Biblická hodina č. 42

Čistota a úprimnosť srdca

 (Mr 7, 1-13)

 Evanjelista Marek umiestňuje diskusiu o obradnej čistote do okolia Genezareta, na západnú stranu Galilejského jazera, do tradičného židovského prostredia. Vážnosť problému podčiarkujú významní Ježišovi oponenti. Nie sú to len miestni znalci Písem, ale aj farizeji a zákonníci z Jeruzalema. Je to už druhýkrát, čo sa Ježiš dostáva do sporu zo zákonníkmi z Jeruzalema (por. 3,22). Nastolený problém o obradnej čistote sa vyrieši až v druhej časti textu (7, 14-23), ktorý si rozoberieme počas budúcej biblickej hodiny.

1 "Schádzajú sa pri ňom farizeji a niektorí zo zákonníkov, ktorí prišli z Jeruzalema." – Ježiš sa stále nachádza na území Galiley, zatiaľ čo Jeruzalem leží na území Judey. Text nám prezrádza, že Ježiš „pritiahol“ k sebe ľudí i z ďaleka, v tomto prípade nepriateľov, ktorí neváhali prejsť kvôli Nemu veľký kus cesty. Zákonníci (gramateis, znalci zákona) prišli až z Jeruzalema; odkiaľ prišli farizeji, z textu nie je jasné.

Farizeji Zákon dokonale zachovávajú, zákonníci ho dokonale poznajú, ale obidvaja bez „srdca“.

„Schádzajú sa“ – Sloveso „sinágontai“ (viď: „sinagóga“) má v tomto verši opačné, negatívne pozadie. Náboženskí predstavitelia sa v tomto prípade neschádzajú v dobrom, kvôli učiteľským úlohám, ale sú rozhodnutí trestať, zabíjať.

„Pri ňom“ -  Ježišovo meno sa v celej tejto udalosti nevysloví ani raz a zakaždým sa na Neho odkazuje iba pomocou osobných zámen. Nachádzame sa takmer v strede Markovho evanjelia a Ježišovo meno sa v týchto kapitolách používa naozaj zriedka. Ježiš je čitateľovi už dostatočne predstavený, zámena osôb je vylúčená, a tak si Marek vystačí iba s osobnými zámenami.

2 "Keď videli, že niektorí z jeho učeníkov jedia jedlá poškvrnenými, čiže neumytými rukami." – Je možné tvrdiť, že verše 2 (čiže neumytými) a 11 (čiže dar) obsahujú neskoršie vysvetľujúce dodatky pre nežidovskú komunitu, pre kresťanov z pohanstva.

Ježiš a Jeho spoločníci boli ostro sledovaní pravdepodobne na každom kroku. Ide o nezvyčajný stav, za zrodom ktorého nestojí neškodná zvedavosť, ale rastúca závisť a nenávisť.

Obvinení boli iba „niektorí“ z Jeho učeníkov, nie všetci. Podľa Lk 11,38 sa však podobne správal aj sám Ježiš, čiže ich „učiteľ“. Farizejom a zákonníkom išlo v prvom rade o to, aby bol pri nejakom priestupku prichytený práve On, Ježiš. Kvôli Jeho „obyčajným“ učeníkom by nikto z tak významných ľudí nestrácal čas.

„Jedlá“ – Nejedná sa tu iba o „bochníky chleba“, ale o jedlo vo všeobecnosti. Tu použité množné číslo „jedlá“ je dosť netypické; jednotné číslo „jedlo“ by bolo prirodzenejšie. Je možné, že tu použité množné číslo sa ešte prepája s predchádzajúcim zázračným rozmnožením viacerých „chlebov a rýb“ (6,30-44).

„Poškvrnenými“ – Výraz „koinos“ znamená „obyčajný“, „nie svätý“, v kultovom ponímaní „nečistý“. Je to nezvyklý a málo používaný výraz.  Evanjelista Marek používa na viacerých miestach aj prirodzenejší pojem „nečistý“,  ale zdá sa, že sa rozhodol „rezervovať“ toto označenie iba pre „nečistých“ duchov.

