Nemôžete slúžiť aj bohu, aj mamone   (Mr10,17-31)

 

 

17 „Keď sa vydával na cestu, ktosi pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Dobrý učiteľu, čo mám urobiť, aby som získal podiel na večnom živote?“ – Neurčitý výraz „ktosi“ prezrádza čitateľovi, že Ježiš už nie je v dome, kde bol doteraz, ale už je na ceste. Ktosi, neznámy muž, pribehol a kľakol si, čo je výrazom úprimného  nadšenia a túžby. Aj oslovenie „dobrý učiteľu“ je uznaním učiteľskej, ale aj morálnej autority. Neznámy muž naliehavo potreboval počuť, čo má robiť, aby získal podiel na večnom živote. Je isté, že tento muž nebol jedným z tých, ktorí za Ježišom prichádzali iba preto, aby ho pokúšali a snažili sa podchytiť ho v reči. Evanjelista Matúš nám prezrádza, že bol mladý (por. Mt 19,22) a Lukáš hovorí, že bol vznešený (por. Lk 18,18). Je to teda mladý, bohatý, vznešený, ale aj dobrý muž z lepšej spoločnosti. Je úprimný a zapálený aj pre Božie veci, ktoré takisto považuje za „poklad“ hoden získania. Je plne realizovaný, čo sa týka svetského „kráľovstva“ a zaujíma sa o Božie kráľovstvo.

„Čo mám robiť“ – Človek má na rozdiel od zvierat veľký problém práve s týmto: „čo mám robiť?“. Človek nie je naprogramovaný inštinktom, ale konečným cieľom. K tomu cieľu vedie dlhá a zodpovedná cesta skrz neustálu slobodnú voľbu. Sloboda človeka je prakticky neobmedzená, preto je tu aj tá možnosť, že človek urobí zlé slobodné rozhodnutia a do cieľa sa nechce alebo nevie dostať. 

„Aby som získal podiel na večnom živote“– Doslova „aby som zdedil večný život“. Večný život, aj keď je viazaný na ľudskú činnosť, predsa je skôr „dedičstvom“, čiže darom. Je to Otcov dar pre svoje dieťa. Dotyčná osoba pravdepodobne počula predchádzajúce Ježišove slová o vstupe do Božieho kráľovstva. Teraz ho zaujímajú podmienky pre získanie večného života. Vyzerá to tak, že bol hlboko oslovený Ježišovým kázaním. Ježiš dostal otázku, ktorá mu najviac prislúcha. On je Život, on pozná aj správnu odpoveď na život. Ježiš je učiteľ a je dobrý, čo však neznamená, že odpovie podľa ľudských predstáv. Veľa vtedajších Židov sa zaoberalo otázkou, čo je najlepšie pre zisk večného života. Otázka muža pripomína otázku zákonníka, ktorý sa pýtal, ktoré prikázanie je najväčšie.  

„Večný život“ – Človek je jediný živočích, ktorý si je vedomý svojej smrti a ktorý vedome hľadá život. My túžime po živote, ktorý nie je odsúdený na smrť, ale ktorý by bol od trestu smrti oslobodený. Sme ochotní zmieriť sa so smrťou, ale iba za podmienky, že nám smrť život nevezme, ale iba zmení. Večný život je časovo i kvalitatívne neobmedzený a predstavuje stav, v ktorom ľudský život konečne dostane úplný a konečný zmysel.  

18 „Ježiš mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nikto (nie je) dobrý, iba jediný, Boh.“ – Ježiš na otázku reaguje protiotázkou. poukazuje na exkluzivitu božej dobroty, úroveň ktorej nikto nikdy nebude schopný dosiahnuť. Zároveň poukazuje na svoju identitu; Ježiš je Boh, a preto je dobrý, ale to muž vo svojej mysli určite nemal. Tvrdenie o Božej dobrote slúžilo ako podklad pre následné citovanie Božích prikázaní. Božie prikázania sú dobré, lebo pochádzajú od Boha, ktorý je dobrý. Kto naozaj pochopí, že Boh je dobrý, našiel poklad, veľké bohatstvo. Ježiš samozrejme nehovoril proti sebe, ale odpovedal v duchu myslenia toho, s kým sa rozprával. Muž mal Ježiša za človeka, za rabína, nie za Boha. Ježiš často používal vlastné výrazy tých, ktorých mal pred sebou, aby ich priviedol k vyšším pojmom. 

