Biblická hodina č. 36
A pohoršovali sa na ňom
(Mr 6, 1 - 6a)
"Odišiel odtiaľ" – Jednoduché slovné prepojenie udalosti vzkriesenia Jairovej dcéry v Kafarnaume a následných udalostí v Nazarete. Dianie sa presúva z Kafarnauma do Nazareta, čo je asi 30 km smerom do stredozemia Galiley.
"Prichádza do svojej domoviny" – Označenie mesta Nazareta za Ježišovu domovinu sa nepriamo, ale až dvojnásobne, spomína už na začiatku Markovho evanjelia (por. 1, 9 a 1, 24). Ježiš začal svoju verejnú činnosť mimo svoj domov, na brehu Genezaretského jazera, s centrom v Kafarnaume, kam odišiel po uväznení Jána Krstiteľa (por. 1, 14). Po určitom čase sa opäť vracia domov. My už vieme, čo si o ňom doma mysleli, ako cestovali okolo 30 km za ním a ako sa ho "bláznivého" snažili odviesť "domov" (por. 3, 21).
"Nasledujú ho jeho učeníci" – Hoci sú tu spomenutí učeníci, ktorí Ježiša "nasledujú", v nasledujúcej scéne nezohrávajú žiadnu úlohu a sú teda iba doprovod, sprievod, spoločníci. Pravdou však je, že práve oni sú Ježišovou skutočnou rodinou, jeho bratmi.
"Keď prišla sobota, začal učiť v synagóge" – Výraz "začal" je typickým Markovým vyjadrením pre uvedenie Ježišovej aktivity (tentokrát je to vyučovanie, začal učiť). Slovo "sobota" bolo naposledy spomenuté v 3, 1-6, kedy sa farizeji rozhodli, že Ježiša zabijú a radili sa s herodiánmi, ako to urobiť. Sobotný deň je pre Ježiša od samého začiatku nebezpečný. Židovská sobota, deň Pána, má odprvu dočinenia s Ježišovou smrťou, a tak to bolo až do poslednej soboty, kedy Ježiš, na poslednú veľkonočnú sobotu, naozaj "zaspal spánkom smrti".
"V synagóge" – Zdá sa, že synagóga bola jediným miestom v meste, kde sa dalo stretnúť, kde sa mohli zísť zástupy. Zástupy sa mohli zísť iba v sobotu, čiže v deň, keď sa nepracovalo. Niet sa preto čomu čudovať, že sa Ježiš stretol s rodákmi práve v sobotu a v synagóge. toto je u Marka posledná zmienka o tom, že Ježiš vstúpil do synagógy. Po odmietnutí rodákmi Ježiš už viac (u Marka) do synagógy nevkročí a nasledujúce "vyučovania" prebiehajú už iba v domoch. Slovo "synagóga" sa u Marka vyskytne ešte dvakrát (12, 39; 13, 9), ale vždy v negatívnom kontexte. Tento Ježišov "odchod, prechod" z veľkej spoločnej synagógy do malých súkromných domov môže vyjadrovať aj situáciu prvotnej Cirkvi, ktorá mala veľké ťažkosti zhromažďovať sa a nemali k dispozícii väčšie priestory, ako boli rodinné príbytky.
Ježiš sa veľmi rád vrátil do "svojej" synagógy, veď v nej sa naučil čítať Božie slovo, aby sa vpísalo do jeho srdca. V tejto synagóge si so synovskou láskou zamiloval všetko to, čo počul od svojho Otca. Tento "dom múdrosti" mu musel byť veľmi drahý, veď práve tu sa začala napĺňať jeho spasiteľná identita.
"Mnohí počúvajúci žasli" – Slovo "mnohí" možno preložiť aj podľa semitského chápania ako "všetci". Ježiš, hoci bol ešte veľmi mladý, učil tak presvedčivo a jedinečne ako žiadny z doterajších dlhoročných a starých učiteľov. Je málo ľudí, ktorí dokážu iných dostať do "pozitívneho", radostného údivu, úžasu. Ani v prípade Ježiša "pozitívny" údiv netrval dlho a čoskoro sa zmenil na "negatívny" údiv, na odsudzovanie, na pohoršovanie sa, čo je pre nás "hriešnych" oveľa "prirodzenejšia" a častejšia reakcia.
Našou úlohou je nechať sa Ježišom udivovať každý deň.
