Biblická hodina č. 50

 

Druhá časť Markovho evanjelia

 

Druhá časť Markovho evanjelia, do ktorej práve vstupujeme, sa rozdeľuje na tri sekcie.

Prvý kompaktný celok tvoria state 8,27-10,52. Druhý celok tvoria state 11,1-13,37.  Tretí celok 14,1-16,8 je zároveň aj posledný a uzatvára celé Markovo evanjelium.

 

Prvá sekcia druhej časti: 8,27-10,52

Táto časť zobrazuje Ježiša na jeho „ceste“ s učeníkmi. Cesta začína od severných hraníc Palestíny, postupne smeruje „dole“ až do hlavného mesta Jeruzalema. Popri geografických údajoch o Ježišovom pohybe v tejto sekcii dominujú tri predpovede utrpenia. Marek svoj spis koncipoval tak, aby postupné odkrývanie Ježišovho „božstva“ išlo „ľudskou“ cestou. Ježiš najprv apeluje na rozum svojich nasledovníkov, ktorí majú pochopiť, čo je „Božie kráľovstvo“ (podľa jeho učenia). Takýto charakter majú texty prvej časti Markovho evanjelia. V druhej časti Markovho evanjelia už nejde iba o rozumové „pochopenie“ Božieho kráľovstva, o odstránenie intelektuálnej „nechápavosti“, ale o „priľnutie“ k Božiemu kráľovstvu,  o vzbudenie vážneho záujmu, o osobné obrátenie, o zmenu zmýšľania i celého života. Druhá časť má za úlohu dosiahnuť u čitateľa rozhodnutie „vstúpiť“ do Božieho kráľovstva. Rozhodujúcu úlohu už nemá rozum, ale slobodná vôľa človeka. Čitateľ si všimne, že potom, ako Peter vyznal Ježišovo božstvo (v. 27-30), prichádza „schladenie“, nasleduje prvá predpoveď utrpenia (v. 31-33), čo sa od „Božskej osoby“ určite neočakáva. Aby toho prekvapivého nebolo málo, v ďalšej časti Ježiš hovorí tým, ktorí ho chcú nasledovať, že majú „zaprieť samých seba a vziať na seba svoj každodenný kríž“ (v. 34-38). Učeníci – a spolu s nimi aj my – sa posúvame vpred, ale zároveň aj do hĺbky, nakoľko to začínajú byť tie najrýdzejšie „slová života“.

 

Zjavenie Ježišovej identity v Petrovom vyznaní predstavuje „duchovné“ zavŕšenie prvej časti Markovho evanjelia. Panuje všeobecná zhoda, že Petrovo vyznanie „viery v Ježišovo božstvo“ predstavuje „stred“ Markovho evanjelia. V prvej časti, ktorú už máme úspešne za sebou, výrazne zaznieva skutočnosť nechápavosti zo strany učeníkov (8,17.21). Nová epizóda Petrovho vyznania je však momentom obratu, dôležitým posunom vpred,  gradáciou (klimaxom), novým východiskom. Zároveň je i šikovným  „premostením“ medzi prvou (už uzavretou) časťou a práve začínajúcou sa druhou časťou evanjelia, hoci epizódu Petrovho vyznania „geograficky“ zaraďujeme už do druhej časti.

V 8,27 je totižto veľmi dôležitá poznámka o „ceste“. Téma vychádzajúca z pojmu „cesta“ (gr. odós) sa tiahne ako červená niť celou sekciou a dodáva jej rytmus. Ježiš je opakovane zobrazovaný so svojimi učeníkmi „na ceste“. Až sedem zo šestnástich použití slova „cesta“ sa vyskytuje práve v kapitolách prvej sekcie (8,27; 9,33.34; 10,17.32.46.52). Prvá zmienka v 8,27 opisuje Ježiša s učeníkmi „na ceste“ v okolí Cézarey Filipovej, v dedinkách na úpätí pohoria Hermon, v blízkosti prameňov rieky Jordán. Tu Peter vyznáva, že Ježiš je Mesiáš.