19 „Prikázania poznáš: Nebudeš zabíjať, nebudeš cudzoložiť, nebudeš kradnúť, nebudeš krivo svedčiť, nebudeš (nikoho o nič) ukracovať, cti svojho otca a matku.“ – Ježiš cituje šesť prikázaní, šesť negatívnych skutkov, ktorých témou je vzťah k blížnemu, sú teda z druhej tabule Dekalógu. Ježiš vedel, že muž tieto prikázania pozná. Dodržiavanie prikázaní je teda jednou z ciest, ako zdediť večný život. Podobne ako v 10, 1-9, kde Ježiš nepoprel autoritu Zákona, aj v tomto verši najprv odkazuje na Zákon. Pre zdedenie večného života sa teda musí dodržať aj to, čo obsahuje Zákon, ale nielen to; to nestačí. Človek sa musí stať aj „bratom“, rovnako ako sa Ježiš stal naším „bratom“. Preto hovorí mužovi: „choď, predaj a rozdaj všetko chudobným bratom!“

 Vzťah medzi dodržiavaním prikázaní a každodenným životom nebol pre ľudí starého zákona neznámy (por. Lv 18,5; Dt 30,11-20; Prís 6,23; Mal 2,4-5), len sa im to zle vysvetľovalo. Ľud vedel, že musí Zákon dodržať, ale nevedel, prečo.   

„Nebudeš nikoho ukracovať“ – Niektoré rukopisy toto prikázanie vynechávajú. V Dekalógu nie je.

20 „On mu riekol: „Učiteľu, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“ – Od mladosti, čiže od veku 13 rokov, keď sa stal zaviazaným dodržiavať Zákon. Jeho odpoveď je výdychom, úľavou, že už urobil všetko potrebné pre zdedenie večného života. Ježišovo „poznáš“ prikázania muž nahradil slovesom „zachovával som“ prikázania, už od mladosti, čím sa jeho nádej zdanlivo znásobila. Je ako Pavol, ktorý takisto tvrdí, že čo sa týka spravodlivosti zo Zákona, je bezúhonný (por. Flp 3,6).

21 „Ježiš naňho pohliadol a (ten človek) sa mu zapáčil. (Ježiš) mu povedal: „Jedno ti ešte chýba; choď, predaj, čo máš, a daj chudobným a budeš mať poklad v nebi a poď, nasleduj ma.“ – Doslova „Ježiš pohliadnuc naňho, do jeho vnútra, zamiloval si ho a povedal mu“. Muž sa naučil poslušnosti voči Bohu už ako malý chlapec, za čo si ho Ježiš „zamiloval“. Zároveň mu však povedal, že i tak nie je dokonalý. Ježiš sa aj pri prvom povolávaní „díval“ (por. 1,16-19; 2,14). Jeho zrak mieri ďalej, do hlbín srdca. Nesmie nás to naplniť neistotou a strachom, ale otvorenosťou a dôverou.

„S láskou, zamiloval si ho“ – Tu leží stred rozprávania. Nechať sa uchvátiť touto láskou je cesta do večného života. Nevedno, či si to muž všimol alebo nie. 

„Jedno ti chýba“ – Ježiš reaguje pohľadom lásky a hneď na to vsúva do dialógu nový element, tvrdenie, že mu predsa len ešte niečo chýba. To, čo mu chýba, stojí v kontraste s tým, čo doteraz zachovával. Rozdať všetok majetok chudobným, to je pravý poklad, to je najcennejší majetok. Hmotné bohatstvo nenapĺňa, pokiaľ nedáva tomu, čo nemá. Nebo je tu chápané ako odmena za veľkorysú štedrosť. Ježiš týmto koriguje predstavu, že pre získanie dedičstva večného života stačí dodržiavať prikázania.

Ježiš použil rozkazovací spôsob: „choď, predaj, daj, rozdaj, nasleduj ma“. Muž až v tomto okamihu dostal vyčerpávajúcu odpoveď na svoju úvodnú otázku „čo mám urobiť“. Má sa zbaviť svojej naviazanosti na majetok.

„Choď“ – Ježiš vzďaľuje muža od seba, aby on od seba vzdialil svoj majetok, svoju naviazanosť. Potom sa môže vrátiť a nasledovať ho. Bohatstvo je nebezpečenstvom pre spásu, muž si to musí uvedomiť. Je to náročný sebazápor. „Zapri sám seba“ nedokáže hocikto. Keď Boh volá, často sa dotkne toho najslabšieho miesta vo vnútri človeka, lebo chce človeka celého, ale nás to bolí. Chudoba nie je podmienkou, je však ideálnou pôdou a človekovi už prakticky nestojí nič v ceste, aby Ježiša bral celkom vážne. Ani zomrieť ako mučeník pre Evanjelium nie je podmienkou, ale kto to urobí, určite vyhral. Chudoba nie je príkaz, ale dobrá rada.

