Biblická hodina č. 43

Neresti nášho nečistého srdca

(Mr 7, 14- 23)

 Otázka položená v 5. verši: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov?“  –  dostáva svoju skutočnú odpoveď až v 15. verši: „Nič, čo zvonka človeka vchádza doňho, nie je také, že ho môže poškvrniť“. Voľnejšie povedané: „Nedržia sa obyčaje otcov, lebo sa nemusia, lebo tieto obyčaje otcov by ich naviedli na také zmýšľanie, od akého ich musím uchrániť, na falošnú, nepravdivú nábožnosť.“

Musíme si uvedomiť, že predpisy o rituálnej čistote a zákon o zachovaní soboty (šabatu) patrili k pilierom židovského náboženstva a ak Ježiš napadá tieto starobylé tradície, to znamená, že prináša naozaj niečo celkom nové, čo tu doteraz ešte nebolo.

14 „Znova si povolal zástup a hovoril im: „Vypočujte ma všetci a pochopte.“ – Konfrontačný dialóg s farizejmi a so zákonníkmi sa skončil. Nevedno, či sa touto nečakanou „sprchou výčitiek“ všetko skončilo, alebo si títo muži ešte niečo povedali.  Je málo pravdepodobné, že tí, ktorí za Ježišom prišli až z Jeruzalema, sa po tejto „prehre“ vrátili domov.

„Znova si povolal zástup a hovoril im“ – Typická Markova vsuvka, ktorou formálne uzatvára predošlý dej a zameriava celú pozornosť na to, čo bude nasledovať.

„Zástup“ – „Zástup“ bol naposledy spomenutý v 6,45. Teraz Ježiš opäť uvádza na scénu všetkých poslucháčov, celý zástup, nielen farizejov a zákonníkov. Už o malú chvíľu, vo v. 17, Ježiš opäť zanecháva „zástup“, utiahne sa do súkromia, do domu „preč od zástupu“. Tam budú už iba Jeho učeníci.

„Vypočujte ma všetci a pochopte“ – Pozvaní, zavolaní sú „všetci“ (gr. „pantes). Ježišova výzva, ktorá má formu príkazu pre „všetkých“, cieli na dôsledné „počúvanie“ a na následné správne „pochopenie“. Ťažko nájsť výstižnejšiu vetu, ktorá by viac dokazovala skutočnosť, že Ježiš je učiteľ, ktorý „všetkým“ sprostredkúva pravé a neomylné Božie slovo. Ježišova učiteľská autorita je tak silná, že zanecháva za sebou všetkých ostatných „oficiálnych“ učiteľov a aj všetko ich doterajšie učenie, ktoré sa židovskému národu prezentovalo celé stovky rokov. Zvolanie: „Vypočujte ma všetci a pochopte“ naplní človeka pozornosťou a očakávaním, čo bude nasledovať.

15 „Nič, čo zvonka človeka vchádza doňho, nie je také, že ho môže poškvrniť, ale to, čo vychádza z človeka, je to, čo poškvrňuje človeka.“ – Farizeji boli zrejme úplne presvedčení o tom, že „poškvrnené“ ruky naozaj prenášajú „nečistotu“ aj na jedlá, ktorých sa „nečisté“ ruky dotknú. Ak potom človek nechá takéto jedlo vojsť do seba, celý sa potom stáva nečistý, čo bol v skutočnosti veľký problém. Obradne nečistý bol vylúčený zo spoločného života, čo bol veľmi krutý trest. Ježiš protirečí tomuto presvedčeniu a argumentuje tým, že „nečisté“ vonkajšie veci (napr. ruky) nemajú nijakú silu urobiť človeka „nečistým“ aj v jeho vnútri. Platiť by to potom malo aj opačne. Čisté vnútro, čisté srdce, by automaticky malo „očistiť“ aj vonkajšok (aj ruky), čo je nezmysel. Táto veta je centrálna pre celý odsek (7, 1-23) a zároveň aj dôležitá časť celého Evanjelia. Ježiš v tejto vete predkladá „všetkým“ úplne nové chápanie základných náboženských pojmov. Skryté vnútro, utajené svedomie, neviditeľné srdce, čiže tá najvnútornejšia podstata človeka je už „vopred“ zlá, nečistá, poškvrnená, a preto odtiaľ vychádzajú na povrch aj „nečisté“ myšlienky, slová, skutky. O svojej čistote či nečistote sa človek rozhoduje sám a výlučne iba v skrytosti svojho vlastného vnútra, na základe svojho vnútorného žitia, do ktorého „vidí“ jedine Boh. Každé, akékoľvek zlo vychádza výlučne z (niektorého) ľudského vnútra, a to preto, lebo dotyčná osoba niektoré (alebo všetky) „vonkajšie“ veci užíva nesprávne.  Stane sa, že veci mu už neslúžia k hlavnému cieľu, ktorému je všetko podriadené. Ak nám niečo neslúži k aplikácii veľkodušnej lásky k Bohu či k blížnemu, ale „pomôže to iba nám“, napr. k pýche, k lenivosti, k porovnávaniu sa s druhými, k nečinnému pohodliu, k márnivosti, k sebectvu, a podobne, – to je zlé užívanie svojej osobnej slobody, to je užívanie hmotných vecí v neprospech človeka, to je podklad pre otrockú závislosť od hmotných vecí.