Cézarea Filipova sa pôvodne volala „Paneas“ alebo „Banias“ (podľa pohanského boha Pana), lebo tak ju v r.200 pr.Kr. nazval mladučký kráľ Antiochus III. Herodesov syn, tetrarcha Filip, mesto prebudoval a premenoval ho podľa „Cézara Augusta“, čiže podľa cisára (vtedy to bol Tibérius) a seba samého. Prídavok „Filipova“ bol rozlišovacím znakom od veľkolepej prímorskej Cézarey v Samárii, ktorú vybudoval jeho otec Herodes Veľký. Tetrarcha Filip si z Cézarey Filipovej urobil svoje hlavné mesto a postavil si tam veľkolepý palác s rozmermi 120 x 20 metrov s výhľadom na celé mesto. Po smrti Filipa bolo mesto darované Agrippovi II., ktorý ho premenoval na Neronias. Nakoniec po smrti Agriipu II. sa mesto ešte raz premenovalo na Cézareu Panias, neskôr len Panias. Mesto sa nachádza na juhozápadnom úpätí vrchu Hermon, na ceste, ktorá spájala Týrus s Damaskom (Sýria). Evanjelista Marek neuvádza, či Ježiš vstúpil aj do samotného mesta, ktoré bolo v tej dobe veľmi moderné, ale pohanské. Je možné, že sa mu Ježiš vyhýbal, podobne ako mestu Tiberias.

Vrch Hermon je situovaný severovýchodne od Cézarey. Usudzuje sa, že na tomto vrchu došlo k Ježišovmu premeneniu pred tromi učeníkmi (por. 9, 2-9). Nakoľko Marek hovorí iba o „vysokom vrchu“, ale neuvádza jeho meno ani lokalizáciu, je možné, že to bolo práve na Hermone. Tradícia hovorí o troch vrchoch – Tábor, Karmel a Hermon. Tábor a Karmel sú však z geografického hľadiska málo pravdepodobné. Ježiš sa počas svojich ciest ku karmelu takmer nepriblížil, nakoľko vrch Karmel sa nachádza na južnom cípe Fenície, na pobreží Stredozemného mora, kde sa Ježiš objavil veľmi zriedkavo. Vrch Tábor leží juhovýchodne od Nazareta, kde sa Ježiš mohol viac pohybovať,  ale svojou nadmorskou výškou 575 m sotva spĺňa charakter „vysokého“ vrchu a od „okolia“ Cézarey Filipovej je to veľmi ďaleko (okolo 100 km vzdušnou čiarou). Vrch Hermon, s nadmorskou výškou 2814 m, najlepšie spĺňa podmienky „vysokého“ vrchu a Ježiš podľa 8,27 bol najbližšie práve k vrchu Hermon.

Prameňom rieky Jordán je sútok troch prameňov v močaristej oblasti hôr. Jordán je najväčšia izraelská rieka dlhá 251 km. Zaujímavá je tým, že preteká cez Genezaretské jazero, a končí vliatím sa do slaného Mŕtveho mora. Jej názov „Jor-don“ znamená „rok-rieka“, čo odkazuje na dôležitú skutočnosť, že Jordán má prietok vody po celý rok a nikdy nevysychá. Je dôležitým zdrojom životodarnej pitnej vody. Rieka je dôležitá aj z politického hľadiska (tvorí hranice štátov), ale predovšetkým je považovaná za jednu z najposvätnejších riek sveta. Sútok troch prameňov na začiatku (možno symbol Boha, Najsvätejšej Trojice), na konci „mŕtve“ more (možno symbol hĺbky podsvetia, Ježišova smrť). Podľa 8,27 sa Ježiš presúva do ostatných oblastí a nakoniec do „vytúženého“ Jeruzalema práve z blízkosti prameňov Jordánu, čo môže byť hlboko symbolické.

