JA som svetlo sveta                                                   Mk 1, 32-34

Ježiš má za sebou prvý deň verejného účinkovania.

Uzdravenie posadnutého v synagóge a následné uzdravenie Šimonovej svokry bol len začiatok „lavíny“, ktorá „zavalila“ ničím nezaslúženou (a určite aj neočakávanou) dobrotou a mocou celé mesto Kafarnaum.

Chýbajú nám detaily, ale vieme, že nečakane uzdravených obyvateľov mesta a jeho okolia bolo veľké množstvo.

„Keď nastal večer“ – je to záver dňa v Kafarnaume. Ťažko pracujúci túžobne očakávali moment, keď sa konečne zvečerilo, lebo to bol koniec celodennej úmornej práce a na smrť vyčerpaný robotník si mohol na pár hodín odpočinúť.

Je isté, že aj sám Ježiš poznal únavu, úmor dňa, a aj On sám mal rád okamih, keď „sa zvečerilo“, keď prišla tma a s ňou vytúžený oddych.

V prvý deň Ježišovho verejného účinkovania nastal večer, prišla tma. Na dome by sa mali zatvoriť dvere a všetci by sa mali pripravovať na nočný odpočinok. Ale nebolo to tak. Odohrali sa ešte veľké veci.

Aj v niektoré ostatné večery to bolo podobne (napr. zázračné nasýtenie zástupov chlebmi; vyčistenie chrámu od kupcov; posledná večera; Jozef Arimatejský dostáva mŕtve Ježišovo telo takisto už neskoro večer, po tme).

V posledný večer, v ten „siedmy“ večer, keď celý svet spal v hlbokej tme, Ježiš slávne vstal z mŕtvych. Týmto okamihom definitívne zanikol starý svet (skončila tma) a začína nový (prišlo živé svetlo).

Na zemi, medzi nami, od toho momentu zostáva semeno Božieho kráľovstva, ktoré od rána veľkonočnej nedele začalo klíčiť a môže rásť až do skončenia sveta.

„a slnko zapadlo“ – Nejde o zdôraznenie tmy. Pouličné osvetlenie neexistovalo, na uliciach bola úplná tma. V domácnostiach sa používali lampy. Izby väčšinou nemali ani okná, čiže bola úplná tma.

Týmto výrazom sa zdôrazňuje skutočnosť, že to nebol všedný pracovný deň, ale bola to posvätná sobota. Najdôležitejší židovský sviatok „šabat“, ktorý nariadil sám Boh v „Dekalógu“; siedmy deň v týždni, začínal v piatok večer západom slnka (u nás akoby okolo 18.00 h.) a končil v sobotu západom slnka (východom prvých hviezd). Až po sobotňajšom západe slnka prišiel koniec zákazu akejkoľvek práce (dovtedy sa nesmelo robiť takmer nič, zakázaných bolo 39 prác, ktoré Židia tej doby považovali za prácu). Nesmelo sa napr. variť, písať, cestovať, zapaľovať sviečky a lampy, manipulovať s peniazmi atď.

Názov „sobota“ (sabbat) je odvodená od hebrejského slovesa „prestať, ustať, odpočinúť si“.

Bol to deň absolútneho telesného odpočinku a zároveň deň Božieho kultu, ktorý podľa Mojžišovho zákona bolo nevyhnutné zachovávať pravidelne.

Človek má šesť celých dní pracovať a jeden celý deň venovať Bohu.

Tak to má robiť každý človek bez výnimky a cez celý svoj život. Toto pravidlo je súčasťou prirodzeného poriadku, ktorý sa v priebehu dejín nemení.

Nebol to ani piatok „po západe slnka“, lebo by nenosili chorých k Ježišovi. Oni čakali na západ slnka v sobotu a len čo slnko zapadlo, zo všetkých strán začali k nemu nosiť svojich chorých. Keby nešlo o Ježiša a istotu, že nikoho neodmietne, nikto by nenosil chorých ľudí po tme.

V bežné pracovné dni ľudí trápila ťažká, až neúnosná práca a v sobotu ich trápil opačný extrém; nesmel sa navyše urobiť ani krok (Boh si však takýto extrém nežiadal; ľudia boli k tomu nútení učiteľmi zákona). Pre ľudí mal byť Šabat deň oddychu na tele i na duši, ale v mnohých ohľadoch to bol skôr deň stresu a strachu.

