Biblická hodina č. 32

Konfrontácia so "sestrou" smrťou

Nasledujúce tri príbehy, a to "Utíšenie búrky" (4,35-41), "Posadnutý v gerazskom kraji" (5,1-20) a "Vzkriesenie Jairovej dcéry a uzdravenie trpiacej ženy" (5,21-43) sú navzájom pospájané témou smrti.  Najprv sa Ježiš ocitá pred smrtonosnými morskými vlnami, ktoré už - už siahajú na život učeníkov. Následne sa Ježiš ocitá pred "smrtichtivým" zlým duchom, ktorý nemilosrdne nivočí ľudí i zvieratá. Nakoniec je Ježiš konfrontovaný priamo so smrťou ako takou, keď sa ocitá pri už mŕtvom dvanásťročnom dievčati. Do posledného príbehu "nechtiac" vstupuje aj istá staršia žena, ktorá sa kvôli vážnej chorobe dlhé roky veľmi trápila.   

Prečo sa bojíte, ešte stále nemáte vieru? – s ježišom aj na dno!

(Mk 4, 35-41)

Toho dňa, keď nastal večer, im hovorí: "Prejdime na druhý breh" – Ježiš spolu so svojimi učeníkmi "precestoval" loďkou z rozsiahlej židovskej Galiley na druhý (na východný) breh Galilejského (Genezaretského, Tiberiadského) jazera do "gerazského kraja". Gadar (oblasť nazvaná podľa mesta Gadar, Gadara) tvoril samostatnú časť tzv. Dekapolisu (Desaťmestia). Gerazíni (Gerasani) boli pohania. Bola to oblasť pod sýrskou správou. Počas vlády Herodesa Veľkého bola celá oblasť východne od Galilejského jazera násilne priradená k jeho kráľovstvu, čo vyvolalo veľkú nevôľu u obyvateľov kraja. Po jeho smrti sa oblasť opäť vrátila pod Sýriu. Bola to teda "východná" časť, ktorá za vlády syna Herodesa Veľkého, za vlády Herodesa Antipasa, veľmi živo obchodovala a tvrdo konkurovala "západnej časti". Ježiš sa teda vybral ku "konkurencii", ktorá sa len nedávno oslobodila od Herodesovej nadvlády.

Celkovo sa Ježiš v Markovom evanjeliu preplavil na "druhý breh" symbolicky šesťkrát. Číslo šesť je v Biblii číslo "nekompletnosti". Dostaneme ho jednoducho tak, že od čísla sedem, od čísla plnosti, odpočítame jednotku. Znamená to, že šestke niečo chýba, nie je kompletná. Napr. na šiesty deň bol stvorený človek, ktorý je krehký, zraniteľný, hriešny. V Apokalypse je označená šelma (diabol, hriech) číslom 666. Je to trojnásobok šestky, čo symbolizuje veľmi veľké zlo. Čísla v Biblii sú iba symbolické, preto netreba v nich hľadať ani šťastie, ani nešťastie. 

"Toho dňa, večer"  – Je to dvojité časové určenie, ktoré je pre Marka typické. Ide o zdôraznenie, že sa celodenné učenie mnohopočetných zástupov a "vyškolenie" úzkeho kruhu učeníkov udialo v kontinuite jedného a toho istého dňa. Je to deň skúšky, je to deň zjavenia pravdy, je to deň viery: "Keď dnes počujete jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia" (Ž 95,8). Večer je obrazom smrti (por. 1,32). Nocou nocí bude noc Veľkého piatku.

