Biblická hodina č. 40
Ježiš kráčajúci po mori – vzchopte sa, vzmužte sa, majte odvahu, nebojte sa
(Mr 6, 45-52)
45 "Neskôr svojich učeníkov priviedol (k tomu), aby vstúpili na loďku a išli vopred na druhý breh k Betsaide, kým on bude prepúšťať zástup"– Niektoré starobylé rukopisy markovho evanjelia vynechávajú slovné spojenie "na druhý breh", a to kvôli výrazným geografickým nezrovnalostiam textu. Problémom je, že Marek neuvádza, kde sa predošlý zázrak nasýtenia zástupov stal. Evanjelista Lukáš však nezabúda ani na túto informáciu a uvádza, že sa odohral v blízkosti Betsaidy (Lk 9,10), čiže na východnom brehu jazera. Tretí zo synoptikov, Evanjelista Matúš, uvádza, že sa potom, ako Ježiš zázračne nasýtil zástupy a ako kráčal po mori, vrátili do Genezareta (Mt 14,34), čiže na západný breh. Lukáš a Matúš sa geograficky zhodujú, ale Marek sa v tomto bode s nimi úplne rozchádza.
Ak sa zázrak nasýtenia zástupov stal pri Betsaide a Ježiš potom prinútil učeníkov, aby sa preplavili na druhý breh, ako je to možné, že prišli opäť na to isté miesto, čiže opäť k Betsaide? Texty si buď odporujú (pisateľom určite nešlo o až tak striktnú geografickú presnosť) alebo nehovoria o tom istom zázračnom nasýtení zástupov, čo by znamenalo, že sa takéto nasýtenie zástupov nestalo iba raz či dvakrát, ale viackrát a na rozdielnych miestach.
"Neskôr" – Doslova "A hneď" (pozri aj Mr 1,43). Už sme si raz povedali, že evanjelista Marek tento výraz použil až 47-krát, zatiaľ čo ostatní evanjelisti iba zriedkavo. Výraz má časovú funkciu; označuje, že druhá udalosť nasleduje okamžite po prvej. Marek týmto výrazom spája rôzne udalosti a navyše vytvára tým aj určité "napätie", vďaka ktorému má čitateľ dojem, že opísané udalosti skutočnosti nasledovali "hneď" po sebe, čo však vôbec nemuselo byť "hneď", ale pokojne aj po väčšom časovom odstupe. Vo verši 15, 1 je tento výraz použitý posledný raz. Od tej chvíle udalosti už nenasledujú "hneď" jedna po druhej. Marek akoby úmyselne spomaľoval dej a nútil čitateľa osobitne "spozornieť" nad poslednými chvíľami Ježišovho pozemského života a nad veľkonočnými udalosťami, ktoré tvoria neodmysliteľný základ správneho pochopenia celého Evanjelia.
"Priviedol (k tomu), aby nastúpili" – Ježiš doslova "prinútil" učeníkov, nie však násilím, ale skôr silou svojich argumentov, svojou osobnou autoritou. Preto ich skôr "presvedčil", vyzval k činnosti, priviedol ich k tomu (ale bez násilia), aby tak urobili. Prečo tak urobil? Možno preto, lebo zástupy, po zázračnom nasýtení zástupu, chceli Ježiša vyhlásiť za kráľa. Hľa, aká príležitosť "vyšvihnúť sa" spolu s Ježišom! Je v tom nemalé pokušenie a Ježiš pravdepodobne odhalil prítomnosť a pripravené pokušenie Zlého. Aby slabí a ešte stále veľmi "svetskí" učeníci neupadli do nebezpečnej pýchy, je preto možné, že ich radšej posiela preč skôr, akoby sa niečo také stalo.
Aj keď sa nekonala diablom pripravená "skúška slávy", dostali sa inej skúšky, do "skúšky viery". Ježiš "prinútil" učeníkov nastúpiť na loďku "skúšky" a chcel, aby prešli na druhú stranu, aby cestou tam prešli cez more skúšok, cez silu nepriateľských vetrov, pomedzi a ponad vlny odporu a hlbiny pokušení. Samozrejme, chcel aj to, aby na druhý breh došli všetci a živí.