Tak ako sa deň a noc pravidelne striedajú, tak sa má pravidelne striedať aj naša manuálna práca, bežné starosti a čas zastavenia, oddychu, modlitby, k čomu patrí aj štúdium Božieho slova a náboženskej literatúry.

Množstvo uzdravení sa odohrávalo už po tme (Ježiša možno nebolo ani poriadne vidieť).

Cez deň, za vidna, Ježiš urobí iba jeden exorcizmus a uzdraví iba jednu osobu, Petrovu svokru. Po západe slnka, po tme, sú to už veľké zástupy. Obvyklý strach z noci a tmy zrazu neexistoval.

Ježiš je „svetlo sveta“.

Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vstúpil do „temnoty“ nášho hriechu, do nášho strachu, bolesti, samoty a ožiaril nám život svojou spásou.

Zástupy, davy, „celé mesto“, celý svet, všetci museli čakať na tento víťazný okamih až do „západu slnka“, až do dňa Ježišovho ukrižovania, pochovania a slávneho zmŕtvychvstania.

„Prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých“ – Chorí a posadnutí sú dve jasne odlišné kategórie ľudí. Démoni boli v tej dobe pokladaní za príčinu všetkých chorôb, preto každý chorý musel mať dočinenia s démonmi. Démon podľa vtedajšej mentality spôsoboval rôzne choroby, ale človek mohol byť diablom aj priamo posadnutý. Závažnosť choroby a ťažkosti s tým spojené boli „zrkadlom“ hriešnosti dotyčnej osoby. Neplodnosť (bezdetnosť) sa takisto považovala za „výsledok“ hriešneho života.

Ježiš však neprišiel len „uzdravovať“, to by bolo veľmi málo. Boh preukazuje vrchol svojej moci tým, že odpúšťa: „Čo je ľahšie? Povedať ochrnutému vstaň a choď, alebo odpúšťajú sa ti hriechy?“

Ježiš na kríži odpúšťa všetkým a všetko (tu zatiaľ len uzdravuje všetkých a všetko).

„Prinášali“ – ide o ťažké stavy, kedy je človek úplne odkázaný na pomoc niekoho iného. Nikto nerobil až taký prísny výber iba tých najťažších stavov. Ježiš určite uzdravil aj tých, ktorí prišli sami na svojich nohách.

Človek potrebuje človeka, brat brata. Boh nám ukazuje cestu vpred cez prítomnosť a pomoc tých druhých. „Ja nikoho nepotrebujem, ja si poradím sám“ – takto zmýšľajúci človek sa skôr či neskôr zastaví v sklamaní, v smútku a v opustenosti.

„Všetkých chorých a posadnutých“ – Je to literárna „hyperbola“, úmyselné preháňanie, lebo všetkých chorých určite nepriniesli na jedno miesto. Ide o vyjadrenie existenčnej túžby, ktorú nosí v sebe každý človek, naozaj všetci. Všetci chceme byť uzdravení, všetci chceme žiť, všetci túžime po plnom živote.

Ježiš vyniesol všetky hriechy všetkých ľudí na drevo kríža. Všetci sme hriešnici (chorí hriechom).

„Celé mesto bolo zhromaždené“ – je to zosilnená forma vyjadrenia veľkého počtu ľudí, más, davov, ktoré sa v neobvyklom množstve nachádzali na jednom mieste (je to opäť ďalšia literárna hyperbola). Ježišova popularita v Kafarnaume dosiahla v tento večer svoj vrchol.

Ulice tej doby boli úzke, čiže „celé mesto“ tam jednoznačne nemohlo prísť. Veľké množstvo ľudí však áno. Tí, ktorí sa tam nedostali nohami, boli tam srdcom, túžbami alebo aspoň zvedavosťou.

Ježišom v ten večer žilo celé mesto, hoci bola tma a čas na zaslúžený odpočinok.

Ráno býval pri mestskej bráne súd, na ktorom sa súdili a odsúdili zločinci. Aj tam bývalo veľké množstvo ľudí. Táto udalosť mohla byť akousi prvou predzvesťou historického okamihu, keď Ježiš na Veľký piatok stojí na nádvorí u Piláta a keď „celé mesto“ Jeruzalem kričí: „Ukrižuj ho!“

„Pri dverách“ – Po uzdravení Petrovej svokry je Ježiš stále v Petrovom dome (bola sobota, preto sa len presunul zo synagógy do domu Petrovej svokry, ktorý sa nachádzal v blízkosti synagógy). Sú to teda dvere petrovho domu, dvere v obvodovom múre, drevená brána z jednej strany do ulice a z druhej strany do veľkého dvora.