 

Odkedy Ježiš vyšiel z okolia Cézarey Filipovej, máme len málo podrobností o trase jeho cesty. Keď „zišiel z vrchu“, tajne prechádza Galileou, končí v Kafarnaume, ktoré bolo doteraz centrom jeho pôsobenia. Potom odchádza do judského kraja. Prechádza Samáriou, ale kráča aj druhou stranou Jordánu, čiže Pereou. Na ceste do Jeruzalema prechádza aj cez Jericho. Súčasné Jericho sa nachádza asi 9,5 km od Mŕtveho mora, ale Jericho z Ježišovej doby bolo západne od dnešného Jericha. Krajina okolo Jericha bola v tých časoch najúrodnejšou a najvýnosnejšou časťou Palestíny. Bola oázou uprostred drsnej krajiny. Nachádzalo sa tu zimné sídlo Herodesa Veľkého. Keď Ježiš (vchádzal) vychádzal z Jericha, vykonal svoje posledné zázračné uzdravenie uvedené u synoptikov (Mt, Mr,Lk) – uzdravil slepca. Potom sa Ježiš naposledy vydáva na cestu do Jeruzalema, kde sa naplnia všetky tri predpovede jeho utrpenia. Pojem „cesta“ nemá v Markovi len opisný charakter Ježišovho „pohybu“. Je v ňom obsiahnutá aj „cesta“, ktorú musia prejsť tí, ktorí sa rozhodnú nasledovať Ježiša. Ježišova „cesta“ sa už vopred ukazuje ako cesta „kríža“. Ježiš je odmietnutý zo strany svojho vlastného národa, je zradený zo strany svojich vlastných učeníkov, je zavrhnutý zo strany rímskych inštitúcií. Snáď nič nemôže zvýrazniť viac našu evanjeliovú „cestu do domu Nebeského Otca, do nebeského kráľovstva“, ako práve Jeho utrpenie a smrť. Ježiš žil na zemi, ale nikdy nie pre túto zem.

 

 

Petrovo vyznanie – Ježišova identita

(Mr 8, 27-30)

 

27 „Vyšiel Ježiš a jeho učeníci do dedín Cézarey Filipovej a cestou sa pýtal svojich učeníkov hovoriac im: „Kto ľudia hovoria, že som?“– Iné možnosti prekladu: „Kto si ľudia myslia, že som? Za koho ma ľudia pokladajú?“ Ježiš doteraz brázdil cesty po Galilei i mimo nej, ale od tohto momentu je orientovaný jediným smerom, k zavŕšeniu svojho poslania v Jeruzaleme. Pod pojmom „dediny“ sa rozumejú osady (osadlosti) okolo veľkého mesta Cézarey Filipovej. Je to najvzdialenejšie (najsevernejšie) miesto, kam sa Ježiš dostal pri prechádzaní pohanskými územiami. Aj k úplnému vyznaniu, kto Ježiš naozaj je (Boží Syn), dôjde až na kríži, na tom „najvzdialenejšom“ mieste od Boha i od ľudí, a to nie ústami „svojich“, ale ústami pohana (por. 15,39). 

„Vyšiel“ – Novú perikopu začína evanjelista naznačením topografickej zmeny, čím sa táto perikopa odčleňuje od predchádzajúcej. Ježiš sa z Betsaidy presunul desiatky kilometrov smerom na sever. Sloveso „vyšiel“ jasne hovorí o odchode z Betsaidy.

„A jeho učeníci“ – Učeníci sa vracajú do popredia, spolu s Ježišom sú vykreslení ako hlavní aktéri. Ich popredná pozícia a interakcia s Ježišom je viditeľne zdôrazňovaná v celom naratívnom bloku 8,27-10,52.

„Cestou“ – Dialóg sa neodohral v žiadnej z dedín, ale „cestou“, aby bola uprednostnená myšlienka, že Ježiš má jednoznačne nasmerované do Jeruzalema. Pre Ježiša je to cesta zo života k smrti; pre nás z toho vznikne „cesta“ zo smrti do života. Mystik by povedal: „Človek nemá svoj „stred“ (srdce) presne v strede (v Bohu), preto nás, v našom vlastnom vnútri, niektoré veci rozkolíšu, vyvedú z rovnováhy“. Naše srdce sa utíši, upokojí, keď si osvojí pravdivú životnú „cestu“; potom sa nedá vyviesť z rovnováhy ničím iným. Človek je stvorený k „putovaniu“ do „nebeského Jeruzalema“ (do neba), preto je na tejto zemi všade doma i cudzincom; každý človek mu je bratom i cudzincom.

