PRVÉ UZDRAVENIE – MOJE CHOROBY, MOJE UZDRAVENIE      Mk 1, 29-31

„Len čo vyšli zo synagógy, vošiel s Jakubom a Jánom“ – Slovesá „vyšiel, vošiel“ sa opakujú. Pár riadkov predtým sme vo v. 26 čítali, že zlý duch „vyšiel“ z posadnutého. Ide o zdôraznenie dôležitého pohybu, ktorý sa netýka iba ľudí. Aj duchovné bytosti (Boh, dobrí anjeli, zlí duchovia) majú rovnaký cieľ: „ísť dnu, ísť von“.

Človek si napríklad musí dávať pozor na negatívne a nepravdivé myšlienky, ktoré sa neustále tlačia a chcú „vojsť dnu“ do mysle človeka. Dobro vyháňa zlo, ale aj zlo vyháňa dobro. Je veľmi dôležité dbať na to, čo človek vpúšťa „dnu“ a čo „von“.

Sloveso „vošiel“ je v niektorých originálnych textoch v množnom čísle „vošli“. Preklady však väčšinou uvádzajú „vošiel“, lebo je pravdepodobné, že Ježiš „vošiel“ sám a Jakub a Ján „nevošli“, zostali vonku. nezostali vonku na ulici, ale vonku na dvore. Ježiš vošiel sám do spálne, kde ležala chorá.

„Jakub a Ján“ – rodní bratia (rodičia sa volali Zebedej a Salome), ktorí patrili medzi najbližších Ježišových spolupracovníkov (spolu s apoštolom Petrom, ktorý tiež pochádzal ako oni z Betsaidy v Galilei). Títo traja boli najobľúbenejší Ježišovi učeníci a takmer všade chodili s Ním.

Ani u jedného z apoštolov nepoznáme rok narodenia, ale zdá sa, že Ján bol zo všetkých najmladší, a preto mohol byť aj „Pánov miláčik“. “. Ján, jediný z apoštolov, nezomrel mučeníckou, ale prirodzenou, smrťou napriek tomu, že bol mučený. Dožil sa vysokého veku. Brat Jakub (“starší“) naopak bol prvý mučeník spomedzi apoštolov.

„do Šimonovho a Ondrejovho domu“ – Šimon sa spomína ako prvý, to znamená, že bol starší od svojho rodného brata Ondreja, preto bol „hlavou“ rodiny – „otcom domu“. Ak bol „otec domu“ dostatočne „ekonomicky zabezpečený“, v tej dobe to znamenalo, že v jednom dome mohlo bývať naraz aj niekoľko manželiek „otca domu“, mnoho detí, početné služobníctvo. Mohli tam bývať aj synovci, vnuci a takisto aj mladší bratia s rodinami (sestry však nie!). Rodiny bývali mnohopočetné (aj desiatky ľudí). Všetci museli poslúchať „otca domu“.

V tomto prípade išlo o chudobnejšieho „otca domu“, preto Šimon Peter nemal viac manželiek, nemal sluhov, ale býval s mladším bratom Ondrejom a s jeho rodinou. Dom Šimona Petra dokázali archeológovia nájsť. Bol to typický židovský dom tej doby. Nachádzal sa v mestečku Kafarnaum v blízkosti synagógy. Bol menších rozmerov, postavený z čierneho bazaltu. Pozostával z dvoch celkov, mal dva dvory a okolo bol vysoký kamenný múr. Dom mal maličké okná, cez ktoré prúdil vzduch. Do domu sa vchádzalo úzkou bránou v múre (v plote) priamo z ulice (pozri výbornú pomôcku „Každodenný život v Ježišovej dobe“, str.44).

