Božie kráľovstvo a príklad detí (Mr10,13-16)
13 „(Ľudia) (chceli) priniesť k nemu deti, aby sa ich dotkol. No učeníci im pohrozili.“ – Premiestňovanie Ježiša z jedného miesta na druhé je v Markovi jedným z elementov, ktoré rozčleňujú evanjelium. Vo verši 10,1 sa otvára naratívny blok, ktorý sa odohráva na druhej strane Jordánu. Vo verši 10,17 sa Ježiš už odoberá preč. Z geografického hľadiska sa teda učenie o nerozlučiteľnosti manželstva (por. 10, 1-12) a opis Ježišovho vzťahu k deťom (10, 13-16) udiali na jednom mieste a tvoria tak jeden naratívny blok, ktorý nie je spolu iba tak náhodou.
Po diskusii o rozvode a cudzoložstve sa ďalší dej evanjelia odohráva v kontexte rodinnej tematiky a novými postavami na scéne sú deti. Deti sú tu spomínané v každom verši. V 9,35-37 je dieťa takisto silným symbolom a takisto sa hovorí o prijatí: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene (kvôli mne), mňa prijíma“.
Zmena lokality nie je udaná, takže Ježiš a učeníci sa naďalej nachádzajú v dome. Nevieme, kto sa pokúšal priniesť deti k Ježišovi, a nepoznáme ani dôvod, pre ktorý učeníci s týmto úsilím nesúhlasili.
Je možné, že deti prinášali rodičia, ktorí boli súčasťou zástupov (por. 10,1). Cieľ prinášania detí vyjadruje veta: „aby sa ich dotkol“. V skutočnosti mohlo ísť o prosbu, aby Ježiš deti požehnal, ako to uvádza posledný verš perikopy. Žehnať vkladaním rúk bolo v tej dobe bežné. V sobotu napríklad žehnávali rodičia svoje deti. V deň zmierenia ich žehnávali zákonníci. Podľa prastarej tradície (por. Gn 48,14) sa kládli ruky na hlavy deťom a modlitbou sa na ne zvolávala Božia ochrana. Ešte v Ježišovej dobe starší a zákonníci žehnávali deti pred synagógami, a to vždy v sobotu alebo vo sviatok. Ak niekto chcel, aby sa deti dostali k Ježišovi, nechcel teda nič výnimočné, čoby sa predtým nikdy nerobilo. Na druhej strane, ak ich učeníci odháňali, takisto nerobili niečo, čo by sa nikdy nerobilo. K deťom sa dospelí často chovali hrubo, tvrdo, neraz priam nemilosrdne, ale to bolo vo vtedajších zvyklostiach úplne normálne a nikto sa nad tým nepozastavoval. Asi aj učeníci mali v sebe tento pohľad na deti, ktoré vlastne neboli hodné toho, aby si ich dospelý muž všímal a zaoberal sa nimi.
