Biblická hodina č. 51

 Prvá predpoveď utrpenia

(Mr 8, 31-33)

Čitateľ má ešte v mysli Petrovo vyznanie, ktorým sme začali druhú časť Markovho evanjelia. Ježiš sa už vydal na svoju poslednú cestu do Jeruzalema, kde zavŕši svoju mesiášsku misiu. Petrovo správne, ale neúplné vyznanie: „Ty si Mesiáš!“ potrebuje kodifikáciu, doplnenie, nové pochopenie. Ježiš si už „pripútal“ k sebe učeníkov, ktorí v ňom rozpoznali Mesiáša a teraz nastal čas, kedy už musia dozrieť v poznaní. Ježiš „začal učiť“ svojich učeníkov a začal nečakanou predpoveďou utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Ježiš touto predpoveďou spoľahlivo zjavuje, že nie je žiadnym politicko-mocenským „mesiášom“, akého očakávali Židia. Ježiš je „Syn človeka“, ba je ešte viac, je „Boží Syn“. Je Boží Syn, ktorý sa stal človekom a ktorý je určený na odsúdenie, na smrť. Sám sa vydal na smrť namiesto ľudí, ktorí by ináč zostali „v smrti“. Druhá časť evanjelia je vyhradená učeníkom, oni musia pochopiť Ježišovu cestu spásy. Je to už zárodok, prvotná formácia Cirkvi, bratskej komunity lásky, ktorú ani pekelné brány nepremôžu a ktorá bude „otvorene“ pokračovať v „ceste spásy“ po Ježišovom nanebovstúpení.

Možné sú aj také rozhodnutia, ktoré vedú k smrti. Tu je to vrcholná obeta sebazničujúcej lásky. Možné sú aj rozhodnutia vedúce k zatrateniu, k večnej smrti. Rozdiel, až vojna, medzi myslením ľudí a Boha sa v tejto úvodnej časti (31-33) nedá prehliadnuť. Prvá časť Markovho evanjelia skončila poznaním „Mesiáša“; druhá časť skončí poznaním „Božieho Syna“ (por. 15,39).

31 „Začal ich učiť, že treba, aby Syn človeka veľa vytrpel, aby bol zavrhnutý staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, aby bol zabitý a aby po troch dňoch vstal.“– Evanjelista Marek nenaznačuje žiadnu topografickú (miesto) a chronologickú (čas) zmenu deja a neuvádza ani nové postavy. Miesto (počas cesty) a súbor postáv (Ježiš a učeníci) zostávajú nezmenené. Preto sa tieto verše musia čítať v úzkom prepojení s predchádzajúcimi veršami Petrovho vyznania. Iniciatíva zostáva opäť na Ježišovi, ktorý „začal učiť“ svojich „nechápavých“ učeníkov. Vo veršoch 27 a 29 sa Ježiš pýtal svojich učeníkov na ich „pravdu“ a na „pravdu“ ostatných ľudí a teraz ich „začal učiť“ skutočnej „pravde“. Ježiš teda „začal hovoriť“ o sebe úplne jasne a otvorene. Zaujímavé je, že Ježiš začal „poučením o utrpení“. Božia múdrosť začala „cestu spásy“ vstupom do chudoby, poníženosti, pokory (v Betleheme) a teraz vstupuje do utrpenia, zavrhnutia a smrti (v Jeruzaleme). Je to Božia cesta víťazstva nad ľudským zlom a smrťou. 

