AKo sa nedostať pod vplyv Zlého ducha           (pokračovanie BH č. 7)

(spracované podľa relácie v rádiu Lumen; vdp. Ľuboslav Petrička – gréckokatolícky kňaz, exorcista)

 

 

Prejav zla, neviditeľného temného sveta, ktorého existenciu potvrdzuje sám Ježiš, sa najviac prejavuje v našich pocitoch, napr. pocit smútku bez príčiny, pocit menejcennosti či nadradenosti, pocit tlaku a depresie, nutkanie k samovražde a pod. Pocity ako také sú neutrálne. Ak ich však človek zle spracuje, stávajú sa „negatívne“, stávajú sa problémom a bolesťou duše. Ak je toho viac, vtedy zle spracované čiže negatívne pocity „somatizujú“ (duša sa bráni a svoju bolesť prenáša do tela človeka a človek cíti napr. „bezdôvodnú“ bolesť krčnej chrbtice, hlavy, brucha, únavu, červená sa). Ak sa ubolenej duši včas nepomôže, môže svoju bolesť preniesť do telesnej choroby (rakovina, infarkt, mŕtvica...) alebo do psychických ťažkostí.

Najlepšia je prevencia. Vstupnou bránou zla do duše človeka sú myšlienky.

Zlý duch vie, že my podceňujeme myšlienky a ich mocný vplyv na človeka. My žijeme viac zážitkami, situáciami než myšlienkami. Z rôznych zažitých situácií prirodzene plynú rôzne myšlienky, lenže tie idú do nás voľne, bez „filtra“, a to je chyba.

Myšlienky sú „benzín“ a srdce je „motor“. Keď má motor benzín, tak ide; aj srdce „ide“ cez myšlienky buď k dobru, alebo k zlu.

Človek má tri základné vnútorné zložky:

1. um (ktorý je „okom duše“, je to vedomie)
2. vôľa (slobodná k dobru i k zlu)
3. Pocity (pocity sú „pľúca duše“, duša dýcha cez pocity – dobré i zlé).

Apoštol Pavol píše v Rim 8,6, že myšlienka „sveta a tela“ vedie k smrti duše, zatiaľ čo myšlienka ducha vedie k životu a k pokoju.

Zmýšľanie sveta a tela stojí na svojich „svetských a telesných“ hodnotách, čím sa stavia do nepriateľstva voči Bohu. Napríklad veľmi častá a dnes mnohými aj veriacimi „obľúbená“ myšlienka hnevu, urazenosti (dnes najviac rozšírené zlo). Táto myšlienka nikdy neprichádza iba sama. Za ňou je vždy aj duchovná sila. Keď táto myšlienka vojde do nášho vedomia, od rána do večera na to „urazení“ myslíme. Dlhotrvajúcim myslením však vťahujeme do seba aj ducha toho zla, čiže démona, ktorý potom dáva človekovi aj ďalšie svoje myšlienky, začne navigovať človeka a ten potom robí aj zlé skutky, zlé činy. Zlo sa takto začne v človekovi kumulovať. Zlá myšlienka vyvolá nepokoj v duši. Dobrá myšlienka vždy prináša pokoj. Nepokoj je parketa démona. Cez nepokoj vstupuje do nášho umu (vedomia), do našej vôle, do našich pocitov, do nášho vnútra.

„Ak žijete podľa tela, zomriete!“ – hovorí Ježiš.

My cez vonkajšieho človeka – keď zbytočne, v urazenosti, v samoľúbosti premýšľame nad tým, kto nás urazil, ohovoril, ublížil, okradol, oklamal, osočil, nepozdravil, nepomohol, nepochválil, nepochopil, nepotešil... – zabíjame svojho vnútorného človeka.

NajväčšíM nepriateľOM nás samých sú naše vlastné myšlienky.

My sa potom cez deň nerozprávame s Bohom, ale so svojimi emóciami, pocitmi a myšlienkami.