„Neumytými rukami“ – Nemyslí sa tu na umytie rúk z hygienických dôvodov, ale na rituálne očistenie. Doplňujúci, vysvetľujúci výraz: „čiže neumytými“ bol pravdepodobne dodaný neskôr. Ide o dodatočné a podrobnejšie vysvetlenie  starobylej židovskej praxe, ktorá by kresťanským čitateľom pochádzajúcim z pohanského prostredia nemusela byť zrozumiteľná.

3 "Farizeji a všetci Židia totiž nejedia, ak si neumyjú ruky päsťou, lebo zachovávajú podanie starších." – Spojka „totiž“ poukazuje na skutočnosť, že evanjelista Marek píše svoje Evanjelium kresťanom obráteným z pohanstva, opisuje a vysvetľuje im židovské zvyky, ktoré ako pohania vôbec nemuseli poznať. Židovská prax obradnej „čistoty“, ktorá – podľa textu - zaväzovala všetkých Židov bez výnimky, sa nezainteresovaným mohla zdať podivuhodná a nepochopiteľná. Snaha pisateľa o čo najlepšie a zároveň o čo najstručnejšie vysvetlenie problematiky je tu zjavná.

Aby všetci Židia striktne dodržiavali tieto predpisy, to bolo prakticky nemožné a najviac sa ich pridržiavali práve farizeji. Bežný chudobný ľud tomu neprikladal až takú dôležitosť. Saduceji dokonca bojovali proti prenášaniu takýchto kňazských zvykov na obyčajných ľudí.

„Farizeji a všetci Židia“ – Menovanie farizejov na prvom mieste poukazuje na ich veľký vplyv vo vtedajšom židovskom spolužití. Ich vplyv sa po židovskej vojne (66-72.po Kr.) znížil na minimum a vystriedali ich rabíni.  

„Päsťou“ - Výraz „päsťou“ je veľmi záhadný a môže to byť aj chybný pôvodný text. Niektoré rukopisy tento výraz úplne vynechávajú. Slovenský text prekladá toto slovo ako: „po zápästie“. Niektorí biblisti upravujú spôsob čítania tohto slova, čím menia jeho význam z „päsť“ na „prameň“ (ak si neumyjú ruky v prameni), a to z toho dôvodu, lebo pri obradnom umývaní sa mala používať čerstvá, pramenitá, nie odstáta voda. Slovo „päsťou“ môže byť aj skrátený výraz na „rukou plnou vody“.  Nevieme, ktorý text a preklad je naozaj správny.

„Podanie starších“ – Podanie, čiže „obyčaje, tradície“, ktoré sa ústne podávali ďalším generáciám skrze starších, skrze „presbyterov“, skrze vážené a vzdelané osoby, sa ukázalo ako geniálna forma zachovania Tóry (Zákona) medzi ľuďmi, ktorí nevedeli a ani nemohli čítať a písať. Chybou bolo, že sa tu otvorila až príliš veľká možnosť „podania“ po svojom, podľa svojej mienky.

Slovo „podanie“ by sa mohlo preložiť aj ako „vydanie nepriateľovi, zrada“. Je to slovná hračka. Otvára sa tu možnosť čítať celú stať ako Ježišovo odhalenie, keď sa starobylá tradícia stala „zradou“ národa.

4 "Ani po návrate z trhu nejedia, ak sa neponoria, a sú mnohé ďalšie veci, ktoré prijali na zachovávanie: ponáranie pohárov, džbánov, hrncov a postelí." – Podobný „translačný, prekladový“ problém máme aj v tomto verši. Iný možný preklad je: „Ani nič prinesené z trhu nejedia, ak si to neumyjú“. Ani tu nejde o hygienickú očistu, ale obradnú. Veci kúpené na trhu by mohli byť obradne „znečistené“ napr. cez fyzický kontakt s nečistými rukami napr. pohanov.