Keď sa dostali doprostred mora, v úplnej tme, prišla na nich skúška "prírody", ktorá bola tak silná, že im neumožnila pokračovať ďalej a dôjsť do vytýčeného cieľa; opačný protivietor silnel a učeníci si začali uvedomovať, že bez Ježišovej pomoci nezvíťazia nad silami odporu.
V celej tejto scéne je možné vidieť obraz Kristovej Cirkvi. Ona je tou loďkou s ľuďmi, ktorá sa snaží, – ponad a pomedzi neisté hlbiny tohto sveta,– dostať do vytýčeného cieľa, na "druhý breh", ale vo svete odporu jej to ide ťažko a bez Božej blízkosti a pomoci je to úplne nemožné.
Nakoľko učeníci robili iba to, čo sám Ježiš chcel, zľutoval sa nad nimi, sám im prišiel na pomoc kráčajúc po mori.
"Druhý breh" – Dôvodom tohto prechodu na druhý breh mora nebola ochrana pred neustálymi veľkými zástupmi, ako to bolo napr. v Jn 6, 15-17, kde sa učeníci sami, bez prinútenia, vydali na druhú stranu mora. Prečo Ježiš žiada od nich, aby išli na druhý breh? Prečo chcel zostať bez nich? To je tajomstvo Božieho zmýšľania, ktoré sa s našim ľudským mnohokrát vôbec nezhoduje. Isté však je, že to božie zmýšľanie a konanie nikdy nie je zbrklé, povrchné, nedomyslené, chybné. Ak Boh žiada od nás, z nášho pohľadu "nelogickú" cestu na druhý breh a "osamote", pre vlastné dobro je lepšie "veriť", čiže poslúchnuť, ako nám ukázali aj učeníci, hoci sa im do toho veľmi nechcelo ísť.
"K Betsaide" – Bola to dedinka asi 2 km od Galilejského mora a len niekoľko sto metrov od Jordánu. Herodes Filip I. ju pozdvihol na úroveň mesta a premenoval na Julias (podľa dcéry cisára Augusta). Z Betsaidy pochádzali učeníci Šimon Peter, Andrej a Filip (por. Jn 1,44; 12, 21). Keďže Peter žil v Kafarnaume, niektorí sa domnievajú, že existovať mohli dve rôzne Betsaidy (v jednej Ježiš uzdravil slepého a z druhej pochádzali spomínaní učeníci). Je to však len teoretická možnosť, ktorá sa historicky nedá ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Teritoriálne sa oblasť nachádzala už mimo vlády Herodesa Antipasa (ktorý nechal stať Jána Krstiteľa), čo môže byť aj dôvodom, prečo si Ježiš vybral práve toto miesto (aby sa vyhol vplyvu jeho moci). Aj keď Ježišovým cieľom bola Betsaida, nakoniec sa vylodili úplne inde, v Genezarete (por. Mr 6,53).
46 "Rozlúčil sa s nimi a odišiel na vrch pomodliť sa" – Dôvod, prečo Ježiš nešiel s nimi na more, pravdepodobne nebolo až tak rozpúšťanie zástupu, ako sa hovorí v predchádzajúcom verši, ale skôr "potreba odísť" do samoty na vrch a modliť sa. Zástup sa zišiel bez pomoci Ježiša a určite by sa bol bez Jeho pomoci aj zasa rozišiel. Ježiš sa "rozlúčil"; ak sa rozlúčil so zástupom, tak pravdepodobne rátal s tým, že s niektorými sa dlhšiu dobu alebo dokonca už nikdy viac neuvidí. Zdá sa však, že to "rozlúčenie" bolo v pôvodnom texte adresované iba učeníkom, nie zástupu. Až neskoršie redakčné zásahy Ježišovu "rozlúčku" presmerovali na zástupy. Sloveso "rozlúčiť sa" je u Marka použité iba tu.
