Prví učeníci – povolanie                                                   Mk 1, 16-20

„Keď (Ježiš) prechádzal“ – Evanjelium zdôrazňuje, že Ježiš sa počas svojho verejného účinkovania často „pohybuje“, prekonáva veľké vzdialenosti, čo na tú dobu nebolo bežné. Aj králi a panovníci cestovali málo a len v nevyhnutnom prípade (cesty bývali náročné a nebezpečné). Ak sa niekto rozhodol prekonať dlhšiu trasu, musel mať na to veľmi vážne dôvody. Ježiš sa snažil o ohlasovanie Evanjelia – radostnej zvesti. To bol dôvod jeho trojročnej cesty „po celej Galilei, Judei a okolitých mestách a dedinách“. V iných náboženstvách človek hľadá boha; v kresťanstve Boh hľadá človeka, čo je úžasné.

Tu vzniká teoretická otázka, čo by sa stalo, keby Ježiš zostal iba na jednom mieste? Neprichádzali by ľudia za ním? Nestal by sa tak známym a vyhľadávaným? Musel On chodiť za ľuďmi?

Ježiš sa snažil hlásať Evanjelium medzi veriacimi Židmi, ale aj medzi pohanmi, čím svojich bratov – židovskú náboženskú spoločnosť – šokuje. Keď vstúpili Ježišove nohy po prvý raz na pohanské územie, nikto ešte ani netušil o tom, že Ježiš ponúkne svoju spásu aj pohanom.

Ježiš sa počas svojho verejného účinkovania často „približuje“ a „vzdaľuje“, „prechádza okolo“. Hoci to tak môže vyzerať, nepohybuje sa náhodne. Ježiš ide v ústrety každému človekovi, nech by išlo o kohokoľvek a kdekoľvek. Jeho spása zahŕňa všetkých ľudí bez výnimky.

Aj nás pozýva na „cestu“. Cieľ Jeho „cesty“ celkom „pochopíme“ až na konci, po jej skončení, nie skôr. Máme za úlohu zmeniť svoju životnú cestu, svoje myšlienky, svoje zmýšľanie. Nejde o našu primitívnosť a neschopnosť. Nejde o našu slepotu (Ježiš je svetlo), ale o rozumnú oddanosť a dôveru. Ide o myšlienky, ktoré nepadajú, netratia sa, pretrvávajú. Takéto stabilné myšlienky tvoria „mocný koreň“, z ktorého môže vyrásť „nová cesta“. Nejde o násilie, nikto nám neberie slobodu. Cesta za Kristom je však „krížová cesta“. Ako pre Ježiša všetky cesty (do Galiley, do Jeruzalema), aj pre nás je cesta kľukatá, kopcovitá, nebezpečná. Preto za „cestu“ musíme mať myšlienkový svet pevný ako kameň – dôverovať a zostať trpezliví. On ide s nami. Ide o náš spoločný „výstup“ do Božieho kráľovstva. Ježiš nie je iba vzor, ale aj spoločník od začiatku až dokonca.

Život s Ježišom je dar, ktorý prináša „plnú“ realizáciu seba samého.

Je isté, že Ježiš ešte raz „príde“, na konci vekov. Sám Ježiš nám prikazuje, aby sme na jeho druhý príchod boli pripravení.

„popri Galilejskom mori“ – Tento názov sa používa jedine v knihách NZ. Židia ho zvyčajne nazývali „Kinneretské“ jazero. Iné jeho známe názvy sú: Tiberiadske jazero, Genezaretské jazero. Je to sladkovodné jazero, najväčšie v Izraeli (Galilea). Nachádza sa v severnej časti Golanských výšin. Má pomerne veľké rozmery: jeho plocha zaberá 166 km², obvod dosahuje 53 km, dĺžka 21 km a šírka 13 km. Maximálna hĺbka je 43 m. Je zaujímavé, že evanjelium používa pomenovanie „more“. Môže to byť narážka na prvý „exodus“, čiže na prvý prechod zotročených Izraelitov z Egypta domov cez Červené more do pokojnej zasľúbenej zeme. Prešli po dne mora suchou nohou, čo bol zázrak. Boh nemá žiadne prekážky, Bohu je všetko možné. Ježiš utíšil dvojmetrové vlny práve na tomto jazere, kráčal po vode tohto jazera. Židia sa mora veľmi báli, považovali ho za nepriateľské miesto zlých síl, z ktorých mali neustále strach (aj nenávidení Rimania prišli od mora). Ale Ježiš sa práve tu zdržuje veľmi často, učí zástupy na brehu tohto „mora“, povoláva si prvých a najdôležitejších učeníkov práve na brehu tohto mora. Ježiš nemá strach z temných síl. Apokalyptická kniha sv. Jána hovorí, že raz, po druhom Kristovom príchode, budú iba „vody života“ a „more už viac nebude“ (Zjv 21,1). Zaujímavé je aj to, že za týmto „morom“, za touto hranicou, sa nachádza kraj pohanov. Ježiš prekračuje aj túto veľkú hranicu „ZLA“ a prekvapivo sa objavuje aj na území pohanov.

