prvé Ježišove kroky a výroky                                           Mk 1, 14-15

V minulej biblickej hodine sme sa zaoberali Ježišovou prípravou na verejné účinkovanie (Prológ; Mk 1,1-13). Dnes pokročíme ďalej a zahľadíme sa na prvé Ježišove kroky a výroky, na počiatok jeho ohlasovania evanjelia a spásy.

Ježiš mal na počiatku verejného ohlasovania okolo 30 rokov, čo bol optimálny vek – ani veľa, ani málo. Keby bol vystúpil o niekoľko rokov mladší, mohol by byť ponižovaný a opovrhovaný kvôli nízkemu veku. Keby bol počkal ešte zo 5 – 10 rokov, bola by to zbytočná strata času z pohľadu spásy a zbytočný čas strávený v skrytosti, ktorý by mohol vyvolať podozrenie, že sa Ježišovi predsa len zapáčilo na tejto zemi a chcel si tu viac užiť. Vek 30 rokov je ideálny na to, aby nedošlo k zbytočnej strate času, a dosť na to, aby jeho osoba medzi ľuďmi nadobudla dostatočnú vážnosť a učiteľskú autoritu.

„Keď Jána (Krstiteľa) uväznili“ – Ján Krstiteľ bol uväznený. V tej dobe bola samozrejmosťou absolutistická moc, ktorá k uväzneniu (rovnako aj k umučeniu či k zabitiu) človeka nepotrebovala žiadne dôvody, žiadne dôkazy či súdy. Jána Krstiteľa, posledného proroka Starého zákona, dal nespravodlivo uväzniť tetrarcha Antipas (20 pred Kr. – 39. po Kr.), jeden z viacerých synov Herodesa Veľkého (niektorých ďalších vlastných synov dal zavraždiť sám otec Herodes). Ján Krstiteľ Antipasovi vyčítal nemravný život s Herodiadou, manželkou svojho brata Filipa.

Ján Krstiteľ sám povedal, že sa musí – povedľa Ježiša Krista – strácať a umenšovať (Jn 3,30). Teraz sa doslova stratil, zmizol, zástupy prestali za ním chodiť. Týmto nenápadným uväznením Jána Krstiteľa sa definitívne končí stáročná éra očakávania Mesiáša; hľadanie sa môže obrátiť na nájdenie. Ján Krstiteľ končí a Ježiš začína. Ján prestáva hovoriť o Mesiášovi a začína hovoriť sám Mesiáš.

„Ježiš prišiel do Galiley“ – Ján Krstiteľ hlásal pokánie na púšti, ďaleko od ľudí, a čakal, že ľudia prídu za ním. Ježiš presne naopak. Išiel do husto zaľudnenej Galiley, sám išiel za ľuďmi a nečakal, kým prídu za ním.

„Prišiel“ – Ježišov „príchod“ začína naberať väčšie rozmery. Začína postupné odhaľovanie Jeho osoby. Narodil sa v Betleheme, žil v Nazarete. Potom „prišiel“ k Jordánu a odtiaľ pokračuje do Galiley. Potom „prišiel“ do mnohých ďalších krajov, miest, dedín a osád. Jeho cesta končí „príchodom“ do Jeruzalema, kde ho ukrižovali. Nakoniec Ježiš „príde“ do všetkých končín zeme. Zaujímavé je, že Ježišovo putovanie začína i končí v Galilei. Zmŕtvychvstalý Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Choďte do Galiley, tam ma uvidíte!“

Galilea – severná časť Palestíny. Bola tam veľmi úrodná pôda, uprostred bolo Genezaretské jazero plné rýb. Preto bola táto oblasť husto osídlená (poriadna zmes ľudí – žili tam Židia, Gréci, Rimania, Arabi, Iturejčania, Feničania, čiže veriaci i pohania). Veľmi známe mesto Galiley je Kafarnaum, kde Ježiš začína svoju misiu a kde sa často vracia.

„A hlásal Božie evanjelium“ – Spojený výraz „Božie evanjelium“ sa v celom Písme vyskytuje iba na tomto mieste. Ide o osobitné zvýraznenie jedinečnosti evanjelia, ktoré má pôvod v Bohu (hoci Ježiš vyzeral ako človek). Človek si tu vyberá svojho osobného Boha.

„Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu!“ – pred sebou máme prvé Ježišove verejné slová. Sú to štyri krátke výrazy – dva oznamovacie, dva prikazovacie. Je to akési „mikro-evanjelium“, zhrnutie celého evanjelia, akýsi základný program spásy. Je to základný kľúč od brány spásy. Kto teraz (naplnil sa čas) počúva Božie slovo (evanjelium), naplní sa na ňom samom to, čo v Božom slove počuje (vstúpi do Božieho kráľovstva).

Kto teraz nepočúva Božie slovo, zakúsi na sebe samom stratu toho, čo Božie slovo sľubuje.