Je možné, že Ježiš potreboval "doučiť" to, čo bolo nejasné a objasniť, ako to naozaj bolo so zázračným rozmnožením chlebov. Nastáva situácia, kedy ľudia po prvý raz prichádzajú do kontaktu so zázračným "Chlebom života", ale vôbec to nechápu. Keď Ježiš neskôr (na druhý deň) učil v Kafarnaume a o sebe prehlásil: "Ja som chlieb života", ľudia na to povedali: "Tvrdá je to reč! Kto to má počúvať?" (Jn 6,60). Ľudia túžili po dare (po chlebe), ale nie po Darcovi. Nepochopili, že On sám je tým Chlebom.
"Pomodliť sa" – Je isté, že Boh Otec vložil do rúk Syna všetku Božskú moc, preto by sa Ježiš (teoreticky) nemal, nepotreboval modliť, lebo by sa "modlil" Boh k Bohu, k sebe samému, čo je nezmysel. Aby však úplne prenikol aj do svojej ľudskosti, aj do svojej ľudskej prirodzenosti, ktorú dobrovoľne prijal, Ježiš usúdil, že sa bude modliť, že bude prosiť Otca. Ježiš sa tu nemodlí za seba, ale za ľudí, za svojich učeníkov, za nás. Ježiš sa nemodlí zo slabosti, ale z dobroty. Náš spravodlivý Sudca je tu zároveň našim dobrotivým Zástancom a modlí sa za nás. Ježiš svoju Božskú "sudcovskú" moc nikdy neuplatní skôr, ako svoju nekonečnú zachraňujúcu lásku. Iba ten človek pocíti Božie odsúdenie, kto dobrovoľne odmietne Božiu lásku, ktorá sa ho včas a všemožne snažila zachrániť.
Marek nám trikrát predstavuje Ježiša, ako sa v noci modlí a vždy to bolo vo chvíľach "skúšky". V Kafarnaume sa Ježiš cez noc modlil pred tým, ako prišla prvá nezhoda s učeníkmi (1,35-39). Druhýkrát je to teraz, keď Ježiša učeníci nepoznali a pokladali Ho za mátohu. Tretíkrát sa Ježiš modlí v noci na Olivovej hore, keď neskôr bude opustený od všetkých (por. Mr 14,32-72).
"Vrch" – Vrch je v Biblii miestom Božieho zjavenia; je to (symbolické) miesto, kde je Boh "bližšie". Pozemský Ježiš sa na "vrchu" ukázal svojim trom učeníkom v Božskej sláve ako pravý Boh.
47 "Keď nastal večer, loďka bola uprostred mora a on sám bol na brehu" – Ocitnúť sa "uprostred mora" znamená byť vystavený veľkému nebezpečenstvu smrti, nepredvídateľným udalostiam, nadľudským silám a ľudskej bezmocnosti (por. aj Mr 4, 35-41). Jedine na Ježiša ani "uprostred mora" nič nečíha. Text zdôrazňuje, že Ježiš bol na brehu sám. Tajomná atmosféra dvojakej samoty (učeníci boli sami a Ježiš bol sám) je akousi predprípravou na blížiaci sa zázrak, po ktorom budú opäť spolu. Učeníci cítili fyzickú i mentálnu odlúčenosť už od samého počiatku, čo je prirodzené, ak sa človek na niekoho totálne spolieha a ten sa zrazu stratí. Pred sebou máme Ježiša "ponoreného" do modlitby (zblíženie sa s Bohom) a učeníkov na loďke "ponorených" do trápenia sa s protivetrom a s opakom "modlitby" (odlúčenie sa od Boha, od Ježiša).
