Biblická hodina č. 39

 

Návrat učeníkov – prvé zázračné nasýtenie zástupov

(Mr 6, 30 - 44)

Dominantnou ideou tohto celku je nasýtenie, ponuka jedla, ktoré zasýti. Skutočnosť, že Ježiš sa dokáže postarať o celé zástupy ľudí, o stovky osôb naraz, to už nie je novinkou. Čitateľ Evanjelia už vie, že Ježiš, - z nášho ľudského pohľadu, - "zázračne" uzdravoval mnohopočetné davy ľudí. Novinkou teraz je "zázračné" nasýtenie veľkého zástupu ľudí (päť tisíc mužov plus ženy a deti). Učeníci, - typickí ľudia, - nechápali a spustila sa diskusia o "chlebe" a o čistote jedál.

"Apoštoli sa schádzajú pri Ježišovi a oznamujú mu všetko, čo konali a čo učili" - "Apostoloi" - doslova "tí, ktorí boli vyslaní", sa schádzajú (synágontai), doslova "sa zhromažďujú" ("synagogujú"). Od koreňa tohto slova je pomenovaná aj židovská modlitebňa "synagóga". Všetci misionári, prví evanjelioví vyslanci, sa opäť schádzajú pri Ježišovi. Apoštoli (ako vojaci) "hlásia" Ježišovi všetko, čo vykonali (exorcizmy, uzdravenia) a čo učili (duchovné obrátenia) počas svojej misie. Text silno zdôrazňuje, že apoštoli neučili seba, ale Ježiša, že celé účinkovanie a učenie apoštolov bolo pevne zakotvené iba v Ježišovi, ktorí ich poslal.

Spoločenstvo učeníkov sa zakladá predovšetkým na "zhromažďovaní sa" pred Ježišom, pred jediným spojovacím bodom všetkých i jednotlivcov. A tak poslaní od Neho vychádzajú a k Nemu sa vracajú, a to bez toho, že by sa od Neho oddelili a navyše k Nemu privádzajú aj ďalších. Srdce učeníkov sa od Ježiša nevzdialilo ani milimeter, hoci telo áno. Ak Ježiš niekoho z nás "pošle na cestu", to nie je útek, ani únik, ani cesta preč, ale skôr pozvanie na návrat, na nájdenie sa, na upevnenie vzťahu s Ježišom. Naše srdcia už neoddelí od Ježiša nikto a nič, ani smrť.

"Hovorí im: ´Poďte aj vy do samoty na pusté miesto a oddýchnite si trochu.´ Bolo totiž mnoho (tých), čo prichádzali a odchádzali, takže sa nemali ani kedy najesť" - Tak ako bol Ježiš (por. 1,35) osamote, iba so svojím Otcom a modlil sa k Nemu, tak majú teraz byť osamote aj apoštoli. Ježiš im chce dopriať pokoja a odpočinku. Zmienka o oddychu od námah, ktorý svojmu misionárovi dopraje Boh predovšetkým vo forme "osvieženia duše", je už aj v žalme 23. Nevedno, či sa Marek nechal inšpirovať týmto žalmom. Ide tu skôr o zdôraznenie skutočnosti, že ľudí bolo veľké množstvo, že stále prichádzali a odchádzali, preto nemali už žiadneho súkromia. Nie je to vyhýbanie sa ľuďom či zodpovednosti; je to prejav poznania života, zadosťučinenie pravde o človekovi, prejav dôstojnosti svojej vlastnej osoby, ktorá každý deň potrebuje Boha a nemožno dať (dávať) prednosť niečomu inému. Najlepšia pomoc iným je v osobnom príklade, aby aj iní videli "naše ústranie" a konali podobne. V prvých šiestich veršoch tohto odseku je slovo "mnoho" použité až šesťkrát a vždy sa to týkalo ľudí, ktorí za Ježišom prichádzali (6, 31.33.34.34.35.35). Ľudia sú "mnohí" a majú "mnoho" krížov, ťažkostí, bolestí, mnoho potrieb, otázok, nejasností, potrebujú "mnoho" pomoci, odpovedí a pozornosti. Osoby, ktoré sa stanú pravými učiteľmi evanjeliovej viery a ktoré v Kristovom mene predkladajú čistú pravdu o živote, budú mať vždy "mnoho" záujemcov a poslucháčov.