"Keď nastal večer"  – Vyplávať na Galilejské jazero na malej drevenej loďke a najmä neskoro večer, znamenalo vystaviť  sa vedomému a dobrovoľnému riziku. Galilejské jazero malo "neistú hladinu", bolo a stále je výnimočne náchylné na náhle a prudké búrky, keďže je situované v kotline a obklopené horami. Chladný vzduch zo Stredozemského mora prúdiaci cez úzke horské priesmyky často naráža na teplý a vlhký vzduch, ktorý sa nachádza nad jazerom, čo má za následok "vzdušnú vojnu", čiže silné búrky a až dvojmetrové vlnobitie. Teplý vzduch je oveľa ľahší ako studený a tak stúpa nahor a na jeho miesto sa tlačí studený vzduch, čo vyvoláva cirkuláciu a následný vietor. Čím väčší je rozdiel tlakov medzi dvoma oblasťami, tým silnejší je vietor.

"Prejdime na druhý breh"  –  Zaujímavé je, že sa Ježiš vôbec rozhodol pre takúto "zmenu prostredia". Ježiš chcel pravdepodobne ukázať svojim učeníkom, že zlo, problémy, choroby, bolesti a smrť nechodia "oblečené do národného kroja", ale sú "nadnárodné, univerzálne, všeľudské", že sa dotýkajú všetkých ľudí, všetkých krajín a všetkých čias. Nemožno rozlišovať bolesť Žida a nežida, problém kresťana a nekresťana, dušu veriaceho a pohana. Ježiš prišiel pomôcť, uzdraviť  a zachrániť všetkých ľudí. Ježiš podáva svoju Božskú ruku všetkým bez rozdielu. "Druhý breh" môže byť aj symbolom smrti, čiže symbolom prechodu z tohto sveta do Božieho kráľovstva.

"Prejdime"  – Ježiš nepovedal "prejdite", ale "prejdime", čo mohlo vniesť do myslí učeníkov dôveru, hoci tušili, do čoho by sa mohli v noci dostať. Určite sa im v hlavách miešala istota s neistotou, dôvera s obavou, pokoj s nepokojom.   

"Zanechali zástup a vzali ho so sebou, ako bol na loďke  – Zanechali, čiže rozpustili zástup, lebo už bol večer. Ježiš bol už unavený, preto z loďky, z ktorej učil zástupy, ani nevystupuje, len si líha v zadnej časti loďky "na vankúš" a zaspí.

Vzali Ho takého, aký bol? Aký bol? Aj my musíme vziať Ježiša takého, aký je, a nie takého, akého by sme Ho chceli mať.

Aj iné loďky ho sprevádzali"  –  Výzva "prejdime" sa dotýkala iba tých, ktorí boli s ním na jednej loďke. O iných loďkách, ktoré dobrovoľne išli s nimi, o ich počte, o ich posádke, nevieme nič. Môžeme predpokladať, že sa aj tieto loďky zmietali v smrteľnom zápase a zachránili sa len vďaka Ježišovmu nadprirodzenému zásahu, keď Ho na smrť vyľakaní učeníci zobudili. "Iné loďky" môžu mať rôznorodú symboliku; môžu napr. symbolizovať "hľadajúcich" ľudí, ktorí sa k Ježišovi ešte len približujú, ktorí sa ešte nedokázali dostať "celkom blízko, na jednu spoločnú loďku". Opäť to môže byť symbolika smrti; všetky loďky musia vyplávať na cestu na druhý breh, ale iba my sme si istí, že Ježiš ide s nami a nemusíme sa ničoho báť.

"Nastáva veľká veterná víchrica a vháňala vlny do loďky, takže loďka sa už napĺňala"  – Ježiš zaspal, ale prebudila sa príroda. Víchrica (rýchlosť vetra cca 80 km/h) je silný vietor, proti ktorému sa nedá voľne kráčať a ktorý spôsobuje škody napr. na domoch, stavbách alebo v prírode. vo forme mohutnej víchrice (rýchlosť vetra od 100 do 118 km/h) sa na pevnine, vo vnútrozemí, bežne nevyskytuje. Orkán (uragán) je najvyšší stupeň rýchlosti vetra. Orkán má devastačné účinky, pričom rýchlosť vetra je nad 118 km/h. Víchrica a orkán "fúkajú" väčšinou iba jedným smerom. Rozdiel od tornáda je v tom, že tornádo nefúka prevažne jedným smerom, ale krúti sa vo víre a nepredvídateľne mení smer. Tornádo je najprudšia "víchrica", najničivejší vietor na malom priestore, pričom rýchlosť vetra môže byť až 400 km/h. Podobný vzdušný vír je aj hurikán (tajfún, cyklón), ktorý má oveľa väčšie rozmery, zasahuje väčšie územia, ale narobí menšie škody a na rozdiel od tornáda sa dá predpovedať.