V Petrovom dome sa podarilo nájsť pozostatky (zvyšky) z pece „tabun“. Vtedy mávali dva druhy pecí – jednou sa vykurovalo a v druhej sa piekol chlieb. Do vykurovacej pece (tabun) sa palivo dávalo zvonku (zvyčajne suchý hnoj). Do druhej pece („tannur“) sa palivo dávalo znútra domu a piekol sa v nej chlieb. Pec „tannur“ bývala často vyhĺbená do zeme. V Petrovom dome sa našli rybárske háčiky, kamene na drvenie zrna, preše, závažia na tkáčsky stroj, keramika, hlinené lampy, kamenné nádoby. V dome sa nenašli znaky „bohatstva“ (napr. nádoby na víno, nádoby z „luxusnej“ jemnej hliny, dekoratívne nádoby „z dovozu“, šperky, sklené nádoby, očisťovací bazén). V celom mestečku sa takéto veci nenašli, to znamená, že takmer všetci boli chudobní, jednoduchí a na „očisťovací kúpeľ“ chodili do Genezaretského jazera.

„Šimonova svokra ležala v horúčke“ – Po prvom „zázraku“ vôbec, keď Ježiš „vyhnal“ zlého ducha, prichádza „hneď“ prvé zázračné „telesné“ uzdravenie. Ježiš začína zdanlivo veľmi „skromne“, najprv uzdravuje iba obyčajnú horúčku. Ešte v ten istý deň nasledujú mnohé ďalšie uzdravenia, uzdravenie z vážnejších a ťažších chorôb (vyháňa opäť aj zlých duchov).

Ak bol niekto chorý, po Ježiša niekoho poslali, aby prišiel a uzdravil chorého (Lazár, stotníkov sluha, mŕtva Jaire a iní), alebo chorého doniesli priamo k Ježišovi (ochrnutý na lôžku, a pod.).

V tomto prípade si chorého vyhľadal Ježiš sám.

Nebývalo zvykom, aby svokra bývala spolu s nevestou, lebo nevesta zvyčajne nasledovala manžela a nie manžel nevestu. Ísť „na prístavky“, čiže za zaťa, nebolo v tradícii Izraela zvykom. Ak mal Peter vo svojom dome svokru, to by mohlo znamenať, že jej rodina nebola schopná postarať sa o ňu a prešla do Petrovho domu. Je možné aj to, že tam bola len dočasne, alebo tam bola len preto, že bola chorá a u Petra sa liečila.

A je tu ešte jedna možnosť. Pre Palestínčanov tej doby bolo ideálne, keď manželkou muža bola jeho sesternica, dcéra otcovho brata (nie celkom cudzia žena). To bolo prvé pravidlo pri výbere manželky. Žena (z blízkej rodiny) sa po svadbe presťahovala do domu manžela (do domu blízkej rodiny). Synovia vždy – aj po svadbe – zostávali žiť v dome svojho otca (nie však spolu v jednej izbe). V otcovom dome mali synovia so svojimi manželkami a rodinami svoje súkromie a vlastné, vyhradené miesta. Podľa tohto pravidla mohla byť Petrova svokra jeho teta. Preto možno žila v tom istom „priestore“ ako zať Peter. Petrov otec a svokrin manžel mohli byť vlastní bratia a takisto najprv žili v dome svojho otca, ktorý už dávno zomrel a zomreli už aj oni dvaja. Hlavou rodiny sa tak mohol stať Peter.

V Oriente bolo pravidlom, že žena potrebovala ochrancu v podobe muža. Žena bez muža bola doslova „ničím a nikým“. Pred sobášom jej ochrancom bol otec a bratia. Po sobáši manžel a synovia. Keby manžel zomrel, starosť o ženu prešla na synov. Keby zomreli aj tí, žena sa musela vrátiť do svojej pôvodnej rodiny, aby sa ona o ňu postarala; no takýto stav sa pokladal za potupný, za horší než akákoľvek choroba, ba horší než smrť. Vdovami s takýmto údelom sa neskutočne pohŕdalo, lebo boli – podľa vtedajšej mienky – znakom toho, že sa Boh od nich celkom odvrátil. Ak toto bol Petrovej svokry, potom bola uzdravená nie z obyčajnej horúčky, ale z blúznenia, zo straty zmyslov, lebo ju ubíjal nedôstojný stav, v akom sa nachádzala. To, že bola v dome svojho zaťa, by mohlo znamenať v tom najhoršom, že stratila manžela, stratila synov, ba stratila aj celú rodinu a nemala sa vôbec kam vrátiť (žiaľ, stávali sa aj takéto prípady). Ak sa Petrova svokra ocitla v takomto stave, nečudo, že ochorela a Ježiš ju sám vyhľadal, aby jej pomohol.