„Ak sa neponoria.“ – Evanjelista Marek najprv použil sloveso „umyť“ (ak si neumyjú ruky päsťou), a tu je použité už iné sloveso, konkrétne „baptízontai“ (ponoriť sa do vody), ktoré sa všade inde používa na označenie obradu krstu, pre pomenovanie prvej a základnej sviatosti uvádzajúcej do kresťanského života. Je málo pravdepodobné, že sa bežní ľudia naozaj zakaždým „ponárali“ do vody, že by sa zakaždým „vykúpali“, ale niektorí to určite robili na znak odlíšenia sa od pohanov. Aj tu sa môže jednať o slovnú hračku autora. Evanjelista Marek sa možno snaží o vznik otázky, ktoré „ponorenie“ (či to židovské obradné umytie alebo kresťanské pokrstenie) prinieslo skutočné „očistenie srdca“.

„Ktoré prijali na zachovávanie.“ – Ktoré prijali s povinnosťou zachovávať. Od slobody odišli k otroctvu, k povinnosti s prísnym trestom za jej porušenie. Niečo sa musí alebo nesmie, ale nikto nevie, čo a komu tá prísna „poslušnosť“ naozaj prinesie.

„Pohárov, džbánov, hrncov a postelí.“ – Niektoré rukopisy posledný výraz „postelí“ vynechávajú; možno aj preto, aby sa bývalým pohanom židovské zvyky nezdali až príliš zvláštne a neobvyklé. Umývanie pohárov, džbánov a iných nádob je dávnou starobylou požiadavkou (por. Lv 11,32; 15,12). Spôsob ich očisťovania bol presne predpísaný a regulovaný farizejskou tradíciou (Mt 23,25-26). Spôsob čistenia bol rozdielny podľa toho, či to bola nádoba drevená, kožená, kostená, sklenená alebo hlinená.

„Postelí“ – Jednalo sa buď o „pohovku“, na ktorej sa počas jedla mohlo ležať alebo sedieť, alebo to mohli byť aj nosidlá pre chorého, alebo aj celkom obyčajná rohožka, na ktorej bežní ľudia spávali. V kontexte sa môže jednať aj o úmyselnú iróniu, že dokonca ešte aj lôžko sa musí obradne očistiť.

5 „Pýtali sa ho farizeji a zákonníci: „Prečo sa tvoji učeníci nesprávajú podľa podania starších, ale jedia jedlo poškvrnenými rukami?“ – Doslova „nekráčajú“ podľa podania starších. Sloveso „kráčať“ bolo často používanou metaforou vo význame „žiť určitým spôsobom života, držať sa v živote nejakých zásad, zameriavať svoj život na niečo“. Áno, Ježišovi učeníci už „nekráčajú cestou“ doterajších tradícií, oni už prijali „novú cestu“, už nenasledujú „starších“, ale nového Učiteľa.

Stáť o zachovávanie tradícií predkov bolo charakteristickou črtou dobrých kráľov (napr. Ezechiáša či Joziáša), ktorí sa od tradícií neodklonili ani napravo, ani naľavo. Ak Ježiš nezachováva tradície otcov, nemôže byť „dobrým“ učiteľom a vodcom národa. Ježiš im však dokazuje, že východiskovým bodom nemôže byť tradícia predkov, ale Božie prikázanie, ktoré nemožno nikdy a nikým rušiť.

„Tvoji učeníci“ – Farizeji a zákonníci využili vhodnú príležitosť a poukázali na nežiaduci odklon „žiakov“ (učeníkov) od „podania starších“ (učiteľov). Za žiakov zodpovedá učiteľ, preto obracajú svoju výčitku rovno na Ježiša, hoci On sám nebol z ničoho obvinený.

6 „On im povedal: „Dobre prorokoval Izaiáš o vás, pokrytci, ako je napísané: „Tento ľud ma ctí perami, no ich srdce je veľmi vzdialené odo mňa.“ – Doslova: „vyslovil výstižné proroctvo“. Už dávny prorok Izaiáš (8.st.pr.Kr.) „výstižne“ označil problém, s ktorým sa veriaci ľud nikdy nedokázal vysporiadať. Zdá sa, že neúprimnosť a falošnosť padá Bohu ťažšie ako „úprimný“ (otvorený) odpor voči Nemu.

Ježišov slovný „protiútok“ „obnažuje“ skryté pokrytectvo svojich protivníkov, ktorí určite nečakali, že im Ježiš takto „naloží“.