„Uzdravil mnohých chorých na rozličné choroby“ – Nikto nikdy nevykonal na ľuďoch toľko zázračných uzdravení ako Ježiš. Pravdou však je, že chorobnosť sa počas Ježišovho účinkovania i napriek tomu výrazne neznížila. Tichá novovzniknutá nádej, že prišiel niekto, vďaka ktorému konečne zaniknú všetky choroby, sa ukázala ako naivná už aj tým, že k uzdraveniu sa nedostali všetci, iba niektorí.

Smutné je aj to, že zdravie stratilo až také veľké množstvo ľudí, že až toľkí sú trápení nejakou chorobou. Zla teda nebolo málo a nebolo iba výnimočnou „bielou vranou“.

Tu Ježiš „lieči“ chorobu, ale nie zlo ako také. Porážka zla prichádza až na kríži. Definitívne Kristovo víťazstvo nad zlom nastane až na konci časov.

Ak Ježiš „uzdravuje“, dáva jasne najavo, že má svoj plán, že „raz to zlé pre všetkých určite skončí a príde definitívne uzdravenie“.

Mnohí uzdravení znovu ochoreli a pomreli. Ježiš postupne odkazuje čitateľa na niečo viac, ako je telo a pozemský život.

„Uzdravil“ – Grécke slovo „uzdraviť“ znamená aj „rešpektovať, ctiť, vážiť si“. Najlepšou „terapiou“, liekom uzdravujúcim človeka, je láska, vzájomný rešpekt, úcta, nezištná pomoc. Ježiš učí ľudí nenávidieť hriech a milovať hriešnika. My často nenávidíme hriešnika a milujeme hriech.

„A vyhnal mnoho démonov“ – Slovo „démon“ pôvodne označovalo „božstvo“ (mohlo byť aj dobré, aj zlé). V gréckom svete démoni predstavovali „nižších“ bohov, ale väčších od ľudí.

„Démoni“ mohli byť aj duše zosnulých.

Po návrate z babylonského zajatia sa tento termín začal spájať už iba s negatívnymi bytosťami.

Zlí démoni majú moc škodiť ľuďom. Evanjelista Marek hovorí, že démoni sú zodpovední len za telesné a mentálne poruchy. Starozákonná apokryfná kniha „Šalamúnov testament“ však hovorí, že démoni majú oveľa väčšiu moc, dokonca aj zabiť človeka.

Na vyháňanie zlých démonov sa používali magické rituály (prstene, rastlinky, zaklínadlá...). Ježiš nič také nepoužíva, na vyháňanie démonov používa iba svoje slovo a modlitbu.

Zlí duchovia klamú, odvádzajú ľudí od pravdy a s nenávisťou voči Bohu kazia dielo Kristovho vykúpenia.

Je to „tma“, ktorá sa oblieka „do svetla“.

Démoni sa objavujú veľmi často tam, kde je Ježiš.

Človek si má uvedomiť dve základné veci – aké zlo nosí v sebe (náklonnosť k zlému) a kto je Ježiš Kristus, akou je láskou. Nemožno zabudnúť na skutočnosť, že démoni nikdy – ani vo dne, ani v noci – neprestali účinkovať medzi ľuďmi a niet človeka, ktorý by nebol nikdy démonmi pokúšaný. Pokúšaný bol Ježiš, jeho Matka Mária, všetci.

„A nedovoľoval démonom hovoriť, lebo ho poznali“ – Zlí duchovia poznajú pravdu. Počas Ježišovho účinkovania vyjavovali podstatu jeho identity, zatiaľ čo ľudia, davy, zástupy a učeníci nedokázali rozpoznať tajomstvo Ježišovej osoby.

Démoni sú prví, ktorí oznamujú pravdu o Ježišovi.

Príkaz, aby mlčali, súvisí s tým, že nie je mysliteľné, aby jeho pravú identitu odhaľovali tie mocnosti, nad ktorými prišiel Ježiš zvíťaziť. Ježiš nedovolil, aby došlo k pomýleniu poslucháčov.

Pozorný čitateľ Markovho evanjelia však už od samého počiatku, čiže už od prvých riadkov evanjelia (1,1) vie, že Ježiš je „Synom Božím“.