„Treba, aby“ – Tu použité grécke sloveso „je nevyhnutné“ vyjadruje naliehavú potrebu, neodkladnosť, nenahraditeľnosť. Reč bola podaná s takým dôrazom, aby učeníci pochopili, že Ježiš nehovorí o ďalekej budúcnosti, keď bude starý a v dôchodkovom veku, ale o udalostiach, ktoré sa stanú čoskoro. Toto sloveso je z pohľadu správneho pochopenia svojej vlastnej spásy „šokujúcejšie“ ako štyri nasledujúce slovesá. Totižto už v prvej predpovedi o utrpení pozorný čitateľ evanjelia nájde seba samého, svoju vlastnú nechápavosť a hriešnosť; veď kvôli nej „je nevyhnutné“ toto všetko. Nečakaný zvrat osudu, doslova tragédia „je nevyhnutná“ kvôli nám, kvôli mne. Reakcia apoštola Petra nám prezrádza, že on (ani učeníci) to takto nepochopil. Zatiaľ to chápal po svojom ako nespravodlivosť voči Ježišovej osobe. Ježiš hovoril: „je nevyhnutné“, ale Peter si myslel: „je nemožné“; nevinný predsa nemôže byť „obvinený“. Zjavne mu pri tom unikla „zástupnícka láska“, ktorá sa takto slobodne rozhodla. Je „nevyhnutné“ zjaviť nekonečnú lásku Nebeského Otca. Je nevyhnutné oznámiť ľuďom tú najradostnejšiu správu. To je Ježišova základná povinnosť. Je „nevyhnutné“, aby Ježiš dal svoj život za nás, lebo ináč by náš život „neprežil“. Nemôže to byť ináč, hoci tomu celkom nerozumieme. V ostatných dvoch predpovediach o utrpení sa tento výraz „je nevyhnutné“ už nepoužíva, čo môže poukazovať na jeho vážnosť a dôležitosť v tejto prvej predpovedi.

„Syn človeka“ – namiesto Petrom vypovedaného titulu „Mesiáš“ Ježiš berie na pery titul „Syn človeka“. Otázka Ježišovej identity teda zostáva naďalej otvorená. Ak Ježiš hovorí o sebe, používa tento výraz. Nikto iný ho nepoužije ani raz, vždy iba sám Ježiš a o sebe samom. Prvý raz sa čitateľ evanjelia stretáva s týmto titulom vo verši 2,10 a 2,28. Ježiš použije tento výraz vždy tak, aby sa dostatočne zdôraznila mimoriadna autorita „Syna človeka“. Titul „Syn človeka“ nie je zaťažený triumfalistickými očakávaniami. Poveľkonočná Cirkev už tento titul nepoužíva, nakoľko mimo židovstva je ťažko pochopiteľný. V hebrejčine má titul „syn človeka“ viacero významov, ale najhlavnejší je v Dn 7,13-14, kde titul „syn človeka“ označuje osobu, ktorá patrí naraz i ľudskému i Božskému svetu.

„Aby veľa vytrpel, aby bol zavrhnutý, aby bol zabitý, aby vstal z mŕtvych“ – Sú tu štyri slovesá, ktoré opisujú osud „Syna človeka“. Je to Ježišova slobodná voľba, nikto ho k takémuto hroznému utrpeniu nenúti a keby chcel, mohol by sa všetkému vyhnúť. Je to teda reč totálnej, absolútnej slobody a lásky; Ježiš „nešetrí“ seba, aby „ušetril“ iných.

„Vytrpel“ – Pôvodný význam tu použitého slovesa „pathein“ (trpieť) označovalo niečo, čomu človek viac menej bezmocne podlieha (napr. vášeň, citová pohnútka, prudké hnutie mysle). Odtiaľ poznáme slovo „patetický“. Sloveso vyjadruje aj „utrpenie“, telesné i duševné, podobne ako latinské: „passio“. Odtiaľ poznáme slovo „pasívny“ (človek niečo strpí, niečo vytrpí, nechá tak). 

„Zavrhnutý“ – Sloveso „zavrhnúť“ (apo-dokimazó) je čosi ako zbaviť hodnoty a odhodiť, skartovať, úplne odpudiť od seba, vyhodiť nabok. Aj vo vete: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným“, je použité rovnaké sloveso. Sloveso „zavrhnúť“ pripomína text starozákonného žalmu 118, ktorý Ježiš cituje aj v podobenstve o zlých vinohradníkoch (por. 12,10). Zavrhnutie, odmietnutie je v tomto prípade úplné, definitívne, veľmi silné, plné odporu a nenávisti.