„Poď, nasleduj ma“ – Ježišov posledný príkaz je podobný rozprávaniu o tom, ako si Ježiš povolával svojich učeníkov. Prví učeníci zanechali lode, siete, nádenníkov a otca (por. 1, 16-20). Aj Lévi zanechal miesto mýtnika (por. 2, 13-17). Nasledovať Ježiša je prísť k nemu, zostať s ním a ísť za ním, nech by išiel kamkoľvek. Je to ťažké, lebo Ježiš nás niekedy vedie po krížovej ceste.

22 „On sa zachmúril pre túto reč a odišiel smutný. Mal totiž mnoho majetku.“ – Muž sa možno nahneval, ale tým len dokázal, že v skutočnosti až tak veľmi nechcel život, o ktorom hovoril. Smútok je v tomto prípade znak, že sa ho dotkla Božia milosť. Urobiť rozhodujúce skutky pre život vždy bolo a bude ťažké. Muž reaguje smútkom a odchádza preč. Opustil aj svoju túžbu, aj Učiteľa. Veľký majetok sa stal dôvodom odmietnutia Ježišovho pozvania. Bohatstvo sa mu postavilo do cesty a zostalo ako prekážka na osobnej ceste vpred. Božie milosrdenstvo ho na túto prekážku upozornilo. Sloveso „odišiel preč“ stojí v jasnom kontraste s Ježišovým „nasleduj ma“. Muž si zvolil opačnú cestu; namiesto cesty za Ježišom odišiel za svojím majetkom. Ekonómia vlastnenia zabíja prirodzený poriadok dávania a darovania. Dychtivosť po peniazoch prevracia vzťah medzi prostriedkom a cieľom; z človeka, z pána, urobí otroka. Závislosť na peniazoch je modlárstvo (por. Kol 3,5) a priľnutie k peniazom je koreňom všetkého zla (por. 1 Tim 6,10). Milovať Boha a blížnych nadovšetko, čiže aj nad peniaze, je a navždy zostane principiálnou podmienkou pre vstup do Božieho kráľovstva.

„Predaj, čo máš“ – To nie je zbavenie sa hmotného vlastníctva, zbaviť sa všetkých peňazí, ale vykoreniť z duše svetskú mienku o peniazoch, vyhodiť z mysle náklonnosť k peniazom, prílišnú túžbu po nich, chorobné nadšenie z peňazí, úzkostné starosti o peniaze, nezmyselné šetrenie a hromadenie, lakomosť, závisť a každé iné choré postoje voči hmote. Hriech zasial do človeka túžbu vlastniť, mať a veľa. A tak veci, hmota, zaujali v nás miesto, ktoré patrí Bohu. Peniaze sa stali tŕním, ktoré udusilo nejedno semeno života (por. 4,19). Žobráci a chudáci však nebudú vlastniť večný život len pre svoju chudobu, núdzu a nedostatok. Ježiš žiada od všetkých rovnaký postoj; obnažiť dušu a myseľ od skrytých vášní. Nikomu nepomôže, ak bude chudobný, ale vo vnútri bude bažiť po majetkoch. Máme „predať“ všetky vášne, navždy sa ich zbaviť, aby sme dosiahli stav čistého srdca. Samotný majetok nie je zlý ani dobrý. Určité majetkové zabezpečenie je dobré; potom máme na každodenné potreby a môžeme pomáhať tým, ktorí nemajú. Rozhodujúci je správny duchovný postoj k chudobe či k bohatstvu, lebo rovnako chudobný ako aj bohatý môže byť „chorý“ vo svojom zmýšľaní. Správny postoj k hmote je ten, ktorý nebráni a nebrzdí osobnostný rozvoj a rast v živote pred Bohom. Častým dôvodom znechutenia a nedostatkov pri kontakte s Bohom, ktoré vedú k zármutku veriaceho, je to, že človek nedáva Bohu všetko, čo má, nedáva sa mu celý, nedôveruje mu úplne. Táto prekážka sa ťažko prekonáva, ale treba ísť na to väčšou pokorou, dôverou a vytrvalosťou. Ak Ježiš povedal mužovi, že jedine Boh je dobrý, teraz teda môže pokojne všetko opustiť a rozhodnúť sa nasledovať ho. Učeníci si vypočuli navyše, že Bohu je všetko možné.