Búrka a víchrica môžu symbolizovať aj smrteľný zápas, cez ktorý musíme všetci prejsť a v ktorom je človek pokúšaný odoprieť Boha a zatratiť si dušu. Jedine človek vie už vopred, že raz určite zomrie; o to viac musí "dôverovať" Pánovi života a smrti, ináč by sa jeho "loďka života" mohla naozaj potopiť. Človek vie, že akékoľvek ľudské pokusy o "samozáchranu" života sú beznádejné a už od počiatku sa jedná o neúspešný pokus. I napriek tomu sa väčšina ľudí "topí" v mori egoizmu a drzo sa rúhajú Bohu ako samospasitelia. Tu je príčina všetkého zla, smrti a zatratenia. Krutý žartík! Zdanlivý liek je jedom záhuby!

"On sám spal na korme na vankúši" – "Korma" je zadná časť trupu lode. Predná časť sa volá "prova". V prípade väčšej lode bola korma vyvýšená (ochrana pred vlnami), lebo sa tam nachádzalo kormidlo, čiže kapitánske miesto. Malé loďky boli vpredu i vzadu rovnaké a ovládali sa veslami. Loďka, na ktorej Ježiš spal, mohla byť asi 8 metrov dlhá, 2,5 metra široká a zmestilo sa do nej približne 12 až 15 osôb. Zadná časť sa zvyčajne potápa ako prvá. Najviac ohrozený je teda Ježiš, ktorý je však pokojný "ako dieťa v matkinom náručí" (pozri Ž 131,2). "Zaspávam pokojne, sotva si líham, veď ty sám, Bože, dávaš mi prebývať v bezpečí!" (pozri Ž 4,9).

"Na vankúši" – Je to upozornenie evanjelistu Marka na "ľudskú" stránku Božieho Syna. Ježiš je aj človek, preto je unavený, vyčerpaný a potrebuje si oddýchnuť. Jednalo sa pravdepodobne o vrece plné piesku, ktoré sa okrem "vankúša" pre unavených veslárov mohlo použiť aj ako závažie. 

"Spal" – Ak Ježiš tvrdo spí aj počas tak silnej búrky a víchrice, vyvoláva to podozrenie, že je mŕtvy. Ježiš neskôr opäť nečakane "zaspí" na "poduške kríža", zaspí spánkom smrti, ale "Otec" Ho "v pravý čas" prebudí a vstane z mŕtvych. Aj vtedy sa ozvala príroda, nastala tma po celej zemi, zemetrasenie, slnko sa zatmelo.

Život na zemi je čosi ako plavba po (na) mori. Vyžaduje si neustálu pripravenosť na dobro i zlo, na svetlo i tmu, na život i na smrť, čiže čas priazne, ale i na čas skúšky a nepriazne. More vie byť tiché, pokojné a bezpečné "nebo", ale vie sa aj nečakane "nahnevať", rozvíriť vysoké vlny a zmeniť sa na životu nebezpečné "peklo".

Ježiš "spí" v nepravú chvíľu, čo je nemalou skúškou pre človeka. Od človeka si to vyžaduje nestratiť hlavu, nepanikáriť, nepochybovať, zachovať si dôveru, mať trpezlivosť, mať silnú vôľu. Je dobré "nespať" a byť v nepretržitom živom kontakte s Ježišom v neustálej modlitbe.