Ako kontrolovať myšlienky? Aký filter použiť na benzín (na myšlienky), aby sa nám nedostali do „motora“ nášho života? Je tu iba jedna možnosť – um, vedomie – oko duše.

Ježiš hovorí, že „ak je oko čisté, celé telo je čisté“. Lampou tela je oko. Ak je tvoje oko vo svetle, bude vo svetle aj celé tvoje telo a celé tvoje vnútro. Sv. Ján z Damasku, sv. Gregor bohoslovec a iní cirkevní otcovia hovoria to isté. Naša duša, srdce, sa „duchovne“ pozerá cez vedomie, cez um. Ak je vedomie pokojné, radostné, zdravé, pozitívne, pod kontrolou ducha, očistené napríklad modlitbou, keď je vedomie (žité) v Bohu, v človekovi zostáva obraz Boha Otca. V našich myšlienkach potom zostáva obraz Dobra a nie Zla. Náš intelekt oblieka myšlienky do slov (a vôľa do činov) a všetko to dokopy tvorí dôležité emócie, pocity.

človek by nikdy nemal myslieť proti pocitom, proti srdcu.

Hlava – tá sama od seba ide proti pocitom, proti srdcu. Prečo? Lebo my bežne nevyberáme myšlienky, my „rozmýšľajúc nerozmýšľame“, my nerozmýšľame nad tým, čo tá myšlienka urobí s mojím srdcom. Čiže ja tú myšlienku hnevu vpustím, ale že ma to zabíja, že to ničí moje srdce, moju dušu, nad tým už nerozmýšľam.

Ak je potom človek agresívny, potom je agresívny aj voči sebe, aj voči svojmu srdcu, dostáva sa ďaleko od svojho srdca. Ak si človek neváži vlastné srdce, ako si môže vážiť cudzie srdce, srdce iného človeka?

Filter je v tom, že ja vedome a vopred vyberám myšlienku. Ak je náš um (vedomie) v Bohu, v modlitbe, (napr. pravidelným čítaním Svätého Písma, žalmov, chvál...), človek zobúdza v sebe ten um, toho vnútorného človeka, ako hovorí sv. Pavol: „Zobuď sa ty, čo spíš, a zažiari ti Kristus!“

Náš vnútorný človek často spí. My sa napr. niekedy aj modlíme, ale vnútorný človek sa nemodlí, ten spí, – človek je mysľou odpojený od Boha, rozmýšľa nad iným (čo bude variť, čo kúpi, čo sa bude hrať, kde večer pôjde a pod.). Modlí sa len telo, jazyk, ale duša sa nemodlí. Naučiť sa dýchať dušou, nielen telom.

Duša dýcha cez myšlienky. Myšlienka má silu, aby „som sa narodil zhora“. Myšlienka má silu zmeniť stav duše. Keď sa začneme snažiť o dobro čo len v myšlienkach, hneď to mení stav duše, už máme iné pocity.

Stav duše je večnosť v človekovi. Aký je stav duše teraz, taký bude i vo večnosti.

Zlé pocity a zážitky odchádzajú s nami aj na druhý svet. Preto nevymodlené duše môžu prichádzať a rušiť nás, napr. v noci. Je potrebné modliť sa, dať slúžiť sv. omšu za tú dušu. Ak sa takéto niečo stane, odporúča sa pred spaním prečítať si niečo z Božieho slova, žalmy, niečo z Evanjelia, aby si duchom pokúšaný človek ľahol v dôvere a v pokoji. Ten náš duch pokoja sa potom prenáša aj na duchovný svet okolo nás. Tie prichádzajúce duše cítia aj stav našej duše; to je duchovná energia, ktorá je nadčasová, nadpriestorová, to je večnosť. Cez svetlo mojej duše dostáva pokoj aj duša zosnulého. Nikdy však nevieme, či je to len duša zosnulého, alebo démon. Ak to po modlitbách odíde, je veľmi pravdepodobné, že ide o dušu niekoho zosnulého príbuzného.