"Odkiaľ to má tento, aká je to múdrosť jemu daná a takéto zázraky konané jeho rukami?" – Úžas nad neslýchanými Ježišovými slovami vyústil do otázok o jeho pôvode. Pred sebou mali osobu, s ktorou boli viac rokov spojení, o ktorej si mysleli, že ju dobre poznajú a od ktorej nemožno očakávať takéto veľké veci: "Prečo sa Božská moc zjavuje práve v tomto obyčajnom "tesárovi"? Prečo si Boh nevybral niekoho iného, bohatšieho, vznešenejšieho, učenejšieho? Ako môže múdrosť, najvyšší atribút Boha, prebývať v tomto úbohom smrteľníkovi ako my, ktorého dobre poznáme? A zázraky ("dynamis", doslova "energie"), ako sa môžu diať rukami robotníka, ktoré sú v sobotu unavenejšie ako tie naše?" Namiesto toho, aby sa Nazaretčania začali Ježiša pýtať a dať si veci vysvetliť; namiesto toho, aby si upravili svoju doterajšiu mienku, začali ho podozrievať, spochybnili jeho slová i zázraky. Na rozdiel od obyvateľov Kafarnauma (por. 1, 22.28), Nazaretčania neprijali Ježišovu reč ako prorockú a jeho zázraky ako prejav Božej moci. Boli blízko postoju zákonníkov z Jeruzalema, ktorí pripísali zdroj Ježišovej moci Belzebulovi, kniežaťu zlých duchov (por. 3, 22).
Ježišovo "ľudské telo" je stredobod našej viery. Uznať či neuznať Ježišovu ľudsko-božskú stránku znamená "byť alebo nebyť z Boha" (1 Jn 4, 1-6). Uznať, že v Ježišovi sa nám Boh definitívne a navždy dal, znamená zároveň uznať aj pravdu o sebe a o každom človekovi. V tejto "viere" je prameň pravdy, múdrosti, radosti a spasiteľnej, záchrannej sily.
"Vari to nie je tesár" – Ježiš sa naučil a zdedil remeslo od Jozefa, ktorý už vtedy pravdepodobne nebol živý. Ruky mladého remeselníka sa zmenili na ruky zázračného lekára, až nakoniec skončili pribité na kríži.
Ježiš nie je nikde inde, jedine v tomto verši, predstavený ako tesár. Podľa Sir 38, 24-27 tesárske remeslo nedávalo žiadne predpoklady pre múdrosť. Vzhľadom na to, že vtedy sa pri stavbách používal prevažne kameň, slovo "tesár" môže mať viac významov a treba ho chápať skôr ako "stavbár, staviteľ". V Izraeli všetci vlastnili úrodnú pôdu. Iba ten, kto o pôdu prišiel, živil sa nejakým iným remeslom alebo rôznymi nízkymi prácami. Je pravdepodobné, že aj Ježiš vykonával rôzne nízke práce, robiť mohol napr. opravára (údržbára), ale aj výrobcu drobných pracovných predmetov, rôzneho náradia a robiť rôzne iné menšie náhodné práce, ktoré si mimo sezóny roľníci dokázali urobiť aj sami. Tesárske remeslo nebolo výnosné a prestížne. Bolo to remeslo s malou perspektívou zisku, skôr príznačné pre chudobných či vydedených.
"Syn Márie" – Ježiš tu nebol identifikovaný podľa otca, ako to bolo vtedy bežné, ale podľa matky. Jedná sa pravdepodobne o ponižovanie, posmech, osočovanie Ježišovej osoby, pretože aj v prípade smrti zákonitého otca, – čo sa v prípade Jozefa dá predpokladať, – bol syn stále identifikovaný podľa otca, nikdy nie podľa matky. Menej pravdepodobné, ale možné, je to vyjadrenie šíriaceho sa chýru o tom, že Ježiš je nezákonné dieťa, ktoré Mária mala s nejakým iným mužom (vojakom), než so svojím zákonným manželom Jozefom. tieto nepriateľské chýry šíril zarytý staroveký odporca kresťanstva Celsus. V každom prípade sa jedná o pokus diskreditovať pôvod Ježišovej moci.
Na druhej strane, práve nezvyčajné označenie "syn Márie" zdôrazňovalo prvým kresťanom Ježišov božský pôvod a nepriamo aj výsostné postavenie Matky Márie v kresťanskej komunite, pre ktorú Marek písal svoje evanjelium.