„Ona obsluhovala“, to znamená, vrátil ju do rodiny. Už ju nebrali viac ako oštaru, už nebola ponížene poslušná Petrovi ako Bohom potrestaná. Ježiš teda mohol vstúpiť veľmi vážne do života rodiny a vyliečiť nielen ju, ale „celý pohľad“ na rodinný život (Ježiš by teda opäť narušil starú, ale „chorú“ tradíciu). Ak by platila táto možnosť, Ježiš ju uzdravil, „zdvihol ju“, „pomohol jej vstať“, čiže zodvihol ju z hrozného poníženia, z potupy, z deptania a psychického trápenia. Ježiš jej prinavrátil zmysel života, dal jej novú silu žiť.  

V Ježišovej dobe pokladali horúčku za niečo „nečisté“, čiže za účinkovanie zlých síl. V žiadnom prípade teda nešlo iba o zdanlivo „maličké“ uzdravenie.

Text obsahuje typické znaky choroby a následného uzdravenia. Je jasné a všetci to vieme, že chorý človek leží a zdravý sa postaví na nohy. Evanjelium „zbytočným“ opisom – „ležala“ – dostáva do kontrastu dva protikladné stavy človeka, aby bolo jasné, aké veľké zmeny priniesol Ježiš do života človeka.

„Hneď mu povedali o nej“ – Ježiš akoby o chorej nevedel a museli mu o nej povedať. Hoci jej choroba zdanlivo nebola vážna (možno nebola vážna, nevieme o tom nič bližšie), bola to prvá vec, ktorú Ježišovi „povedali“ (boli to iné osoby, nebol to zať Peter, kto to Ježišovi povedal ako prvý). Z toho usudzujeme, že Ježiš prišiel skutočne neočakávane, lebo ináč by Peter, hlava rodiny, Ježiša čakal pri bráne ako prvý zo všetkých. Ježiš však mohol vopred vedieť (a určite aj vedel), že choroba Petrovej svokry je vážnejšia než obyčajná horúčka.

„Pristúpil k nej, vzal ju za ruku a pomohol jej vstať“ – Ježiš k nej pristúpil. Ježiš sa „tisne“ do blízkosti človeka, hoci by nemusel. Jeho blízkosť je najväčšie dobro pre človeka.

Ježiš ju chytil za ruku. Tak robia lekári, ktorí potrebujú nahmatať pulz a stanoviť diagnózu. Ježiš sa ukázal ako lekár i liek zároveň (nemusela dostať žiadne bylinky, tabletky). Keďže horúčka hneď ustúpila, Ježiš jej pomohol vstať z postele, zodvihol ju, aby už neležala. Nemusel jej pomáhať; On túži ukázať človekovi, že Boh má ruku silnú, mocnú, všemohúcu, ale predovšetkým dobrotivú, láskavú, pripravenú pomôcť „vstať“ a „neležať“ komukoľvek (v hriechoch, v smútku, v neistote, v samoľúbosti, v trápení).

Ježiš uzdravil a „zodvihol“ Petrovu svokru; je to zároveň prvý odkaz na jeho vlastné „zmŕtvychvstanie“. „Pomohol jej vstať“; v gréckom origináli je to isté sloveso ako pri Ježišovom zmŕtvychvstaní: „Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galiley“ (14,28). Spojenie medzi uzdravením a zmŕtvychvstaním je veľmi dôležité. Kristom uzdravený človek nemá pred sebou zasa chorobu a smrť. Kristom uzdravený má pred sebou otvorenú bránu do neba a život večný.

„Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala“ – Vrátila sa k poslaniu, ktoré vykonávali ženy. Nemala čo dať Ježišovi za uzdravenie (ináč by si už dávno zavolala lekárov), a tak mu vrátila jeho nezištnú lásku rovnakou nezištnou láskou a „posluhovala mu“. Bol to zároveň aj dôkaz, že Petrova svokra bola celkom, „bezozvyšku“ uzdravená a mohla naplno pracovať. Zdá sa, že Petrova svokra naozaj naplno ožila. To by dokazovalo, že Ježiš uzdravil aj jej dušu, nielen telo, a uzdravil „chorý“ stav celej rodiny.