Náš um má pozornosť. My navádzame našu pozornosť na to, kto čo povedal, kto ma urazil, kto ma ohovoril, kto mi zavolal alebo nezavolal, čiže viac na to zlo než na dobro. My sa potom v tom „varíme“ od rána do večera. Takto zaťažení už nevieme nasmerovať našu pozornosť na podstatné veci, na Boha, na pokoj srdca. Náš um potom už neslúži srdcu, ale hnevu, závisti, urazenosti.

Apoštol Pavol dosť písal o ľudskej duši a poznal ju. Píše, že zlý duch pôsobí v neposlušných a v nepokojných synoch, ktorí konajú podľa záľub tela a mysle, ktorí sú „mŕtvi“ cez svoje skutky, cez svoje zlozvyky, obyčaje tohto sveta (ohovoriť, vynadať, ublížiť, oklamať). Takto sa človek dostáva do sféry zla. zlom sa prikrývam pred Bohom, som mimo Božiu „sféru“.

Aká myšlienka je, takému duchu slúži. Cez zlú myšlienku sa dostávam do (nechcenej) konverzácie s temnou silou. Preto treba púšťať do mysle iba dobré myšlienky a strážiť si myseľ. Ako to urobiť, keď je život ťažký?

Napríklad cestou lásky bez podmienok. Snažiť sa milovať človeka bez ohľadu na to, čo z neho na mňa ide, čo na mňa vyžaruje (napr. zlý pocit). Toto nie je možné bez modlitby. tá „negatívna“ emócia blížneho je už niečo živé, čo mi už zaberá rozum, um a dušu, čo je čosi ako inštinkt. V človekovi sa to náhle dvihne a  potom sa s tým už ťažko bojuje, lebo tá sila dáva človekovi už svoje myšlienky, ktoré človek prijíma za svoje. Vtedy už nerozmýšľam ja, vtedy rozmýšľa za mňa hriech, negatívna emócia, hnev, strach a to všetko ma ovláda.

Je dobré ísť napr. do dobrého spoločenstva, podeliť sa, porozprávať sa s dobrým a skúseným človekom, aby človek neostal sám s negatívnymi emóciami. Toto by mali robiť najmä takí, ktorí sa nevedia modliť. Keď sa postupne upokojí vojna vo mne, upokojí sa aj vojna okolo mňa, už zrazu nevidím toho človeka ako veľkého nepriateľa než ako dovtedy.

Mnohé duchovné ťažkosti – „spútanosť“ – spôsobujú zlé vzťahy. My sme vzťahy postavili nad srdce. Vzťahy sú akousi modlou, idolom, keď sme ich postavili nad pocity srdca. Ale aj tie vzťahy vnímame väčšinou len z jednej strany: „voči nám“. My chceme, aby sa ľudia voči nám správali dobre, ale my voči nim, to už tak prísne nekontrolujeme. To, čo môžem dostať iba od Boha – radosť, pokoj –, my to mylne hľadáme vo vzťahoch s ľuďmi. Potom sa človek stáva závislý, čo robia najmä mladí: „nezavolal mi, neodpísal mi, neodpovedal mi“. Hneď je hnev, z priateľa nepriateľ. Tam nebola láska k tomu človekovi, k osobe, ale k jeho správaniu sa: „Mám ho rád, lebo sa ku mne dobre správa“. Nemám rád jeho osobu, jeho srdce, jeho dušu – to, čo v ňom miluje Boh, čiže Boží obraz. Medziľudské vzťahy nikdy nebudú také, aké by sme chceli.