„Kto ľudia hovoria, že som?“ – Doteraz sa ľudia pýtali: „Kto to je?“ a teraz sa pýta Ježiš. Ľudia nemali pevnú a spoločnú mienku o Ježišovi. Ježiša zaujíma názor ľudí, čo sa hovorí o jeho identite. Je to neobvyklé, lebo v rabínskych školách ako prvý nekládol otázky učiteľ žiakom, ale žiaci učiteľovi. Tu však celý rozhovor otvára, usmerňuje i uzatvára sám Ježiš. Veršom dominuje sémanticky (významovo) obsažné sloveso „légó“ – „hovoriť“ (od gr. „logos“ – „slovo“) použité dovedna päťkrát. Sloveso stmeľuje text a dáva mu dynamiku. Každá otázka obsahuje v sebe aj svoju odpoveď. Kresťanstvo, ako životný postoj, je seriózna „odpoveď“ na túto otázku. Dobre vypočutá otázka nám pomôže uznať pravdu o sebe, že ešte veľa nevidíme, nevieme. Ak namiesto znechutenia našou odpoveďou bude nadšenie a odhodlanie si na túto otázku skutočne úprimne odpovedať, potom Ježiš práve urobil „zázrak“ nášho obrátenia.  

28 „Oni povedali: Ján Krstiteľ, iní že Eliáš, ďalší že jeden z prorokov.“ – Ľudia rozmýšľali „ľudsky“, podľa svojich skúseností a znalostí. Je tu zjavné prepojenie s textom v 6, 14-16 (záujem kráľa Herodesa o Ježišovu identitu). V každej z tých odpovedí je kúsok pravdy, ale Ježišova skutočná totožnosť ich všetky vysoko prevyšuje. Myšlienku na „božstvo“ si pravdepodobne nikto nedovolil vysloviť nahlas ani ako „klebetu“. Je to odpoveď ľudí, pre ktorých je Ježiš iba „nič nové pod slnkom“ (por. Kaz 1,9). Absolútnu novosť, úplnú novinku, niečo doteraz nepoznané a neslýchané, to si nikto radšej nepripúšťal. Keď už Ježiš začal „rušiť kľud“, radšej si zvolili jeho smrť.

29 „On sám sa ich opýtal: „A vy kto hovoríte, že som? Peter mu odpovedal a hovorí: „Ty si Mesiáš“. –  Iné možnosti prekladu: „A vy kto si myslíte, že som? A za koho ma pokladáte vy?“Túto otázku kladie Ježiš učeníkom a všetkým nám, ktorí sme dokázali prísť až sem. Ľudia uviedli viacero možností, zakaždým to boli veľké osobnosti náboženského života, ale Peter hovorí jednoznačne, presvedčivo, bez akejkoľvek inej možnosti: „Ty si Mesiáš!“ Ježiš vypočuté odpovede o tom, čo si o ňom myslia ľudia, vôbec nekomentuje, nereaguje na „úroveň“ odpovedí, čo vzbudzuje podozrenie, načo sa potom pýtal? Ježišova následná otázka adresovaná rovno „do očí“ učeníkov, formulovaná podobne ako tá prvá, však jasne odlišuje učeníkov od ostatných ľudí, čím Ježiš prezrádza, že mu ide predovšetkým o názory učeníkov. Emfatická (dôrazná) pozícia slova „vy“ v druhej otázke odhaľuje prvotný cieľ celej rozpravy; vypočuť si názor učeníkov. Doslova ich „nútil“ k tomu, aby vypovedali svoje „chápanie“ Ježišovej osoby. Táto druhá otázka môže byť chápaná aj ako „neuznanie“ populárnych odpovedí ľudí o jeho identite. Medzi dvomi otázkami je ešte jeden rozdiel. Zatiaľ čo prvá otázka je „retrospektívna“ (odvoláva sa na veci minulé), druhá otázka je „prospektívna“ (perspektívna, orientovaná na budúcnosť). V nasledujúcich veršoch Ježiš ozrejmí učeníkom, kto on je, ako doplnenie ich vnímania, ktoré „jednohlasne“ sprostredkoval apoštol Peter. Ježiš hovorí o sebe, že je „Syn človeka“ (por. 8,31.38). Boh Otec neskôr identifikuje Ježiša ako „svojho milovaného syna“ (por. 9,7).