"Brat Jakuba, Jozesa, Júdu a Šimona" – Otázka Ježišových bratov a sestier je tu spojená s otázkou pokrvnej blízkosti vo vzťahu k Márii, k Ježišovej matke. V hebrejčine, ako aj v prípade iných vtedajších jazykov, sa nielen priami súrodenci, ale aj bratranci a sesternice označovali tým istým slovom "brat a sestra" (pokrvný, príbuzný krvou). V Starom zákone sa označenie "brat" vzťahovalo nielen na súrodencov, ale aj na mužov toho istého pokolenia, toho istého národa, na spojenca, priateľa, osobu toho istého úradu, suseda a človeka vôbec. Aj v dobe Ježišovho pôsobenia sa slovom "brat" označuje pokrvný príbuzný, ale aj duchovná spriaznenosť.
Mená môžu mať aj symbolický význam, keďže sú to mená najdôležitejších starozákonných patriarchov (Jakub a jeho synovia Jozef, Júda a Simeon), podľa ktorých boli pomenované aj niektoré izraelské kmene. Ježiš určite nemal priamych pokrvných bratov ani sestry, bol jediným synom Márie.
Poznáme tri rôzne vysvetlenia tohto problému: Buď to boli skutočne „bratia a sestry“, čiže naozaj súrodenci Ježiša, deti Márie a Jozefa. Protestanti a mnohé sekty uznávajú túto prvú teóriu. Druhou možnosťou je, že "bratia" boli deťmi Jozefa, ale s nejakou inou predchádzajúcou manželkou (čiže nevlastní bratia). Túto teóriu, po prvýkrát prezentovanú v treťom storočí, prijala do svojho učenia pravoslávna cirkev. Tretia možnosť je, že "bratia" boli v skutočnosti len Pánovými bratrancami. Toto je náš, katolícky výklad. Tento názor presadzoval už sv. Hieronym, predovšetkým na obranu učenia o trvalom panenstve Ježišovej matky Márie. Otázka, či Ježiš mal alebo nemal priamych súrodencov, by bola úplne nepodstatná, ak by sme neverili a neobhajovali neporušené panenstvo Matky Márie.
"A pohoršovali sa nad ním" – Grécke sloveso "pohoršovať sa" je v 4, 17 použité aj v zmysle "odpadnúť" (odpadávali). Nazaretčania sa mohli cítiť ohrození, akoby Ježiš, – ak sa nakoniec vyhlási za stopercentného podvodníka a blázna, – mohol poškodiť dobré meno ich mesta a kvôli jednému tesárovi budú všetkým v okolí na posmech. Každé mesto by sa rado popýšilo významnou osobnosťou, ale zlú, negatívnu, bláznivú osobnosť nechce nikto.
Rodáci sa k Ježišovi zachovali ako Jozefovi bratia, ktorí sa k nemu správali nepriateľsky, hodili ho do cisterny a nakoniec ho predali do Egypta. Ale práve "trestuhodný predaj svojho pokrvného brata" bol podivuhodnou príčinou ich záchrany od istej smrti hladom. Aj Ježiš bol predaný za 30 strieborných, za cenu jedného osla alebo otroka, a práve tento "nehanebný predaj" bol začiatkom našej večnej spásy.
Človek si myslí, že keby Ježiša uvidel na vlastné oči, uveril by hneď. Jeho blízki a rodáci ho odmietli práve preto, že ho videli, že sa ho dotýkali, tlačili sa na neho. Človek si môže donekonečna vymýšľať a obmieňať svoje predstavy, ale Boh nikdy nebol a nebude taký, ako si my sami od seba môžeme vopred myslieť. Práve on, božsko-ľudská osoba, Ježiš Kristus, nám najjasnejšie dokazuje, že Boha musíme vedieť prijať aj takého, na akého by sme nikdy nepomysleli.
Boha, ktorého nikto nikdy nevidel (Jn 1, 18), nám zjavil Ježiš Kristus. Pohoršenie, rovnaké pre všetkých, spočíva v tak ťažko uveriteľnom a v tak ťažko prijateľnom tvrdení, že všemohúci Boh hovorí a účinkuje obyčajnou ľudskou cestou, skrz bláznovstvo kríža a bezmocnosť lásky, ktorá sa spojila s našimi slabosťami. Ježiš bol ukrižovaný ako slabý človek (2 Kor 13, 4). A bol ukrižovaný práve kvôli tu spomínanému pohoršeniu a "neviere". Semeno zasiate do zeme sa i napriek nevôli človeka stalo chlebom života pre mnohých, ktorí "uverili".
