ProlóG                                                                     Mk 1, 1-13

Slovo „prológ“ znamená: úvodná časť literárneho diela, predhovor, predslov. Používa sa aj na označenie krátkeho životopisu (legendy) o svätých.

Ako ste si všimli, súvislý text Biblie je rozdelený na kapitoly (hlavy) a verše, ktoré sú očíslované. Je

to vynikajúca pomôcka pre čitateľa, najmä pri hľadaní či vracaní sa k niektorému konkrétnemu textu.

Klasické zvitky kníh Biblie boli dovtedy rozdelené rôzne, nejednotne, napr. podľa obsahu alebo iba podľa medzier na konci alebo v strede papyrusu (papiera), ktoré urobil pisár opisujúci Bibliu. Hľadanie nejakého konkrétneho textu bolo dovtedy namáhavé a zdĺhavé.

Canterburský arcibiskup Stephen (Štefan) Langton (zomrel v r. 1228) vymyslel niečo nové a prevratné. Bibliu rozdelil na kapitoly a kapitoly očísloval. Zaujímavé je, že túto významnú prácu urobil sediac na koni, keď cestoval z Paríža do Lyonu. ďalší významný krok urobil anglický spisovateľ a majiteľ tlačiarní Robert Estienne (známy aj pod menom Robertus Stephanus; zomrel v r. 1559), ktorý ako prvý (v r. 1551) vytlačil Bibliu rozdelenú a očíslovanú nielen na langtonove kapitoly, ale pridal ďalšie rozdelenie aj na jednotlivé verše, ktoré taktiež očísloval. Hoci sa vyskytli predtým i potom všelijaké iné pokusy o rozdelenie a očíslovanie textu Biblie, Langtonovo rozdelenie na kapitoly (hlavy) a Estiennovo rozdelenie na verše sa zachovalo. Od začiatku 17. stor. sa všetky preklady do všetkých svetových jazykov tlačili viac-menej už iba s týmto rozdelením a číslovaním. Zaujímavé je, že jednota v rozdeľovaní a v číslovaní textu Biblie zostala dodnes u všetkých náboženstiev a vydavateľstiev, čiže je to tak už viac ako 400 rokov. Len pre zaujímavosť, celá Biblia je rozdelená na 1189 kapitol (929 je Starý zákon a 260 Nový zákon). V ktorejkoľvek Biblii na svete by ste mali pod rovnakými číslami nájsť aj rovnaký text, čo je teda úžasné.

My teda začíname s „prológom“ evanjelia sv. Marka, konkrétne s Mk 1, 1-13 (čiže prvá kapitola, verše jeden až trinásť). Veľmi dôležité je začať čítanie Božieho slova vždy s modlitbou, s prosbou o dary Ducha Svätého, o dary Ducha pravdy a milosti. Nikdy nesmieme zabudnúť, že nečítame obyčajnú knihu, ale Božie slovo. Skúsenosti nás učia, že tí, ktorí sa pred čítaním Božieho slova nemodlia, hoci majú skutočný záujem o poznanie, ide im to veľmi ťažko a časom sa znechutia. Bez modlitby je to (takmer) márna námaha.

Hneď po modlitbe, keď sa nám vnútro naladilo na Božie veci a na duchovný život, položíme oči na vybraný text Biblie. Neurobme chybu hneď na začiatku. Dôležité je venovať každému slovu a každému slovnému spojeniu dostatočnú pozornosť. Čítať treba pomaly, sústredene a pokojne. Pokiaľ nemáme vnútorný pokoj a niečo nás ruší (napr. hluk z ulice, rozhádané vzťahy, nervozita z niečoho či z niekoho), je celkom možné, že nám nekoncentrovaná myseľ nebude schopná vnímať takmer nič. Nie raz sa však stane aj to, že práve Božie slovo človeka upokojí a utíši.

Keď si prečítame vybraný text, hneď sa treba vrátiť na začiatok a začať opätovne čítať to isté. Pri druhom čítaní sa už treba zastavovať na tých slovách a myšlienkach, ktoré nás oslovia. Pri jednotlivých slovách môže nasledovať opäť prosba o dary Ducha Svätého, aby sme boli chápaví, vnímaví a schopní spoznať Božie posolstvo z textu. Čím viac modlitby, tým lepšie a časom aj oveľa krajšie.

