Biblická hodina č. 48

Varujte sa kvasu farizejov a Herodesa

(Mr 8,14- 21)

14 „Zabudli (si) vziať chleby a mali so sebou na loďke iba jeden chlieb“ – Grécke slovo „chlieb“ môže označovať nielen „chlieb“, ale aj akékoľvek jedlo vo všeobecnosti. Zaujímavé je, že Ježiš predtým svojim učeníkom zakázal zobrať si chlieb na cestu (por. 6,8). Bolo to vtedy, keď ich po prvýkrát poslal na „samostatné“ misie. Teraz na chlieb celkom zabudli, a tak nechtiac poslúchli predošlý Ježišov príkaz.

Zdá sa, že učeníci nevenovali dostatočnú pozornosť zásobám jedla, boli málo prezieraví, predvídaví. Prvá časť vety tvrdí, že si zabudli vziať chlieb, ale druhá časť vety spresňuje, že jeden chlieb sa predsa len našiel. Aj v predchádzajúcich situáciách zázračného rozmnoženia jedla to bolo tak. Niekoľko kusov chleba a rýb stačili na to, aby sa nasýtil niekoľkotisícový zástup. Tu by dokonca stačil iba jeden jediný kus chleba; je isté, že by sa opäť mohol nasýtiť bezpočetný zástup ľudí. 

„Zabudli“ – Zábudlivosť často súvisí s roztržitosťou, s nesústredenosťou, ale aj s únavou. Oveľa viac zabúdame pri dlhodobom stereotypnom spôsobe života, v ktorom je príliš málo zmien, príliš málo adrenalínu a vonkajších podnetov. Problém zabúdania môže nastať aj pri opaku dlhodobej pasivity. Zoznam zabudnutých vecí sa zväčšuje aj vtedy, ak je v živote človeka naopak príliš veľa externých stimulov, príliš veľa rýchlych zmien, príliš veľa nárokov a tlaku z okolia. To vovádza atakovanú osobu do stresu, napätia, a vtedy dokáže zabudnúť aj na veľmi dôležitú vec. Nevieme, z akého dôvodu učeníci zabudli na chlieb. Ak si ani jeden z nich nespomenul v pravú chvíľu na jedlo, to by mohlo naznačovať, že všetci aktívne prežívali výnimočné udalosti, ktoré im celkom naplnili myseľ.

„Na loďke“ – Len čo spoločne nastúpili na malú loďku a posadali si, akonáhle opustili ľudí i pevninu, keď zostali v tichu a v samote, rozvírená myseľ sa im upokojila a vtedy si uvedomili, že nemajú so sebou takmer žiadne jedlo. Je možné, že im v tom dopomohol aj sám Ježiš slovami o „kvase“, ktorý sa používa pri príprave chleba.

15 „Prikazoval im hovoriac: „Dávajte pozor, chráňte sa pred kvasom farizejov a pred kvasom Herodesa“ – Ježišova pozornosť sa nezameriava na nedostatok chleba (jedla), ale na nedostatok možnej ostražitosti, predvídavosti, opatrnosti. Hlad sa znáša ťažko, ale následky zlého rozhodnutia sa môžu znášať oveľa ťažšie. Jediný duchovný chlieb je ohrozený dvojitým kvasom tohto sveta. Kvas sa na rozdiel od semena vhodeného do dobrej zeme nerozpína k životu, ale k smrti. Herodes, ako všetci ostatní svetskí ľudia, hľadá osobnú spásu (samospásu) v moci, v majetku a vo vonkajších dojmoch. Farizeji, ako aj všetky ostatné duchovné osoby, hľadajú osobnú spásu (samospásu) v presnom zachovávaní Božích zákonov, čo je ešte nebezpečnejšia forma duchovného „bohatstva, moci a pýchy“. Nikto, okrem učeníkov, nehľadá spásu v láske, v živom vzťahu s Bohom, ktorý sa pre nás stal „chlebom“, – chudobným, pokorným, poníženým.

„Prikazoval im“ – Sloveso „prikázať, nariadiť, pripomenúť, vštepiť do pamäti“ je v Markovom evanjeliu zvyčajne použité ako príkaz pre mlčanie (por. 5,43; 7,36; 9,9). Jedná sa o dôrazné varovanie, ktoré je násobené ďalšími slovesami: „dávajte si pozor, chráňte sa“ (por. 1,44; 12,38). Človek vždy zostáva slobodný, ale pri týchto slovách si môže dostatočne uvedomiť, že svoju vlastnú slobodu môže kedykoľvek obrátiť nielen proti iným, ale aj proti sebe samému. Na vykonanie osudnej chyby sa nevyžaduje priama zlomyseľnosť; stačí neopatrnosť, nedôslednosť, zanedbanie ostražitosti.