„Poškvrniť“ – Predpisy o obradnej čistote (por. Dan 1,8) boli v Ježišovej dobe všetkým dobre známe a ich dodržiavanie sa považovalo za samozrejmosť. Prvotná, pôvodná predstava o čistote či nečistote nebola spojená s ničím povrchným a viditeľným; bola to skôr „mystika“. Sféra „čistého“ sa chápala ako sféra „života“ a sféra „nečistého“ ako sféra „smrti“. Predpisy o čistote najprv platili iba pre službukonajúcich kňazov, až neskôr – vďaka agilnej nábožnosti farizejom – nadobudli všeobecný charakter zaväzujúci a platný pre všetkých. Ježiš nevyhlasuje predpisy o čistote za nezmyselné, ale poukazuje na Boží stvoriteľský akt, v ktorom všetko to, čo Boh stvoril, je dobré a čisté (por. Lk 11, 40-41). Boh si praje, aby celý človek bol čistý a svätý, čo však nijako nezávisí od vonkajších aktivít, napr. od toho, čoho sa ruky človeka dotknú a čoho nie. Ježiš zameriava celú pozornosť na skryté vnútro človeka, na srdce, v ktorom prebiehajú všetky naše rozhodnutia a v ktorom sa prežíva celá naša „sloboda a zodpovednosť“. Nečistota, ktorá „poškvrní, znečistí“ človeka, je vždy výsledkom slobodného rozhodnutia človeka, ktoré urobí najprv vo svojom skrytom vnútri a až potom sa dostane na povrch, do konkrétnych myšlienok, skutkov či slov. Až takáto „skutočná nečistota“ vystavuje človeka nebezpečenstvu „smrti“, robí ho „hriešnym“, neschopným milovať Boha z celého srdca.

16 Textová kritika vypúšťa tento verš: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva“, a to preto, lebo väčšina dôležitých rukopisov ho nemá (túto vsuvku nemá ani paralelné miesto u Matúša). Jedná sa o verš, ktorý sa u Marka v rovnakom znení nachádza aj na iných miestach (por. 4,9.23) a aj u iných evanjelistov. Jedná sa pravdepodobne o dodatočnú vsuvku, ktorá mala ešte viac zvýšiť pozornosť poslucháčov.

17 „Keď vošiel do domu preč od zástupu, pýtali sa ho jeho učeníci na ten výrok.“ – zástup pozostávajúci výlučne zo židovských poslucháčov Ježiš opúšťa a necháva ich „vonku“, zatiaľ čo On vstupuje „do vnútra“, do domu. Nevieme, do akého domu Ježiš vstúpil, ale vstúpil tam spolu so svojimi učeníkmi, a tí sa Ho v uzavretom kruhu pýtajú na zmysel podobenstva.

„Výrok“ – Tu použité grécke slovo „parabolé“ sa najčastejšie prekladá ako „podobenstvo“ (parabola), ale aj preklad ako „výrok“ je správny. Jedná sa o „výrok“, ktorý obsahuje dôležitú múdrosť a ponaučenie. V evanjeliách nachádzame aj iné preklady slova „parabolé“, ako napr. „príslovie, obrazné slovo, tajuplná reč, pravidlo, príkladné rozprávanie.