Je veľmi užitočné použiť, zapojiť aj svoju predstavivosť a fantáziu. Uvoľnime sa čím viac, oprime si hlavu o kreslo (zbaviť sa záťaže hlavy a tela) a prečítaný text (dej) si so zatvorenými očami premietnime v hlave naživo; prežime ho tak, akoby sme stáli aj my medzi dotyčnými osobami. Zatvorené oči a rozvírená fantázia veľmi dobre spolupracujú s Božím slovom. Postoj tela hrá dôležitú úlohu. Nohy na stole, ležanie v posteli, či iné nevhodné postoje nám nedovolia, aby v nás duchovno zvíťazilo. Je veľmi múdre rozjímať stále na tom istom mieste. Použite ako pomôcky papier a pero a píšte si čo najviac. Výborné je rozjímať priamo v kostole. Doma je dobré použiť napr. sviečku, krížik, vhodný obrázok. Všetko, čo nám pomôže a čo nás motivuje, treba použiť a využiť. Je fajn, ak človek má napr. biblický atlas, biblické mapy, fotografie či inú odbornú literatúru, ktorá vybraný text výborne dopĺňa. Nie je to však nutné.

Je rozdiel „študovať“ text Biblie a „rozjímať“ text Biblie. To prvé je o intelektuálnom potenciáli človeka a to druhé o postoji srdca a kvalite túžby po pravde. My sa chceme naučiť „rozjímať“ (meditovať).

Pre každého človeka Boh povie niečo iné. Keď sa k tomu textu vrátim o rok, znovu mi ten istý text povie niečo iné. Je až neuveriteľné, aké bohaté a hlboké je Božie slovo. Preto s čítaním a s rozjímaním nad Božím slovom, keď sa to dobre naučíme, nikdy neskončíme.

Tak s Božou pomocou ideme na to, začíname (skončíme niekedy koncom roka 2017 ...)

TEXT

„Začiatok evanjelia Ježiša Krista“ – tento genitív (koho–čoho?)môže byť chápaný dvojako. Buď je to evanjelium „o Ježišovi“, čiže správa o Ňom; alebo je to evanjelium „Ježišovo“, čiže ktoré hlása On sám (ohlasovateľ je sám Ježiš). Dôležité je obidvoje chápanie, lebo je to „Božie slovo“, nie je to slovo ľudské, je to Ježišovo slovo, ale zároveň je to aj o Ňom, On je hlavná postava.

„Evanjelium“ – radostná zvesť. Je to zákon dobra, spravodlivosti a pokoja. Je princípom svedomia. Evanjelium musí človeka priviesť k Bohu, ale k Bohu milostivému, dobrotivému, pravému „Otcovi“. Radostná zvesť je účinná iba v láske bez hraníc. Evanjelium nie je iba učenie, ale aj osoba – sám Ježiš.

„Ježiš“ (hebrejsky Jehošua, aramejsky Ješua). Bolo to bežné meno, ktoré sa aj dnes používa v španielsky hovoriacich krajinách. Napr. Barabáš, ktorého Pilát prepustil namiesto Ježiša, mal takisto meno Ježiš. Pilát takto formuloval otázku: „Ktorého z týchto dvoch (Ježišov) chcete, aby som vám prepustil: Ježiša Barabbasa alebo Ježiša, ktorý sa volá Mesiáš?“ Meno Ježiš sa z mena lupiča Barábáša postupne vytratilo z úcty k Spasiteľovi, aby sa náhodou Ježišovo meno nespájalo so zločincom.

„Kristus“ = „mesiáš“, pomazaný (až neskôr Mesiáš, Pomazaný – s veľkými začiatočnými písmenami). Až neskôr (napríklad u apoštola Pavla) sa slovo – prídavné meno – „kristus“ t. j. pomazaný – začalo brať ako vlastné meno a písať s veľkým „K“. Tu na začiatku evanjelia to ešte nie je súčasť mena „Ježiš Kristus“. Meno je len „Ježiš“ (Ježiš kristus = Ježiš pomazaný).

Slovo „Mesiáš“ je veľmi významné a očakávanie Mesiáša sa ťahá celým Starým zákonom. Osoba Mesiáša je teda vrcholom očakávania; nemožno očakávať nikoho, kto by Ho prevýšil. Mesiáš je viac než všetci praotcovia, otcovia, proroci, učitelia, aj viac než sám Ján Krstiteľ.

„Božieho Syna“ – Ježiš Kristus je človek, ale aj Boh v jednej osobe. Je to veľké tajomstvo, ktoré sa nedá opísať žiadnymi slovami, lebo v našom ponímaní je syn vždy menej ako otec.

„Prorok napísal“ – je úžasné, že proroci už stáročia vopred vedeli o tom, čo sa stane v budúcnosti. Aj toto je dôkaz o tom, že Boh presahuje hranice času i priestoru. Je to slovo definitívne a večne platné. Je to slovo živé v každom okamihu dejín. To slovo má autoritu.