"(Zo)budia ho" – Učeníci našli odvahu vyplávať s Ježišom i proti noci, ale ísť s Ním aj na dno, na to ešte odvahu nemali. "Ak s Ježišom, tak vždy a všade." – povedali si v duchu na začiatku. Ježiš sa ich však "cestou" nepriamo opýtal: "Ale naozaj ste pripravení ísť so mnou vždy a všade?" Keď sa malý potápajúci sa "Titanic" nakoniec predsa len zachránil, učeníci pochopili, že "kvalita" ich vzťahu k Ježišovi je oveľa horšia ako si dovtedy mysleli. Všetky ich doterajšieho skúsenosti s Ježišom im zrazu boli nanič, lebo ich nedokázali pretaviť do života.

"A hovoria mu: "Učiteľ, nedbáš, že hynieme?" – Oslovenie "Učiteľ", ktoré z nich vyšlo v stave zúfalstva a beznádeje, je logické a pochopiteľné. V oslovení "učiteľ" je ukrytá "pravda" o Ňom, čiže jedinečnosť, osobitosť, autorita, nadradenosť, múdrosť a moc, ktoré Ježišovi právom patria. Ani trochu nepochybovali o tom, či ich Ježiš "môže" zachrániť; báli sa skôr, či ich Ježiš "chce" zachrániť. Podobné obrazy zúfalého volania k Bohu nachádzame napr. v Ž 107,26-28 a v Jon 1,4-6.

"Hynieme" – Strach zo smrti je naša prvoradá starosť vo všetkom, čo robíme. Nezahynúť je naša absolútna priorita, náš "boh". Z ľudského pohľadu situácia vyvrcholila a už niet nádeje na záchranu. V slovese "hynieme" je obsiahnutý začiatok konca, posledné chvíle, rezignácia. Myšlienka na smrť získala prevahu nad myšlienkou na život.

Či by sa spolu s nimi utopil aj sám Ježiš? "To určite nie!" – pomysleli si. To by bolo nemožné. On jediný by sa určite nejako zachránil. Aj "Veľký piatok" sa im zdal nemožný, neprípustný, neprijateľný a predsa sa udial.

"Keď sa prebudil, pohrozil vetru a povedal moru: "Mlč, utíš sa!" – Ježiš sa konečne prebudil. Nie je však už príliš neskoro? Vyvrcholenie scény dokazuje skutočnosť, že tam, kde ľudská moc končí, tam Božia moc len začína. Ježiš sa postavil a zázračne utíšil vietor i more. Sú to dve prírodné "super-mocnosti", nad ktorými bežný človek nemá žiadnej moci.

"Pohrozil" – Ježiš "pohrozil" nielen vetru, ale aj nečistým duchom (porovnaj 1,25; 3,12; 9,25; 10,48). Vietor je pre človeka neviditeľný, nepoznáme jeho začiatok a koniec, jeho možnú silu, smer a jeho možný ničivý účinok. Rozdiel medzi víchrom a zlým duchom je v tom, že jedna je neživá a druhá je živá bytosť. Neviditeľný pokušiteľ, zlý duch, útočí na človeka predovšetkým cez strachy, paniku, obavy, nedôveru.

"Mlč, utíš sa!" – Príkaz mlčať v spojení s hrozením nás nepriamo prenáša do hlbokého tajomstva zla (mysterium iniquitatis). Zlo má naozaj veľkú moc a ničivé účinky. Bez Božej moci a pomoci by sme sa v tomto probléme doslova "utopili". Ježiš jediný môže prikázať priepastným hlbinám, aby zavreli ústa.

"A vietor prestal a nastala veľká tíšina" – Čo Boh povie, to sa určite aj stane. Situácia sa náhle, v zlomku sekundy, zmenila. Obrovské prírodné živly sa upokojili, zničujúce nebezpečenstvo je preč, upokojiť sa môže aj srdce a myseľ na smrť vystrašeného človeka. Po hromobití a vlnobití nastáva ešte viac "ohlušujúce" ticho. Ježiš silným spôsobom dokazuje moc svojho slova! Božie slovo má moc utíšiť akýkoľvek nepokoj a strach.

