preskúmať cirkevnému súdu, či vôbec žili v platnom manželstve. Ak súd zistí, že manželstvo nebolo platné, vydá o tom vyhlásenie, ktoré sa volá „anulácia“. takíto ľudia môžu potom uzavrieť nové manželstvo.    

„nech nerozlučuje“– To robí len človek, ktorý je zmätený, neschopný rozlišovať. Rozdeliť možno neživú vec, ale rozdeliť živú bytosť znamená zabiť ju. Rozbiť jednotu medzi mužom a ženou znamená zabiť ich život, život lásky. človek, ktorý nemiluje, vlastne ani nie je.

10 V dome sa ho učeníci na to znova pýtali. – Farizeji sa v tichosti stratili z deja, ich odchod nie je evanjelistom zaznamenaný, pravdepodobne preto, aby dôraz zostal položený na Ježišovo záverečné slovo o nerozlučiteľnosti manželstva.

„V dome“ – Hoci sa Ježiš nachádzal kdesi vonku, na ceste, zrazu boli v nejakom dome. Ide o priestor na súkromný rozhovor medzi Ježišom a učeníkmi, bez farizejov a bez zástupov. Úlohu farizejov ako iniciátorov diskusie preberajú učeníci, ktorí sa Ježiša takisto pýtajú na predmetnú otázku. Je to dôkaz o tom, že ide o problematiku, ktorá sa nejakým spôsobom dotýkala aj ich životov. Radikálnosť Ježišovej odpovede vzbudila nové spytovanie svedomia aj v samotných učeníkoch.

11 Hovorí im: „Ak niekto prepustí svoju ženu a ožení sa s inou, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva.“

Zatiaľ čo v debate s farizejmi bol podľa Ježišovho príkazu rozvod nepredstaviteľný, v debate s učeníkmi vstupuje do hry problém cudzoložstva, ktoré človek spácha po tom, čo prepustí svoju manželku a vezme si inú. Ide o mierne protirečenie, ktoré sa dá vysvetliť odlišnosťou poslucháčov. Keď sa pýtajú učeníci, je to niečo iné, ako keď sa pýtajú farizeji (por. 4,10-12). Morálne previnenie cudzoložstva Tóra, Boží Zákon, jasne zakázala (por. Ex 20,14; Dt 5,18). Ježiš poukazuje na závažné dôsledky nerešpektovania pôvodného Božieho zámeru. Cudzoložstvo spáchané po rozvode je v Ježišovej optike priestupkom muža proti vlastnej manželke, s ktorou je zviazaný v jednom tele. Táto myšlienka však bola Židom cudzia, pretože cudzoložstvo bolo vnímané ako previnenie proti inému mužovi a jeho manželke, ktorá mu patrila ako majetok. Ak Ježiš poukazuje na cudzoložstvo proti vlastnej žene, viac sa zastáva postavy ženy ako muža, čo je nemalá novinka.

Mohlo ísť napr. o prípady sterilnej ženy, ktorá bola prepustená, aby si muž zobral inú ženu, plodnú. Neplodnosť však v žiadnom prípade nie je dôvodom na rozvod. Kto sa z tohto dôvodu rozvedie a vezme si inú ženu, je zodpovedný za cudzoložstvo.

12 A ak tá, čo prepustí svojho muža, sa vydá za iného, dopúšťa sa cudzoložstva.“ – Žena nemala právo prepustiť muža; také niečo bolo možné iba v rímskom svete. Ježiš tu kladie do rovnocennosti muža aj ženu, čo je pre Židov neslýchané; žena nikdy nebola rovná mužovi. Apoštol Pavol rieši túto otázku (por. 1 Kor 7,10n.) a žene prikazuje, aby neopúšťala svojho muža. Nerozlučiteľnosť kresťanského manželstva nie je ťažké žiť, pokiaľ sa to manželstvo žije ako „evanjelium“, ako radostná zvesť, v ktorej je človekovi dané, aby miloval tak, ako je on sám milovaný. Manželstvo je sviatosť, preto nevznikne a nedá sa žiť bez Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Aj manželia každodenne umierajú sebectvu a vstávajú k novému spoločnému životu. Tajomstvo manželstva a tajomstvo nášho vzťahu k Ježišovi je veľmi podobné. Tvrdosť srdca zabíja aj jedno, aj druhé, preto potrebujeme „nové srdce“ otvorené pre lásku, vernosť a milosrdenstvo.    