Kľúčom celej argumentácie je srdce, ktorým každý buď prijíma alebo odmieta Božie i Ježišovo posolstvo. V skrytosti srdca prebiehali všetky konfrontácie s Ježišom (2,6.8; 11,23). Srdce mohlo byť otupené (3,5; 6,52; 8,17), no v srdci mohlo nastať aj úplné odovzdanie sa Bohu (12, 30-33). To, čo robí človeka „nečistým“, nie je vonkajšok, ale srdce. V ňom sa človek približuje alebo vzďaľuje od Boha.

„Pokrytci“ – Slovom „hypokritón“ sa označujú ľudia falošní, pretvarujúci sa. Takému človekovi nemožno dôverovať. „Hypokrités“ predstiera, klame. Farizeji a zákonníci boli Ježišom označení za „pokrytcov“ preto, lebo nahradili Boží príkaz vlastnou tradíciou, za ktorou „predstierali“ Božiu vôľu a Božie konanie. Toto farizejstvo je zlé aj tým, že oni sami boli subjektívne presvedčení o svojej bezchybnosti a o svojom správnom uctievaní Boha.

V kresťanskej terminológii sa slovom „pokrytec“ označuje aj „rúhač“, „bezbožník“, ktorý sa sám vzdialil od Boha, ktorý dobrovoľne a vedome začal porušovať Božie ustanovenia, ktorý si uvedomuje svoju „neserióznosť, falošnosť“ pred Bohom.

„Ako je napísané“ – Pôvodný hebrejský a pôvodný grécky text proroka Izaiáša sú mierne rozdielne. Evanjelista Marek tu nepoužil hebrejskú, ale grécku podobu textu, určenú pre grécky hovoriacu komunitu.

„Ctí perami, no ich srdce je veľmi vzdialené odo mňa“ -  Hlavné Božie prikázanie vychádzajúce z Dt 6,4.5 hovorí jasne o láske, o milovaní svojho Boha „z celého srdca, z celej duše a z celej sily.“ Na základe tohto príkazu Ježiš dokazuje a napadá každú inú formu uctievania a vzťahu voči Bohu ako falošnú a pokryteckú. Slovný protiklad „pery - srdce“  nevyzerá na prvý pohľad až taký priepastný, pokiaľ sa netýka kvality vzťahu, a to najmä vzťahu človeka s Bohom.

To, čo mnoho ľudí vzďaľuje od Boha, sú „náboženské tradície“ okradnuté, oddelené od lásky, od vzťahu s Bohom, čiže od ich pôvodného zdroja. Všetci podliehame tradicionalizmu a zvyklostiam, ale skutočný kresťan žije z každodennej novosti s Ježišom, z ktorej sa len tak nevyparí živý vzťah a nezostane iba prázdnou formalitou.

Esenciou izraelského národa bola silná náboženská tradícia, plnenie Zákona, ktorý národu daroval Boh ako najlepšiu cestu ich života. Boží zákon bol od počiatku zhrnutý do prikázania lásky voči Bohu a blížnemu. Zákon bol a stále je dobrý, ale slabý človek ho nikdy nebol schopný zachovávať naplno. Boh preto usvedčuje všetkých z hriechu, ale zároveň všetkých pozýva ku skutočnému obráteniu v srdci. Žiadna iná cesta nie je správna. Pyšný človek si však nedá poradiť a radšej si volí „farizejstvo“. Stačí mu vonkajšia formalita, z ktorej sa podstatný prvok, - láska, ktorá sa daruje, - veľmi rýchlo vyparí.

7 „Nadarmo ma však ctia tým, že učia náuky, ktoré sú príkazmi ľudí.“ – Prorok Izaiáš (29,13) použil silný výraz „nadarmo“ (zbytočne, márne, bez zmyslu) a Ježiš ho zopakoval. Jedná sa o rázne poukázanie na pomýlené konanie človeka, ktorý si myslí, že robí čosi pre „osoh“, ale v skutočnosti je to „zbytočná námaha“. Nadarmo sa namáhať, nadarmo učiť, nadarmo si ctiť, - to je vrchovato nepriaznivý výsledok ľudskej aktivity.