Ježiš je mierou a naplnením všetkého. Je možné, že pri "vracaní sa" k Ježišovi aj my vybadáme pozvanie ísť do samoty, odísť na púšť, pozvanie na osobný exodus, na vyjdenie zo seba, na zmenu starého života. Treba poslúchnuť a ísť, lebo On je naplnením všetkých prísľubov. Pri Ježišovi nájde odpočinok každá duša, nech by sa cítila akokoľvek vyčerpaná a unavená.

Duchovný pokrm dostáva prednosť pred telesným pokrmom tak v prípade apoštolov, ako aj v prípade poslucháčov. Je tu dôkaz, že túžiaca prirodzenosť človeka automaticky uprednostňuje duchovný pokrm pred telesným pokrmom. Viac túžime po plnosti duše ako brucha. Duchovný hlad prevyšuje hlad telesný, čo je jasne vidieť predovšetkým v situácii, keď sa človek (konečne) dostane k riadnej ponuke čistého duchového pokrmu. Dotyčný človek je zo svojho nového duchovného "pokrmu" nadšený, pre svoje nové duchovné poznanie je pripravený zmeniť a obetovať čokoľvek. Veci telesné, hmotné a svetské spontánne ustúpia do pozadia; už viac nenapĺňajú najsilnejšie túžby, už viac netvoria prvoradé ciele a ideály.

Učeníci sa vracali zo svojej "prvej sejby" a Ježiš ich zaviedol na miesto, kde sa o nejaký čas bude rozdávať chlieb.

"Nemali sa kedy ani najesť" - Sloveso "najesť sa" (fagein) sa v tretej časti Markovho evanjelia (6,6b-8,26) nachádza až 14-krát (potom až v 11,14).  Je to vzdialená predzvesť toho, že "Ježiš" a "pokrm" (Najsvätejšia Eucharistia) zostanú navždy "spojené nádoby", hoci - zatiaľ - ani Ježiš, ani učeníci a ani zástupy nemajú čas "najesť sa".

"Sami odišli na loďke na pusté miesto" - Je veľmi divné, že sa Ježišovej skupine podarilo ujsť. Ľudí vážne chorých, utrápených, nechápavých a senzácie chtivých bolo obrovské množstvo a Ježiš s učeníkmi boli obkľúčení. Samota a pusté miesto sú znakmi púšte, čo by mohlo človeka naplniť strachom, smútkom, obavou o prežitie a neochotou ísť na také miesto. Odizolovanie sa (fyzická samota, ktorej sa iní vyhýbajú) od okolitého diania je však jedinou možnosťou, ako sa ponárať a celkom ponoriť do "sily" Ježišovej prítomnosti. "Pusté miesto" tu nie je konkretizované, ale podľa Lk 9,10 to bola Betsaida.

"Mnohí ich videli odchádzať, pochopili (kam idú), po súši sa tam zbehli zo všetkých miest a predstihli ich" - Davy z viacerých miest predpokladali, predvídali, kde by mohla loďka s Ježišom pristáť a predstihli ich. Boli to teda znalci miestneho terénu a mali to dobre premyslené. Po súši, hoci to bolo ďalej, boli rýchlejší. Ak človek ako jednotlivec i viacero osôb pospolu, pokiaľ je cieľ, nadšenie a vôľa, dokážu urobiť veľké veci. Ľudská osoba má v sebe oheň, dokáže sa zmobilizovať, vie presne kalkulovať, dôsledne predvídať, dohodnúť sa, odvážne riskovať, vie vydať zo seba všetko. Človek vie pre veľké veci "hrdinsky" konať a obetovať sa. Niekedy sa Ježiš "skryje do ústrania", akoby ujde od nás, ale nemalo by nás to odradiť a pokoriť. V duchovnom živote (ale aj pri hľadaní riešenia svojich problémov a potrieb) je nadovšetko dôležitá vytrvalosť a nástojčivosť. 