Nie je vylúčené, že sa mohlo jednať priamo o „krst“. Ak Ježiš chcel, aby nechali deti prichádzať k nemu a do Božieho kráľovstva a ak sa Ježiš detí „dotýkal“ a „žehnal“ ich, niektorí usudzujú, že Ježiš ich vlastne krstil. Vtedajšie židovstvo uvažovalo o osude malých detí, aj pohanských, narodených v Palestíne. Podľa niektorých židovských mysliteľov zosnulé deti nebudú vzkriesené pri poslednom súde, lebo deti, ktoré sa nemohli o ničom slobodne rozhodovať, zomreli naveky. Prvotná Cirkev uznávala aj malé deti za svojich členov a učila, že aj malé deti vojdú do Božieho kráľovstva. Svedčí o tom aj prvokresťanská prax, keď sa do Cirkvi prijímali naraz celé rodiny, od najstarších po najmladších bez výnimky. V pohanstve neznamenalo dieťa prakticky nič. Máme dochovaný napríklad egyptský papyrus, na ktorom manžel Hilarion píše manželke Alide: „Ak si už porodila, a je to mužské, ponechaj ho. Ak je to ženské, odlož ho.“ To znamená, že mala nechať dieťa zomrieť. Aj Biblia potvrdzuje, že Egypťania zabíjali deti; na príkaz faraóna mali hebrejských novorodencov utápať v rieke (por. Ex 1, 15-22). Židia sa s odporom odvracali aj od Grékov, ktorí takisto zabíjali nechcené deti, ale aj od Rimanov, ktorí mali takisto právo zabiť dieťa (viď napr. Betlehemské neviniatka, por. Mt 2, 16-18). Židov napĺňala hrôza, keď sa dopočuli, že v ich susedstve sa obetujú deti bohu Molochovi. malé deti spaľovali na oltári. Niektoré pohanské národy nechcené deti zadúšali, iné ich zaživa pochovávali v dvojuchých džbánoch na posvätných poliach vedľa sôch bohyne Aštarty. Zabíjanie detí, aj bezdôvodné, a obetovanie detí bohom, teda nebolo ničím výnimočným. Ničím výnimočných nebolo ani otroctvo detí, týranie, hrubosť, krutá výchova, zneužívanie.
V židovstve platil Boží zákon „nezabiješ“ a okrem toho bola hojnosť detí Božím požehnaním, preto sa deti nezabíjali, hoci vtedajšia starostlivosť o deti sa nedá s tou súčasnou ani porovnávať. Židovské deti často umierali pre slabú starostlivosť, ale nebolo to úmyselné zabitie. Na druhej strane sa aj v Biblii uvádzajú prípady, kedy aj Židia obetovali svoje deti. Známy je prípad Jefteho, ktorý splnil sľub daný Pánovi a obetoval svoju jedinú dcéru (por. Sdc 11, 30-40). V Gn 22, 1-18 sa opisuje známy príbeh Abraháma, ktorý chcel na Pánovu žiadosť obetovať svojho syna Izáka. Nakoniec, aj sám Boh Otec obetoval svojho Syna ako živú obetu. Je to však úplne iný koncept živej obety, ktorá končí slávnostným zmŕtvychvstaním.
Ako ženy boli majetkom mužov, tak zasa deti boli „príveskom“ žien. Dieťa bolo chudobné v tom najhlbšom zmysle slova, lebo nevlastnilo naozaj nič, ani samo seba. Žilo z lásky druhého, nepoznalo pýchu, ale ani strach. Dieťa nemuselo hľadať figové listy, aby zakrylo svoju nedostatočnosť. Jeho slabosť bola jeho jedinou silou, ktorou premáhalo silných. Dieťa je aj dnes také isté; pripúšťa, že patrí niekomu, kto ho miluje, a to ho robí šťastným a spokojným. Toto je základná životná podmienka človeka. Iba sklamaná a pomýlená myseľ, ktorá si nechá v hlave všelijaké ilúzie, si potom myslí, že život spočíva vo vlastnení, v majetku, v moci, v nutnosti niekým byť, zdať sa niečo viac. Ale zdravý pohľad na život necháva človeka spokojného až vtedy, keď sa podobá Ježišovi. Preto je jeho Evanjelium tajomstvom, ktoré bolo zjavené len maličkým; veľkým a múdrym zostáva zahalené (por. Lk 10,21). Deti prijímajú dary jednoducho a s radosťou, necítia sa dlžné za dary, len poďakujú. Ľudská nádej a pravá radosť závisí od toho, či si vieme alebo nevieme priznať, že to najdôležitejšie v živote nemáme, nevlastníme, ale dostávame, prijímame to ako dar. Človek sa potom cíti obdarovaný a obdarovávaný a v tom je ten detský postoj, ktorý je správny aj pred Bohom. Šťastný človek, ktorý si vypestuje takýto dôverný vzťah s Bohom, v ktorom je úplne oddaný Bohu ako „oteckovi“, ktorý sa o svoje dieťa chce a vie výborne postarať. Ježiš je najväčší zo všetkých, pretože je maličký, ktorý plne súhlasí so svojím bytím „Syna“ podriadeného Otcovi.