"Povedal im: "Prečo ste (tak, takí) bojazliví? – Ak sa ľudského svedomia dotkne jed hriechu, celé vnútro človeka sa premení "na rozbúrené more a víchricu"; človek stratí pokoj. Keď si človek uvedomí túto chybu, okamžite treba "zobudiť" Ježiša a prosiť Ho, aby prehovoril k môjmu srdcu, aby utíšil vlny nepokoja a vietor obáv a zlých myšlienok. Ježiša treba "zobudiť" hneď, kým nie je neskoro.

Spolu s morom a víchricou zmĺkli aj učeníci. Ježiš, ktorý jediný bol počas búrky a víchrice ticho, využíva vyostrenú situáciu a kladie nepríjemnú otázku, ktorá určite prekvapila i zabolela.

"Bojazliví" – Je to výraz, ktorý v sebe obsahuje istú formu zbabelosti, nestálosti, nevyzretosti. Strach je prirodzené, veľmi potrebné a účinné "záchranné koleso", ale priveľa strachu (zbytočný strach) skôr potápa než zachraňuje. Výraz "bojazlivý" sa v Novom zákone vyskytuje iba trikrát, napr. v Zjv 21,8, kde sa výraz "bojazlivci" predkladá ako "zbabelci".

"Ešte stále nemáte vieru?" – Táto druhá otázka je v skutočnosti odpoveďou na tú prvú. Chýbajúca viera je čosi ako "diera" na loďke; človek sa zastavuje ďaleko od cieľa a začína sa topiť. Slabá viera sa prejavuje rôzne, ale predovšetkým neistotou, obavami, strachom, smútkom, negatívnymi myšlienkami (slovami i skutkami). Božie slovo určite pôsobí v tom, kto verí (pozri 1 Sol 2,13). Božie slovo vedie veriaceho až k úplnému odovzdaniu svojho života do Božích rúk. Ak to tak nie je, chyba nie je v Božom slove, ale v poslucháčovi (pozri predošlé podobenstvo o rozsievačovi, kde napr. semeno zostalo na kraji cesty).

"Nemáte vieru" –  "Mať vieru" znamená mať taký postoj k Ježišovi, v ktorom nikdy nezlyháva odvaha, dôvera a istota. U Marka sú učeníci opäť "obvinení" z toho, že ešte stále nemajú vieru a to dokonca dvakrát (8,21; 16,14). Mať vieru znamená odovzdať Ježišovi svoj život, svoju smrť, svoje obavy. Mať vieru znamená pochopiť Veľkú Noc, kedy Ježiš "zaspal spánkom smrti", aby sme my mohli žiť s Ním vo večnosti.

"Veľmi sa zľakli" – Doslova: "báli sa veľkou bázňou". Bázeň nie je čistý (otrocký) strach, tieseň, ale skôr oprávnený rešpekt, uznanie moci, nadvlády a priepastného rozdielu, vyvýšenie "nevyspytateľnej a obávanej" osoby na patričnú úroveň. Adama po páde do hriechu naplnila bázeň a skryl sa pred Bohom. V Starom zákone sa však chápanie slova "bázeň" nemá uberať cestou oddialenia a úteku pred Božou prísnosťou, ale presne naopak; má sa oprieť o Božiu svätosť, dobrotivosť a nekonečné milosrdenstvo. Slovo "bázeň" je v Starom zákone definícia a synonymum slova "zbožnosť, nábožnosť, náboženstvo". Hebrejčina nepozná na označenie "zbožnosti, náboženstva" iné slovo ako "bázeň". V Novom zákone je "bázeň" takisto studňou nábožnosti, presnejšie "viery". Tu je však starozákonná "bázeň" obohatená o nový, až "revolučný" rozmer lásky, ktorá sa nám zjavila v Ježišovi Kristovi. Preto sa dá povedať, že novozákonná viera v Ježiša a novozákonná láska k Ježišovi je jedno a to isté. Pri Ježišovi sa človek, Božie dieťa, musí cítiť isto a bezpečne. Strach nemá miesto v tomto "vzťahu lásky" a vyplýva iba z hriešneho vedomia a svedomia. Bázeň je najlepšia učiteľka pravdy o Bohu i človekovi. Človek sa nájde totálne závislý na Bohu a seba nikdy neprestane vidieť ako hriešnika. Bázeň ukáže človekovi rozdiel, až protiklad medzi Bohom a človekom, ktorý však neodrádza od Boha, ale naopak, silno k Bohu priťahuje. Pravá bázeň musí dozrieť do "timor filialis" (do milujúcej úcty), ktorá vzbudzuje aj pravú ľútosť nad prípadnými zlyhaniami.