„Staršími, veľkňazmi a zákonníkmi“  –Ježiš špecifikuje, že to zavrhnutie spôsobia starší, veľkňazi a zákonníci. Všetky tri skupiny tvorili dokopy 71-člennú židovskú veľradu, ktorá mala moc rozhodovať o všetkom, vynášať aj rozsudok smrti. V čase rímskej nadvlády však židovská veľrada nesmela vyniesť rozsudok smrti, Rím im to zakázal. Ježiš bol „mocnými“ a „bohatými“ dôkladne vypočúvaný a zistili, že sa ničím nezhoduje s ich „múdrosťou“. Starší, veľkňazi a zákonníci tvorili spolu tri masky jedného zla – egoizmu. Sú za tým tri zlé žiadostivosti, ktoré rozbíjajú ľudstvo cez celé dejiny: mať majetok, mať moc, robiť vonkajší dojem. Je za tým odveké pokušenie, ktoré sa už Eve v raji páčilo: „byť ako boh“. Zvrátenosť je v tomto úsudku: „je lepšie mať ako dávať; je lepšie panovať ako slúžiť; je lepšie vzbudzovať vonkajší dojem ako zostať autentickým človekom.“ Ježiš túto schému búra, a preto musí byť zavrhnutý. Starší boli bohatí a významní vodcovia rodín, uznávaní laici. Veľkňazi boli „klérus“, oficiálni náboženskí predstavitelia. Takisto patrili medzi najbohatšiu vrstvu. Zákonníci boli „profesori teológie“, experti na kanonické právo. Ani oni netrpeli núdzou. Dokopy tvorili vrcholné autority laické, duchovné i učiteľské. Všetci sa zhodli, že Ježiša treba „zavrhnúť“.

„Zabitý“ – Ježiš ešte nešpecifikuje, akou smrťou zomrie. No i tak je to pre učeníkov šokujúca informácia, ktorá v ich doterajšom zmýšľaní vyvolala ešte väčší zmätok. Ježiš neumiera; on bude zabitý, umučený. Je to svedectvo lásky, ktorá je cennejšia než život a mocnejšia než smrť. Všetci sa smrti bojíme, lebo nevieme, že od Boha sme a k nemu sa vrátime. Ako otroci tohto strachu, v snahe zachrániť si život, padáme do satanského „pokušenia“, ktorý nás potom „ovláda smrťou“ (por. Hebr 2,14). Ježiš je voči smrti „totálne slobodný“. On vie, že prišiel od Otca a k Otcovi sa vráti. Preto je schopný milovať až tak, že dá svoj život za nás, ktorí si ho „zabíjame“ (por. Jn 13,1-20).

„Vstal“ – Sloveso „vstať, byť vzkriesený“, vstať z mŕtvych, opisuje definitívne vyústenie Ježišovho osudu a naznačuje obsah záverečnej kapitoly evanjelia. Je to sloveso obsahujúce v sebe novú a silnú nádej, ale predošlé sloveso „zabiť“ má v mysliach učeníkov v tejto chvíli jednoznačnú prevahu. každý človek pomaly kráča a dokráča k smrti a aj keby sme sa tomu akokoľvek bránili, smrť bude mať i tak posledné slovo. Je to však tak iba zdanlivo. Posledné slovo má Boh Otec, ktorý je láska a život. Vzkriesenie nie je „oživenie“ mŕtvoly, ktorá sa vráti do stavu smrteľníka. Je to prechod zo života do plnosti života, uprostred ktorého je okamih smrti. Naša duša prežíva smrť iba v naviazanosti na hmotné telo. Naše dočasné hmotné telo sa musí obrátiť na prach a splynúť s prírodou. Duša oslobodená od hmotného tela už potom nepotrebuje nič iba Boha. Keď Boh potom „pripojí“ k slobodnej duši vzkriesené, oslávené, duchovné (nie hmotné) telo, už si nebudú navzájom „prekážať“. Na život v plnosti už smrť nečíha. Istotu tejto „viery“ máme v Kristovom vzkriesení z mŕtvych (por. 1 Kor 15,17).

32 „A otvorene o tom hovoril. Peter si ho vzal nabok a začal mu hroziť.“ – Evanjelista Marek pridáva svoj komentár o Ježišovej „otvorenosti“. Ježišovo „seba-zjavenie“ (trpiaci Syn človeka) vystihuje jeho identitu viac (úplnejšie) než židovské očakávania (Mesiáš). Preto už teraz hovorí „otvorene“, hoci ešte vo verši 8,30 učeníkom zakazoval, aby nikomu o tom nehovorili. Hovoriť o kríži sú pre človeka nerozum a slabosť, ale v skutočnosti je to Božia múdrosť a sila (por. 1 Kor 1,18-25).