"Keď vystúpil, uvidel početný zástup a uľútilo sa mu ich, lebo boli ako ovce bez pastiera, a začal ich učiť mnohé veci" - Ježiš opäť niečo "začal"; je to typické "markovské" uvedenie do deja. Neboli to pohania, boli to Židia (hoci to text nikde nehovorí), neboli to teda skutočné "ovce bez pastiera", nakoľko mali svojich učiteľov a kňazov, ktorí ich viedli. Boli "ako" ovce bez pastiera, dychtiví po novej pravde a istote, po duchovnom pokrme, ktorý doteraz od svojich učiteľov a kňazov nepočuli a necítili "silu" vypočutého slova. Ježiš ich však "začal učiť" a oni sa nechali "učiť". Keď si vypočuli Ježiša, ich duše pocítili veľkú úľavu, po hlbokom nádychu a výdychu zatvorili oči a začali konkrétne premýšľať, ako zmenia svoje životy podľa toho, čo práve počuli. Dostali teda najprv pokrm pre dušu a o ten im aj v prvom rade išlo. Ovce symbolizujú izraelský národ, ktorý trpel nedostatkom dobrých a silných vodcovských osobností. Ovce odkázané samy na seba, čiže bez ochrany pastiera, nedokážu prežiť, nakoľko sa ľahko rozpŕchnu a stanú sa korisťou (duchovnej) smrti. Ježiš sa tu zjavne stáva "dobrým pastierom", ktorý o nejaký čas "zázračne nakŕmi" svoje "hladné" ovce.

Ježiš prikáže usadiť tisícové zástupy na zelenú trávu, čo je predzvesťou totálneho darovania sa; ľud sa nemusí vôbec namáhať, všetci môžu pokojne sedieť. U Ježiša vidíme "zľutovanie" (milosrdenstvo), ktoré sa netýka iba ľudských potrieb a námah. Ježiš by vôbec neprišiel medzi nás, keby nemal univerzálneho "zľutovania sa" nad človekom a neponúkol by všetkým večnú spásu. V Starom zákone je "zľutovanie sa" (chesed) základnou Božou vlastnosťou (por. Ex 34,6-7) a teraz sa naplno prejavuje v osobe Ježiša Krista. Boh je milosrdenstvo a zľutovanie samo!    

"Keď už nastala pokročilá hodina, jeho učeníci pristúpili k nemu a hovorili: ´Miesto je pusté a už (je) pokročilá hodina, prepusti ich, aby si išli do okolitých usadlostí a dedín kúpiť niečo na jedenie´" - Doslova "aby odíduc kúpili". "Pokročilý čas" je čas určený na prijatie hlavného jedla počas dňa. Napriek tomu, že je už veľa hodín, Ježiš stihne rozdeliť veľký zástup do skupín, všetkých stihne nasýtiť chlebom a rybou, nechá zozbierať zvyšné odrobiny, vystúpi na horu a modlí sa, - a to všetko "stihne" ešte predtým, ako sa zvečerilo (por. 6,47). Koľko teda mohlo byť v skutočnosti hodín, keď sa prestalo "vyučovať" a začalo sa "jesť", o tom môžeme iba polemizovať. Zaujímavé je, že ani Ježiš a ani tisícové zástupy ľudí "nevnímali" pokročilý čas. Čas sledovali iba učeníci. Žeby sa oni jediní boli nudili? Žeby Ježiš hovoril niečo, čo už viackrát počuli? Prečo neboli aj oni tak silno zaujatí Jeho slovom? Ale netreba byť ku ním nespravodlivý; niekto predsa musí dozerať aj na čas.

"Miesto je pusté" - Ani v tomto prípade sa nejedná o púšť. Púšť sa po grécky povie "eremia"; z čoho vzniklo slovo "eremita", po slovensky "pustovník", čiže človek žijúci v odľahlej osamelosti len so svojím Bohom.  