Uzdraviť znamená predĺžiť a skvalitniť život, ale Ježiš „uzdravuje“ omnoho hlbším spôsobom; navracia do spoločenstva rodiny, do spoločenstva ľudí; On navracia do spoločenstva s Bohom. Ak nám Boh doprial uzdravenia (túži to dopriať každému z nás), máme byť naozaj vďační, čiže „konať“, „obsluhovať“ – radostne a nezištne. čas pozemského života je veľmi krátky a treba ho využiť naplno, to jest na nezištnú službu a lásku k Bohu a k blížnemu. Ináč strávený čas môže byť stratou a možnosťou pre zlo.

Ježiš je lekár a učiteľ nezištnej obetavosti a lásky. Jeho učenie je záruka zdravia (svätosti).

Človek nesmie váhať a dlho sa rozhodovať medzi „sebeckým“ (samoľúbym) a „obetavým“ (pokorným) životným postojom.

---

Ježiš po prvýkrát uzdravuje v sobotu a pred západom slnka, čiže zjavne a verejne porušuje Boží Zákon (v sobotu sa nesmelo robiť nič, a to až pod hrozbou trestu smrti).

Ježiš prichádza zmeniť aj to „najcitlivejšie“ a nebojí sa. Tým poukazuje na absolútnu nutnosť zmeniť tento po stáročia praktizovaný postoj, ktorý takmer všetci považovali za jediný a celkom správny (žiaľ, tento „duchovný“ omyl – v inej maske – prežíva dodnes). Ježiš chce túto zmenu, hoci by ho to malo stáť aj život!

Úcta a vzťah k Bohu sa s Ježišom mení z bezduchého vonkajšku (mŕtve presvedčenie, že stačí navonok dodržovať prísny zákon) na ľuďom neviditeľné vnútro (človek začne osobne „Boha“ prežívať a vnímať – láska, dobrá túžba, obetavosť, dobrý úmysel, čisté srdce, zdravé svedomie, milosrdenstvo, odpustenie, obeta, radosť, pokoj – to všetko Boh vždy nesie so sebou).

Veriacich už nestrážia, neposudzujú a nesúdia ľudia (trest smrti za porušenie Zákona), ale Boh a najmä sám človek, ktorý sa vždy cíti stáť „pred“ zrakom Božím.

Ježiš uzdravuje tak, ako nikto dovtedy a nikto po Ňom.

Ježiš pozná každú našu bolesť a trápenie. Žiadny lekár necíti tak s chorým, ako On. Ježiš „spolutrpí“ s trpiacimi, lebo On naozaj všetkých miluje.

Ježiš neponúka len liečbu, On poukazuje predovšetkým na pôvod, dôvod, na vznik choroby. Ježiš pozná a označuje dôvod všetkých našich chorôb. Označuje našu diagnózu; chorá je predovšetkým naša duša a smrteľným vírusom je náš hriech.

Vystupujú tu Jakub, Ján, Šimon Peter a Ondrej – prví štyria, ktorých Ježiš povolal a ktorí mu zostali najbližšie zo všetkých. Aj ich sa týkajú Ježišove „uzdravenia“. Sú svedkami mnohých udalostí, ktoré pomaly menia, „uzdravujú“ aj ich vnútro. Ježiš je aj ich a aj náš lekár i liek. Ježiš prišiel pre všetkých bez výnimky a má pripravené „uzdravenie“ pre každého.

Kde sa objaví Ježiš, tam „zlo“ musí ustúpiť a nahradiť ho „Božie zdravie“, dobro, pravda, život, pokoj, sila, radosť. Ježiš nikdy nespí, neoddychuje, nikdy neprestáva milovať. Ježiš vždy koná, činí sa, Ježiš vždy túži uzdravovať. On napráva, dvíha, povzbudzuje, ženie vpred, posilňuje.