"A hovorili si navzájom: "Kto to asi je? Veď aj vietor, aj more ho poslúcha? – Ježiš sa úplne vymyká akejkoľvek ľudskej zvyklosti a všeobecným kritériám, a preto je na mieste otázka: "Čo je to za človeka?"

Nedôvera, ktorú m –  ako vidíme  – evanjelium rázne vylučuje, sa dá odstrániť iba osobným zodpovedaním tejto otázky.

Učeníci zostali v úžase a pýtajú sa na Ježišovu "identitu". Otázka Ježišovej totožnosti je typická pre Marka a hneď v úvode svojho evanjelia (1,1) ponúka na ňu odpoveď. Odpoveď ponúkajú aj všetky ostatné Ježišove slová a skutky. Otázku o Ježišovej identite kladie evanjelista Marek aj do úst stotníka po ukrižovaní (15,39). Je to kľúčová otázka, ktorú si človek nekladie zo zvedavosti, ale kvôli pochopeniu seba samého a zmyslu svojho života.

"Poslúcha" – Sloveso "poslúchať" odkazuje na sloveso "počúvať", čiže "prijať" Božie slovo. Slovo o Božom kráľovstve, ak je vypočuté, musí viesť k "poslušnosti", čiže k činnosti, k zmene, k nasledovaniu, k naplneniu, k vernosti, k láske, k dôvere. Od človeka, ktorý "žije v Kristovi" sa žiada, aby už vôbec nežil pre seba (porovnaj 2 Kor 5,14). Vždy, všade a pre všetkých platí Ježišovo: "Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta!" (Mt 28,20). Ježiš je BOH, Stvoriteľ, Spasiteľ, Pán, ktorý si "z víchrov robí poslov (Ž 104,4), ktorý "do nádrží zlieva oceány (Ž 33,7), ktorý svojím slovom vymedzil vesmír, ktorý svojim dychom otvoril Červené more, ktorý dal život všetkému živému (pozri Gn). Ježiš nás definitívne oslobodil z moci nepriateľa, do rúk ktorého nás ženie strach zo smrti, čiže slabá viera.

Ježiš sa v tomto príbehu predstavuje vo svojom najhlbšom tajomstve Božej prítomnosti. Je to ako pohľad na Eucharistiu, v ktorej Ježiš zdanlivo "spí", akoby nebol, akoby nežil, akoby nepôsobil, akoby nevidel naše starosti. V pravú chvíľu sa však Ježiš "prebúdza" a svoju moc uplatňuje v plnej sile. Celé Božie kráľovstve je ako horčičné zrnko; malé, nenápadné. Keď však vyrastie, prerastie všetky okolité stromy. Boh je až "nebezpečne" nenápadný, tichý, v úzadí. Boh je nepochopiteľne pokorný, trpezlivý, akoby posledný, hoci je prvý zo všetkých. naozaj si to vyžaduje bázeň, vieru, lásku, vďačnosť, dôveru.