"On sa ozval a povedal im: ´Dajte im vy najesť.´ A hovoria mu: ´Máme ísť kúpiť za dvesto denárov chleby a (tak) im dať najesť?´" - Doslova "odíduc máme kúpiť?" Ježišova výzva sa bezprostredne a jednoznačne vzťahuje na učeníkov: "vy im dajte najesť!" Ježiš ich vieru celkom úmyselne uviedol do nemalej skúšky. Ich skeptická reakcia nebola opovážlivou protiotázkou, ale výrazom hlbokého prekvapenia a toho, že sú bezmocní a nechápu, čo od nich chce.

"Dvesto denárov" - Samozrejme, spomínaných dvesto denárov vôbec nemali. Jeden denár bol bežnou dennou mzdou robotníka (nádenníka). Milosrdný Samaritán zaplatil dva denáre hostinskému za starostlivosť o zraneného. Dvesto denárov by mohol byť približne polročný príjem jedného robotníka. Učeníci nemali odkiaľ náhle vziať takýto obnos peňazí. Zdá sa, že v našom texte je suma 200 denárov už narýchlo prepočítaná na 5000 mužov, aby sa každému ušlo aspoň niečo.

"On im hovorí: ´Koľko chlebov máte? Choďte, pozrite sa.´ Keď (to) zistili, hovoria: ´Päť a dve ryby.´" - Ježiš vyzýva prekvapených učeníkov, aby zistili presný počet zásob jedla. Oni by si vo svojej ľudskej povrchnosti nevšimli, že tu nejaké jedlo predsa len je. Výsledný "proviant" (z latinčiny "pro-via", čiže "na cestu") by však sotva vystačil pre samotných učeníkov a Ježiša. Nám sa to zdá málo, ale päť plus dva je sedem, číslo plnosti. Keď naša úbohosť, to naše málo, čo máme, prejde cez Ježišove ruky, zmení sa na hojnosť ešte aj pre iných. Celá zápletka napovedá o veľkosti prichádzajúceho "zázraku", keď po prvýkrát dôjde k veľkému "rozmnoženiu chleba" pre všetkých.

"Päť chlebov" - Môže to byť aj symbolika piatich Mojžišových kníh (Pentateuch), čo predstavuje základný a trvalý "Zákon" pre celý židovský národ. Je to "malé množstvo pokrmu", a predsa vystačí pre všetkých. Aj päť chlebov je málo, ale vďaka Ježišovej moci sa môže "nasýtiť" každý. Pri Ježišovi nie je možný duchovný hlad. Ježiš nenechá "hladného" nikoho, kto zatúži po pravom pokrme, po pokrme večného života.

Chlieb, malý bochník, sa zväčša pripravoval z jačmennej múky a bol základnou zložkou židovského jedla. Občas sa piekol aj zo pšeničnej múky. Jačmenný chlieb bol chlebom chudobných. Evanjelista Marek nekonkretizuje, o aký druh chleba sa jedná.

"Dve ryby" - Upečená a nasolená ryba bola v oblasti Galilejského jazera všedným skromným pokrmom. V jazere žilo a dodnes žije viacero druhov sladkovodných rýb, ale najznámejšia z nich je tzv. Tilapia, ktorá je veľká asi ako náš kapor. V porovnaní s chlebom majú v rámci kontextu dve ryby druhoradé postavenie. Aj Ježišova otázka je zameraná iba na chlieb. Dve ryby môžu symbolizovať ostatné knihy Starého zákona zhrnuté do dvoch častí, - Žalmy a prorokov, - čo je však až druhoradý pokrm pre ľudí ponaučených základným, prvoradým Zákonom. Päť chlebov a dve ryby spolu môžu byť symbolom pre Boží zákon, prostredníctvom ktorého sa dala ľuďom spoznať Božia vôľa, pravda o stvorení sveta a človeka, pravé náboženstvo a cesta, ako slúžiť pravému Bohu.