„uvidel“ – Nebol to len obyčajný povrchný pohľad. Ježiš „uvidel“ a tým pohľadom si hneď aj „vyvolil“. Boh sa už od stvorenia sveta „pozerá“: „A Boh videl, že je to veľmi dobré.“ (Gn1). Boh vidí všetko a všetkých. Boh nevidí len povrch, ale aj hĺbku, myšlienky, svedomie, túžby, všetko. Boh vidí prítomnosť, ale aj minulosť a budúcnosť. Boh si „vyhliadol“ kráľa Dávida s tým, že už „videl“ aj jeho budúcnosť. Keď sa na niekoho pozrie Boh, ten človek by sa mal zmeniť na čosi celkom nové. Človek nemá utekať ako Adam, ktorý sa pred Bohom schoval, lebo sa cítil nahý (hriešny).

Pohľad sa dá buď prijať, alebo odmietnuť. Pohľad buď miluje, alebo odsudzuje; oživuje, alebo usmrcuje. Pohľad ľudí na nás nie je dôležitý. „Čím si v očiach Božích, tým si aj v skutočnosti“ – hovorí sv. František. Boh sa na nás díva neustále, vždy s láskou a s úctou (On nie je ako človek), len my si to neuvedomujeme. Spoznáme to až potom, ako my „uvidíme“ pravdu o sebe. Boh ma už „videl“ ešte pred mojím počatím. Ježiš sa v evanjeliu často „díva“ („pozrel sa na Petra a ten sa rozplakal“; „pozrel sa na učeníkov a Petrovi povedal...“, „pozrel sa na neho s láskou...“). Ježiš sa na nás díva svojimi milosrdnými očami a „varuje“ nás „pred spravodlivým zrakom Božím“, ktorý vidí všetko (Boží súd).

„Šimona“ – Símon, Simeon (od slovesa „počúvať“). Šimon bol druhým Jakubovým synom. Šimon Peter je najčastejšie spomínaný učeník. Je prvý medzi dvanástimi apoštolmi a prvý medzi troma najobľúbenejšími učeníkmi Ježiša. Šimon vystupuje aj na začiatku, aj na konci evanjelia (1,16; 16,7). Jasne mu patrí prvé miesto medzi ostatnými. Šimon Peter svoju úlohu dlho nechápal a potreboval Ježišovu Božskú pomoc a odpustenie, aby to nakoniec pochopil.

Ježiš každého povoláva osobne, jeho ponuka je priama a úplne presne nasmerovaná iba na konkrétnu osobu – iba mne. Ježiš pozná moje meno a všetko, čo sa za ním skrýva. On sám osobne, sám Ježiš, zo svojej iniciatívy, ma láskyplne prosí, aby som šiel za ním. Prosí ma tak, že pritom vyslovuje moje meno.

„a Andreja, Šimonovho brata“ – (Andrej, Ondrej – od gr. slova „mužný“). Zaujímavé je, že Andrej nie je bližšie určený svojím otcom (Andrej, syn...) ako všetci ostatní, ale svojím bratom Šimonom. Dokazuje to fakt, že Ježiš už vopred vyvolil Šimona Petra na mimoriadnu úlohu a postavenie.