Evanjeliá používajú rôzne slovesá na opis Ježišových telesných uzdravení (uzdravil, vyslobodil z choroby, staral sa, vyliečil, napravil, oslobodil od choroby). Ježiš tak často uzdravoval, že na ich opis potrebovali evanjelisti využiť všetky dostupné synonymá, aby sa neopakovali tie isté slová.

Ježiš na uzdravenie takmer vždy vyžaduje úkon viery. Viera v Božiu moc (nie v Božiu dobrotu) je najčastejšou Ježišovou podmienkou k splneniu žiadostí o uzdravenie: „Veríš, že to môžem urobiť?“

Boh „môže“, ale aj „chce“ uzdraviť. Ježiš by nikoho neuzdravil svojou mocou, keby nebol zároveň aj dobrý, keby nechcel. Ježišova dobrota (ktorú tak veľmi potrebujeme zvnútorniť a tešiť sa z nej) sa stala veľmi rýchlo „automatickou“, bola to jeho „typická“ črta. Už po krátkom čase verejného účinkovania bola jeho dobrota tak silno „zapísaná“ do myslí ľudí, že nikto neočakával od Neho nijaké, ani najmenšie „zlo“.

Až silná závisť zákonníkov a farizejov „zázračne našla“ na Ňom niečo nedobré a zlé.

Všetky telesné uzdravenia navádzajú ľudí na to dôležitejšie, na duchovné uzdravenie. Choroby, ktoré sa v evanjeliách uvádzajú (mnohé sa neuvádzajú) ako horúčka, malomocenstvo, ochrnutie, hluchota, slepota, či samotná smrť, môžu byť aj závažné „duchovné“ choroby.

Uzdravenie duchovné, uchránenie od večnej smrti, je vrcholom Božej lásky a moci.

Množstvo opísaných uzdravení (mohlo by sa zdať, že ich je až zbytočne priveľa) poukazuje na pravdu, že Boh je pripravený „vyliečiť“ každého, nech by jeho „zlo“ bolo akékoľvek (priam pekelné), nech by sa nachádzal kdekoľvek a za akýchkoľvek okolností. Ježiš chce, aby sa každý obrátil k Nemu s úprimnou a s vrúcnou túžbou „uzdravenia“.

Téma choroby, ktorej sa človek sám nevie zbaviť a potrebuje pomoc, je v Biblii častá a pomerne rozsiahla. Ak by sa chorému nepomohlo, sám si nepomôže, bude sa trápiť, trpieť, (zúfať) a zomrie.

Starý Zákon iba zriedka používa termín „liečiteľ“ – človek.

Základnou myšlienkou vždy bolo, že „lekár lieči, ale Boh uzdravuje“, preto každé uzdravenie mohlo prísť jedine od Boha ako dar jeho moci a dobroty. Boh si v Starom zákone posielal aj prostredníkov (prorokov, kňazov), ktorých poveril nejakým, často „nelekárskym“ úkonom – napr. vzal vnútornosti ryby, žlč, dýchol mu do očí, potrel ňou oči a slepému sa vrátil zrak (Tobiáš 11,8), alebo prikázal 7-krát sa vykúpať v blatistej vode Jordánu (malomocný Náman Sýrsky sa nahneval, keď mu prorok Elizeus kázal urobiť takúto „hlúposť“; očakával zvyčajný lekársky postup). Aj Ježiš používal občas túto „neodbornú“ formu liečenia (naslinil si prsty a vložil ich do uší hluchého, položil hlinu na oči slepého a poslal ho umyť sa do rybníka Siloe, a pod.).

Starý zákon iba občas spomína lekárov a ich medicínu (často iba bylinkárstvo) a  k takýmto osobám má skôr negatívny postoj, lebo boli vnímaní ako „konkurencia“, ako „znak odmietania Božej pomoci“. Až neskôr sa tento pohľad mení a Sirach vyzýva k úcte voči dobrým lekárom (Sir 38,1). Božie slovo tu uznáva aj prirodzené zdroje liečenia.

Božie slovo tu spomína veľmi dôležitú pravdu, že aj zlí duchovia majú moc vstupovať do telesného a duševného zdravia človeka.