„Posol“– anjel.

„Hlas“ – slovo má vniknúť do vnútra človeka. Hlas z neba = v nebi je život (len živý môže hovoriť).

Ján je „hlas“ a „slovo“ je Ježiš. Slovo sa nedá vyjadriť bez hlasu. A hlas bez slova je iba kvílenie, húkanie, prázdne pazvuky. Ježiš a človek sa musia prepojiť. Boh koná cez človeka, hoci bymohol začať bez Jána Krstiteľa (aj narodiť by sa mohol bez Panny Márie). Boh často hovorí cez obyčajného človeka.

„Pripravte cestu“ – pripravujte, je to súhrn viacerých činností, nie je to otázka jedného okamihu.

Cesta = náuka, ktorá otvára ľudské srdce; nejde o nohy.

„Krst pokánia“ – lepšie by bolo „kajúcny krst“. Po grécky „metanoia“, čiže obrátenie, zmena smerovania, nová životná cesta, nové myslenie, nový život. U Marka sa toto slovo vyskytuje iba na tomto mieste.

„Jordán“ – hladina rieky je pod úrovňou mora. Tvorí prirodzenú hranicu medzi Zajordánskom a Izraelom, medzi mŕtvou púšťou a úrodnou zasľúbenou zemou, medzi pohanmi a veriacimi Židmi.

Kto prešiel cez rieku, akoby symbolicky prešiel na druhý breh nového života.

„Na odpustenie hriechov“– to je účel, cieľ. Hriech nemôže odpustiť nikto, iba Boh. Iba po takomto odpustení je možné prijať dary Ducha Svätého. Hriech vrhá človeka na púšť, na miesto samoty; je to zatratenie seba samého. Odpustenie obnovuje vzťah lásky, je to koniec samoty.

„Z ťavej srsti“ – srstený plášť. Základom odevu bola koža z ťavy.

„Milovaný“ – toto sa hovorilo o jedinom dieťati, čiže jediný – zdôraznenie.

„Celá judská krajina a všetci Jeruzalemčania“ – hyperbola, preháňanie, hoci záujem u ľudí bol veľký, všetci to určite neboli. Je to severná časť krajiny. Južná sa spomína až od 10. kapitoly. Nevieme prečo.

„Silnejší“ – jediný, kto môže bojovať s podsvetím a s mocou zla.

„Remienky na obuvi“ – môžu to byť aj symbolické remene hriechu, ktoré zväzujú nohy. Kto sa išiel krstiť (kto sa chcel zasvätiť), musel sa vyzuť (moslimovia sa vyzúvajú dodnes pri vstupe do mešity). Pokrstený si vyzlieka staré šaty a oblieka nové a zároveň si vyzúva staré topánky a obúva si novú obuv na novú cestu. Ján teda povedal: „Ja nie som hoden pokrstiť ho“. Bosonohí sa veľmi často vyskytujú pri rôznych úkonoch zasvätenia.

„On vás pokrstí ohňom a Duchom Svätým“ – zvýraznenie kontrastu medzi dvoma krstami. Je to gradácia túžby človeka a pochopenie potreby Boha.

„V tých dňoch“ – bežný výraz Biblie; môžu to byť aj posledné dni.

„Z Nazareta v Galilei“ – Bola to židovská dedinka s rozlohou asi iba 5 ha, mala okolo 400 obyvateľov. Zdôraznenie, že je to v Galilei, hovorí o tom, že Nazaret bol vtedy úplne neznámy. Zaujímavé je, že Betlehem sa nespomína vôbec, hoci sa tam Ježiš narodil.

„A Ján ho pokrstil“ – prečo bol Ježiš pokrstený krstom pokánia ako človek, keď On sám zmyl hriechy sveta? Je to kvôli zdôrazneniu neodmysliteľného významu krstu. Krst je niečo, na čo my môžeme zabudnúť, ale Boh nikdy. Zjavuje akési Božie cítenie voči nám. Boh má s nami súcit a nikdy nás neopustí. On náš krst vidí neustále.

„V Jordáne a na púšti“ – to mohlo byť v dolnom toku pri Betánii (Jericho), kde sa dala rieka prebrodiť. Je to približne 34 km od Jeruzalema. Mohlo to byť aj inde, bližšie k Mŕtvemu moru (asi 7,5 km od mora). Kde to v skutočnosti bolo, to sa dnes už nedá presne určiť.