„boli totiž rybármi“ – najprv odzneli ich konkrétne mená, až potom ich remeslo, že boli rybármi. Ježiš teda vedel úplne presne, ku komu prichádza, hoci sa dovtedy nikdy nevideli. Ježiš si prekvapivo vyvolil jednoduchých a nevzdelaných ľudí. Evanjelium bolo, je a zostane v prvom rade Božie dielo, lebo presahuje ľudské chápanie i moc. Úžasné je, že Ježiš z tých, čo nevedeli ani poriadne prehovoriť, urobil učiteľov života pre celé národy. Tí, ktorí mali najlepšie školy – farizeji, veľkňazi a učitelia Zákona –, zostali naopak, akoby „nemí“ a bez „žiakov“.

„Ježiš im povedal:“ – V tých časoch si žiaci vyberali svojich učiteľov, iba Ježiš to urobil opačne: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás.“ Ježiš „povedal“, čiže „povolal“ si konkrétneho človeka bez toho, že by mu niečo vopred vysvetľoval, vyučoval a nacvičoval.

Jedinečné a neočakávané pozvanie „Poďte za mnou“ má v sebe silnú Božskú autoritu a neobyčajnú moc. Čo je to za slovo, že tak radikálne zmenilo ich životy? Bratia neodpovedali nejakej „imaginárnej“ postave, lež aj ich odpoveď bola osobná a priama. To málo im stačilo, aby vznikol vzťah, aby „spoznali“ Ježiša, aby si ich získal. Božie slovo má moc vždy a radikálne mení životy ľudí.

„urobím, že sa stanete rybármi ľudí“ – Šimon i Andrej boli určite výborní rybári, ale nie preto si ich Ježiš vybral za „rybárov ľudí“. Ľudia sa chytajú ináč. Obraz rybára so sieťou bol už vtedy často používaný. Výraz „Loviť“, čiže získať niekoho pre niečo, mával väčšinou negatívny význam (dávaj si pozor, aby ťa neulovili). Rybári boli obrazom tých, ktorí majú zlé úmysly, ktorí nadstavujú nenápadné pasce. Pravdou je, že občas sa rybári vyskytli v mytológii aj ako záchrancovia. Symbolika rybolovu sa však vplyvom Evanjelia začala vnímať takmer výhradne už iba pozitívne ako získanie niekoho pre dobrú vec.

Zárukou dobrého lovu nie je šikovnosť ľudí (rybárov), ale prítomnosť Ježiša Krista (učeníci bez Ježiša celú noc chytali a nechytili nič. Spolu s Ním – za bieleho dňa! – HNEĎ chytili toľko rýb, až sa im siete trhali. Za bieleho dňa totižto ryby klesajú viac ku dnu, preto je zbytočné namáhať sa so sieťou.

Rybári po chytení rybu usmrtili. Kým ryba nebola chytená, zostala živá. Po chytení bola čoskoro usmrtená. V prípade Kristových „sietí“ je to opačne. Duchovne mŕtvi konečne ožívajú. Jediné, čo treba zabiť, je hriech.

„a hneď“ – toto slovo sa u Mk nachádza až 47-krát, zatiaľ čo v ostatných evanjeliách iba zriedkavo. Má časovú funkciu (druhá udalosť nasleduje hneď za prvou). V Markovom evanjeliu slovo „hneď“ dramatizuje, upriamuje pozornosť, vyvíja tlak, vytvára očarovanie a následne tvorí dojem, akoby udalosti naozaj išli za sebou veľmi rýchlo, čo však v skutočnosti tak nebolo. Evanjelista Marek na konci „spomalí“. Od 15. kapitoly, čiže pri Ježišovom utrpení, už nič nie je „hneď“. Ide o zdôraznenie skutočnosti, že nedochádzalo k zbytočnému váhaniu a k zbytočnej strate času. Váhavosť, odkladanie vecí napotom (prokrastinácia) sa v duchovnom živote môže stať osudným.

„Zanechali siete a začali ho nasledovať“ – Hoci učeníci „hneď“ opustili všetko, nestali sa „hneď“ rybármi ľudí. „Urobím z vás rybárov ľudí“ jasne poukazuje na dlhší čas a nie na okamih. Najprv musia „byť s Ním“. Ich rozhodnutie nebolo na určitý čas, na skúšku, ale na celý život.

„Ísť za Ním“ – Boh vedie mňa a nie ja Jeho. On vie, kde je cieľ a kde cesta k nemu.