„Otvorene“ – Ježiš tieto slová hovoril „otvorene“, bez zábran, bez prekážok (gr. parrezía). Ježiš už nehovorí v podobenstvách. Je to slovo, ktoré sa v poveľkonočných Skutkoch apoštolov objavuje viackrát. Veta kladie dôraz na slovo „otvorene“. Grécke slovo „otvorene“ označuje jasnosť, priamosť, nadchnutie pre vec, schopnosť povedať všetko, úplnú otvorenosť bez skrývania čohokoľvek. Po Turícach takto „otvorene“ hovorili o Ježišovi všetci učeníci. Hovoril tak napr. diakon Štefan pred veľradou alebo aj sám apoštol Peter. 

„Peter si ho vzal nabok“ – Peter si vzal (doslova „zmocnil sa“) ježiša a „viedol ho nabok“. Išlo pravdepodobne o fyzický kontakt, v ktorom mohol byť použitý i mierny nátlak. Peter Ježiša „odtiahol“ do ústrania, preč od ostatných učeníkov. V privátnej atmosfére, osamote, „začal ho napomínať, karhať, hroziť“. Obsah Petrových slov evanjelista neudáva, no z kontextu vyplýva, že pod „hrozbou“ treba rozumieť radikálny osobný nesúhlas s Ježišovou interpretáciou svojho osudu. Peter koná veľmi razantne a nielen v záujme svojej vlastnej osoby (pravdepodobne opäť zastupuje aj učeníkov ako ich hovorca ako 8,29). Na povrch vychádza aj kontrast medzi Ježišovou a Petrovou „otvorenosťou“. Ježiš povedal „otvorene“, čo si o sebe myslí on. Peter si uvedomil, že Ježišova predpoveď sa nijako nezhoduje s jeho vlastným nedávnym vyznaním o Ježišovi ako Mesiášovi, a preto si Ježiša berie bokom do ústrania. Ježišove výroky o zavrhnutí a zabití nijako nezapadajú do Petrovej schémy o Mesiášovi. Petrova myšlienková schéma zažila akýsi „výbuch“, bol to priam „teroristický útok“ na jeho doterajšie predstavy. Preto je Petrova reakcia taká prudká a okamžitá. Také niečo sa nedá prijať, na takúto „pravdu“ nemožno ani pomyslieť. Peter neprijíma nič z Ježišovho „seba-zjavenia“ a snaží sa nanútiť Ježišovi svoju vlastnú mesiášsku predstavu, ktorá nepozná element zavrhnutia a smrti.       

„Začal mu hroziť“ – Petrovo „dohováranie“ Ježišovi pripomína Ježišovo „dohováranie“ učeníkom z 8,30, kde je použité rovnaké sloveso „epitimáo“ (hroziť). Sloveso „hroziť“ bolo zatiaľ použité v konfrontácii Ježiša s démonmi (por. 1,25; 3,12), respektíve s prírodnými silami, ktoré démonov predstavujú (por. 4,39). Tu sa prvýkrát adresátom tohto slovesa stal aj sám Ježiš. Peter akoby v pozadí Ježišových slov o utrpení vycítil náznak slov človeka, ktorý je „posadnutý“. Evanjelista Marek však použitím rovnakého slovesa aj v 8,30 jasne pripomína, že sa nemýli Ježiš, ale Peter, ktorý si pomýlil kompetencie; „hroziť“ či karhať prináleží učiteľovi, nie učeníkovi.

33 No on sa obrátil, pohliadol na svojich učeníkov, pohrozil Petrovi a hovorí: „Choď za mňa, satan, lebo nemyslíš na Božie veci, ale na ľudské.“ – Vznikla zaujímavá situácia, ktorá medzi dvoma „priateľmi“ vyvolala napätie. Nikto, okrem Ježiša a Petra, nevedel, čo sa medzi nimi odohralo.

„No on sa obrátil, pohliadol na svojich učeníkov“ – Ostatní učeníci sa medzitým mohli priblížiť k osamotenej dvojici Petra s Ježišom, mohli ich hľadať. Slová, ktoré odzneli doteraz, učeníci určite nepočuli. Slová, ktoré Ježiš teraz povedal Petrovi, mohli počuť všetci, nielen Peter. Petrovo stručné vyznanie, že Ježiš je „Christos“ (Mesiáš,) nevyhnutne potrebuje bližšie vysvetlenie. Ježiš preto „hneď“ predpovedá svoje utrpenie, ktoré ale Peter takisto „hneď“ odmieta. Ak sa Ježiš „obrátil a pohliadol na svojich učeníkov“, je pravdepodobné, že vyslovená námietka nebola len Petrovým osobným názorom. Poučenie potrebuje nielen samotný Peter, ale aj ostatní učeníci, ktorí ježiša sprevádzajú. Nevieme, či učeníci počuli alebo nepočuli nejaké slová z dialógu medzi Ježišom a Petrom.