„Budeš mať poklad v nebi“ – Pravý spôsob, ako pred Bohom zbierať, je dávať. Človek nemá to, čo nazhromažďoval, ale to, čo daroval. Najviac získame vtedy, keď dáme chudobnému. Nestačí iným neškodiť; iných treba aktívne milovať (por. Lk 16, 1-12). Čo máš a nedáš, to ti skôr prekáža, to iní zdedia, ale poklad v nebi preto nemáš. Čím je viac bohatstva, tým je prekážka väčšia.

23 „Ježiš sa rozhliadol a hovorí svojim učeníkom: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú bohatstvo.“ – Keď muž odišiel, Ježiš sa obrátil na učeníkov. Učeníci boli svedkami dialógu, ktorý skončil akoby prehrou. Ani učeníci nemali túto otázku vyriešenú. Pre získanie pokladu v nebi je najlepšie rozdať pozemské poklady a človek zostane úplne slobodný. Následná sloboda od hmoty je oveľa viac ako následná hmotná chudoba, s ktorou potom treba žiť. Boh sa postará, neopustí nikoho, kto opustil všetko pre neho. Ale bohatí to budú mať vždy ťažké. V prvom rade bohatí si uvedomia, že Boh je „nepodplatiteľný“.

24 „Učeníci sa divili jeho slovám, no Ježiš sa znova ozval a hovorí im: „Deti, aké ťažké je vojsť do Božieho kráľovstva.“ – Ježiš bol vo svojej reči radikálny a jednoznačný, dal svojej reči neodvolateľnú váhu, nakoľko nechal muža odísť preč so sklamaním a smútkom. Učeníci reagujú podobne, hromadným údivom, prekvapením, pretože bohatstvo spojené so zbožnosťou bolo v židovstve považované za znak Božej priazne a požehnania a chudoba naopak za znak Božej nepriazne a straty Božieho požehnania (por. Dt 28, 1-14; Jób 1,10; 42,10; Prís 10,22). Myšlienka o bohatstve ako o prekážke pre vstup do Božieho kráľovstva, musela byť pre nich nepredstaviteľná, ak nie rovno šokujúca. Aj oni si mysleli, že byť mladý, bohatý, významný, dobrý a zbožný je výhoda. Údiv je tu z nepochopiteľnosti Božej veľkosti, ktorá blahoslaví chudobných, plačúcich, hladujúcich.

„Deti“ – Ježiš na údiv zareagoval opäť láskou, priateľským oslovením „deti“. Je možné, že mal pred sebou aj starších od seba, ale Ježiš tu vystupoval ako „otec“ alebo ako „starší učiteľ“, ktorý chcel učeníkom dôrazne vysvetliť niečo, čo zatiaľ nechápu.

„aké ťažké je vojsť do Božieho kráľovstva“ – Ježiš vynechal prekážku bohatstva a potvrdil, že vo všeobecnosti je ťažké vojsť do Božieho kráľovstva. Ježiš hovorí v prítomnom, nie v budúcom čase, ako to bolo v predchádzajúcom verši. To znamená, že reč sa stáva všeobecnou pravdou platnou vždy a pre všetkých: vstup do Božieho kráľovstva je ťažký. Nemá to človeka odradiť, ale pripraviť na realitu. Okolo človeka a v človekovi samotnom vždy bude veľa prekážok, s ktorými treba zápasiť.