„Pred kvasom“ – Výraz obrazne vyjadruje možný vplyv inej osoby alebo veci na konkrétny život človeka. Slovo „kvas“ má poväčšine negatívny a varovný charakter (por. Lv 2,11; Mt 13,33; 1 Kor 5,6-8; Gal 5,9). Obrazným slovom „kvas“ Ježiš naráža na nesprávne zmýšľanie, ktoré „kvasí“, zväčšuje sa a postupne „prekvasí“, ovládne celú vôľu človeka. Za slovom „kvas“ možno vidieť aj nebezpečenstvo nakazenia sa nezdravým zmýšľaním, ktoré je doslova „smrteľnou infekciou“. Zlý kvas pokazí celú múku, zničí cesto, ktoré je potom už iba na vyhodenie. Namiesto toho, aby sa z neho stal chutný a zdravý chlieb, nie je z neho nič dobré. Ježiš Kristus, náš Veľkonočný baránok, sa ukryl do „nekvaseného“ chleba. Tu nie je šanca, aby ho nejaký kvas pokazil.

„Farizejov a Herodesa“– Herodiáni podporovali vládnucu dynastiu Herodesovcov. Boli Ježišovi nepriatelia zrejme aj preto, lebo Ježišovu popularitu považovali za politickú hrozbu pre vládnuci rod. Herodiáni sa pridali k farizejom a spoločne vymýšľali plán „ako ho zahubiť“. Ježiš obidvom skupinám vytýka „zaslepenosť srdca“ (por. 3,5-6). Nakoľko sa v prípade farizejov jedná o osoby žijúce v neustálom kontakte s Božími vecami, o učiteľov viery, nikto by neočakával, že práve ich „zmýšľanie“ sa obráti k zlému. Z postoja skutočných farizejov vznikol aj výraz „farizejstvo“, čiže pokrytectvo, pretvárka, falošnosť, prekrúcanie, neúprimnosť, umne ukrývané zlo, ktoré sa od dotyčnej osoby vôbec neočakáva. Zmýšľať „farizejsky“ znamená seba pokladať za nevinného, ale iných ľahkovážne obviňovať. Konať „farizejsky“ znamená usmievať sa, chváliť, mať zdanlivo dobrý úmysel či záujem, ale v skrytosti srdca prechovávať odpor, hnev, až nenávisť. Farizejstvo sa dá dočasne ukrývať, ale nezostane bez prejavu a farizejsky zmýšľajúci človek sa raz aj tak sám prezradí. Kvas Herodesa je možné chápať aj ako rozpoltenosť, v ktorej už prevažuje zlá vôľa a ktorá môže vyústiť až do šialenstva, do bezcitného ubližovania, do krutosti. V prípade samotného Herodesa toto schizofrenické zmýšľanie prerástlo napr. do viacnásobnej a bezdôvodnej popravy najbližších a nevinných ľudí. Ježiš vyzýva svojich učeníkov na bezpodmienečnú orientáciu na Božie kráľovstvo. len pred nedávnom zažili dve zázračné rozmnoženia chleba, ale starosť o chlieb ich nanovo pohltila, čím „rozsvietili kontrolku“ svojej nechápavosti. Ježiš ich dôrazne poučuje, že k zničujúcej zaslepenosti farizejov a Herodesa nikdy nie je ďaleko. 

16 „Rozprávali sa medzi sebou, že nemajú chleby“ – Zdá sa, že predchádzajúce Ježišovo dôrazné varovanie učeníci prepočuli, alebo ho vôbec nepochopili. Podobné skryté rozhovory učeníkov sú známe aj na iných miestach (por. 4,41; 9,33-34). Spoločnými silami zrejme hľadali riešenie, ako „zbabranú“ situáciu urgentne napraviť bez ujmy a rozruchu. Obsah diskusie nepoznáme, ale výraz „medzi sebou“ napovedá, že to všetko chceli vyriešiť bez toho, aby si Ježiš niečo všimol.

Počiatočný „údiv“ zástupov nad Ježišovými zázrakmi slabol a čoraz menej ľudí sa „divilo“ nad Jeho zázračnými uzdraveniami. Údiv davu je spomenutý len po uzdravení hluchonemého (por. 7,37), ale chýba po obidvoch zázračných nasýteniach hladných ľudí, ako aj po uzdravení Sýrofeničanky (por. 7,30-31). Je veľmi pravdepodobné, že prvotný „údiv“ upadol aj u samotných učeníkov, čo ich doviedlo k vnútornému znecitliveniu a k zabudnutiu na to, čo sa udialo pred ich očami. Ich mysle sa nezamýšľali do hĺbky a nepýtali sa na skutočný zmysel toho všetkého. Preto Ježiš neváha a zasahuje do ich letargie. V tej chvíli ich všetkých nespája správna a živá viera, ale nesprávna a mŕtva nechápavosť.