„Otvorené nebo“ – prelomili sa nebesá, roztvorili sa, čiže nastala mimoriadna udalosť. To isté sa stalo v okamihu Ježišovej smrti (chrámová opona sa roztrhla, prelomila, otvorila). Je to okamih zmierenia medzi Stvoriteľom a stvorením, všetko vďaka Spasiteľovi. V krste sa nám otvára nebo, ináč nebo zostáva zatvorené. Krst je mimoriadna udalosť.

„Ako holubica“ – bol to jediný vták, ktorý sa mohol priniesť ako obeta na oltári. Bol to jemný, tichý, nevinný a čistý vták. Holubica priniesla dobrú zvesť po potope sveta (Noe) a zrodil sa nový život. Holub sa spája s pokojom, s radosťou, s novým životom. Spojenie s Duchom Svätým je niečo celkom nové.

„Duch zostúpil na Ježiša a vedie ho“– Duch Ho hnal, ale nerobí násilie na Ježišovi proti jeho vôli, skôr naopak, On sa slobodne a dobrovoľne necháva viesť Božím Duchom.

„Na púšť“ – nemusela to byť doslova piesočnatá púšť. V Biblii sa púšťou označujú aj stepi, pastviny, či lesy, neobývané, prázdne miesta, ktoré sa považovali za obzvlášť nebezpečné. Ježiš ostal sám. Samota je tá púšť. Diabol útočí najmä vtedy, keď je človek oddelený od ľudí; vtedy je zraniteľný. Diabol zaútočil na Evu vtedy, keď bola sama, bez muža.

„40 dní“ – 40 dní a nocí. Symbolické číslo, ktoré označuje dlhú dobu.

„Pokúšaný“ – skúška bolesťou, utrpením (napr. Jób) a navádzanie na hriech. Hneď po krste prišla skúška, čiže Diabol nečaká a koná okamžite.

„Satan“ – protivník Boha, a preto navádza ľudí proti Bohu. Diabol býva na púšti.

„Žil medzi zvermi a anjeli mu slúžili“ – je ako Adam v raji a Satan ho pokúša. Ježiš sa však Satanovi nedal zviesť. Satan je padlý anjel, ktorý odmietol poslušnosť Bohu. Ostatní anjeli ostali v Božej službe a keď posluhovali Ježišovi, znamená to, že posluhovali samému Bohu.

Kde sa hlása dobrá správa – evanjelium, tam sa spolu s ňou ohlasuje aj „zlá správa“, čiže upozornenie, že to zlo tu stále zostáva (púšť, pokúšanie, hriešnici, krst pokánia, ...). Úvod evanjelia to hovorí jasne. Marek zdôrazňuje radostnú zvesť, ale bez naivity a neopatrnosti. Ján Krstiteľ krstil na púšti, Ježiš bol na púšti. Na púšť sa premieňa duša, ktorá si nedala pozor a padla do hriechu. Nebezpečná púšť predstavuje našu slobodu (je nebezpečná v tom, že máme slobodu naozaj sa obrátiť proti Bohu a zatratiť si dušu).

Krst je však zárukou víťazstva, pokiaľ si človek sám nezvolí inú „cestu“. Pripravte cestu, zbavte sa hriechu, texty to prikazujú (imperatív, rozkaz).

Pri zamýšľaní sa nad tým, akú úlohu mal Ján Krstiteľ, pomaly prejdeme ďalej a spýtame sa, akú úlohu má sám Ježiš Kristus. Úvod – prológ – nás navedie na veľmi potrebnú zvedavosť, na pýtanie sa, na hľadanie, na zamýšľanie sa, na hĺbanie. Jeho úlohou je zaujať čitateľa. Hneď úvod nám však zostane aj v mnohom nejasný, preto prosíme Boha, aby nám dal Ducha svetla a objasnil nám pravdu.

Ježiš na púšti je symbolom pevnosti a neporaziteľnosti. Boží Duch je aj na púšti.

Ježiš Kristus je osoba, ktorú si všíma celé nebo (Nebeský Otec sa ozýva, hovorí, anjeli mu posluhujú). Je to osoba, ktorú si musím pozorne všimnúť aj ja.

Tento úvod uvádza človeka do hľadania „cesty“ k Ježišovi, ktorá nikdy neskončí. Je to úvod bez konca.

Na konci rozjímania (ktoré trvá 10 až 30 minút) nasleduje ĎAKOVNÁ modlitba, modlitba chvál a konkrétny záver, predsavzatie, myšlienka, múdrosť, ktorú si pokúsim pretaviť do mysle a do života.

Takto začne Božie slovo meniť vnútro a tým aj celý život človeka.