Presne toto je dodnes pohoršenie našej viery. V človekovi Ježišovi, ktorý je nám vo všetkom podobný, "prebýva všetka plnosť Božstva" (Kol 2, 9). Sem smerujú dlhé dejiny Božej lásky, ktorá sa rozhodla byť s nami až do krajnosti, až k zdieľaniu našich slabostí, ba aj samotnej smrti. Ale bolo treba dôjsť až k takémuto krajnému bodu splynutia s nami, k totálnemu stotožneniu sa s nami (okrem hriechu)? Toto je tajomstvo bláznovstva jeho nepochopiteľnej lásky. A práve toto je kritický bod, v ktorom Boh odhaľuje najhlbšiu pravdu o sebe, ktorá sa nám, hriešnym, na prvý pohľad zdá byť rúhanie sa, klamstvo a odmietame prijať, aby takéto zbytočné "zhadzovanie sa, ponižovanie sa, takúto krajnú nepriazeň", chcel pre seba práve všemohúci Boh.
"Prorok je bez úcty len vo svojej domovine, medzi svojimi príbuznými a vo svojom dome" – Ježiš sa identifikuje ako "prorok", aj keď v 6, 15 a v 8, 28 ukazuje, že je ešte väčší ako prorok.
Výraz "domovina" (gr. "patris") označuje zjavne mesto Nazaret (por.6, 1) a spolu s označením "príbuzní" a "vlastný dom" tvorí trojitý opis celkovo, všeobecne neveriaceho prostredia, ktoré nemieni prijať nič "prorocké" od Ježiša a ani jeho samotného. Téma odmietnutia Ježiša svojimi blízkymi sa zavŕši v osobe Judáša Iškariotského, ktorý potom Ježiša zradí "bozkom lásky". V pozadí už cítiť celý Izrael, ktorý Ježiša "hromadne" odmietne a nakoniec aj všetky nové pokolenia celého ľudstva, ktoré budú Ježiša ustavične odmietať v priebehu celých dejín.
"A nemohol tam urobiť nijaký zázrak" – Nie že by Ježiš nebol schopný urobiť zázrak, ani to, že by nechcel, ale zdôrazňuje sa tu silné prepojenie medzi vierou človeka a Božou aktivitou. Kde chýba viera, tam chýba aj Boží zásah. Boh dopustil, aby sme všetci upadli do neposlušnosti, aby sa nad nami mohol potom zmilovať v nepochopiteľnom milosrdenstve (por. Rim 11, 32-36). Stačí k tomu naša "viera".
"Okrem toho, že položil ruky na niekoľkých chorých a uzdravil ich" – Napriek kategorickému a všeobecnému "nie" sa predsa len výnimočne našla u niektorých aj "viera", a tým pádom mohlo nastať aj "uzdravenie". Viera má uzdravujúcu moc, ale musí to byť viera "zdravá". Božia moc síce môže premôcť aj našu "nevieru", ale koná najmä v tých, ktorí veria. Božej láske nemôže prekážať nijaká ľudská zatvrdnutosť, ale Boh je rozhodnutý nenarúšať ľudskú slobodu, a preto rešpektuje aj odmietnutie zo strany človeka. Mylná a falošná moc neviery spočíva práve v tom, že človek odmietne Božie dary na svoju vlastnú škodu.
"Položil ruky" – Ježiš uzdravoval fyzickým kontaktom, reálnym dotykom. Prax Cirkvi je dodnes taká istá a Boží služobníci uzdravujú chorých a udeľujú dary Ducha Svätého veriacim takisto "vkladaním rúk".
"Čudoval sa ich neviere" – Celé rozprávanie začalo odsudzujúcim údivom Nazaretčanov nad Ježišovými slovami a skutkami a končí sa odsudzujúcim údivom Ježiša nad nevierou Nazaretčanov. Je to Ježišov jediný údiv; nad ničím iným nikdy nebol udivený, iba nad "nevierou". Obyvatelia Nazareta sa dostávajú do ostrého kontrastu s vierou rímskeho stotníka a uzdravenej ženy z davu. Viera rímskeho stotníka napĺňa Ježiša príjemným údivom, zatiaľ čo neviera príbuzných a rodákov z Nazareta Ježiša hlboko zarmucuje. Keď Ježiš učil učeníkov modliť sa, v modlitbe jednoznačne dominuje viera. Ak v modlitbe o niečo s vierou prosíme, už sme to skrze vieru aj dostali.