„Naplnil sa čas“ – Výraz „čas“ po grécky je „chronos“. Je to všeobecné plynutie času bez ohľadu na to, čo sa v tom časovom úseku odohráva. Tu je však použitý iný grécky výraz „kairos“, čo v preklade znamená najvhodnejší, príhodný čas, ktorý nemožno premárniť bez vážnych následkov a ktorý treba využiť, naplniť správnym životom, brať ako jedinečnú šancu, dar, ponuku. Prišiel čas definitívnej porážky zla a smrti a víťazstvo pravdy, dôvery, lásky, spravodlivosti, pokoja, radosti, bratstva a života.

Úplne prvé Ježišove verejné slová hovoria o čase. Tisícročné dejiny končia a nové začínajú. Príchodom Ježiša Krista ľudské dejiny dostávajú „nový zákon“ svojho napredovania. Iba naplno využitý čas sa prevalí do víťaznej večnosti. Čas premárnený a nevyužitý bude prísnym žalobcom a možno aj dôvodom večného zatratenia. Pozemský život je možné chápať ako jeden časový úsek. Začiatok a koniec času života nepatrí do moci človeka; naplnenie času však áno. Ježiš ako prvé pripomína neobyčajnú hodnotu prítomného času, v ktorom sa odohráva všetko dôležité, v ktorom sa vykonávajú všetky rozhodnutia a ktorý je koreňom našej zodpovednosti. Vhodný čas dostáva svoju hodnotu iba vtedy, keď sa naplní správnym rozhodnutím.

Človek, ktorý chce byť šťastný, spokojný a zmysluplne prežívať jeden deň za druhým (ktorý chce napredovať), musí pochopiť dôležitosť prítomného okamihu, ktorý zodpovedá realite, „skutočnosti“.

Iba v prítomnom okamihu sme schopní „udržať“ city a pocity pod vedomou kontrolou slobodnej vôle a „spracovať“ svoje vnútorné pohnútky. Ak človek stratí pozornosť v prítomnosti, môže upadnúť do osídel citov a pocitov, cez ktoré najčastejšie útočí Satan. Takto sa rodí napr. pýcha, žiadostivosť, smilstvo, lakomstvo, strach, závisť, hnev, klamstvo, ponižovanie, falošná pokora, pochybnosti a iné prekážky duchovného života.

Nežiť naplno prítomný okamih znamená žiť nereálne, v „neskutočnosti“, v ilúziách (v zbytočnom lamentovaní nad tým, čo už bolo, a v zbytočných starostiach o to, čo bude). Dochádza k trestuhodnej strate vzácneho času, k nečinnosti, ba dokonca k naplneniu času nie milosťou, ale hriechom. Nie náhodou prvé Ježišove verejné slová zdôrazňujú čas (nadväzujúci na víťaznú večnosť).

Ježiš sa dostáva do času (prichádza po Jánovi Krstiteľovi) a do priestoru (prichádza do Galiley) a vstupuje do prvých vzťahov s ľuďmi. Výsledkom toho má byť „viera, nádej a láska“.

„Priblížilo sa Božie kráľovstvo“ – Je to opak ľudského kráľovstva, ktoré poznáme veľmi dobre. Božie kráľovstvo nepoznáme. Ľudská túžba spojená s Božou mocou a láskou otvára brány Božieho kráľovstva.

Našou úlohou je nájsť „kľúč“ od brány, čiže nájsť Ježiša Krista. Našou úlohou je radostne (slobodne, bez násilia na sebe) poslúchať a milovať Ho. Duchovný život neznáša morálne násilie, represiu; je potrebné rásť postupne, ale reálne, nie iba niečo si o sebe namýšľať. Nepatrná a krásna námaha v porovnaní s tým, aké veľké plody prináša. „Cenu“ za to všetko zaplatil sám Ježiš Kristus. Je to cena Jeho krvi. Človek si túto výsadu ničím nezaslúžil a je to čistý dar ponúknutý z lásky. Človek smerujúci do nebeského kráľovstva si užíva radostnej nádeje a závideniahodnej slobody od „ľudského kráľovstva“, od tohto sveta. Ten, čo je „pánom“ Božieho kráľovstva, je zároveň „pánom“ neba i zeme (je tam úmyselne malé „p“ pre lepšie zdôraznenie vlády a moci). Boh sa o svoju kráľovskú moc nemusí s nikým deliť, je všemohúci. Boh teda nie je kráľom iba v nebi, ale aj na zemi, je kráľom sveta, vesmíru, čiže všetkého a všetkých, dejín, času i večnosti.