48 "Videl ich, ako sa trápia pri veslovaní, mali totiž protivietor, a okolo štvrtej nočnej stráže prichádza k nim kráčajúc po mori a chcel prejsť pomimo nich" – Ježiš "videl" až do stredu mora, čo samozrejme "ľudsky" nie je možné. Bola úplná nočná tma, ktorá človekovi neumožňovala vidieť na pár krokov, nie to ešte do diaľky. Ježiš však, "ako orol bdel nad svojím hniezdom" (por. Dt 32, 11). Ten, ktorý "videl do stredu mora", začal kráčať po mori, čo je pre obyčajného človeka takisto nemožné.
Ťažká situácia, v ktorej sa ocitli učeníci, nebola až tak ohrozujúca, aby potrebovali okamžitú pomoc a zachraňujúci zásah. Okamžitá a veľmi rázna pomoc bola potrebná, keď učeníci v už potápajúcej sa loďke zobudili spiaceho Ježiša (por. Mr 4, 35-41). Ježiš pozoruje učeníkov, ako sa trápia pri veslovaní (doslova ako sa mučia, trýznia, sužujú). Je to dôkaz toho, že Boh nás nikdy nenecháva samých, neodvracia od nás hlavu, vždy nás sleduje a vidí každé naše trápenie. Boh nezabúda na nikoho, kto dúfa v neho. Cirkev nikdy nebola Pánom opustená.
Úplnú, až detskú dôveru a trvalú odovzdanosť do Božích rúk si treba dennodenne obnovovať a prehlbovať, lebo z nej a v nej veriaci človek žije.
"Okolo štvrtej nočnej stráže" – Starý zákon uvádza len tri nočné stráže. Rozdelenie noci na štyri stráže bolo prevzaté z rímskeho počítania. Štvrtá stráž trvala od tretej do šiestej hodiny ráno. Je to kritický čas vyčerpanosti a úplnej únavy pre toho, kto celú noc nespal (bdel, namáhal sa). Čas štvrtej stráže, je čas najhustejšej tmy, počas ktorej začne prichádzať čas ranného úsvitu. Je to zároveň aj symbolický čas osobitnej Božej blízkosti a pomoci. Platí to predovšetkým pre toho človeka, ktorý zavčasu (počas štvrtej stráže) vstáva a modlí sa; veľa obetuje, aby veľa získal (por. Mr 14,35; Ex 14,24; Iz 17,14; Ž 46,6). Nakoniec, je to pravdepodobne aj čas Ježišovho zmŕtvychvstania.
"Kráčajúc po mori" – Ježiš týmto neslýchaným konaním dokazuje absolútnu suverenitu a moc nad všetkým, čo bežného človeka presahuje či ohrozuje (por. Ž 77,20; Iz 43,16; Jób 9,8; 38,16). Ten, ktorý uprostred mora, za silnej búrky spal (por. Mr 4,38), ten teraz kráča po mori. Ani hlbiny, ani priepasti, ani výška, ani šírka, ani živly, ani búrka, ani vietor, nič stvorené nemôže mať moc nad svojím Stvoriteľom.
"Chcel prejsť pomimo nich" – Dá sa to preložil aj ako "chcel ich predísť". Boh neustále obchádza "okolo" nás (por. Ex 33,22), je blízko každého človeka, len to robí tak, aby nenarušil našu slobodu, aby človek nikdy necítil "tlak", nútenie, priame (a možno aj nechcené) skríženie svojej vlastnej cesty.
Ak Boh "obíde" človeka, to môže znamenať aj to, že sa nad ním zmiloval a zachránil ho tým (por. Ex 12, 13).
Čitateľ textu očakáva okamžitú a automatickú záchranu učeníkov, ale – na veľké prekvapenie – Ježiš chce "prejsť pomimo nich". Prečo? A kam by išiel, keby si Ho nevšimli? Zasiahol by vôbec? Kto si pri týchto úvahách nedá pozor, bol by presne taký istý ako učeníci; ukázal by, že nič nechápe a že zmýšľa iba úplne ľudsky. Aj čitateľ textu sa spolu s učeníkmi musí z prirodzenej roviny dostať do roviny Božieho zmýšľania a konania.