„Aby sa ich dotkol“ – Dotyk je prvotná forma poznávania, komunikácie a spoločenstva. Dotýkať sa znamená spojiť sa s tým, čoho sa dotýkam. Čoho sa bojíme a čím pohŕdame, toho sa nedotýkame. Koho milujeme a koho si veľmi vážime, toho sa túžime dotknúť a dotýkať sa ho čím najčastejšie. Sloveso „dotýkať sa“ vyjadruje v Markovom evanjeliu základnú vlastnosť viery ako spoločenstva s Ježišom a uzdravenia človeka (por. 5, 21-43).
Ježiš sa detí dotýka, objíma ich, kladie na ne ruky a žehná ich. Všetky prejavy telesného kontaktu vyjadrujú zároveň fyzickú blízkosť, ktorá dieťaťu dáva záruku lásky, ktorá sa postará.
„Pohrozili im“ – Učeníci okrikovali, zakazovali, zastavovali dotyčné osoby. Učeníci opäť demonštrovali svoju nechápavosť, ako to bolo v prípade apoštola Petra, ktorý „pohrozil“ Ježišovi (por. 8,32). Ježiš sa takto správal iba k démonom, ktorí ho chceli predčasne prezradiť ako Božieho Syna; vtedy im„pohrozil“. Pripomína nám to aj apoštola Jána a učeníkov, keď „bránili“ neznámemu exorcistovi, aby konal v Ježišovom mene (por. 9,38-41). Učeníci si vážne mysleli, že je maximálne nevhodné, aby deti vyrušovali Učiteľa, ktorý má za úlohu učiť dospelých a hovoriť vážne veci.
Zabraňovať deťom prístup k Ježišovi je podobným narušením prvotného Božieho zámeru, ako to bolo v prípade nerozlučiteľnosti manželstva. toto narušenie, hoci bolo v starovekom Izraeli legálne dovolené, nie je len otázkou cudzoložstva, ale môže mať následky aj pre deti, ktorým sa tým takisto môže zabraňovať prístup k Ježišovi. Z tohto pohľadu evanjelista Marek predstavuje dve skupiny, ktoré zabraňujú deťom priblížiť sa k Ježišovi: učeníci a rodičia. Prví, učeníci, keď podľa svojho nevyzretého chápania „skrývajú“ Ježiša pred deťmi, a druhí, rodičia, keď z neposlušnosti k Božiemu poriadku narúšajú pôvodný Boží zámer o jednote muža a ženy.
„No“ – Adverzatívna, odporovacia častica „no, avšak“zvýrazňuje kontroverziu, nesúhlas, problém.
„Im“ – Nevedno, komu učeníci pohrozili; či prinášajúcim deti, čiže matkám, alebo deťom samotným.
14 „Keď (to) Ježiš uvidel, rozhorčil sa a povedal im: „Nechajte deti prichádzať ku mne, nebráňte im, veď takýchto je Božie kráľovstvo.“ – Postoj učeníkov vyprovokuje Ježiša k rozhorčeniu, ktoré evanjelista uvádza opätovným použitím kontrastného „no, avšak“. Takto ukazuje, že Ježišovo rozhorčenie stojí v jasnom kontraste s nesúhlasným postojom učeníkov. Ako protiklad k úsiliu učeníkov im Ježiš prikazuje, aby nechali deti prichádzať k nemu a nebránili im a následne udáva dôvod pre tieto striktné príkazy: „veď takýchto je Božie kráľovstvo“. Nakoniec tí, ktorí si zakladali na privilégiu apoštolov a učeníkov a ktorí chceli určovať podmienky vstupu pre ostatných, nakoniec ich Ježiš nepriamo vyzval, aby sa oni obrátili a aby sa stali podobnými tým, ktorým zabraňovali vstúpiť. Ježiš ponúka svoje kráľovstvo všetkým bez rozdielu, ale žiada, aby Božie kráľovstvo bolo prijaté tak, ako on prijíma svoj osud, totiž v úplnej odovzdanosti svojmu Otcovi. Ježiš otvára bránu Božieho kráľovstva bez vylučovania iných, nie ako to robili a stále robia rôzne sekty. Celá táto otázka nadobudla svoj pravý význam v okamihu, keď sa do novovzniknutej Kristovej Cirkvi skutočne začali hlásiť aj tí „maličkí“, čiže hriešnici, mýtnici, pohania, odstrčení, spoločensky ušliapaní na dno.