„Kajajte sa!“ – Obráťte sa! Zmeňte, postupne zmeňte všedné, povrchné, „roztrasené“ a nezásadové myslenie. Osvojte si nové presvedčenia, pravdy a hodnoty. Zmeňte si srdce (city a túžby) a chodníky pod nohami (hodnoty a ciele). Iniciatíva človeka sa presúva do neviditeľného vnútra – do precízne, dôkladne a podľa pravdy strážených myšlienok. Myšlienky sú extrémne dôležité pre vzostup i pád. Sú to včely, nositeľky medu (ale niekedy i jedu), preto nemôžu lietať z úľa do úľa, od dobra k zlu, od pravdy k lži, od zásad k voľnosti a pod. Kajúcnosť je prísne „vyhodnocovanie“ túžob (chcel by som); nakoniec, samozrejme, aj svedomia (formovanie nového svedomia nesmie prebiehať ani v bezzubej prísnosti a v zbytočnom vyčítaní si pokleskov, ale ani v neopodstatnenej povrchnosti a uvoľnenosti). Obrátenie má svoj počiatok v úplnej dôvere v Ježiša. Prísna kritika na sebaje radostná, pokojná a dodáva nadšenie. Prísna kritika sa už neobracia na druhých ľudí v okolí, ale na seba samého. Kajúcnosť od človeka veľa žiada, ale nikdy nie morálnym násilím na sebe (napr. hlúpe potláčanie citov namiesto ich nasmerovania), nerozumnou prísnosťou, slepotou, nevnímaním reality a objektivity, fanatizmom a inými chybami, ktorých sa často dopúšťajú tí, ktorí „veľmi chcú“, ale idú na to zle. Všetko má svoj čas, Ježiš nás neženie a nenaháňa k nadvýkonom. Ponúkaná nadprirodzenosť nikdy a v ničom nebúra našu prirodzenosť.

„Obrátenie“ – grécky „metanoia“ – môže ísť aj o celoživotnú zmenu zmýšľania, o celkom nový myšlienkový základ (znovu sa narodiť). Je to zmena životného štýlu, ktorá má vplyv na konečný osud. Je to bytostná odpoveď a nikdy nekončiaci záväzok. Človek začne intenzívne myslieť na niečo, na čo doteraz nemyslel (lebo nevedel, alebo nemal odvahu).

„Verte evanjeliu!“ – Veriť znamená vstúpiť do živého, úprimného vzťahu s Ježišom. Kvalita vzájomného vzťahu sa zvyšuje tým, že budem meniť seba a nikdy nie Ježiša. Viera je víťazstvo nad samotou (víťazí priateľský vzťah), aj nad radikálnou samotou (nad peklom, zatratením). Veriť, znamená používať uši, aby som počul; oči, aby som videl; ruky, nohy, aby som nasledoval; ale najmä srdce, aby som miloval (priateľstvo a milosrdenstvo). Diabol sa všetkých snaží nahovoriť, aby sme (akože) verili, ale evanjelium nebrali až tak vážne a nežili ho až tak dôsledne. Diabol vie, že v tejto kombinácii je víťazstvo na jeho strane. Mnoho kresťanov sa dá chytiť do tejto pasce. Silné a príliš dlhotrvajúce pochybnosti v ktorejkoľvek oblasti (moja viera, cirkev, ľudia, svet) sú jasným znakom toho, že došlo k chybe už v základe. Je to akýsi pokus oklamať Boha, ktorý sa obráti na oklamanie seba samého.

„Viera“ – po grécky „pistis“ (opak je „apistis“ – nedôvera). K pôvodine slova patrí dôvera, poznanie, odovzdanie sa, poslušnosť. Odvodzuje sa od myšlienky „oprieť sa o silnejšieho“. V hebrejčine viera je „hifil“ (stabilita, istota). Starý zákon presúva obyčajnú vieru, vieru v ľudí, na vieru Boha (Abrahám, Jakub, Noe, Mojžiš, Samuel, Dávid a iní). Na počiatku viery nemusí byť beznádej a katastrofa. Kto verí, neukazuje, že je úplne neschopný a bezmocný. To by bola viera z nutnosti, z nevyhnutnosti. Biblická viera sa opiera výlučne o nedotknutú slobodu človeka.

V našom texte nachádzame po prvýkrát spojenie „verte“ v kombinácii s príkazom „kajajte sa“, obráťte sa. V Starom zákone toto spojenie nenájdeme. Viera tlačí človeka k tomu, aby pracoval na sebe.

Ježišova „viera“ uzdravuje telo i dušu (odpustenie hriechov) a je základom každého zázraku. Vo viere človek prekoná všetko, i smrť. Ježiš sa čudoval nevere ľudí i svojich učeníkov. Viera ľudí a učeníkov bola slabá, neprežívaná pred Božou tvárou. Viera, čiže dôvera, je „sila“, ktorá má „moc“ i nad samotným Bohom (dobíja Jeho milosrdenstvo a dobrotu). Viera a obrátenie sa pretavujú do túžby modliť sa, komunikovať so svojím Bohom.

Osoba a učenie Ježiša nás má nadchnúť, zachytiť, očariť, zaujať, zastaviť a zasa pohnúť, ale už novou cestou. Z pohľadu spásy je každý jeden deň veľmi vzácny. Boh nás bude súdiť za každý jeden deň. Vo vzduchu dňa visí „napätie“, veď každým prežitým okamihom sa blíži ten okamih posledný. Oprieť sa o Ježiša (uveriť) znamená preniesť svoje (neúnosné) bremeno života na Neho a spoľahnúť sa na jeho lásku a moc. Takto sa dobrovoľne stávam „Božím dieťaťom“.

Boh mi v okamihu KRSTU daroval všetko, i seba samého, aby som v Ňom, ktorý je „cesta, pravda a život“, mal jasnú životnú cestu od začiatku až do konca. Preto sa môžem vzdať všetkého či všetkých, ale Ježiša nikdy.