Problémy duchovného života sa neriešia až tak diskutovaním človeka s človekom, ako skôr rozlišovaním, naslúchaním, pokorným obrátením sa k Duchu svätému. Naše vzájomné diskusie majú svoje opodstatnenie, ale nikdy nemôžu byť bez „dialógu“ aj s Duchom Svätým. Vzájomné diskusie o duchovných veciach môžu byť aj jalové, so záujmom o pravdivé teoretické poznatky, ale bez záujmu o zmenu života. Do našich diskusií môže vstúpiť autoritárstvo, ba až arogancia, čo môže obsah diskusie obrátiť na „zlý kvas“; môže to diskutujúcich viac znechutiť ako povzbudiť. Nikto neskočí do rieky preto, aby sa ukryl pred dažďom; ani my nechceme prejsť od nechápavosti do ešte väčšej nerozumnosti.

17 „Keď (to) zistil, hovorí im: „Prečo sa rozprávate, že nemáte chleby?“ Ešte (stále) nerozumiete a nechápete? Máte zaslepené srdce?“ – Ježiš sa síce pýta, ale sám veľmi dobre pozná správnu odpoveď. Z Ježišovho uhla pohľadu učeníci už mali dosť času a možností na to, aby všetkému porozumeli, ale nestalo sa tak. Nechápavosť nie je zlomyseľnosť, preto ju ťažko vyčítať niekomu, kto by možno aj chcel pochopiť, ale nemá na to, nejde mu to, možno nemá intelektuálny potenciál a vnútornú citlivosť na uvedomenie si skutočnosti. Aj pri tej najlepšej snahe sa môže stať, že človek i tak nebude veci dostatočne chápať a nie je vylúčené, že ich nikdy ani nepochopí. Chlieb je život; žiaľ, je tak veľa kvasov, ktoré tento život nivočia!

„Prečo sa rozprávate“ – Sloveso „dialogízomai“ (diskutovať, robiť si starosti, premýšľať, zvažovať)  tu, ako aj na iných miestach v Markovi (por. 2,6.8), má negatívny podtón. Opytovacie častica „prečo“ prepája Ježišovu vyčítavú otázku adresovanú učeníkom s hlbokým povzdychom nad farizejmi (por. 8,12). Majú jedno, ale oni chcú druhé. Majú pri sebe chlieb, v ktorom je všetko, ale oni chcú chlieb, v ktorom je nedostatok. A sťažujú sa, že im chýba!

„Ešte stále nerozumiete a nechápete?“– Forma a obsah tejto dvojitej otázky pripomína dve otázky proroka Izaiáša: „Nuž či neviete? Či nepočujete?“ (por. Iz 40,21). Izaiáš túto otázku opakuje aj v 40,28. Boh na jednej strane vystupuje suverénne a sebaisto, ale človek na druhej strane také šťastie nemá.

„Ešte“ – Slovo, ktoré zachraňuje človeka, vec neuzatvára ako definitívne stratenú a necháva človekovi nádej, že ten proces porozumenia predsa len raz prebehne a všetko sa skončí úspešným pochopením.

„Zaslepené srdce“ – Srdce sa tradične chápalo ako centrum ľudského chápania. správny úsudok pre Božie veci nie je možný tam, kde je srdce skamenené, tvrdé či zaslepené (por. 6,52). Zaslepené srdce prepustí hocijakú lož, ale Božie slovo doň neprenikne. Slová, ktoré predtým patrili protivníkom či zástupu (por. 3,5; 4,12), teraz platia aj pre nich samotných. Veľký rozdiel je v tom, že situácia učeníkov nie je bezvýchodisková, preto sa Ježiš snaží vyvolať v nich „búrku“ a túžbu po zmene.

18 „Máte oči a nevidíte, máte uši a nepočujete? Nepamätáte sa?“ – Ježiš akoby úmyselne preháňal, ale určite neponižuje a nezhadzuje. Svojich učeníkov sa chystá „ponoriť“ do tajomstva zmŕtvychvstania a Eucharistie, čo si vyžaduje dokonalé svetlo viery, úplne otvorenú myseľ a srdce. učeníkom sa to muselo ťažko počúvať, ale nebolo inej cesty, ako rozvíriť ich povrchné zmýšľanie. U proroka jeremiáša je izraelský národ označený za „hlúpy a nechápavý“, lebo „majú oči a nevidia, majú uši a nepočujú (por. Jer 5,21). Podobné slová sú aj u proroka Ezechiela (por. Ez 12,2).