„Rozhorčil sa“ – Ježišovo intenzívne pobúrenie je v evanjeliu ojedinelé. Marek zriedkakedy hovorí o tom, čo Ježiš cíti. Ježiš je s nami v hlbokom súlade, ktorý učeníkom dlhodobo unikal. Rovnaké rozhorčenie nachádzame vo v. 14,4, v posledných okamihoch pred Judášovou zradou, keď žena vyliala Ježišovi na hlavu drahý a vzácny nardový olej v alabastrovej nádobe, čo „rozhorčení“ označili za mrhanie.
V predchádzajúcom úryvku (10,1-12) sa hovorilo o vzťahoch k druhým, o nerozlučiteľnosti manželstva, o súlade medzi osobami, ktorý bol zničený hriechom a ktorý Ježiš znovu obnovuje. Teraz sa hovorí o novom vzťahu „k sebe“, ktorý je pre vstup do Božieho kráľovstva takisto nevyhnutný. Prvý človek Adam postavil do stredu všetkého svoje vlastné ja a potom zistil, že je nahý, utiekol od Boha a začal sa Boha báť. Ježiša „rozhorčuje“ každý postoj, v ktorom sa narušuje pôvodný Boží plán a súlad medzi osobami. Ježišovu krásnu, pokojnú a radostnú tvár naozaj spoznajú len maličkí, ktorí pokorne prichádzajú k nemu.
„Nechajte deti prichádzať ku mne, nebráňte im“ – Ísť k Ježišovi je pre človeka spásou. Maličkí sú ňou neodolateľne priťahovaní. Ježiš prikazuje učeníkom, aby nebránili maličkým prísť k nemu, lebo oni sú jediní, ktorí to naozaj chcú a ktorí aj môžu k nemu prísť. Ježiš nevidí v dieťati budúceho dospelého, ale v dospelom vidí stratené dieťa. Dospelý zvyčajne prestane vnímať Boha ako toho, ktorý veľkoryso a s čistou láskou neustále dáva, a preto mnohí dospelí stratia dôveru a nedajú sa obdarovať. Dieťaťu sa takáto strata dôvery voči rodičovi nikdy neprihodí, to by bolo niečo nepochopiteľné.
„Takýchto je Božie kráľovstvo“ – Do centra pozornosti sa dostáva jednoznačne Božie kráľovstvo. Je to veta, ktorá vyjadruje, prečo Ježiš dáva povolenie deťom prichádzať k nemu. Ukazovacie zámeno „takýchto“ nepoukazuje na privilégium detí vo vzťahu k Božiemu kráľovstvu, lebo potom by použil zámeno „ich“: „lebo ich je nebeské kráľovstvo“. Zámeno „takýchto“ poukazuje viac na podmienku, ktorú ostatní, najmä dospelí, musia splniť preto, aby aj im patrilo Božie kráľovstvo.