„Príkazmi ľudí“ – Božie pravidlá boli nahradené ľudskými. Židovská apokalypsa spomína veľký odpad ľudí od Boha, čo má byť istou predzvesťou konca časov. Tradícia farizejov poznala 613 príkazov; číslo, ktoré vyráža dych. Vyostrenie Ježišovej výčitky dosiahne svoje vyvrcholenie vo v.13: „robíte neplatným Božie slovo“. Ak už neplatí Božie slovo a platí iba ľudské, nemôže to byť iné ako začiatok konca.    

8 „Zanechali ste Božie prikázanie a zachovávate ľudské podanie.“ – Hoci Božích prikázaní bolo viac, tu je použité jednotné číslo „prikázanie“. Zrejme sa tým naznačuje jednota celého Božieho Zákona (všetkých Božích prikázaní), ktorý sa buď prijíma a zachováva celý (ako celok) alebo nič.

„Ľudské podanie“ – Doslova „podanie ľudí“, podanie skupiny ako celku. Akoby sa v tomto „prekrúcaní“ všetci ľudia dostali do protikladu s Bohom.

9 „Hovoril im: „Pekne rušíte Božie prikázanie, aby ste dodržali svoje podanie.“ – Ježiš tu použil iróniu (obrátil význam slova). Ironickým výrazom „pekne“ poukazuje na skrytú prefíkanosť a utajenú falošnosť ľudského zmýšľania, o ktorom Boh samozrejme vie a ktorému nemôže dať svoje „požehnanie“.

Sloveso „rušiť“ má viacero významov. Ježiš mohol mať na mysli doslova „vyhlásiť za neplatné, úplne zrušiť“, čiže definitívne znulovať autoritu Božieho slova a aj samotného Boha, ktorý za ním stojí.

„Aby ste dodržali svoje podanie“ -  Zavádzanie vlastných tradícií namiesto Božích príkazov malo svoje pokračovanie v tom, že zachovávanie, dodržiavanie nových a iba ľudských tradícií sa vyžadovalo dokonca i pod hrozbou smrti. pomýlený a škodlivý myšlienkový „schizofrenizmus“ sa postupne dostáva k svojmu maximu.

10 „Veď Mojžiš povedal: „Cti svojho otca a svoju matku“ a „kto zlorečí otcovi alebo matke, nech iste zomrie.“ – Doslova: „nech zomrie smrťou“, nech je potrestaný najvyšším „ľudským“ trestom. Mojžiš ako zákonodarca a sprostredkovateľ Božej vôle nariadil v Dekalógu (Desať Božích prikázaní) ako štvrté prikázanie povinnú úctu k rodičom. Text z Dt 5,16 je tu citovaný bez prídavkov. Druhé Mojžišovo nariadenie obsahuje hrozbu smrti tomu, kto by zlorečil rodičom, ale text už nie je presný (por. Dt 21,21).

„Ctiť“ – Grécke „timáo“ (mať bázeň) má základ vo veľmi blízkom vzťahu, kde sa jedna stránka cíti doživotne vďačná a zaviazaná stránke druhej. Niektoré židovské texty si štvrté Božie prikázanie vykladali ako povinnosť podporovať rodičov materiálne, finančne. „Ctiť si rodičov“ by teda znamenalo „dať im jedlo, pitie, šaty, hmotnú pomoc. Všetko by to však mohla byť iba „vonkajšia“ úcta, ktorá by sa mohla „splniť“ aj bez akejkoľvek dobroty, lásky a „ľudskosti“. Ježiš odsudzuje práve takýto falošný postoj.

„Kto zlorečí“ – Ide o hanobenie, hanenie, tupenie, ponižovanie, kliatbu. Trest smrti ukameňovaním sa má vykonať na tom synovi, ktorý by pri preklínaní rodičov používal Božie meno.  