 

Záver – Ježiš sám sa neoženil, pretože za všetkých vytrpel smrť, vydal sa za všetkých, neoddal sa len jednej žene. Jeho oddanosť „mäsa a krvi“ na kríži, a natrvalo v Najsvätejšej Eucharistii, je dokonalým predobrazom všetkej manželskej oddanosti; na mieste „ženy“ je celé ľudstvo ako jeden celok, ku ktorému Ježiš „priľnul“ navždy a ani toto „spojenie“ nik z ľudí nemôže zrušiť. Ak ľudstvo reprezentuje Cirkev ako nevestu alebo Kristovu manželku, tak potom aj my tvoríme spolu „jedno telo“, Ježiš sa „oženil“ s jednou Cirkvou, so všetkými a s každým z nás.

Človek bol stvorený na obraz Boží. Potom je aj vzťah muža a ženy, ich vzájomné dávanie sa a prijímanie sa, obrazom Najsvätejšej Trojice, dokonalého spoločenstva živých osôb, obrazom víťazstva nad samotou. Okrem toho je vzťah muža a ženy obrazom vzťahu Boha a človeka. Boh je „ženích“ človeka, svojej nevesty, ktorú miluje večnou láskou (por. Jer 31,3). Biblia nie je nič iné ako rozprávanie o neuveriteľnej Božej láske, ktorá bola vrcholne dokázaná v Ježišovi a jeho smrťou na kríži za nás, ktorí tú lásku tak často nechápeme a odmietame. Boh sa s človekom nikdy „nerozvedie“, lebo nemôže prestať milovať. Každý sa stáva sám sebou a objavuje svoju skutočnú dôstojnosť človeka, keď vysloví riadny súhlas s touto láskou, s týmto vzťahom, ktorý ho premení, uzdraví a urobí ho tým, čím je, čim je v zámere Boha Otca Stvoriteľa. Byť „partnerom či partnerkou“ Boha a milovať ho celým srdcom, to dodáva človekovi všetko, čo potrebuje k nádejnému žitiu svojho života. Naša dôstojnosť spočíva v prvom rade v tom, že sme v každodennom rozhovore s milujúcim a s milovaným Bohom a že sa mu podobáme. Rozvod je stroskotaním lásky, lebo nedoplávala do svojho prístavu a platí to aj na vzťah človeka k Bohu. Naším cieľom, údelom je „spojiť sa“ s Bohom v láske skrz Ježišovo „telo“či v ňom. Toto tajomstvo je v skutku veľké (por. Ef 5,32), ale bolo nám zjavené v Ježišovi Kristovi, v ktorom sa Boh nerozlučiteľne „zasnúbil“ s ľudstvom a s každým z nás. Význam manželstva sa teda nevyčerpáva iba plodením detí, uspokojovaním rôznych potrieb, vzájomnou pomocou, prekonaním osobnej neúplnosti a samoty (por. Gn 2,18). Manželstvo je tajomstvo, ktoré nachádza svoje úplné vyjadrenie v absolútnej láske k Bohu, lebo až v tejto láske človek naplno realizuje sám seba. Tu môžeme pochopiť, prečo Cirkev kladie taký dôraz na „monogamiu“ (na manželstvo s jednou ženou). Láska, ktorá by nebola verná a úplná jednej či jednému, nie je odrazom Božej lásky a to potom ani nie je láska. Na mnohých miestach je Kristov verný a čistý vzťah k Cirkvi vzorom pre vzťah v manželstve a v rodine (por. Ef 5,22-6,4; 1 Tim 2,8-13; 5,1-6,2; Tit 1,5-9; 2,2-10; 1 Pt 2,13-3,7; 5,1-5). Takisto celibát je možné pochopiť a žiť len ako živé a prorocké svedectvo o totálnej láske Boha k človekovi. Osoba žijúca v celibáte, muž či žena, je povolaná milovať Boha a blížneho s nerozdeleným srdcom (por. 1 Kor 7,34). Celibát je „manželstvo“, ktoré nikdy neskončí, ale to chápu len tí, ktorým je to dané (por. Mt 19,11; 1 Kor 7,7). Prvotný hriech a každý ďalší hriech spôsobil veľký „rozvod“, rozdelil to, čo Boh „spojil“, vzdialil človeka od Boha, ktorý sa potom odcudzil sebe samému, druhým ľuďom i životu ako takému. Ježiš navracia človeka Bohu, sebe samému a druhým ľuďom; uzdravuje, poučuje, navracia veci života tak, ako boli podľa pôvodného Božieho zámeru.