49 "Oni, keď ho uvideli kráčať po mori, sa nazdali, že je (to) mátoha, a skríkli" – Udalosť odzrkadľuje neschopnosť človeka zachytiť Boha, ktorý práve "prechádza okolo" (por. Jób 9,11). Ani učeníci neboli pripravení na Ježišovo náhle zjavenie sa (epifániu) a zľakli sa Ho ako "mátohy" (gr. "fantazmá"), ktorej sa nedá rozpoznať pravá tvár, ktorá naháňa hrôzu, spôsobuje chaotický, panický strach a privádza k nekontrolovaným výkrikom. Ak nedokázali Ježiša rozpoznať v takejto podobe, ako Ho neskôr rozpoznajú v Eucharistickom chlebe? (por. Mr 8,14-21). A ako Ho spoznajú zmŕtvychvstalého? (por. Lk 24,39). Nutne budú potrebovať terapiu slepoty a hluchoty svojho srdca. Nutne budú potrebovať dary Ducha Svätého, ktorý ich konečne naučí všetko.
Atmosféra nabitá strachom v tomto bode vrcholí, ale čoskoro sa začne rozuzľovať a príde hlboká úľava.
Učeníci ešte nedokázali vidieť "srdcom", preto nerozpoznali Ježišovo "telo" (por. 1 Kor 11,29).
"Skríkli" – Strach je znepokojujúci pocit (emócia) z blížiaceho sa zla (nebezpečenstva). Je to veľmi nepríjemná, až bolestivá emócia a neraz ju sprevádzajú aj také znaky, ako je napr. pot, chvenie sa, zmeravenie, zrýchlenie dýchania, búšenie srdca, rýchly útek, ale aj krik. Najvyšším stupňom prejavu strachu môže byť až smrť, úmrtie od preľaknutia. silné vydávanie nekontrovaného kriku, doslova revu, vresku, ryku, dokazuje krajnú situáciu, kedy človek nadobudol pocit, že sa obávanému zlu už nedokáže vyhnúť a pohltí ho.
50 "Všetci ho totiž videli a vydesili sa. On ich hneď oslovil (prehovoril s nimi) a hovorí im: "Majte odvahu, ja som (to), nebojte sa" – Všetci Ho videli a všetci si mysleli, že je to mátoha; ani jeden z nich Ježiša nerozpoznal. Nebol to Ježiš, ktorý bol až príliš zastretý, ale zastreté boli ich oči, ktoré sa nedokázali pozrieť dostatočne pozorne.
Ježiš sa im dáva spoznať najprv prostredníctvom svojho "hlasu" (por. Zjv 1, 12). Ježiš ich "oslovil, prihovoril sa im", čo by im malo stačiť na upokojenie. Je nepodstatné, čo Ježiš povedal; hlavne, že to bol "Jeho" hlas.
Až trojnásobné použitie slovesa "vidieť" (verš 48, 49, 50) vyostruje napätia a chaos až na maximum. Vidieť ešte zjavne nestačí; treba spoznať, a to je v duchovnom živote otázka srdca.
"Majte odvahu" – Je to opak strachu. Strach bráni zrelosti, spôsobuje nezdravé závislosti a pripútanosti. Podstatou strachu je lenivosť, tzv. "acedia" (opak činorodosti). K naplneniu najvyšších túžob je potrebná aktívna angažovanosť, vydávanie energie, obeta, drina, námaha. Je to aj zmena doterajšieho života, ktorej sa človek už vopred bojí. Strach dáva radšej prednosť žalostnému stavu, samote, rozpadu vzťahu, hriešnosti, namiesto toho, aby sa človek hrdinsky postavil čelom k ťažko prekonateľným prekážkam a nezastavil sa, kým ich všetky neprekoná.
Je to výraz, ktorý sa opakuje napr. aj pri zázračných uzdraveniach (por. Mr 2,5; 5,36; 10,49; Mt 9,2.22; alebo Sk 23,11). vzťahuje sa na bázeň (prirodzenú hrôzu), ktorá je následkom prekvapivého, neočakávaného Božieho zásahu, zázraku, zjavenia.