„Zanechať siete“ – zanechať siete, ktoré „lovia“ iba ľudské, bežné, pozemské veci. Zanechať siete, ktoré do cesty kladie Satan, lebo aj on „loví ľudí“. Ničoho sa nebojí, neraz kladie svoje pasce pod nohy priamo na „Božiu cestu“.

„Jakuba, Zebedejovho (syna) a jeho brata Jána“ – Tu ide o povolanie ďalších dvoch učeníkov, ktorí takisto „hneď“ reagovali na Ježišovo povolanie. Je isté, že dvojice bratov Šimon+Andrej a Jakub+Ján neboli blízko vedľa seba. Ježiš niekoľko lodí s rybármi „preskočil“ a opäť sa zastavil iba pri tých, ktorých mal už vopred vybratých. Ak Ježiš ako prvých povoláva rodných bratov, tým naznačuje, že ponúka ešte krajšie a hlbšie „bratstvo“.

„Na lodi opravovali siete“ – Ich siete boli roztrhané. Keby ich neopravili, nechytili by viac žiadnu rybu. Preto sedeli v loďke so svojím otcom a opravovali ich. Ježiš aj im ponúkol nové a pevné siete, ktoré sa už nikdy neroztrhajú – siete lásky. Ide o „loďku“ – o Cirkev –,ktorú „ani pekelné brány nepremôžu“.

„Svojho otca Zebedeja“ – (aramejsky: „Boh je môj dar“). Tu sa zdôrazňuje fakt, že opustili najbližšiu osobu. Otec Zebedej takisto zdanlivo stráca to najcennejšie, ale v skutočnosti je to zisk pre všetkých troch. Oni otca v skutočnosti neopustili, oni „Otca“ našli. Obidvaja bratia mali pri Ježišovi významnú úlohu, čo potvrdzuje aj ich matka, keď žiada pre svojich synov popredné miesta ešte aj v nebi (Mt20,2).

„S najatými pomocníkmi“ – Rybolov bol zdrojom obživy, ale nikomu nezabezpečil blahobyt. Rybári platili „rybárske dane“, ktoré boli vysoké. Najatí robotníci neboli znakom vyššej sociálnej vrstvy, ale dokumentujú fakt, že mnohí muži a živitelia rodín boli bez práce (nemali napr. svoju vlastnú loď) a boli nútení nechať sa prenajímať aspoň za niečo, napr. za časť ulovených rýb alebo za miernu finančnú odmenu.

„Odišli za ním“ – Zanechali prácu, loď, siete, dom, vzťahy, otca, matku, rodinu, ľudí – všetko. Zanechali všetky dobrá tohto sveta. Povolanie PRVÝCH učeníkom dáva všetkým ostatným záruku, že sa oplatí „zanechať všetko“. Pán Ježiš vráti človekovi „stonásobne“. Prísľub Božieho kráľovstva nemá protikandidáta na súboj, aby si človek vyberal medzi dvojicou rovnocenných ponúk. Dôležité je pochopiť, čo Ježiš ponúka. Správa „Zanechali všetko a odišli za ním“ vyzerá veľkolepo, ale keď prišlo „pohoršenie kríža“, píše evanjelista: „všetci ho opustili a utiekli“. Celé spoločenstvo sa obnoví po Kristovom zmŕtvychvstaní, keď Kristov KRÍŽ konečne celkom pochopia a prijmú ako „kríž spásy“. Ježiš ich vtedy opäť „povoláva“: „Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galiley, choďte, tam ma uvidíte!“ Opäť sa celý dej – ako na začiatku, tak i na konci – odohráva v Galilei.

Povolaní učeníci už viac nebudú rybármi, už nebudú vykonávať svoju typickú prácu. V každom prípade budú robiť naďalej niečo podobné, budú „loviť“ ľudí. Stanú sa „žiakmi“ a nájdu si svojho „učiteľa“, pre ktorého obetujú aj svoje vlastné životy (ako to On urobil aj pre nich). Preto celé rozprávanie povolania začína Ježišom a Ním aj končí. Hlavnou postavou sa nestali učeníci, ale zostal ňou Ježiš, ktorý učeníkov povoláva.