A práve cez túto MEDZERU, čo dostávam a čo očakávam, cez tento nepomer medzi očakávaním a skutočnosťou, sa dostáva démon: „Vidíš, aký si nešťastný? Ako ťa urazil?“ Potom tá myšlienka „paralyzuje“ um (vedomie), um nemá už viac schopnosť vnímať Boha a dobro. To je ako choré oko, ktoré nevidí buď nič, alebo vidí zle, a tak choré oko celého človeka navedie do priepasti.

Aké myšlienky, také pocity. Myšlienka smútku a depresie slabne, keď sa vymení duch v pocitoch, keď sa zmení zvnútornená emočná atmosféra, keď sa napr. snažím viac čítať Božie slovo, mať dobré želania voči všetkým ľuďom, aj voči tým, ktorí mi vôbec „nesedia“.

My aj lásku vnímame cez emócie, pocity, ale láska je skôr otázka vôle. Ak už vôľa túži po dobrom, ak vôľa chce dobro, ak sa človek aj pohne kvôli blížnemu (čiže nielen pocity), tak to už je správne.

zaujímavé je, že keď vôľa chce dobro pre iných, je to skôr dobro pre moju dušu, je to matéria pre dobro mojej duše. Je to pre moju dušu oveľa väčšie dobro, než ako by som čokoľvek vlastniL.

Je to cieľavedomé želanie dobra – vždy, všeTkým a všade; tým oslobodzujem svoju dušu od temných síl, aby som si už viac napríklad „neželal“ súdiť druhých, ohovárať, klamať.

Okrem myšlienok treba kontrolovať aj „dialógy“ v hlave. My často vedieme dialógy sami v sebe, v svojej hlave, dávame si otázky, hľadáme odpovede, krútime myšlienku za myšlienkou: „prečo to urobil? ako na to prišiel? čo si myslí o sebe? Ja mu ukážem!“ Apoštol Pavol v Gal 5 píše, že je to už dialóg s temnou silou, lebo je to dialóg proti pokoju môjho srdca. Ak človek niekoho v mysli „hryzie“, my vlastne vtedy „hryzieme“ Adamovo jablko. My si neuvedomujeme, že v tom jablku (v myšlienkach) je jed, že tie myšlienky otrávia našu myseľ, naše pocity, že zabijú silu vôle, že aj fyzicky ničia srdce. Ježiš hovorí: „Dávajte si pozor, aby neoťaželi vaše srdcia!“. A to je ono, lebo keď nás trápi myšlienka, bolí aj fyzicky samotné srdce.

Len čo pocítime, že v srdci sa prebúdza negatívna emócia, nepokoj, hneď z toho dialógu treba vystúpiť. Prečo? Lebo takýto vnútorný dialóg je sebaklam. Keď sme nahnevaní, urazení, vtedy klameme sami seba. Keď Ježiš hovorí: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“, tak robme to už aj kvôli tomu, aby človek nezabil v sebe pokoj, radosť, lebo kráľovstvo Božie je radosť a pokoj v Duchu Svätom.

My veľakrát ignorujeme Božie kráľovstvo v sebe, my ho hľadáme tam, kde ho niet. My ignorujeme pokoj v sebe i v druhých, keď postavíme svoju pravdu nad jeho dušu, nad dušu svojho blížneho (lenže jeho duša má byť nad mojou pravdou). V našej pravde býva často málo pokory, málo Kristovho ducha a často sa mýlime.

Čím viac človek kričí, tým je ďalej od pravdy. Čím je človek pokojnejší v hlase, tým je bližšie ku Kristovi. Silnejší je ten, čo mlčí, a nie ten, čo kričí.

Na nekontrolovaný vnútorný dialóg si treba dávať veľký pozor; od neho „chorejú“ ľudia a často i veľmi vážne, psychicky aj telesne (somatické poruchy, lebo naše duchovné sily sú zviazané s telom).

Keď vojde zlá myšlienka, je ako divoké zviera v klietke, ona už nevie sama vyjsť von, ona sa potom bije, vyústi do zdravotných problémov, napríklad do vysokého tlaku, do rakoviny, do depresie... Keď sa rozkrváca duša, môže sa potom rozkrvácať aj telo (vysoký tlak, vredy...).