"Ja som (to)" – "Ja som", po grécky "ego eími". Keď sa Mojžiš pýtal Boha, čo má povedať ľudu, kto ho posiela, aké má meno, Boh Mojžišovi odpovedal: "Izraelitom povieš: ´Ja som´ (ego eími) ma k vám poslal" (por. Ex 3, 14).
Ja som, ja existujem, je teda "Božie meno", titul Božej existencie, Božie bytie v prísnom slova zmysle.
Tu použité "ego eími" ešte nemusí (ale môže) znamenať, že by sa ním Ježiš bezvýhradne stotožnil s menom Boha (por. aj Jn 8,58) a prehlásil by sa za Božie bytie (za Boha samotného).
V Biblii je "ego eími" viackrát použité aj ako praobyčajné a číro ľudské "ja som", napr. od narodenia slepý tvrdil: "ja som" (ego eími), hoci jasne nie je žiadnou Božskou osobou. Kto môže vidieť v tme až do stredu mora? Kto môže kráčať po mori? Kto môže utíšiť vietor? Obyčajný človek? Marek, na rozdiel od Mt 24,5 a Lk 24,39, nepoužíva formulu "ego eími" pre zmŕtvychvstalého Ježiša, čo je dôkazom Božej moci dokonca aj nad smrťou (človek sa od Ježišovho zmŕtvychvstania už nemusí báť smrti).
V každom prípade sa Ježiš s Bohom neraz a nepopierateľne stotožňuje a môže tomu tak byť aj na tomto mieste, hoci to z textu explicitne nevyplýva.
"Nebojte sa" – V strachu, v ktorom sa učeníci náhle ocitli, bolo toto slovo najvyššou a zaručenou útechou. Výzva nemať strach sa môže chápať v dvoch rovinách. Nemáme sa báť toho, čo sa už udialo (človek zhrešil, niečo pokazil, ochorel, niečo stratil, má výčitky svedomia) a ani toho, čo ešte len príde (obava z nepoznaného, obava o budúcnosť). Pravá a Bohom daná láska nutne vyháňa všedný ľudský strach, v ktorom absentuje uzdravujúca dôvera a posilňujúca odovzdanosť do Božích rúk.
Po "ego eími", po prekvapivom zjavení sa Boha ľuďom, zvyčajne nasleduje výzva nemať strach (por. Ž 115,9; 118,5; Iz 41,4; 44,2). Boh je niekto, kto je vopred absolútne nepoznaný, je v Ňom "hrôza" (šok, prekvapenie), ale netreba sa Ho báť.
51 "Nastúpil k nim na loďku a vietor prestal a (oni) veľmi v duchu žasli" – Ježiš nastúpil na loďku, čím zaručil jej bezpečnú stabilitu i na rozbúrenom mori. hrôza je definitívne preč. Ak vietor zrazu prestal, je to ďalším, v poradí už tretím, znakom "vyššej" moci, ktorá sa v texte nedá prehliadnuť.
Náhle Božie vyslobodenie z náhleho ohrozenia a nebezpečenstva len dotvrdzuje fakt, že Boh je pre človeka naozaj "prvá pomoc", je vždy nablízku a vždy pripravený "včas zachrániť".
Prítomnosť Boha nie je (nutne) koniec zla. tu na zemi ani Božia prítomnosť nezaručuje neprítomnosť zla. Úplná absencia zla je iba v nebi, iba v Nebeskom kráľovstve (kde sa už slobodná vôľa nemôže rozhodnúť pre zlo), do ktorého všetci smerujeme.
"V duchu žasli" – Božia prítomnosť "vyháňa" zo srdca človeka nepriateľský a znepokojujúci strach; "napumpuje" dušu stavom pokoja, čo je dostatočný dôvod na úľavu, úžas a vďaku. Vojna vášní, žiadostivosti, citov a pocitov bijúcich sa vo vnútri človeka, vojna okolitého sveta, najrôznejšie pasce pokušení od Zlého, to všetko končí ("začne končiť") v okamihu, keď do žitia "vstúpi" Ježiš a nastane ticho od každej sily odporu.