25 „Je ľahšie, aby ťava prešla cez ucho ihly, než aby bohatý vošiel do Božieho kráľovstva.“ – Ťava je po grécky „kámelon“. V niektorých byzantských rukopisoch sa objavuje aj slovo „kámilon“, čo by znamenalo „lano, lodné lano“. Táto verzia však nikde inde nie je doložená, preto je pravdepodobnejšie slovo „ťava“. Jedna úzka brána v múroch Jeruzalema sa volá „Ucho ihly“, ale Ježiš určite nemal na mysli túto bránu. Nemal na mysli ani závoru na ohrade, kde sa zatvárali ťavy a ktorá sa takisto volala „ucho ihly“. Ak by ju ťava chcela prekonať, musela by si kľaknúť a prekolienkovať, čo by žiadna ťava neurobila. Je takmer isté, že Ježiš myslel na skutočné veľké ťažné zviera, ktoré v Palestíne všetci dobre poznali a na malé ucho skutočnej ihly. Tento obraz mal priviesť poslucháča k jasnému uzáveru, že ťava s nákladom či bez nákladu nikdy neprejde cez ucho ihly. najväčšie zviera neprejde najmenším otvorom. To by znamenalo, že boháč nemá absolútne žiadnu šancu vstúpiť do Božieho kráľovstva. V nebi je toľko boháčov, koľko tiav prešlo cez ucho ihly. Treba tomu správne rozumieť. Bola by to krivda zo strany Boha, keby niekoho priviedol k životu v bohatej rodine a ten by mal byť okamžite zbavený večného života. Bohatstvo by nemalo žiadny zmysel, ak by malo byť automaticky cestou smrti. Je však extrémne ťažké udržať na uzde silu, ktorú má bohatstvo na myseľ a srdce človeka. Je takmer nemožné zostať slobodný, nepremožený a neporazený peniazmi, ak ich človek má dostatok. Ide teda o hyperbolu, úmyselné zveličenie, ktoré je v evanjeliách na viacerých miestach (por. Mt 23,24; Mt 7,3-5).

26 „Oni nesmierne žasli, hovoriac si medzi sebou: „Kto teda môže byť spasený?“ – Ak by platili premisy, že pre bežných ľudí je to ťažké a pre bohatých rovno nemožné, učeníci sa potom právom pýtali, kto teda môže byť spasený. Úžas prerástol až na zdesenie.

„Hovoriac si medzi sebou, navzájom“ – Niektoré rukopisy uvádzajú „hovoriac si smerom k nemu“. Išlo by o zmenu adresáta otázky z učeníkov na Ježiša. Problém adresáta otázky zostáva otvorený, nakoľko obidve formy prekladu sú možné a správne. Možné je dokonca aj „hovoriac si v sebe, v duchu“ (por. 9,10; 14,4).

„Kto teda môže byť spasený“ – Spása je jediný skutočný problém človeka, lebo bez nej je človek stratený. Učeníci pochopili, že ľudia sú príliš naviazaní na majetky a môže to byť veľký problém. V pozadí otázky je cítiť aj nevyslovenú odpoveď: „Nikto“.

27 „Ježiš na nich pohliadol a hovorí: „Pre ľudí (je to) nemožné, ale nie pre Boha. Všetko (je) totiž možné pre Boha.“ – Dôjsť k spáse nie je ani ľahké, ani ťažké; pre človeka je to nemožné. Po opätovnom pohľade na učeníkov Ježiš vylučuje možnosť, že by spása mohla byť výsledkom nejakej ľudskej aktivity. Byť spasený je nemožné pre ľudí, lebo je to záležitosť všemohúceho Boha.

Ježiš mohol narážať aj na Božiu moc, ktorá môže urobiť človeka schopným rozdať majetok, nasledovať Ježiša, a tak byť spasený, ako to urobil napr. sv. František z Assisi a mnohí ďalší. Spasiť ľudí proti ich vôli by bol skutok násilia, preto sa každý musí rozhodnúť sám a konať v súčinnosti s Bohom.

28 „Peter mu začal hovoriť: „Hľa, my sme zanechali všetko a začali sme ťa nasledovať.“ – Peter, ktorý tu opäť vystupuje ako hovorca všetkých učeníkov, dáva téme nový rozmer. Učeníci sa ukázali ako opak, ako protipól, bohatého muža. On odmietol predať všetko, nebol schopný to urobiť, ale učeníci to urobili a zanechali všetko. On neprijal výzvu nasledovať Ježiša a odišiel preč, ale učeníci ho bezpodmienečne nasledovali. Pravdou však je, že učeníci nezanechali žiadne obrovské majetky, väčšinou boli chudobní. Podstatné je, aby zavrhli starý majetok svojej mysle, a to sa nakoniec aj podarilo.

29 „Ježiš riekol: „Amen, hovorím vám, nie je nikto (taký), kto zanechal dom, bratov, sestry, matku, otca, deti či polia kvôli mne a kvôli evanjeliu, ...“ – Ježišovo „amen“ dáva výroku vážnosť a dôraz. Veta je povedaná v tretej osobe, platí teda navždy a pre kohokoľvek, kto splní podmienky nasledovania. Kto zanechá pozemské istoty či nejaké osoby kvôli Ježišovi, nemôže zostať bez odmeny. Stratiť kvôli Ježišovi a Evanjeliu prinesie každému mnohonásobný zisk. Ježišov zoznam strát, ktoré sa týkajú predovšetkým rodiny, dáva tušiť, že stratiť rodinu vysoko prevyšuje stratu hmotného bohatstva, a predsa sú mnohí, ktorí sú ochotní stratiť aj rodinu kvôli Ježišovi. Stratiť čokoľvek kvôli Ježišovi je totižto vždy stonásobným ziskom.