Ako prerušiť takýto dialóg? Treba vyvolať myšlienku pokoja, ospravedlňovať človeka, ktorý nám ublížil: „Bože, odpusť mu, lebo on nevie, čo robí!“ Privolať si na pomoc Kristove slová. Ten človek, čo nás ráno urazil, možno to už aj oľutoval, nikdy nevieme. Ľudia zostávajú urazení aj na mŕtvych, to je veľmi zlé.

Duša je slobodná len vtedy, keď žije, čiže keď je v nej pokoj. Pokoj uzatvára dvere zlu, uzatvára cestu démonom. Preto sa aj za zosnulých modlíme, aby Pán „upokojil“ dušu zosnulého. Tá duša dostáva život práve cez Kristov pokoj. Aj duša, ktorá je ešte v tele, tá tiež potrebuje ten istý pokoj.

Ak mám rád svoju dušu (čo väčšinou nie je pravda, my napríklad nemáme radi opravdivé vzťahy, my sa máme radi ako „ego“, aby nás druhí ocenili; ja sa mám rád za čosi, ale ak sa mi to čosi nedostáva, už je zle. Ja som to „čosi“ postavil za cennejšie než je vlastná duša), tak mám rád aj duše iných.

Ježiš hovorí: „Za čo vymení človek svoju dušu?“ V podobenstve o vinohradníkoch Ježiš hovorí: „Pošlem k nim svojho syna, k môjmu synovi snáď budú mať úctu!“ A tým „synom“ je aj naša duša, lebo ona je na obraz Boží. My často nemáme úctu k vlastnej duši, máme väčšiu úctu k tým vonkajším veciam. Všetky idoly (napr. predstavy, ako sa iní majú ku mne správať, aké mám mať osobné veci, a pod.) sú dôkazom toho, že milujem to iné viac než svoju dušu. My sa učíme milovať blížnych aj z úcty k vlastnej duši.

Človek, ktorý sa háda, on sa neháda s manželkou, s kolegom, ale s vlastným hriechom v sebe, s tým, čo sa v ňom nahromadilo. Nikdy netreba súdiť človeka, lebo nevieme, čo je v ňom. Ľudí treba ospravedlňovať a modliť sa, obracať sa k Panne Márii a k Bohu.

Aj modlitba je myšlienka. Modlitba je priateľom môjho srdca, mojich pocitov, a duša hneď začne ináč dýchať. Za volantom, na ulici, všade to treba robiť, modliť sa, ospravedlňovať ľudí a priať im dobro, hoci si ho za nič (voči mne) nezaslúžia. Ja tým postavím svoju dušu nad správanie blížneho. Ako sme si povedali, my väčšinou nemilujeme človeka, ale jeho správanie. Sme ďaleko od pravej lásky k človekovi a ak to tak zostane, sme ďaleko aj od vlastného srdca.

Výborná myšlienka – modlitba – je oslava Boha, ďakovanie (aj nasilu niekedy); vtedy to moje duchovné oko dostáva svetlo, keď sa pozerám na všetko cez optiku „vďaky“. Vďakou sa očisťuje aj srdce. A nielen duša, ale aj telo sa vtedy prečisťuje. Tá temnota vychádza aj z tela, nielen z duše. My sa na svet väčšinou dívame optikou „hrobu“. Ježiš pri hrobe Lazára „ďakuje“, my naproti tomu vnímame vonkajšok, napríklad zápach.

„zápach myšlienok“ – niektorí cirkevní otcovia hovoria, že práve Lazár je ten mŕtvy um, čo si človek sám v sebe zabil. Sestry Mária a Marta sú vôľa a pocity. Marta a Mária (vôľa a pocity) prosia Krista, aby im vzkriesil Lazára, čiže „um, vedomie“, lebo vzkriesený, živý um má moc nad myšlienkou ako šofér nad autom. Keď auto naberá moc nad šoférom, to už je zle. Keď zlá myšlienka vládne hlave, vedomiu, to je zle, to už je „žiadostivosť“.