Záver
Po troch príbehoch s ľuďmi, ktorí Ježiša vôbec nepoznali, nasleduje jeden príbeh s tými, ktorí Ježiša naopak poznali veľmi dobre. U marka je opis Ježišovho odmietnutia v rodnej domovine s oveľa menším negatívnym nádychom ako u Lukáša. Dramatický, až dobrodružný záver, ktorý je opísaný v Lukášovej verzii (Lk4,16-30), sa u Marka nenachádza vôbec. Opozícia voči Ježišovi začína, ale na rozmeroch naberá až v nasledujúcich častiach. Je však jasné, že okrem vplyvných predstaviteľov a učiteľov národa má Ježiš svojich odporcov aj medzi svojimi rodákmi a najbližšími. Zdá sa, že sa Ježišovi mohlo dostať nepochopenia zo strany príbuzných už aj skôr, čo nepriamo naznačujú aj neobvyklé Ježišove slová o "pravej rodine": "Kto je moja matka a moji bratia?" (3,31-35).
Rodina a prostredie najbližších ľudí má byť pre človeka smerodajným požehnaním, ale môže byť aj kliatbou. Na jednej strane rodina a blízki príbuzní nenahraditeľne napomáhajú človekovi v telesnom a v duchovnom raste, v rozvoji osobných daností a kvalít, v sebarealizácii a v integrite osobnosti, ale môže byť aj silným a ťažko prekonateľným "blokom" v celkovom rozvoji osobnosti, pokiaľ rodičia a rodina nenapĺňajú svoje pôvodné poslanie. Hoci je dôležité mať "domov", čiže svoje korene, zázemie, hniezdo, nie všetkým ľuďom je dopriate narodiť sa do plne funkčnej rodiny. Niektorí rodičia sa správajú k svojim deťom rovnako ako nazaretskí rodáci a rodina k Ježišovi. Myslia si, že o svojich deťoch vedia všetko, že všetkému rozumejú, že oni sú pánmi života ich detí, že od detí nemôžu očakávať viac, že deti nemôžu mať priestor na svoje vlastné rozhodovanie a konanie. Mnohokrát rodičia vysnívajú svojim deťom ich životnú cestu a pevne trvajú na tom, aby sa tak stalo. Deti pri takýchto rodičoch citovo trpia. Pre mnohých je odchod z domu koncom väzenia, začiatkom terapie zranení a jediná možnosť, ako začať žiť nový a zdravý život.
Ježiš mal určite tých najlepších "rodičov", ale o jeho širšej rodine to už nemožno povedať. Zdá sa, že ho nedokázali prijať a pochopiť ani oni. Ježišova návšteva "rodného domova" končí fiaskom na všetkých úrovniach.
Odkiaľ má toto všetko? Odkiaľ sa to všetko v tomto tesárovi nabralo? Nedokázali si uvedomiť, že to všetko v Ježišovi už bolo, len to nepostrehli. Na to, aby to aj sám Ježiš mohol všetko v sebe objaviť a naplno rozvinúť, aj on sám potreboval odísť z domu. Bolo to práve mimo svojho domova, kde už nebol "hamovaný" nijakými umelými pravidlami a ohľadmi, práve tam Ježiš objavil svoje jedinečné dary: kázanie, učenie, uzdravovanie.
Dopad týchto myšlienok na náš život je enormný. Každý z nás sa ocitne v nejakých "zakliatych" spoločenských systémoch, ktoré nám najprv boli nápomocné, ale od istého bodu nás začnú obmedzovať. Každý má v sebe dary, ktoré by mal v sebe objavovať, naplno rozvíjať a ponúkať iným, ale ľudské ohľady a "okolie" nám to väčšinou nedovolia. Každý človek má v sebe "spásonosný" potenciál, aby sa ako osoba naplno rozvinul a bol šťastný v svojom poslaní a smerovaní. Všetci máme vytýčenú životnú úlohu a plnohodnotný cieľ, dar od Boha, ale iba niekoľko vzácnych jedincov dokáže svoje ľudské poslanie aj dokonale naplniť.