„Nepamätáte sa?“ – Učeníci boli svedkami javov, aké žiadne iné oči nevideli a počuli slová, ktoré žiadne iné uši nepočuli. Obsah toho, čo si učeníci „zabudli zapamätať“, ozrejmujú nasledujúce verše 19 a 20. Vyčítavá reč, ktorá takto hlboko zasahuje do duše človeka, môže spôsobiť zneistenie a znechutenie. Ježiš bol možno viac „znechutený“ z nich, ako oni z neho, ale sú to okamihy pravdy, na ktoré sa už viac nezabúda. Ostré a priame výčitky smerom k učeníkom môžu poukazovať aj na dôležitú skutočnosť, ktorú potrebuje nevyhnutne pochopiť každý veriaci človek. Totižto človek zostane ťažkopádny a nemotorný v Božích veciach až dovtedy, kým mu nepomôže Božia milosť, kým nezasiahne Duch svätý. Sme odkázaní na Božiu pomoc a na dary Ducha Svätého, o ktoré je nutné pokorne a s dôverou prosiť. Boh „štedro“ dáva, ale len tým, ktorí „štedro“ prosia. „Chráň sa zabudnúť“ najmä na „pamiatku“ Pánovej večere!

19 „Keď som rozlámal tých päť chlebov pre päťtisíc (ľudí), koľko plných košov úlomkov ste nazbierali? „Hovoria mu: „Dvanásť“ – Ježiš má evidentne veľmi dobrú pamäť a detailne pripomína udalosti oboch zázračných rozmnožení chlebov a nasýtenie veľkého počtu ľudí.

„Rozlámal chleby“ – V kresťanskej tradícii tento výraz označuje Najsvätejšiu Eucharistiu (por. Sk 2,46; 20,7; 1 Kor 10,6). Učeníci však ešte nechápali, že Ježiš sa chystá takto isto „lámať“ seba samého a sebou samým kŕmiť nespočetné zástupy“. Neprimerane veľké množstvo prebytkov dokazuje, že z Ježiša môžu žiť všetci a vždy.

20 „Keď (som rozlámal) tých sedem (chlebov) pre štyritisíc, koľko plných košov úlomkov ste nazbierali?“ Hovoria mu: „Sedem“ – Podľa množstva nazbieraných odrobín sa zdá, že tie zázračné rozmnoženia chlebov neboli rovnako „štedré“. Pri prvom rozmnožení chlebov zostal jeden plný kôš odrobín po vyše 400 ľuďoch, zatiaľ čo pri druhom zázračnom rozmnožení chlebov zostal jeden plný kôš odrobín takmer po 600 ľuďoch. Vysoký počet prebytkov a dosť veľký nepomer medzi nimi nepoukazuje na to, že by Ježiš nevedel, čo robí a zbytočne plytvá. Keby mu to bolo jedno, neprikázal by zozbierať prebytky, ale nechal by ich buď ľuďom, nech s nimi robia, čo chcú. Dá sa predpokladať, že je v tom obsiahnutá vedomá príprava na Najsvätejšiu Eucharistii, pri ktorej sa Božia „štedrosť“ doslova „zbláznila“. 

„Dvanásť a sedem“ – Sú to symbolické čísla, ktoré sú v Biblii najznámejšie a najdôležitejšie. V odpovedi učeníkov môžu symbolizovať Židov a pohanov. Aj Ježišových otázok obrátených na učeníkov bolo presne sedem. Učeníci na položené otázky odpovedali presne, vedia všetko, ale nechápu nič. Vedieť pravdu a porozumieť pravde, to nie je to isté.