11 „Vy však hovoríte: „Ak niekto povie otcovi alebo matke: „Korban, čiže dar, je to, čo by si mohol dostať odo mňa ako podporu.“ – Úcta voči rodičom, ktorá sa prejavuje aj synovskou starostlivosťou o ich hmotné a telesné potreby, bola Božím príkazom. Farizeji však Mojžišov zákon prekrútili a vytvorili iba ľudskú tradíciu (podanie starších), ktorú Ježiš rázne odmietol. Ako príklad uvádza „korban“. Je to presný opak Mojžišovho zákona. Farizeji a zákonníci dovoľovali zbaviť chudobných rodičov aj o to, čo im patrilo podľa Božieho Zákona. Boh prikázal deťom, aby sa o rodičov postarali, keď budú chudobní. Lenže začal platiť farizejmi a zákonníkmi vymyslený „korban“, čiže „obetný dar“, a stávalo sa, kým otec a matka hladovali, ich deti obetovali obetný dar, ktorý potom konzumovali kňazi a zákonníci.

„Korban“ -  Obeta, obetovanie, odvodené od slova „priniesť bližšie“. Ak deti svoj (rodičovský) majetok vyhlásili za obetný dar, ich majetok tým nadobudol posvätný ráz, už patril (akože) iba Bohu, a tým pádom im odpadla aj vyživovacia povinnosť voči svojim rodičom.

12 „Už viac mu nedovoľujete nič urobiť pre otca alebo matku.“ – Mojžišov príkaz a povinnosť urobiť niečo pre rodičov sa zrazu zmenil na „zákaz“ urobiť niečo pre nich. Samozrejme, že Ježiš takúto prax rázne odmieta.

13 „A robíte neplatným Božie slovo svojím podaním, ktoré ste podali, a takýchto podobných vecí robíte mnoho.“ – Je to snáď najsmutnejšia veta z celého textu. Robiť neplatným Božie slovo a podobných vecí robiť mnoho, to je dôkaz o tom, že vzťah k Bohu vyprchal naozaj úplne a zo všetkého. Nemilosrdné odsúdenie farizejov a zákonníkov, Ježišových protivníkov, zároveň aj ukončuje Ježišov dialóg s nimi.

V Markovom evanjeliu sa zmienka o „Božom slove“ nachádza iba na tomto mieste.

Ježiš nie je proti umývaniu rúk pred jedlom, proti umývaniu jedla, ani proti umývaniu riadu. Je proti prázdnym rituálom, ktoré nemajú v sebe nijaký hlbší význam, ktoré sú obyčajným sebaklamom. Každý z nás má nejaké osobné rituály, ktorými si umývame ruky od viny za skutky, ktoré sme vykonali. Občas „nevinne“ zaklameme, aby sme za sebou zmazali všetky stopy. Občas niekoho ponížime a keď na to dotyčný príde, oklameme ho, že to bol iba žart. Nejdeme na voľby, lebo je to vraj iba špinavá politická hra, a potom nie sme s ničím spokojní. Sme ako Pilát; aj ten si umyl ruky od nepríjemnej zodpovednosti, aby sám seba oklamal, aby nadobudol dojem, že on je čistý a nevinný.

Nie raz sa stane aj to, že zo srdca, ktoré sa zdá byť čisté a vyzreté, zrazu vyjde podlý skutok, ktorý nikto nečakal. Preto pri Ježišovom upozorňovaní, že každý hriech začína v našom srdci, by sme mali naozaj spozornieť.

Je rozdiel medzi etikou osobnosti a etikou charakteru. Etika osobnosti nás učí správať sa tak, ako si to vyžaduje okolie, svet a biznis. Keďže v takomto zmýšľaní hrá rozhodujúcu úlohu vonkajšok, človek nad svojím vnútrom nijako neuvažuje. Takto sa ľudia stávajú „obielené hroby“, ktoré navonok vykazujú krásu, úspech a dokonalosť, ale vo vnútri sú plní nepravdy, lenivosti, neférovosti a nepokoja. Aj mnohí kresťania sa radšej uchyľujú k farizejstvu, hoci im to načisto znemožní ich duchovný život.  Etika charakteru sa vzdáva požiadaviek sveta, ľudí a biznisu a ide po pravde. Ježiš nás učí vsadiť všetky sily na túto formu „vnútorno-vonkajšieho“ zmýšľania.

Ježišu, prečo človek klame sám seba? aby nespoznal teba? Kde sa berie tak veľká sila farizejstva?