18 „Hovorí im: „Teda aj vy ste (tak veľmi) nechápaví? Nerozumiete, že nič, čo zvonka vchádza do človeka, ho nemôže poškvrniť.“ – Ježiš tu obviňuje svojich učeníkov, ktorí veci mohli pochopiť už „vonku“, ale nepochopili. Ježišova požiadavka uctievať Boha srdcom a zároveň mať stále otvorené srdce aj pre blížneho, je podstatou „nového učenia“ a presným opakom formálneho, povrchného, neosobného a neúprimného dodržiavania náboženských tradícií. Učeníci ešte stále nechápu Ježišovo učenie. Na vine nie je chabá bystrosť rozumu, lež zatvrdené srdce. Nepochopili zázrak rozmnoženia chlebov (por. 6,30-44), Ježiša si zamenili za mátohu (por. 6,52) a aj tu dokazujú, že ešte stále nechápu.

19 „Lebo nevchádza do jeho srdca, ale do brucha a vychádza do stoky?“ Tým vyhlasuje za čisté všetky potraviny.“ – V tomto verši nachádzame neskorší redakčný dodatok (vyhlasujúc za čisté všetky potraviny). Jedná sa o veľmi dôležitý dodatok, v ktorom sú akékoľvek potraviny (a aj všetky ostatné stvorené veci) definitívne vylúčené zo sféry znečistenia vnútra človeka. My dnes vieme, že kardiovaskulárny a tráviaci systém sú od seba striktne oddelené, ale v tej dobe anatomické znalosti bežní ľudia nemuseli mať až tak jasné a automatické. Ježišovo vysvetľovanie sa nám dnes môže zdať až smiešne, ale v tej dobe Ho všetci počúvali so záujmom a premýšľali nad Jeho slovami. Jedlo nevchádza do srdca, ale do brucha a potom je vylúčené von do „stoky“, čo zodpovedá prirodzenému priebehu trávenia jedla v ľudskom organizme. Stoka je otvorený alebo zatvorený kanál, ktorý odvádza dažďovú alebo odpadovú vodu, kal a iné odpadové nečistoty. Ak niečo nevojde do srdca, nemôže ho poškvrniť. Je jedno, či si človek jedlo (i iné veci) rozdelí na čisté a nečisté a rozlišuje medzi nimi; do srdca človeka sa nijako nedostáva ani jedno, ani druhé. Čisté a nečisté môže byť jedine srdce, čím Ježiš veľmi silno narúša doterajšie židovské zmýšľanie. Srdce sa tu chápe nie ako životu dôležitý orgán, ale ako „duchovná“ časť nášho ja, v ktorej sa rodia všetky naše túžby konať dobro alebo zlo. Srdce je „miesto“ nášho chcenia, snaženia, cítenia. Jedlo a ani nič iné „zvonka“ sa ho nijako nedotýka.

20 „Hovoril totiž: „Čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka.“ – Sv. biskup Augustín napísal: „Miluj a rob, čo chceš!“ Naše srdce je buď osvietené čistou láskou alebo zaslepené sebectvom. Súdení budeme nie podľa počtu skutkov, ale podľa „počtu“ lásky v nich. Mnoho dobrých skutkov sa urobí nie z čistej lásky, ale z vypočítavej potreby, aby nás iní chválili. Lenže Evanjelium nás učí žiť nie pred zrakom ľudí, ale pred zrakom Božím. Touto vetou Ježiš nepriamo začína zoznam ľudských nerestí. Symbolický zoznam dvanástich nerestí predstavuje obraz všetkých možných nerestí a ich sídlom sa stáva tajomné ľudské srdce. Srdce človeka je stredom i zdrojom všetkých negatívnych vášní, označených ako „hriech“. Samozrejme, je tu vymenovaný iba zlomok ziel, ktorých je človek v skutočnosti schopný.

21 „Lebo zvnútra, zo srdca ľudí, vychádzajú zlé úmysly: smilstvá, krádeže, vraždy.“ – Všetko to, čo poškvrňuje človeka, je už v jeho srdci. Nečistým sa stáva v okamihu, keď neresti usadené v srdci vychádzajú na povrch, von, keď sa stávajú realitou v konkrétnej myšlienke, slove, v skutku. Katalóg nerestí sa nachádza iba tu u Marka a u Matúša (Mt 15, 18-19). „Zlé úmysly“, ktoré sa spomínajú v úvode, zhŕňajú dokopy všetky neresti. Zlé úmysly nemajú svoje sídlo v hlave, ale v srdci, ktoré je „kamenné“ (por. Ez 11,19; 36,26). Zlý úmysel, zlá myšlienka nutne „splodí“, – skôr či neskôr, – aj zlé skutky prejavené navonok.