Pohanský svet to videl ináč. od lekára sa očakávalo, že vylieči všetko. Najmä bohatí a majetní videli v lekároch „istých“ záchrancov. Pod vplyvom bohatých, vzdelaných, pod vplyvom nových filozofických smerov (najmä grécky stoicizmus, pozemská blaženosť) sa Boh z úkonov liečenia celkom vypustil (vlastne sa tam ani nikdy nedostal) a lekári spolu s chorými sa začali spoliehať iba na „prirodzenú“ moc liekov. Stoikmi ovplyvnení lekári začali hlásať, že každý človek má vopred určený osud, ktorý už nikto nemôže ovplyvniť. Ak niekoho nemožno vyliečiť, je to jeho vopred daný osud. Hippokratova tradícia (5. stor. pred Kr.) takisto zdôrazňovala schopnosť liečiť všetko okrem smrti na báze prirodzených látok a liekov. Hyppokrates je zakladateľom modernej medicíny ako vedeckého odboru (rázne odmietol všetky povery a primitívnu liečiteľskú mágiu). Zaviedol lekárske tajomstvo. Na rozdiel od stoikov nehovorí nič o vopred stanovenom osude. V každom prípade starobylá pohanská medicína pozná tak choroby tela ako aj choroby duše a rozlišuje ich.

Na tomto pozadí možno oveľa lepšie chápať Ježišove uzdravenia. Ježiš sa ukazuje ako dokonalý Lekár, cez ktorého zjavne účinkuje Boh (žiadny človek sa mu nemôže rovnať). Ježišov dotyk alebo slovo stačili na všetko a hneď. Ježiš vidí chorobu aj tam, kde ju žiadny človek nevidí.

Ježiš „Božiu“ moc uzdravenia odovzdal aj svojim učeníkom (dodnes to platí). Nedá sa však odovzdať „vzdelaným“, nie je to „vedný odbor“. Táto moc sa odovzdáva v Duchu Svätom, v Božej moci tým, čo žijú „svätý“ život.

Kedy je človek naozaj zdravý? Patrí k zdraviu len plné fyzické fungovanie, alebo niečo viac? Niekto nemusí trpieť na žiadnu fyzickú chorobu a predsa nie je zdravý. Integrálne, komplexné (telesné, duchovné i duševné) zdravie môže dať jedine Boh. Iba Boh pozná „všetky“ choroby a ich liečbu. Boh jediný dokonale pozná človeka.

Keď príde choroba, aj tí, čo doteraz „nepotrebovali“ Boha, začínajú sa modliť (prosiť), byť pokornejší a „ochotnejší“ zmýšľať „ináč“. Aj takto sa do ľudí dostal „chorý“ obraz o náboženstve a o cirkvi, že sú len „útočišťom skrachovaných nešťastníkov, ktorí narazili na dno a už nemajú čo stratiť“. To je najčastejší dôvod, prečo zdraví a sebavedomí ľudia nechcú mať nič spoločné s Bohom a s cirkvou, lebo nič také – aspoň nateraz – nepotrebujú. Spoločnosť úspešných, ponúkanú svetom, je však iba pre pár vyvolených, väčšina ľudí nedosahuje tento vysnívaný ideál a skôr sa cítia byť „žmýkaní ako citrón“; strácajú svoju dôstojnosť.

Žiadny človek však nikdy nie je v beznádejnej situácii. V Bohu nikdy neumrie nádej. V Kristovej Cirkvi je vždy niekto, kto úprimne stojí aj o tých posledných, neschopných, unavených, beznádejných, chorých, hriešnych, sklamaných svetom a ľuďmi. Ježiš je bezpochyby tá najlepšia, „najliečivejšia“ správa pre každého človeka. Každý potrebuje Ježišovo láskavé uzdravenie.

Neviem si predstaviť svoj každodenný život v tomto „chorom svete“ bez Ježiša. Koľkokrát už uzdravil aj moju „všednosť“. Prišiel v pravú chvíľu, v čase kríža, skúšky, smútku, pochybnosti, pokušenia, problému, hnevu, a „pichol mi injekciu“ pravdy a sily. Doktorov nemám až tak rád, ale lekára Ježiša milujem z celej duše.