Keďže Božie kráľovstvo patrí takým ako deti, aj dospelý človek sa musí stať takým, ako je dieťa, ak chce, aby mu patrilo Božie kráľovstvo. Ježiš nespresňuje dôvod, pre ktorý patrí Božie kráľovstvo takým, ako sú deti. Môže ísť napríklad o detskú nevinnosť, vnímavosť (receptívnosť), úprimnosť, dôveru, čistotu, jednoduchosť, no Ježiš nekladie dôraz ani na jednu z týchto charakteristík. Ježiš mohol mať na mysli aj tú druhú detskú črtu, a to nedokonalosť, bezvýznamnosť, bezmocnosť, prehliadnuteľnosť, čiže „malosť“ detí, ktoré vo svete „veľkých“ nič nezmôžu a nič neznamenajú. Možno práve tie „fyzické nedostatky“ detí vyvolali pohŕdanie aj zo strany učeníkov, ktorí nechceli pustiť deti do Ježišovej blízkosti. Ježiš by v tomto prípade nechcel vyzdvihnúť obdivuhodné vlastnosti detí, ako skôr Boží postoj voči deťom. Božia nežnosť a blízkosť sa obracia predovšetkým na tých, ktorých iní ľudia považujú za nehodných pozornosti pre ich bezmocnosť či bezvýznamnosť. A je tu aj tretia detská črta. Deti sú závislé, sú odkázané na pomoc, starostlivosť a ochranu rodičov, najmä svojej matky, čo by jasne poukazovalo na závislosť človeka od Boha a jeho starostlivého účinkovania. Ježiš by potom kládol dôraz na absolútnu dôveru človeka voči Bohu, ktorá nesmie nikdy chýbať.
Tým Božím kráľovstvom je sám Ježiš, – chudobný, ponížený, pokorný. Prijať Ježiša možno iba takého, aký je, a iba takou osobou, ktorá je podobná jemu. Kto taký ešte nie je, stane sa takým. Ježiš sa snaží zmeniť svojich učeníkov, aby aj oni boli pravdiví ako deti. To znamená, že aj dospelí sú povolaní stať sa maličkými (por. Mt 18,3); aj starý Nikodém sa musel znovu narodiť (por. Jn 3,3n).
15 „Amen, hovorím vám: „Kto nepríjme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ – Inštrukcia uvedená slávnostným „amen“ len potvrdzuje predošlú výpoveď. Jedine na tomto mieste je výraz Božie kráľovstvo predmetom slovesa „prijať“, čo prezrádza netypickosť celého výrazu. Je tu vyzdvihnutá pozitívna odpoveď človeka, ktorý „prijal“ Božie kráľovstvo. Za povšimnutie stojí formulácia dvoch negácií: kto neprijme, nevojde“ s úmyslom podnietiť k pozitívnemu postoju „prijať“ a „vojsť, vstúpiť doň“. To presvedčenie však musí človek prijať „ako dieťa“, čiže musí vychádzať zo svojej skutočnej malosti, bezmocnosti a nedôležitosti; musí byť pokorný. Musí sa pripodobniť malému dieťaťu, ktoré „veľkí“ pokladajú za nepatrné a bezvýznamné, a predsa sa stáva vzorom pre Ježišovo učenie.
Dieťa, keď sa učí, neprotirečí svojmu učiteľovi, nevymýšľa argumenty a učenia proti učiteľovi, ale s dôverou prijíma to, čo ho učiteľ učí, s bázňou počúva, poslúcha a je pokojné. Tak sa máme správať aj my; počúvať a poslúchať Božie slovo s jednoduchosťou, bez predsudkov, bez pochybností, bez odporu.
„Kto neprijme Božie kráľovstvo“ – Božie kráľovstvo nie je niečo, čo si človek potrebuje postupne poskladať. Je to hotová ponuka, Boží dar, ktorý treba len celý prijať. Je to sám Ježiš, ktorého treba prijať úplne, bezvýhradne, navždy. V ňom sa stávame tým, čím sme: radostné Božie deti a navzájom bratia a sestry.