22 „Cudzoložstvá, hrabivosť, nešľachetnosť, úskočnosť, bezuzdnosť, závisť, rúhanie, spupnosť, nerozumnosť.“ – Všetky neresti sú tu zoradené asyndeticky (bez spojky). V gréckom texte je prvých šesť nerestí v množnom čísle a ďalších šesť v jednotnom čísle. Nakoľko prvým základom všetkého morálneho konania človeka je Dekalóg (Desať Božích prikázaní), nejaký striktný poriadok vychádzajúci z Dekalógu v tomto zozname nevidieť.

„Smilstvá, krádeže, vraždy“– V Jer 7,9 sa priestupky krádeže, vraždy, cudzoložstva a falošná prísaha počítajú k štyrom hlavným hriechom. Ježišov katalóg sa teda začína tými najväčšími priestupkami proti prikázaniam, ktoré sa nachádzajú na druhej Mojžišovej tabuli (prvá Mojžišova tabuľa obsahuje tri prikázania vzťahujúce sa na postoj človeka voči Bohu a druhá tabuľa obsahuje sedem prikázaní vzťahujúcich sa na postoj človeka voči človekovi, voči blížnemu).

Istým druhom smilstva je aj „cudzoložstvo“ (manželská nevera), ktoré je spomínané ako štvrté v poradí.

„Hrabivosť“ – Chamtivosť a lakomstvo je koreňom všetkých krádeží. Túto neresť nachádzame opakovane citovanú spolu s pojmom „nešľachetnosť“. Je to prvý nepriateľ čistej lásky.

„Nešľachetnosť“ – Zlomyseľnosť. Táto neresť uzatvára prvú šestku nerestí, v pôvodnom texte uvádzaných v množnom čísle. Je to „mravná nepoužiteľnosť“, čiže „všeobecná skazenosť“, ktorá vychádza predovšetkým z telesnej žiadostivosti a z nenásytnej túžby po peniazoch, po majetku.

„Úskočnosť“ – Klamstvo. Týmto pojmom sa začína druhá časť katalógu nerestí a všetky sú uvádzané v jednotnom čísle. Sú to skôr postoje, nie konkrétne skutky. Úskočnosť je čosi ako zákernosť, falošnosť, ľstivosť, veľmi nebezpečný postoj človeka voči človeku, v ktorom sa hnusné zlo maskuje za dobro.

„Bezuzdnosť“ – Necudnosť. Je to sexuálna úchylka, kedy sa človek (svoje telo) vystavuje výstrednosti, neviazanosti, roztopašnosti. Je to morálne padlý človek, ktorý má rád hýrenie, pôžitkárstvo, nespútanosť.

„Závisť“–Je to neprajníctvo, nepriazeň (lat. invidia). Grécky text ju vyjadruje slovným spojením „zlé oko“ ako protiklad „dobrému oku“ (por. Prís 22,9; Sir 35,10), s ktorým je spojená štedrosť, úprimnosť, dobroprianie. Židovskí rabíni pripisovali „zlému pohľadu“ až smrtonosný účinok. Závisť robí celého človeka zachmúreným, nepríťažlivým. Je sestrou žiarlivosti a nenávisti.

„Rúhanie“–Tzv. „blastfémia“. Označuje aj osočovanie, ohováranie, (verejné) urážanie, tupenie, hanenie, ponižovanie druhých ľudí, ale najmä kliatie, zlorečenie, pri ktorom sa používa Božie meno.

„Spupnosť“ – Pýcha. Je to namyslenosť, povýšenectvo, hrdosť, nadutosť, prehnané sebavedomie. Najostrejšiu podobu dostáva v spojitosti s rúhaním, lebo „namyslený“ sa ani Boha nebojí.

„Nerozumnosť“ – Je to hlúposť, bláznovstvo, pochabosť, sprostosť. Je to zatemnený pohľad na skutočnosť. Nerozumný, hlúpy či blázon je človek, ktorý nepozná Boha, zabúda na neho alebo ním pohŕda (por. Žalm 10,34; 14,1). Je to tvrdohlavý a zaslepený človek, ktorý už nerozlišuje dobro od zla. Je to posledná neresť v Ježišovom zozname, ktorá je asi najhoršia zo všetkých.