Učeníci "žasli" aj preto, lebo sa im v okamihu blahodarnej úľavy "vynoril" v mysli aj predošlý zázrak rozmnoženia chlebov a nasýtenia tisícového davu ľudí. Človek takto zasiahnutý Božou mocou žasne a neraz sa nevie ani nadýchnuť.
Úžas (byť bez seba) je zvyčajnou reakciou na mnohé Ježišovej zázraky (por. napr. 2,12; 5,42).
52 "Nepochopili totiž (to) s chlebmi, ale ich srdce bolo zaslepené" – Pôvodné grécke sloveso hovorí, že ich srdce bolo "zatvrdnuté", čiže neschopné pochopiť, prijať, správne cítiť a vnímať. "Zatvrdnuté srdce" je typickým rysom Ježišových nepriateľov; tí majú "srdce z kameňa". Srdce neschopné sa stane aj srdce nepriateľské a "zatvrdnuté" srdce bude nakoniec aj príčinou Jeho násilnej smrti.
Učeníci nechápali, mali otupené srdce, chýbal im Boží pohľad na veci. Nie preto, že by boli zlí, zlomyseľní, úmyselne falošní, že by nechceli. Ešte neboli vyzretí "vo viere". Ježiš im nepriamo dokazuje ich "nevieru", ktorú si Ježiš vyžaduje od každého svojho nasledovníka. Ježiš vie, že slabá, nestála viera spôsobuje rôzne náboženské ilúzie a "kúzelné" sklamania z Boha. Preto pozýva všetkých ku skalopevnej a nepretržitej "viere", ktorá si aj v krajných situáciách dá pozor na "mátohy".
Ježiš im chce vymeniť, premeniť srdce (por. Ez 36,26). Človek si musí nechať "pracovať" so srdcom, lebo v ňom sídli prvý život. Mnohí majú už vopred "strach" zo zmeny, z premeny svojho vnútra a radšej zostanú pri starom "srdci". Tento posledný verš ukazuje, že i napriek fyzickému návratu Ježiša k učeníkom, oni sú ešte stále od Neho "oddelení" svojou zaslepenosťou. Úžasné je, ako Ježiš s nimi pomaly, trpezlivo pracuje a podáva im "pokrm pravdy" podľa toho, ako vnútorne rastú a ako v nich rastie schopnosť prijímať Božie veci. my už vieme, že čoskoro sa všetko zmení a stanú sa z nich neotrasiteľné stĺpy viery.
Grécko-rímska mytológia
Grécky boh Poseidón a rímsky boh Neptún, vládcovia morí a vôd, sa na svojich zlatých vozoch mohli pohybovať po hladine morí bez toho, aby sa ponorili. Obidvaja mohli more utišovať i búriť. Schopnosť chodiť po vode sa pripisovala aj iným mýtickým postavám (napr. Herkulesovi, Poseidónovým synom), ale aj niektorým starovekým kráľom. Je to ukážka vrcholnej moci, ktorá už nie je ľudská. Ježiš však chodí po mori pešo, bez zlatého voza. Ježiš nikdy nešiel po mori tak ako grécki bohovia, ktorí pri svojom prechode po mori spôsobovali iba hrôzu a strach. Ježiš ide nad vodami, aby utíšil, upokojil, kráča s pokojom. Ježiš nemá v ruke vladársky trojzubec, ktorým by vyvolal búrku či zemetrasenie ako Poseidón. Ježiš teda zjavne presahuje Poseidóna i Neptúna; nahrádza týchto vymyslených bohov pravým Bohom, ktorý prichádza s posolstvom pokoja a bezpečia.
Ježiš nikdy nemal žiadnu politickú moc, a predsa je najvyšším vladárom.