„Ako dieťa“ – Deti sú bezprostredné, jednoduché, chudobné, všetko prijímajú a majú len to, čo im iní dajú. Dieťa nemá nič samo zo seba a je tým, čím ho urobia druhí. A to všetko prežíva prirodzene. S dôverou pribehne k tomu, kto sa k nemu správa ústretovo a kto sa prejavuje podobne ako dieťa. To ale platí pre každého človeka. Každý túžime mať blízky, priateľský a neustály synovský vzťah a príslušnosť k niekomu, kto je „zabudovaný“ do základov nášho života. Každý potrebuje byť ako dieťa, čiže byť „niečí“. Ak nechceme byť „niečí“, byť„Boží“, potom patríme iba sebe, možno niekomu z ľudí a nejakým veciam. Tak sa postupne odsudzujeme v sebectve, v otroctve a v modloslužbe. Pocit sebestačnosti je hotová smrť svojho ja. Každý človek, taká je realita, je vo svojej podstate stále iba ako dieťa, je neustále závislý od „vyšších“ síl, musí prijímať dary od niekoho „väčšieho“. Všetko, čo človek má, – vrátane svojho vlastného ja, – len dostal ako dar. Keby nedostal, neexistoval by. Pýcha, ktorá v skutočnosti pochádza zo strachu, že nie som milovaný, mi bráni prijímať Božie dary, a práve tým znemožňujem, aby som bol naplno milovaný a sám mohol naplno milovať. Ježiš, nový adam, je prvý, kto žil svoje synovstvo s Otcom vždy a v plnosti. Celé jeho bytie je v Otcovi a Otcovo, od Otca a pre Otca. V tom je Ježišovo nekonečné bohatstvo, ktoré sa vylieva na všetkých bratov a sestry, ktorí sa zhromažďujú okolo neho. K Ježišovi neprichádzajú významní, veľkí a mocní, ale tí, ktorí sú malí a chudobní ako on. Prijatí Ježišom, Synom, – takí vchádzajú do Otcovho nebeského kráľovstva.
„Božie kráľovstvo“ – Je to Božia ponuka, ktorá prevracia čisto ľudské hodnoty a postoje, čo je doslova revolučné. Všetko to začína už v 8,31, keď Ježiš pozval učeníkov prijať paradox mesiášskeho poslania, uskutočňovaného v šokujúcom odmietaní, v nespravodlivom utrpení, ba až v násilnej smrti zabitím. Paradox získania Božieho kráľovstva spočíva zasa v tom, že nemožno mať nárok naň, iba ho prijať s otvorenosťou ako dieťa.
16 Objímal ich a požehnával (tak, že) kládol na ne ruky.“ – Ježišove jednoznačné slová sprevádzajú aj gestá, ktoré ešte viac dotvrdzujú povedané. Dotykom Ježišom odovzdáva to, čo má vo vnútri: svoju silu, svojho ducha. Ježiš deti objíma a požehnáva. Tým, ktorým učeníci hrozili, tým Ježiš žehná. Jeho gestá ilustrujú samotné Božie kráľovstvo; je to kráľovstvo Božej lásky, kráľovstvo prijatia a úprimnej blízkosti. Ježiš naozaj stelesňuje Božie kráľovstvo vo svojej osobe a zároveň ukazuje osobitnú náklonnosť voči tým, ktorým je Božie kráľovstvo určené. Objatie a požehnanie je manifestáciou Božej nežnosti a blízkosti. takí ako deti, sú hodní Ježišovej nežnosti a požehnania. Ježišovo náručie je otvorené pre všetkých, ale objíma len maličkých, lebo len oni ho prijímajú.
Snaha priniesť deti k Ježišovi, „aby sa ich dotkol“ (v.13), sa napĺňa až teraz (v.16), kde Ježiš „kládol na ne ruky“. Túžba je naplnená a zdá sa, že dospelí, ktorí deti priviedli, vychádzali zo skúseností, keď sa Ježiš „dotýkal“ chorých, a tí zakaždým ozdraveli. Božie kráľovstvo je naozaj medzi nami.