„Kvôli mne a kvôli evanjeliu“ – Ježiš a jeho posolstvo sú neodlučiteľné.

30 „... že by nedostal stonásobok tu v tomto čase – domy, bratov, sestry, matky, deti a polia (hoci aj) s prenasledovaním – a v nadchádzajúcom veku večný život.“ – Odmenou pre človeka v tomto čase bude stonásobok toho, čo zanechal. Číslovka „stonásobok“ môže byť narážkou na podobenstvo o rozsievačovi (por. 4, 8.20). Kto kvôli Ježišovi prekoná lásku k rodičovi, k synovi či k majetku, určite dostane mnohonásobne viac. Namiesto pokrvnej rodiny dostane druhú, duchovnú rodinu, rodinu Ježišových nasledovníkov, bratov a sestry, ktorých bude spájať Kristova láska.

„S prenasledovaním“ – Ježiš pripomína, že utrpenie, prenasledovanie patrí k nasledovaniu. Sám sa vybral v ústrety utrpeniu. Zasľúbenie nie je zbavené kríža, je na kríž naviazané. Nehľadaj Ježiša bez kríža.

31 „Mnohí prví budú poslednými a poslední prvými.“– Ježiš „prvými“ označuje tých, ktorí neposlúchajú jeho výzvu na nasledovanie a idú radšej za „prvenstvom“ z pohľadu sveta. Naopak, poslední sú tí, ktorí nateraz zanechali všetko a nasledovali Ježiša. Raz sa to však celkom obráti; ľudské rebríčky už nebudú platiť, a preto budú prví poslednými a poslední prvými.

 

Záver – Ježišovo stretnutie s neznámym mužom je ohraničené jeho príchodom a odchodom. Keby sa jednalo o kohokoľvek, nič by to neznamenalo, ale odísť preč od Ježiša je pre človeka osudné rozhodnutie. Terajšie vlastnenie hmotného bohatstva zostalo pre muža viac ako možnosť budúceho zdedenia večného života. Nedokázal sa dobrovoľne vzdať majetku, ktorý raz bude musieť i tak opustiť. Kľúčovým výrazom je „večný život“. Ako môže byť niečo dočasné viac ako niečo večné? Ako môže byť poklad na zemi viac ako poklad v nebi, ktorý možno získať opustením pozemských istôt? Muž tušil, že okrem prísneho zachovávania prikázaní je tu niečo viac, ale netušil, koľko to stojí. Nasledovanie Ježiša je jedna vec, ale začať sa zriekať niečoho či niekoho kvôli nemu, to je vec druhá. Nasledovanie Ježiša je nezlučiteľné s akoukoľvek inou naviazanosťou. Učeníctvo, priateľstvo s Ježišom, má svoju hodnotu. To je dôvod, prečo mnohí, podobne ako bohatý muž, zhodnotia túto ponuku ako príliš drahú, omnoho drahšiu, než sú ochotní za to zaplatiť. Odísť preč od Ježiša, možno smutný, je nakoniec pre mnohých to „viac“, aj keď nemožno povedať, že je to úplné zatvorenie sa pred Ježišom.

Zlý duch sa snaží pestovať v človekovi záľubu v zlom a úzkosť v dobrom, čo osobu kazí a ponára do zla. Ježiš naopak dáva radosť v dobrom a smútok v zlom, čo človeka napráva a vracia k pravde.

Ježiš je Pán, ktorého máme milovať z celého srdca (por. 12,30). Kráľovstvo je naša láska k nemu a cez neho aj k všetkým ostatným. Učeník je ten, kto v Ježišovom láskyplnom pohľade objavil najvyššie dobro, pre ktoré sa oplatí urobiť čokoľvek. Premenený Pánom, ako apoštol Pavol, učeník opúšťa, čo ho brzdí a beží, aby ho získal (por. Flp 3,8.12). Jeho vzťah k hmote a k veciam sa vracia do stavu, v akom bol podľa Božieho plánu na počiatku; v slobode od modlárstva veci prijíma ako dočasný dar od Otca a delí sa o tieto dočasné dary s bratmi