„Pohrozil Petrovi“– Hrozba je spôsob sebaobrany pred osobou, ktorá by mohla poškodiť nejakú vyššiu hodnotu. Človek sa k hrozbám uchyľuje iba v krajnom prípade, keď sa už prekročia hranice únosnosti. Nie je to trest, ale výstraha.

„Choď za mňa, satan“ – Niektoré staršie slovenské preklady uvádzajú jednoduchší preklad: „choď mi z cesty, satan“. Je to zlý, nesprávny preklad, ktorý je síce zrozumiteľnejší bežnému jazyku, ale okráda evanjeliový text o dôležitú časť posolstva. „Choď za mňa“ (lat. „vaderetrome“) je príkaz, ktorý ukazuje Petrovi jeho pravé miesto. Starší preklad: „choď mi z cesty“ obsahuje v sebe oddialenie, vzdialenie sa jeden od druhého, a to Ježiš v žiadnom prípade nechce. Grécke spojenie: „Ýpagheopíso mu“ (choď za mňa) má dvojitú funkciu. Po prvé, slová jasne odkazujú čitateľa na perikopy o prvotnom Petrovom povolaní: „Poď za mnou!“ (por. 1,17). Ježiš pripomína Petrovi, že jeho správna pozícia je za ježišom, čiže v nasledovaní Ježiša, v kráčaní za ním a nie v predbiehaní sa, nie kráčaním v popredí. Po druhé, Ježišov príkaz znamená, že nikto, ani Peter, nesmie stáť v ceste, nesmie prekážať pri Ježišovom prijatí božieho plánu pre „Syna človeka“. Vrcholným prejavom osobnej slobody človeka je urobiť to isté, čo mal urobiť Peter; postaviť sa „za“ Ježiša, nasledovať ho, ísť za ním, zostať pokorný „za“, na druhom mieste . V kontexte tohto Ježišovho výroku môžeme lepšie chápať aj slovo „antikrist“. Pôvodný grécky výraz „anti“ nemusí v tomto prípade striktne znamenať iba „anti“ (proti), ale aj „avanti“ (pred, vpredu). Antikrist je aj ten, kto „predbieha“ Ježiša, kto sa stavia pred neho, kto svojou osobou zakrýva Ježiša, samozrejme účelovo, zlomyseľne.

„Satan“ – Pôvodné označenie „satan“ nie je vlastné meno, ale všeobecné pomenovanie. Je to označenie pre akúkoľvek osobu, ktorá kladie prekážky, zábrany, zátarasy, ktorá brzdí, hamuje. Najčastejšie sa spája priamo so zlým duchom, ktorý má vlastné meno Lucifer. Epiteton (obrazné pomenovanie), ktorým Ježiš označil Petra (gr. satanás) anticipuje (predbieha) nasledujúcu Ježišovu výčitku: „nemyslíš na Božie veci, ale na ľudské.“ Každý človek, zo svojej prirodzenosti, zmýšľa „ľudsky“, ale môže a má zmýšľať aj „božsky“, podľa Božieho slova, skutkov a podnetov. V tom je múdrosť a sloboda človeka. Satan je neprajník „múdrosti a slobody“, je to nepriateľ Božích vecí. Satan Božie veci síce pozná, ale neprijíma ich, ba bojuje proti nim. V tomto zmysle by označenie „satan“ bolo oprávnené. Ale aká je pravda? Je Peter „nepriateľom“ Božích vecí? Bojuje proti Božím veciam? Alebo zmýšľa iba ľudsky, a tým sa stavia proti Božím veciam? Ak uznáme, že nie, nie je potom označenie „satan“ až príliš tvrdé a prehnané? Peter bol označený za „satana“ predovšetkým preto, lebo Ježiša postavil do pozície „skúšaného“. Peter vystavil Ježiša skúške tým, že mu rázne dohováral, že ho odhováral, že Mesiáš by nemal ísť takou cestou, o akej im práve hovoril. Peter postavil pred Ježiša alternatívu, ktorá mohla byť veľmi lákavá. Peter teda zohráva typickú „satanskú“ úlohu, pokúša, láka, prehovára (por. 1,13). Niektorí cirkevní otcovia vysvetľujú, že Ježiš označil Petra za satana len preto, lebo hovoril svoje slová priamo proti jeho slovám, odporoval mu slovom na slovo, čím sa mal stať jeho protivníkom. Iní z cirkevných otcov si myslia, že Ježiš nenapomenul Petra, ale priamo „Satana“ (už ako vlastné meno), ktorý Petrovi našepkával, čo má povedať. Pokojne môžeme povedať, že chyba nenastala z diablovej provokácie, ale skôr z Petrovej prílišnej horlivosti. Keď Ježiš komunikuje priamo so zlým duchom, vždy mu hovorí: „Choď preč, vyjdi, odíď!“, ale tu je povedané: „Choď za mňa!“, čo je veľký rozdiel. Tieto slová sú teda jasne adresované Petrovi, ktorý sa nemá vzdialiť, len zmeniť pozíciu. Ježiš mu „hrozí“, aby prestal vymýšľať a nasledoval ho.