21 „Hovoril im: „Ešte (stále) nechápete?“ – V Ježišovej záverečnej otázke (i odpovedi) je opäť použité slovo „ešte“ (ešte nie, zatiaľ nie). Cieľom celej Ježišovej snahy je prekonať prekážku, prelomiť nechápavosť učeníkov. Už o pár veršov ďalej sa ich Ježiš opýta: „A za koho ma pokladáte vy?“. Tentoraz už vyznajú správne: „Ty si Mesiáš“ (por. 8,29). K porozumeniu istých vecí treba kľúč, ináč sa nedá pohnúť z miesta. Ak chceme porozumieť človekovi, treba sa priblížiť k človekovi. Ak chceme porozumieť Bohu, treba sa priblížiť k Bohu. Treba nájsť kľúč, podľa ktorého sa človek či Boh správa, rozhoduje, rozpráva, podľa ktorého si určuje svoje hodnoty. Ježiš viacnásobne ponúkol svojim učeníkom „kľúč“ k porozumeniu jeho osoby. Boli s ním už dosť dlho a videli toho naozaj dosť, a tak už mali vedieť, že ich Ježiš určite nenechá trpieť hladom. Farizeji si toto o Ježišovi nemysleli; neverili, že Ježiš je záruka každého dobra. Preto boli obvinení „zo zlého kvasu“. 

Záver

Ježiš dáva svojim učeníkom už tretiu lekciu „viery“ a zdá sa, že to stále nestačí.

V prvej lekcii mali strach, že sa utopia počas búrky, zatiaľ čo Ježiš nerušene spal na vankúši. Ježiš ich po utíšení búrky vyzval, aby mali silnú, pevnú vieru, aby nevpúšťali do seba zbytočné strachy ani v krajných, vypätých situáciách.

Druhá lekcia „viery“ prišla potom, ako Ježiša kráčajúceho po hladine mora pokladali za prízrak, za mátohu a kričali od strachu. Aj v tomto prípade boli pozvaní k väčšej dôvere, k stálosti v dôvere, aby sa im nikdy nestratilo z duše: „Nebojte sa, ja som to!“

V tejto tretej lekcii vidíme, že Ježišova ponuka veľkodušnej viery naráža na ich hluchotu, slepotu a nechápavosť. Tak ako Ježišovi nepriatelia, tak aj jeho priatelia, majú srdce nepoddajné, tvrdé, neustále pochybujúce, bez snahy o „sýtosť“. Ježiš volá učeníkov „žiť z tohto chleba“ a nie z kvasu farizejov a Herodesa. Musia urobiť rázne rozhodnutie; dať mu pevnosť, silu, neoblomnosť, presvedčenie.

V prvých dvoch prípadoch prišla „búrka a vietor“ od mora. Tentokrát tú „búrku“ rozpútal sám Ježiš, keď bol smutný z príliš dlhotrvajúcej pasivity svojich „žiakov“.

Cirkev má iba jeden jediný chlieb, živý chlieb, Ježiša Krista, ktorého „silu“ musíme sami spoznať. Sami musíme skúsiť, či Eucharistický Ježiš má alebo nemá silu utíšiť každú búrku, vietor, zahnať najhlbší hlad duše.

Po tejto stati nasleduje ďalšia, v ktorej Ježiš uzdraví slepého človeka, ktorého k nemu priviedli a prosili ho, aby sa ho „dotkol“. Kto o Ježišovi nevie, ten ho ani nechce. Kto ho nechce, ten ho ani neprosí. A kto ho neprosí, ten ani nedostane. Je nevyhnutné pripustiť, uznať svoju počiatočnú duchovnú slepotu, hluchotu a nechápavosť a žiadať, prosiť Božiu moc o milosrdné uzdravenie tohto stavu. „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech!“ – odpovedal Ježiš farizejom na otázku, prečo uzdravuje slepých. „Vy však hovoríte: „Vidíme“. A tak váš hriech ostáva“ (por. Jn 9,41). Ako veľmi potrebujeme rozmýšľať, ale vždy pravdivo a pokorne. Hoci Ježiš svojim učeníkom (teda aj nám) vyčíta „slepotu“, slová apoštola Pavla zostávajú platné: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo to, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (por. 1 Kor 2,9).

Ježiš „otriasa“ tvárou v tvár našimi doterajšími „základmi“ zmýšľania a pozýva nás do celkom nového kontaktu s duchovnou realitou, v ktorom navždy zostane aj problematická „hmla“ Božieho tajomstva. Ponuku obrovského zázraku a nám nepredstaviteľného spôsobu Božej prítomnosti, čiže Eucharistickému chlebu, nedokázali dlho pochopiť ani samotní učeníci. Učitelia duchovného života nás učia s maximálnou dôverou a čím najčastejšie prijímať „Ježišov chlieb“ a hneď s pokorou dodávať: „Ježišu, zmiluj sa nado mnou hriešnym!“ Takýto postoj je začiatkom osobného dobrodružstva s Ježišom, začiatkom procesu duchovného rastu a dozrievania, počas ktorého nás sám ježiš očistí od starého „kvasu“, dá nám svojho Svätého Ducha a uzdraví nás od neprijateľnej tvrdosti srdca.