Kristom pozvaný človek musí urobiť veľmi vážne rozhodnutie. Pre Krista sa oplatí opustiť všetko a všetkých, lebo Kristus prevyšuje všetko svojou „večnou hodnotou“. Treba sa rozhodnúť a nezastaviť sa po vykročení: „Kto položil ruky na pluh a obzerá sa naspäť, nie je súci pre Božie kráľovstvo“ (Lk 9,62). Dôverné stretnutie s Kristom, vnútorné spoznanie Jeho lásky, milosrdenstva a moci, postupne zatlačí všetky obavy a človek pochopí, že niet lepšieho rozhodnutia.

Ježiš si nepovolal oddychujúcich ľudí, ale práve pracujúcich, v práve prebiehajúcej činnosti. Nejde teda o ľudí, ktorí nemali čo robiť a v nečinnosti vyčkávali, čím by naplnili svoj voľný čas. Oni boli naplno zamestnaní a boli súčasťou silného rodinného zázemia. Tu ide o vážne zdôraznenie nutnosti straty, zanechania niečoho a niekoho a presmerovania svojich najsilnejších záväzkov na niečo iné, nové a na celý život.

Povoláva pri práci – Boh nepotrebuje osobitné miesta, okamihy a nevšednosť, veď je Pánom všetkého a všetkých. Neskôr robí to isté – povoláva Léviho, keď počíta peniaze; povoláva Pavla, keď ide prenasledovať kresťanov. Boh niekedy povoláva v tom najmenej očakávanom čase.

Jediný, kto tu hovorí, je Ježiš. Okrem silného pohľadu povolaní učeníci spoznali aj Kristov hlas. Rybári s Ježišom nediskutujú, nevyjednávajú si podmienky. Ježišovo povolanie muselo mať pre nich priam magickú silu, čiže Ježišova tvár musela vyžarovať niečo neskutočné, nepoznané, krásne, mocné, silné, čiže božské. Ježiš je vodca, ktorý nikoho nesklame. Ježiš ich už nikdy neopustil a zdá sa, že toto im bolo jasné hneď pri prvom kontakte.

Božie kráľovstvo nie je teória, ale prax – musí sa žiť HNEĎ. Božie kráľovstvo je žitie, v ktorom je jasné, že človek sa definitívne rozhodol o svojom živote podľa evanjelia a nesedí na dvoch koňoch zároveň. Ježišova otázka (povolanie) a naša odpoveď tvoria spolu základ, dva základné prvky viery na zemi a spásy v nebi. Nikto nemôže nahradiť Ježiša (v nikom inom niet spásy) a ani mňa (nikto nemôže odpovedať namiesto mňa). Ježiš nikdy človeka neopúšťa, nemusíme sa báť sklamania. Je nutné pripraviť sa na postupný osobný rast, v ktorom „kríž“ má svoje miesto.

Ježiš je živý Boh, On nie je ideológia, ale vzťah. Z neho pramení zdravie duše – radosť, pokoj, istota.

Ježiš povolal štyri osoby. Do Božieho kráľovstva sa nedá ísť osamote, človek potrebuje obrusovať hrany svojej viery, nádeje a lásky (svojej hriešnosti) v spoločenstve ľudí, ktorí sledujú rovnaký cieľ.

Povolanie prvých učeníkom nám dokazuje, ako veľmi BOH miluje ČLOVEKA a čaká na rovnakú odpoveď „hneď“ od každého z nás. Je krásne, že sa na tom nič nezmenilo, hoci odvtedy už prešlo viac ako 2000 rokov.

Ináč nedosiahnuteľný a nepredstaviteľný Boh túži vstúpiť do života človeka, ale nikdy sa pritom nedotkne jeho slobody. Obdivujeme Jeho umenie „komunikácie“, v ktorej sa to „nemožné“ stáva skutočnosťou; hlboký vzájomný vzťah Boha s človekom reálne vznikne.

Ak sa dokáže „dohodnúť“ Boh s človekom a vstúpiť do vzťahu „lásky“, akoby sa potom nemohol dohodnúť „brat s bratom“?

Chápeme, že bez Ježiša by takéto niečo nebolo možné. Aké je úžasné, že Ježiš prišiel k nám a „povoláva“ aj nás! Musíme padnúť do údivu, ak si naplno uvedomíme toto „stretnutie“ Božej všemohúcnosti s našou ľudskou slobodou.