23 „Všetky tieto zlá vychádzajú zvnútra a poškvrňujú človeka.“ – Je jasné, že tu ide iba o „náčrt“ možného zla; v žiadnom prípade tu nemáme vyčerpávajúci zoznam všetkých zlých skutkov človeka. Preto sa v poslednom verši, po zúženom výbere ziel, opäť zdôrazňuje vnútro ako zdroj všetkého zla. Nečistota je rovná zlu, preto má byť odstránená, vykorenená zo srdca človeka. Tento verš uzatvára celý blok (7,1-23), ktorý pojednáva o „čistote srdca“ (nielen túto časť od 7, 14-23). Zo všetkého najdôležitejšie je ľudské srdce; v ňom sa možno uzatvoriť pred Božím slovom a mať ho otupené alebo v ňom môže nastať aj úplné otvorenie a odovzdanie sa Bohu (por. 12,30-33).

Prví púštni otcovia vytvorili takisto „zoznam základných nerestí“, ktorý obsahuje „iba“ osem nerestí (Ježiš ich vymenoval dvanásť). Tento zoznam sa neskôr stal podkladom pre pápeža sv. Gregora Veľkého, ktorý nakoniec ustanovil ešte menej, iba „Sedem hlavných hriechov“ (pýcha, lakomstvo, smilstvo, závisť, obžerstvo, hnev, lenivosť), ktoré nám zostali zachované v pôvodnej forme až dodnes, a ktoré de facto zahŕňajú v sebe aj všetky ostatné neresti (možno aj preto „iba“ sedem, lebo je to biblické číslo plnosti). Zaujímavé je, že tieto zoznamy nerestí sú celkom iné, ako Ježišov zoznam, hoci Božie slovo na tieto ostatné neresti, ktoré Ježiš implicitne nespomína, nezabúda a spomína ich na rôznych iných miestach.

Základné neresti prvých púštnych otcov sú:

1. „Gastrimargia“ – „Šialenosť brucha“, žravosť, obžerstvo, (lat. gula), nemierne konzumovanie jedla, nápojov a iných látok (alkohol, drogy, cigarety). Je to nesexuálny pôžitok vyplývajúci z nespokojnosti so sebou samým.
2. „Porneia“ – Smilstvo (lat. luxuria). Je to od slovesa „pornei“, čiže „obchodovať“; je to akoby „biznis“, „kupčenie“ so svojou a s cudzou intímnou sexualitou, ktorá je veľkým Božím darom pre zachovanie ľudského života na zemi. Smilstvo vyplýva z neovládanej telesnej žiadostivosti, ktorá má korene najmä v psychicky nezvládnutom pocite samoty a opustenosti. Cudzoložstvo sa týka výlučne manželskej nevery.
3. „Philargyria“ – Lakomstvo (lat. avaritia), doslova „láska ku striebru“, k peniazom. Je to slepá túžba mať prebytok hmoty s chorobnou neochotou podeliť sa o ňu. Je to modloslužba, ktorou si človek vytvára svojho boha a sám sa robí bohom. Výsledkom je sebaklam, v ktorom si človek prepojí hmotu so šťastím, čo má za následok úpadok duchovných túžob. Chamtivosť je najplodnejšia matka zla a zatratenia.
4. „Orgé“ – Hnev (lat. ira), vnútorný odpor, ktorý vyplýva z mentálnej frustrácie a zatemňuje cítenie voči iným. Hnev búra vzťahy, neraz končí vraždou či samovraždou. Je to zmija, červotoč v srdci.
5. „Lypé“ – Je to smútok, mučivý pocit prázdna. Jeho obeťou býva človek, ktorý si príliš zamiluje tento svet. Svet nikoho nerobí radostným na dlhšiu dobu. Smútok zovrie svoju obeť vtedy, ak dlhodobo prevažujú negatívne pocity nad pozitívnymi či už zo seba samého alebo z okolia. Smútok sa prejavuje útlmom psychickej aktivity a znížením psychickej odolnosti. Odnožou smútku je strach. „Diastolou“ (čo zužuje srdce) je smútok a strach, zatiaľ čo „systolou“ (čo rozširuje srdce) je radosť pochádzajúca od Boha. Smútok, strata radosti, je prefíkané zlo, ktorému sa často nevedia ubrániť ani veľmi vyspelé a duchovné osoby.
6. „Akédia“ – Nedbalosť, lenivosť (lat. pigritia), nevyužívanie svojich potenciálnych schopností. Akédia môže človeka zachvátiť aj na celý život. Je to veľmi nebezpečná neresť, lebo spôsobuje mnohé choroby tela, znechucuje dušu, vyvoláva osobnostnú krízu, až depresie. Lenivosť je najsilnejší nepriateľ duchovného života; spôsobuje duchovnú slabosť. Po jej prekonaní človek poľahky prekoná všetky ostatné prekážky.
7. „Kenodoxia“ – Doslova „prázdna sláva“, pýcha (lat. superbia), namyslenosť, hrdosť. Každý prospech, zisk, úspech a dobro treba pripisovať Bohu a nie sebe. Je to ako deravá peňaženka, z ktorej „vypadne“ každý groš. Je to nebezpečná neresť, lebo svoju obeť tlačí do stále hlbšieho sebectva a samoľúbosti. Jedná sa o neodôvodnené zdôrazňovanie niektorej stránky svojej osobnosti, pričom sa fatálne zanedbávajú ostatné dôležité stránky.
8. „Hyperéphania“ – „Nafukovanie sa“, vyvyšovanie sa až do takej miery, že z človeka sa môže stať panovačný tyran, ktorý musí mať vždy posledné slovo, musí mať vždy pravdu, musí rozhodovať, ktorý stráca zmysel pre realitu. Touto neresťou bývajú napadnutí despoti, diktátori, reformátori, ľudia dychtiaci po moci. Je to priam posadnutie, v ktorom človek „zošalie“ zo seba samého.