„Choď“ – Sloveso, ktoré v imperatíve, v rozkazovacom spôsobe, bolo doteraz adresované osobám v súvislosti s uzdravením alebo s vyhnaním zlého ducha (por. 1,44; 2,11; 5,19; 5,34; 7,29). Ježiš týmto slovesom rázne odmieta pokušenie vzdialiť sa Božiemu plánu (por. 1,12-13). Hebrejské označenie „satan“ (שָׂטָן) má totižto svoj slovný koreň v slovese „skúšať, pokúšať“.

„Lebo nemyslíš na Božie veci, ale na ľudské“ – V tejto poslednej vete je uvedený dôvod silného a rozvážneho pokarhania (por. Iz 55,8). Veta je uvedená spojkou „lebo, pretože“, čím Ježiš podáva jasné a jediné vysvetlenie svojej reakcie. Peter sa pokúsil o zmenu Ježišovej „cesty“, pokúsil sa vstúpiť do Ježišovej slobodnej vôle, pokúsil sa mu postaviť priamo do cesty, dokonca aj s „hrozbou“. Ježiš bral tento druh pokušenia za obzvlášť nebezpečný, preto ho tak rázne odmietal už v zárodku. Ak Peter myslí iba ľudsky, vari Boh myslí „neľudsky“? Veľké pokušenie je aj v tom, keď si človek myslí, že mu Boh svojimi nárokmi kradne slobodu, voľnosť, svoju cestu. V tom je Zlý vynikajúci odborník; aby sa nám dobro javilo ako zlo a zlo ako dobro. Ako ťažko sa to rozlišuje! Máme však Božie slovo, ktoré je základným kritériom, svetlom poznania a máme modlitbu, ktorá prekonáva odpor slobodnej vôle.

„Božie veci“ – Božie záležitosti, Božie koncepcie, Božie cesty v tomto prípade predstavujú Boží plán so Synom človeka, Boží plán s milovaným Synom. V pláne je obsiahnuté utrpenie, zavrhnutie, smrť a vzkriesenie. Pre človeka je nepredstaviteľné, aby sa Boh stal človekom. A ešte nepredstaviteľnejšie je, aby bol Boh (v ľudskej podobe) umučený a zabitý. Boh však myslí iba v láske, ktorá dáva život. V tom je rozdiel medzi ľudským a Božím zmýšľaním.

„Ľudské veci“ – Z kontextu sa dá usúdiť, že spojenie „ľudské veci“ je ozvenou na termín „Christos“ (Mesiáš) vyslovený Petrovými ústami. Politický mesiáš, hrdina, ktorý by mal ukazovať svoju silu proti tým najsilnejším, taký mesiáš predsa nemôže byť zavrhnutý. Pri takomto mesiášovi je utrpenie vylúčené. Keďže Peter zmýšľa o Mesiášovi iba ľudsky, nie v dimenziách Božieho plánu, mal by sa poobzerať za niekým iným, za nejakou inou osobou, lebo Ježiš to určite nie je. Preto sa Peter nemá stavať „pred“ Ježiša, stáť mu v ceste, prekážať mu v naplnení Božieho plánu. Otcova a Ježišova vôľa sú zjavne jedno, hoci sa jedná o utrpenie a smrť, ktorému by sa „ľudsky“ dalo (malo) vyhnúť.