Iba tí, ktorých vedie Boží Duch, sú Boží synovia. Lenže nás vedú všelijaké myšlienky, emócie, pocity, ktoré nás dokážu omotať a potom nás ťahajú tam, kam oni chcú, čiže démoni, ktorí sa za nimi skrývajú.

Keď sa človek obráti proti bezbranným, to je už vážny stav, to je už duchovná smrť. Ale aj tí, ktorým sa nespravodlivo ubližuje, sú tiež pod tlakom temných síl, aby podľahli.

Rodičia často vo svojich deťoch milujú len seba (a nie ich, deti) a majú svoje predstavy. Ak dieťa nespĺňa tieto „rodičovské sny a predstavy“, začne byť menej milované. Potom zranené dieťa „uteká“ na sociálne siete, kde sa cíti pochopené, aspoň napísanými slovami „hladkané“. To je žiaľ nedostatok čistej rodičovskej lásky.

Všetko spoznáme po ovocí. Ovocie ducha by malo byť jasné – spravodlivosť, pokoj, láska, radosť, jednota. Ja preto viac hľadám záujmy toho iného, chcem poslúžiť inému, pomôcť, dopriať viac jemu než svojim predstavám. Keď slúžim, nemôžem sa pomýliť. Moja služba iným robí lepším aj mňa. Rozhodujúci je teda prvotný úmysel.

Duchovný svet je pre nás stále tajomný, je neviditeľný, a preto nemôžeme všetko vedieť a poznať. Preto je veľmi nebezpečné vôbec si niečo začínať so zlým duchovným svetom. Kde už je napr. veľký strach, tam už môžeme hovoriť o temných silách.

Pokoj duše je cesta Boha do mojich problémov. Preto sa usilujem o pokoj za každú cenu. Démon, aby zavrel dvere pred Bohom, snaží sa znepokojiť našu dušu. Naša logika by mala slúžiť pokoju, ale ona viac slúži strachu a podnetom zvonku.

Mnohé ťažké situácie sú povolené Bohom. Problém nie je v ťažkej situácii ako takej, ale v jej prijatí. Ja keď začnem ďakovať Bohu aj za to neľahké (rovnako ako za to ľahké, pekné, krásne, príjemné a dobré), ak ten kríž začnem brať ako dobrotivú milosť potrebnú napr. pre môj duchovný rast, vtedy tam môže Boh konať naplno a meniť mňa i ľudí naokolo.

Dnes je veľmi častý a rozšírený hnev. Duch hnevu vo mne je oveľa väčší nepriateľ než ten človek, ktorý ma nahneval. Myšlienka hnevu je oveľa horšia než tí ľudia, čo nás hnevajú. Treba poznať pravdu a žiť ju. Hnev je dobrá vášeň, keď je namierená na zlo, keď sa hnevám na hriech, ale nikdy nie na človeka! Tento náš myšlienkový omyl démon často využíva na to, aby nás dostal do svojich sietí.

Myšlienka, ktorá nesie v sebe nepokoj, nie je naša, ona je posielaná. Apoštol Pavol hovorí, že táto myšlienka je smrťou. V takejto myšlienke nemôže byť pravda. Veriť treba iba tým myšlienkam, v ktorých je pokoj, lebo iba v nich je Kristus – Pravda.

„Zmýšľajte ako Kristus“ – majte jeho „náladu“.

Keď náš um naozaj myslí, on prirodzene rodí iba myšlienky pre srdce, pre pokoj. Všetky ostatné myšlienky, myšlienky nepokoja, sú posielané, sú cudzie. Ja nesmiem myslieť cudzími myšlienkami, ktoré už nie sú moje myšlienky a ktoré sa môžu nakopiť, čo už môže byť napríklad aj schizofrenické (dva rôzne pramene myslenia v jednej osobe).