Ježiš kritizuje dvojaké, „schizofrenické“, rozpoltené správanie človeka, pričom sa tvári, akoby sa nič nedialo. Ostro, až nemilosrdne sa pustil do farizejov, ktorých nazval „pokrytci“ a na inom mieste „obielené hroby“, ktoré zvonku vyzerajú žiarivo biele, ale vo vnútri samá hniloba a zápach (smrť). Navonok vyzerali perfektne a uhladene, no ich vnútro,– kde sídli skutočná pravda o človekovi,– bolo „plné lúpeže a zloby“. Dvojaké správanie, ktorého symbolom sa navždy stali farizeji, je človeku poznačenému hriechom celkom prirodzené.

Po dvojtvárnosti siahame všetci a celkom prirodzene, spontánne, a to najmä vtedy, ak chceme dosiahnuť nejaké vyššie ciele pred a medzi ľuďmi. Sme si totižto veľmi dobre vedomí toho, že človek vedľa mňa sa dá úspešne oklamať, uviesť do omylu, ľahko „opiť rožkom“.  V skutočnosti je to mylná cesta do záhuby. S farizejským zmýšľaním sa nedá vytvoriť hlboký a čistý ľudský vzťah a už vôbec nie s Bohom. S farizejmi sa nedá meniť k lepšiemu. Farizejovi sa nikdy a v ničom nedá veriť. Farizejstvo je škaredá falošnosť, maskovanie, lož, egoizmus a únik od pravdy. Ježiš, ktorý volá ľudí, aby sa „obrátili“ (gr. metanoia), nabáda ich v prvom rade, aby začali meniť svoje vnútro. Ak chceme, aby sme navonok pôsobili ako ľudia príťažliví, úspešní a kultivovaní, musíme to dosiahnuť nie tým, že si založíme nepravdivú masku na svoj vonkajšok, ale tým, že sa začneme meniť vo svojom vnútri. Dobrota dobrého srdca sa prejavuje okamžite a bez toho, žeby sa človek prácne o to usiloval. Dobrota srdca automaticky sála navonok. Na dobrom strome môže rásť len dobré ovocie. Je možné povešať na zlý strom aj dobré, pekné ovocie, ale keď sa pokúsime ochutnať ho, okamžite zistíme, že nie je pravé, že je to podlé klamstvo, že je to ovocie z gumy, umelé, že je mŕtvou atrapou. Žiadna maska sa nedá nosiť dlhodobo. Skôr či neskôr bude falošný človek odhalený a vzťahy k nemu sa podľa toho aj upravia (zhoršia). Takíto boli farizeji, toto sa skrýva pod pojmom „farizejstvo“, ktoré začína a žije v skrytosti ľudského srdca.