"Prikázal im pousádzať všetkých po skupinách na zelenej tráve" - Ježiš ako veliteľ prikazuje učeníkom, aby vytvorili medzi ľuďmi poriadok. Takisto aj Mojžiš "prikázal" svojim predákom, aby vnášali poriadok medzi ľudí, aby boli ich sudcami (por. Ex 18,21-25). Ježiš sa chystá robiť niečo nelogické, preto prikazuje. Boh pripravuje veľkú a večnú slávnostnú hostinu pre všetkých tých, ktorí "poslúchnu" Božie slovo a na konci časov budú pozvaní "usadiť" sa za stôl a hodovať v Božom kráľovstve plnom života. "Či možno nasýtiť ľud na púšti?" (Ž 77,19) Ale áno, je! A všetci nakoniec povedia: "Hľa, náš Boh!" (Iz 25,6-9).

"Pousádzať" - Tento výraz má v sebe napätie a očakávanie, čo sa bude diať ďalej. Ježiš sa pripravuje niečo urobiť, ale nikto zatiaľ netuší, čo by to mohlo byť. vyzerá to, že bude hostina, ale jedlo pre toľkých je zatiaľ v nedohľadne. Ak sa majú ľudia pousádzať, to znamená, že to nebude len malé oklamanie žalúdka, ale skutočná hostina. V antickom svete sa pozvaní hostia "usádzali" tak, že pri stoloch s jedlom ležali. V židovstve sa výraz "ležať pri stole, pri jedle" nachádza aj v súvislosti s Paschou (Veľká Noc, pamiatka na prechod cez Červené more, požívanie veľkonočného baránka), preto je možné, že tu máme obraz už aj tej najslávnostnejšej večere Pána, pri ktorej dal Ježiš za pokrm sám seba, svoje vlastné Telo a Krv.   

"Po skupinkách" - Od slova "synpozion" (skupinka) je odvodené slovo "sympózium", doslova "piť spolu". Až neskôr sa význam slova "sympózium" rozšíril aj o jedlo a vzniklo z toho spoločné stolovanie (jedenie a pitie), pri ktorom sa zároveň rozoberá nejaká dôležitá literárna alebo filozofická téma.

"Na zelenú trávu" - V Galilei je tráva zelená iba na jar. Aj v Evanjeliu sv. Jána (por. Jn 6,4) je tento zázrak časovo umiestnený do slávenia Paschy, teda na jar. Vďaka Ježišovi prichádza "jar", púšť sa mení na úrodnú pôdu. Kde je On, tam všetko žije.  

"Posadali si v hlúčikoch po sto a po päťdesiat" - Usporiadanie ľudí môže byť predobrazom večnej hostiny na konci časov. Netypické je, že ľud sa usadil k jedlu ešte pred prednesením modlitby pred jedlom, ktorá sa prednášala vždy postojačky.

"Hlúčik" - Grécke slovo "hlúčik" (prasia)doslova znamená "záhradný záhon". Ľudia boli teda pousádzaní ako "záhony v záhrade". U Židov boli aj žiaci prirovnávaní k rastlinám v líniách, ako stoja pred svojimi učiteľmi. Vyvolené spoločenstvo sa podobá "záhradám", "výhonkom večných rastlín", ktoré zázračne vyklíčili na púšti.

"Po sto a po päťdesiat" - Aj Mojžiš rozdelil ľudí na skupiny po 1000, 100, 50 a 10 (por. Ex 18,25) a určil im "predákov, veliteľov". Tu sa však nejedná o vojenské zoskupenie. Možno ide o kombináciu vhodnú k počtu 5000 (50x100=5000).