Ježiš bol Bohom, ktorý je „vždy“ vševediaci, zároveň i človekom, ktorý – naopak – „nikdy“ nie je vševediaci. Ak sa Ježiš narodil z Márie Panny, ak z nej prijal ľudskú prirodzenosť, tak potom jeho poznanie nebolo samo o sebe neobmedzené, bolo ovplyvnené dejinnými podmienkami – časom a priestorom, v ktorom sa narodil a žil. Ježiš sa učil skúsenosťami, rozhovormi; Jozef ho učil remeslu, Mária ho učila zvyklostiam, vysvetľovali mu veci, ktoré neovládal. Ak sa Ježiš pýtal na seba, čo si o ňom myslia ľudia či učeníci, je možné, že vypovedané odpovede nepoznal vopred. Jeho pravé ľudské poznanie bolo obmedzené časom a priestorom rovnako ako to naše. Prepojenie božskej a ľudskej podstaty, ich vzájomná interakcia v jednej osobe Ježiša Krista, zostane pre nás nepochopiteľným tajomstvom.

 

Na dve otázky odznievajú dve odpovede, spolu štyri rôzne možnosti (Ján Krstiteľ, Eliáš, prorok, mesiáš), všetky správne, ale všetky neúplné. Na prvú otázku odpovedajú „všetci“ učeníci, na druhú otázku už iba sám Peter. Prvé odpovede sú mnohoznačné; Petrova odpoveď je jednoznačná a nepotrebuje zopakovať inými učeníkmi. Na prvú otázku odpovedajú „telesní“ ľudia (zmýšľajúci podľa potrieb tela); na druhú „duchovní“ (zmýšľajúci podľa potrieb ducha). Najpresnejšiu odpoveď podajú až ľudia „svätí“ (zmýšľajúci podľa Boha). Každý je pozvaný každodenne odpovedať na túto otázku, hoci aj veľmi ľudsky, hoci aj nedokonale. Boh je láska a nemá záľubu v ničom inom, iba v milovaní, v darovaní seba samého. Práve započatá druhá časť Markovho evanjelia nám Ježiša predstaví ako „Lásku“, keď jeho sebadarovanie vyvrcholí na dreve kríža. Na každého z nás číha nebezpečenstvo, že sa do druhej časti Markovho evanjelia nedokáže dostať „srdcom“, ale iba „rozumom“, že nespoznáme „živého“ a milujúceho Ježiša. Nebezpečné je hľadať nie samotného Ježiša, ale iba jeho moc (pomoc). Potom človek stotožňuje dary s osobou darcu, čím sa Ježiš degraduje na modlu, na „vešiak“ našich túžob a strachov.