Pri vykonávaniach exorcizmu démoni prestávajú mlčať a často zúria, kričia. Nechcú, aby sa do tmavej duše dostalo svetlo Ježiša Krista.

Evanjelista Marek na viacerých miestach podčiarkuje „tajomstvo“ osoby Ježiša Krista. Ježiš sa nikdy neusiloval o publicitu (považoval ju skôr za pokušenie). Aj to môže byť dôvod, prečo prikazuje démonom, aby mlčali.

Ľudia začali s úžasom tušiť, že „zázračné uzdravovania“ Ježiš zjavne nepovažuje za vrchol svojho účinkovania a treba očakávať ešte niečo viac.

Našli sa prví, ktorí začali chápať už aj hlbšie skutočnosti, začali myslieť na stáročia očakávaného „mesiáša“, čiže na muža, ktorý by ich konečne vyslobodil od krutej nadvlády Rimanov. To by bol pre nich „vrchol“ všetkého.

„Lebo ho poznali“ – Duchovné bytosti vedia, kto je Ježiš Kristus, majú vyššie poznanie než ľudia a  v možnostiach poznania nás presahujú.

Naša viera neznamená „poznať“ Ježiša (ako napr. démoni; tí ho naozaj poznajú), ale zakusovať Jeho lásku, pomoc, prítomnosť, milosrdenstvo, dobrotivosť, pravdu.

Tma je všade. Preto Ježiš svoje SVETLO túži čím najskôr zaniesť všade, do všetkých krajov, miest a dedín.

Radosť z uzdravenia bola dopriata iba niektorým chorým.

omnoho väčšia radosť zo spásy sa ponúka všetkým „hriešnikom“.

Boj medzi svetlom a tmou, medzi pravdou a lžou, začína hneď v prvý deň ježišovho účinkovania.

Svetlo – zrelosť človeka

Slovo „zrelý“ sa používa zvyčajne v spojitosti s ovocím. Ak ovocie správne rastie, postupne dozrie. Ovocie je zrelé vtedy, keď sa stane tým, čím má vo svojej podstate byť. Zrelý človek je ten, ktorý dennodenne správne rástol a pomaly dozrel na pokojného a radostného človeka a je požehnaním aj pre iných. Zrelosť nie je bezchybnosť, dokonalosť, stav stopercentnej kvality. Zrelosť nijako neznamená nemať žiadne problémy a kríže. Je to skôr múdrosť, dobrý myšlienkový základ, ktorý vedie vpred seba i druhých. Zrelosť určite nie je niečo, čo by človek „pestoval“ iba pre seba, pre svoje dobro. Ježiša nikdy nehľadáme iba preto, aby iba nám bolo lepšie. Rozpoznáme to jednoducho. Rozprávať sa s „vyzretým“ človekom je vždy fajn, úľava, výdych, povzbudenie, radosť. Vyzretý človek vždy odovzdáva pozitívnu energiu, svetlo, pokoj (uzdravuje). Naopak „nevyzretý“ človek toho nahovorí veľa, ale v skutočnosti nám nedá nič dobré, neraz aj znechutí a pohorší. V prítomnosti veľmi nevyzretých osôb môžeme zakúsiť až „psychický vampirizmus“ (vyciciavanie), kedy od nevyzretého človeka odchádzame vnútorne „okradnutí“, rozrušení, nespokojní, ba až unavení a vyčerpaní. Ježiš vnáša svoje svetlo do základného zmýšľania človeka, aby sme nikdy neprepadli pokušeniu myslieť iba na seba. Hoci sám nie som na tom dobre, i tak nechcem od druhých brať, ale druhým dávať. Toto je to primárne „svetlo“ do nášho zmýšľania. Ak si v mysli nezažneme toto Kristovo svetlo, zostane v nás tma „sebectva“, ktorá brzdí, ťaží, zarmucuje. Od koho mám teda brať, čerpať, dostávať? Od Boha. Keď sa dobre zahľadíme na Ježiša, On jednoznačne myslí viac na iných než na seba a vždy sa celý dáva i tým, ktorí si to ničím nezaslúžili. Večer však ide „načerpať“, ide do samoty, do ticha a modlí sa k svojmu Otcovi. Tento vzorec dávania a prijímania, kde má Boh a druhý človek celkom jasné miesto, pokladám za „prvé svetlo dňa“, ktoré má moc uzdraviť všetko a všetkých.