"Vzal tých päť chlebov a dve ryby, vzhliadol do neba, požehnal, rozlámal chleby a dával (svojim) učeníkom, aby im (ich) predkladali. Aj tie dve ryby rozdelil pre všetkých" - Zázrak nasýtenia sa deje pomerne nenápadne. Namiesto strhujúceho opisu zázraku je tu predstavené bežné a dobre známe konanie otca v židovskej rodine, ktorý vždy predsedá spoločnému stolovaniu. Otec rodiny sa na začiatku pomodlil, rozdal chlieb spolustolujúcim a sám začal jesť ako prvý. Ak tu učeníci dostali úlohu rozdávať chleby, tak to len preto, lebo ľudí bolo naozaj priveľa. Kto im však naozaj podáva chlieb? Nie sú to apoštoli, ale sám Ježiš cez ich ruky. Každý veriaci si ctí a s vďakou uchováva svoj každodenný chlieb a nikdy ho nekonzumuje bez modlitby vďaky a požehnania pred a po jedle. Je tu zjavná narážka navádzajúca aj na "duchovný chlieb"; kresťania prijímajú "chlieb evanjelia" z rúk apoštolov, ktorí ho sami prijali priamo od Ježiša. Z textu je cítiť silnú podobnosť aj s poslednou večerou, ale rozdiel je veľký; o Eucharistii ešte nemôže byť ani reči. Táto veľká chvíľa "zázračného nasýtenia" ešte len príde.

"Vzhliadol do neba" - Ježiš sa najprv pozrie do neba a až potom chleby (zo zeme) požehná. Akoby pohľadom do neba "zozbieral" sily na tak veľký zázrak. Podľa židovskej tradície otec rodiny pri požehnávaní chleba oči sklopí k zemi. Grécke sloveso "požehnal" doslova znamená "vzdával vďaky, ďakoval Bohu".

"Rozlámal" - Sloveso "rozlámal" je použité iba tu. Na iných miestach je použité sloveso "lámal" (katakláo - kláo). Ježiš teda "nerozmnožoval", ale "rozlamoval".

"Dával" - Typický výraz otvárajúci spoločné stolovanie, ktorý sa týka aj Eucharistie. Ježiš dáva "zadarmo", z lásky. A nikdy neprestal "dávať".

"Všetci jedli a nasýtili sa" - Doslova "boli nasýtení, mali dosť". V zástupe by mohol byť hoci aj celý svet, všetci by sa mohli nasýtiť. Ježiš dosiahol svoj cieľ; všetci jedli a všetci sa nasýtili. Všetci budú žiť z Ježiša, z tohto chleba života a všetci budú nasýtení.

"Pozbierali odrobiny a (zvyšky) z rýb, dvanásť plných košov" - Doslova "dvanásť plností košov". Zázrak nasýtenia naberá na váhe aj obrazom nadbytku odrobín z chleba a zvyškov z rýb, ktoré ľudia nechali za sebou. Zozbieranie zvyškov po jedle bolo pevnou súčasťou židovského stolovania, aby sa zabránilo pokazeniu toho, čo sa ešte dá zjesť. To, čo po jedle zostalo, predstavuje oveľa viac, ako päť chlebov a dve ryby na začiatku. Počet "dvanásť" môže symbolizovať "plnosť". Dvanásť je apoštolov, kmeňov Izraela, mesiacov v roku.  Môže to byť plnosť požehnania zo strany Ježiša.

Existuje aj "pozemský chlieb" (hmota, peniaze), ktorý je vypotený tvrdou drinou a ktorý každého zasýti iba na chvíľu. Nadbytky tohto "chleba" na jednej strane prehlbujú a zväčšujú hlad na strane druhej. To nie je chlieb dobrorečenia, ale chlieb zloby, pýchy a nespravodlivosti.

"Tých, ktorí jedli (chleby), bolo päťtisíc mužov" - Číslo 5000, ako aj všetky ostatné čísla v tejto udalosti, je bezpochyby symbolické. Je to aj číslo prvotnej Cirkvi (por. Sk 4,4), o ktorej sa píše, že žila vo všednom živote to, čo slávila pri "lámaní chleba", čiže pri sv. omši, pri Eucharistii. Pomer chlebov k mužom je 1:1000, zatiaľ čo u proroka Elizea, kde došlo takisto k zázračnému rozmnoženiu chleba, bol pomer "iba" (maximálne) 1:10 (por. 2 Kr 4,42-44). Ježiš má teda zjavne navrch.