„Mesiáš“ – Peter sa sám „vyvolil“ za hovorcu učeníkov a Ježiša identifikuje ako „Mesiáša“ (po grécky „Christós“; po hebrejsky „Mášíach“, po slovensky „pomazaný“). Petrova odpoveď prezrádza, že učeníci sa svojou percepciou (vnímaním) Ježišovej osoby odlišujú od ostatných ľudí. Peter je prvý, kto Ježiša takto verejne označil. Evanjelista Marek hneď v prvej vete identifikuje Ježiša ako „Krista“, čiže „Mesiáša“ (por. 1,1). Ako vyplýva z 9,41 a zo 14,61-62, Ježiš akceptuje takéto označenie svojej osoby. Petrovo vyznanie sa preto interpretuje ako správne, ako pravdivé, ktoré vystihuje Ježišovu osobu a jeho misiu. Z pohľadu učeníkov je toto vyznanie, s ktorým všetci jednohlasne súhlasili, veľkým krokom vpred; už nie sú tak veľmi nechápaví, hoci Petrovo vyznanie zostáva neúplné. V Ježišovej dobe pojem „mesiáš“ nebol jednoznačným pojmom, ale mesiášske očakávania boli veľmi živé. jedným zo silných očakávaní od „mesiáša“ bolo obnovenie spravodlivosti a šťastia Božieho ľudu. Očakávaný bol teda skôr akýsi „politický mesiáš“. Takýto „mesiáš“ by bol hrozbou pre rímsku nadvládu a pre ich židovských spolupracovníkov. Žeby Ježiš bol schopný takéhoto odporu voči totálnej nadvláde Ríma, o tom svedčia viaceré „mocné skutky“, zázraky. Nie je vylúčené, že aj niektorí „obyčajní“ ľudia Ježiša považovali za „mesiáša“, nielen učeníci. Ľudské mesiášske očakávania nezodpovedali Božím predstavám a potvrdzuje to aj Petrova „nerozumná“ odpoveď na Ježišovu prvú predpoveď utrpenia. Ježiš sa snaží odstrániť nesprávne predstavy o poslaní Mesiáša tým, že predpovedá svoje utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Kým sa slovo „mesiáš“ neočistí od falošných predstáv, dovtedy im prikazuje mlčať. Označenie „Mesiáš“, čiže „Kristus“, sa nakoniec stalo akoby jeho priezviskom. Meno „Ježiš“ (hebrejsky „Jehošua“, skrátene „Ješua“ /Jahve je spasenie, Spasiteľ, Záchranca/) bolo v tej dobe a v oblasti, kde Ježiš žil, veľmi rozšírené. Dnes si už meno „Ježiš“ bez prídavku „Kristus“ nevieme ani predstaviť. V označení „Kristus“ sa pomaly kryštalizovalo to, čo by človek očakával od „Emanuela“, – od „Boha s nami“. Titul, ktorý Ježiša najucelenejšie vystihuje, je označenie „Boží Syn“. takto Ježiša označil evanjelista Marek hneď v úvode (por. 1,1), potom aj Nebeský Otec pri krste v Jordáne (por. 1,11), pri premení (por. 9,7) a nakoniec rímsky stotník pri Ježišovej smrti (por. 15,39). Peter teda hovorí najsprávnejšie, ale i tak nevystihuje celú Ježišovu podstatu. Ďalší problém je v tom, že pojem „mesiáš“ bol v mysliach bežných ľudí skôr ako nejaký „divotvorca“ a v myslení „pokročilejších“ učeníkov musí byť „očistený“ a „doplnený“ o nečakanú skutočnosť „odmietnutia a utrpenia (por. 8,31).

30 „Pohrozil im, aby nikomu o tom nehovorili.“ – Ježiš nekomentuje ani Petrovu odpoveď, ale prikazuje mlčať o nej. Zákaz hovoriť o Petrovej odpovedi neznamená, že by Peter nepovedal pravdu. Prísny zákaz hovoriť skôr reflektuje jej čiastočnosť, neúplnosť, nakoľko pojem „mesiáš“ nevystihuje celú podstatu Ježišovej osoby, a preto sa pojem „mesiáš“ nesmie stať základom ohlasovania učeníkov o Ježišovi. A okrem toho by tým mohli popudiť rímskych a židovských predstaviteľov. V skutočnosti práve tieto špekulácie medzi ľuďmi mohli prispieť k udalostiam, ktoré viedli k Ježišovej smrti (por. 14,61). Nasledujúce texty sú dôkazom toho, že učeníci splnili Ježišov príkaz a nikomu o Ježišovi ako o mesiášovi nehovorili.

„O tom“ – Nevieme „o čom“, ale z textu môžeme vydedukovať, že o „mesiášskom titule“, o prepojení Ježišovej osoby s osobou mesiáša. Učeníci majú teda mlčať o obsahu rozhovoru. Nedá sa jednoznačne určiť, či sa výraz odvoláva na „neutrum“ (na stredný rod), alebo na „maskulínum“ (na mužský rod). Ak by to bol odkaz na mužský rod, potom by preklad bol „o ňom“: „Pohrozil im, aby nikomu o ňom nehovorili“. Výraz „o tom“ (o ňom) je situovaný na konci vety, čím sa kladie väčší dôraz na „o tom“ (o ňom) ako na „nikomu“. Veta: „Pohrozil im, aby o tom nikomu nehovorili“ sa musí chápať ináč ako: „Pohrozil im, aby nikomu o tom nehovorili“.