Myšlienkam zvonku nemôžeme veriť. Dobré myšlienky spôsobia to, že to zlé začne slabnúť. Každá myšlienka, ktorá vnikne do hlavy, hľadá príbuznosť s pocitmi. Preto nikdy nesmie byť smútok v našich pocitoch. Keď je v pocitoch pokoj, vtedy slabnú všetky zlé veci.

„Neste si vzájomne bremená.“ Je tu aj duchovné, „biele“ mučeníctvo, keď niekedy musíme trpieť zlo iného človeka a nedá sa tomu nijako odpomôcť. Treba byť silný a dokázať ďakovať aj za takýto kríž. Keď ďakujem za kríž, tým „exorcizujem“ svoju ťažkú situáciu a oslobodzujem sa od toho, od čoho sa oslobodiť dá. Ďakovanie je veľká sila proti zlým silám. Moc krstu sama od seba „exorcizuje“, ale najmä kňazská moc má moc „exorcizmu“ prijatú od Krista.

Boh je vždy silnejší než zlo. My sa niekedy viac bojíme Zlého než Boha (myslím to v dobrom, ako dobrá a posvätná bázeň pred Božou veľkosťou a múdrosťou). Treba však viac veriť Bohu než zlým silám, Boh je silnejší a dobrý, lebo ak v nás zostane iba strach, zlé sily naberajú svoju moc, lebo strach je zlý sluha, to už je stav duše, a to je zlé.

Ak mám v pocitoch hnev, to znamená, že už mám mŕtve pocity, že už mám mŕtve srdce. Taký človek je už duchovná mŕtvola. Ja keď sa hnevám, zabíjam svoju dušu cez vonkajšie príčiny, cez vonkajšie emócie. Za toho, kto sa na mňa hnevá, sa treba modliť. Uňho, u hnevníka, je už silné ego. Ale moje myšlienky môžu byť horšie než ten samotný hnevník.

Démon vykríkol: „čo ťa do nás, prišiel si nás predčasne mučiť?“ Ak nás niekto mučí, ničí, ak nám niekto veľmi vadí, tak to je naša, nie jeho chyba. Ak sa niekto rozruší napr. v prítomnosti kňaza, to jeho démona rozrušil Ježiš Kristus prítomný v kňazskej osobe. V každej osobe je Ježiš, v kňazovi osobitným spôsobom.

Ak nám niekto ide na nervy, treba sa pozrieť na seba, nie na toho druhého, to sme už my pootvorili dvere zlému. Pokoj sa nám nesmie len tak ľahko stratiť.

Zlo je inteligentná, ale temná sila, ktorá spútava (ako démon držal 18 rokov zhrbenú ženu). Aj človek potom môže byť inteligentný, ale koná temne. Mnohé zločiny sú veľmi inteligentne urobené, ale sú temné.

Duch tela a duch sveta – zlý duch.

Ak je človek príliš vonkajší, ak hľadá príjemnosti len vonku (v tele, vo svete), ten človek sa veľmi ťažko preorientuje na vnútorný, duchovný svet.

My sme niekedy posadnutí nie démonom, ale vlastným „ja“.

Sme takisto často posadnutí „správaním iných“, lebo to ostro sledujeme, ako sa iní správajú ku nám, a to nám bráni radovať sa, oberá nás o vnútornú slobodu, ktorú nám vydobyl Kristus.

Takto, vplyvom sveta a tela, vzniká aj to, že mnohí vôbec neveria v Zlého a v jeho moc. (1 Kor 1,16).

Pavol však jasne píše, že náš boj nie je proti ľuďom, proti mäsu, ale proti duchom. Hmotný svet má veľa „duchovných“ nástrah. Veriaci človek musí toto všetko vedieť a žiť podľa Ducha!