 

Apoštoli sa zo svojej prvej misijnej cesty vrátili veľmi spokojní, nadšení, plní radosti. Riadili sa Ježišovým príkazom, že majú v Jeho mene učiť a uzdravovať a oni zistili, že to dokonale funguje. Zdá sa, že až taký veľký "úspech" svojej prvej misie neočakávali. Davy valiace sa na Ježiša boli pravdepodobne dôvodom k tomu, že Ježiš nijako nereaguje na to, čo mu "natešení navrátenci" porozprávali, čo robili, čo učili a aké zázraky sa diali ich rukami. On ich prekvapivo volá do samoty, aby si oddýchli. Doteraz to bolo všetko plné aktivity a tu sa po prvýkrát objavuje výzva na zastavenie sa. Dav však skrížil Ježišove plány a žiadny oddych sa nekonal. Ježiš však nijako nereaguje ani na túto zmenu. Tak ako mal Ježiš súcit s unavenými učeníkmi, tak má súcit aj s davom, ktorý ho prenasleduje. Ježiš sa zrieka svojho práva na oddych a začne ľudí učiť. Pokročilý čas však prináša ďalší problém. Čo urobí Ježiš? Nechá davy odísť hladných? V diskusii Ježiša s učeníkmi jasne vidieť, že nie je v ľudských možnostiach podať riešenie tak veľkému problému. Učeníci sledujú typickú ľudskú logiku a vyzývajú Ježiša, aby ľudí rozpustil, aby sa každý postaral sám o seba. V opačnom prípade by potrebovali aspoň 200 denárov na zakúpenie chleba, ktoré samozrejme nemali (nehovoriac o množstve času, ktorý by potrebovali, kým toľko chleba dokázali zohnať v okolitých dedinách). Od tej chvíle preberá iniciatívu už iba Ježiš a "prikazuje" robiť čosi, čo by človek sám od seba nikdy nerobil.

Jesť znamená žiť. Pokrm je život. Človek žije z toho, čo má a z toho, čo dostane darom od Boha.

Ježiš v skutočnosti "nerozmnožil" chleby, ale "rozdelil" ich. Eucharistia, chlieb večného života, sa takisto nerozmnožuje; jeden a ten istý živý Ježiš sa len "delí" pre všetkých na celom svete a zároveň sa každému dáva celý.

Zdôrazňovanie nemalého množstva prebytkov na konci a vysokého počtu ľudí, ktorí sa bez problémov nasýtili, ponára človeka, - svedka udalostí, - do niečoho vskutku jedinečného, nezvyčajného, do niečoho tajomného, čo ho zjavne presahuje, ale zároveň si uvedomuje, že je to tu pre dobro a záchranu človeka. Ľudská myseľ sa môže vydať k Bohu, ktorý je dobrý, láskavý, milosrdný, trpezlivý, - hoci vždy zostane Bohom nepochopiteľným a nepredvídateľným (Boh nezmýšľa ako človek).

Evanjelista Marek na viacerých miestach zdôrazňuje, že Ježiš dával prednosť učeniu pred robením zázrakov. Zázraky slúžili skôr ako dôkaz jeho vierohodnosti, t.j. aby ľudia uverili Jeho slovám. Vidíme, že Ježiš sa i napriek únave rozhodne ľudí učiť. Aj nám treba najprv túžiť po Božej pravde a až potom po Božej moci (pomoci). Najprv máme túžiť po Bohu "vševediacom" a až potom po Bohu "všemohúcom" (por. Mt 6, 24-34: "Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko ostatné dostanete navyše."). Prvé v našich životoch je teda pravé Božie slovo. To ostatné, - hmotné, telesné, - príde samo a vidíme, že aj prišlo; Ježiš ľudí zázračne nasýtil, hoci Ho o to nikto vôbec nežiadal. Ak Boh vidí úprimný záujem najprv o Božiu pravdu, o Božie slovo, On "odmení" takýto záujem a človek zažije nejaký "zázrak", o ktorý neprosil, ale ktorý bol presne taký, aký potreboval a ktorý mu pomohol.