Evanjelium sv. Marka

Biblia, Sväté písmo, nie je náuková ideológia (rozumové myšlienky, filozofia), ani duchovná technika (jóga, mantra, telesné cvičenia, meditácie).

Je to niečo omnoho viac, je to „zjavenie Boha“, ktorý sa zjavil v udalostiach jedného národa (židovského národa) – STARÝ ZÁKON – a v osobe Ježiša Krista – NOVÝ ZÁKON.

Prečo by sa mal tajomný Boh zjavovať človekovi?

Preto, lebo On je vždy prítomný. Boh nikdy človeka neopustil. Lebo náš Boh je „manikoséros“ (z gréc.), čo by vo voľnom preklade mohlo znamenať „šialená láska k človekovi“ (z koreňov týchto slov my poznáme napr. slová „mánia“ a „erotika“).

On je „šialená živá Láska“, vždy prítomná medzi nami. Boh sa v skutočnosti zaujíma o človeka viac než si dokážeme predstaviť. Boh túži človeka vytrhnúť z pazúrov minulosti, z jarma dedičného a osobného hriechu a z pút smrti. Boh vysvetľuje človekovi, čo je to hriech, čo je smrť, čo všetko ho zotročuje, čo ho oslobodzuje, čo ho uzdravuje, čo ho zabíja.

Boh vysvetľuje človekovi budúcnosť (neboj sa budúcnosti, ktorú nepoznáš, ak ju chceš prežívať s bohom, ktorého poznáš).

Boh sústreďuje človeka na prítomnosť, na prítomný okamih, v ktorom je aj On sám aktívne prítomný v živote človeka.

Viera v Ježiša Krista teda nie sú bezduché povinnosti, nie je len pekná myšlienka, ani cvičenie vnútornej disciplíny (budhizmus a iné východné náboženstvá). Je to jedinečný a osobný vzťah s Bohom. Ježiš Kristus, živý Boh, keď zaujme vnútro človeka, zmení ho celého, zmení jeho srdce, zmýšľanie, hodnotenie, túžby, čiže celý život človeka; oslobodí človeka od svojho „ego“, od iných, od sveta.

Evanjelium je preto nutné čítať ako niečo, čo je napísané „pre mňa“. Božie slovo je živé, účinné, ostrejšie než dvojsečný meč, ale účinné je len vtedy, keď sa prežíva v prvej osobe „JA“.

Evanjelista Marek

Je veľmi pravdepodobné, že Marek písal Evanjelium ako prvý. Keď začal písať svoje evanjelium, mal na mysli túto charakteristiku Božieho slova. Nešlo mu o dejepis, histografiu, ani o biografiu Ježiša Krista. Riadky Evanjelia nás majú voviesť do kontemplácie BOha (dokonalé sústredenie vnútra a mysle na jedinú vec). Konkrétne do kontemplácie „ukrižovanej lásky“. Nič iné Marek svojimi riadkami nesleduje.

Markova „radostná zvesť“ očisťuje obraz, ktorý si človek oddávna vytváral o Bohu. Ak sa nezbavíme zlých pohľadov na Boha (napr. predstavou, že Boh musí vždy okamžite letieť na pomoc, keď Ho niekto v úzkosti o pomoc požiada), nedokážeme sa pohnúť z miesta. V Evanjeliu nachádzame Ježiša, ktorý s pomocnou rukou počká (napr. chorý Lazár zatiaľ umrie), alebo neurobí vôbec nič (napr. Ježiš odíde do inej dediny, hoci Ho mnohí chorí čakali a hľadali). Evanjelium nás očisťuje najmä od tých názorov a očakávaní, ktoré s Bohom skutočne nič spoločné nemajú.

Postava Ježiša Krista je tu opísaná očami prvých učeníkov, ktorí sa museli veľmi namáhať, kým sami dosiahli poznanie, že Ježiš Kristus nie je iba obyčajný (hoci v mnohom výnimočný) človek, ale že je „Emanuel“ (Boh s nami), náš Spasiteľ a Pán. Keď Ho skutočne spoznali, až potom sa rozhodli založiť na Ňom svoj život a zrieknuť sa všetkého ostatného.

Podmet (nositeľ činnosti) každého jedného úryvku je Ježiš Kristus. Ježiš vždy niečo robí alebo hovorí pre druhého. Ten niekto druhý, to som ja, tam musím dosadiť samého seba, mňa čitateľa. Ak Ježiš uzdravuje, aj mňa chce uzdraviť. Ak Ježiš napomína, aj mňa chce napomenúť. Ak Ježiš prikazuje, aj mne chce prikázať. Ak Ježiš niekomu vysvetľuje, aj mne chce vysvetliť. Čitateľ Evanjelia teda nie je pasívny pozorovateľ. Text ho vťahuje do blízkeho vzťahu s Ježišom. Ak vo svojej slobode dokážeme takto čítať Evanjelium, začnú v nás rásť túžby dokonalého poznania Božieho slova a zároveň aj prosby o naplnenie práve prečítaného slova. Text Evanjelia má teda „otvorenú štruktúru“, do ktorej môžem pokojne vsunúť seba samého, a tak to môžu urobiť miliardy ľudí naraz.

Každý „koniec“ práce s Božím slovom odkazuje okamžite na nový „začiatok“, pozýva na ďalšie čítanie, na opätovné prežívanie, na hlbšie poznanie. Človek nikdy „nedočíta“ Evanjelium, ono je „bez konca“, lebo aktívna účasť na tajomstve Božieho života v človekovi stále rastie, obzor sa rozširuje, prameň lásky sa nikdy nevyčerpá.

Čítať Evanjelium môžeme v rôznych rovinách. Na začiatok nie je zlé prečítať celé Evanjelium naraz ako „článok, knihu, text.“ Na to stačí možno jedna hodina času. Do svojej pamäte takto dostaneme základnú znalosť napr. o najčastejšie používaných výrazoch, o vtedajšej dobe, o krajine (potrebujeme biblickú mapu), o postavách a osobách, o udalostiach atď. Je to čítanie veľmi povrchné a ak by človek zostal iba pri tom, čoskoro na všetko zabudne.

Evanjelium chce, aby sme Ježiša „videli“, ide o reálny pohľad na Neho, aby sme sa s Ním mohli napr. porovnať, začali Ho mať radi, zacítili Ho ako živého, prítomného, dobrotivého Priateľa.

Až tu si dokážeme uvedomiť aj ďalšiu skutočnosť, že len cez žité Evanjelium sa človek dostáva k ďalšiemu pokladu viery – k Eucharistii (k adorácii, k sv. omši, k sv. prijímaniu, k sv. spovedi, k pochopeniu svojho krstu atď.). Život kresťana zažíva „znovuzrodenie“, ktoré riadi sám Ježiš a ktoré sa nutne musí meniť na radosť – na radostnú zvesť.

Evanjelium sv. marka bolo „vzorom“ aj pre Matúša a Lukáša. Evanjelista Ján určite poznal všetky tri Evanjeliá, ale za „vzor“ mal svojho „vzletného ducha“, a tak napísal diametrálne rozdielne Evanjelium.

Evanjelium už V mojich rukách – pre začiatočníkov

Evanjelium si možno len tak čítať (to možno hocikedy a je to dobré), alebo mať ho za „chlieb dnešného dňa“ (toto je nutné, ak chceš byť kresťan aj životom). Vtedy to už nie je iba voľné čítanie, ale vnútorná práca, pri ktorej sa aj zapotíš. Rozjímanie je najvhodnejšie ráno, ešte predtým než odídeš do práce. Ak to nie je možné, môžeš rozjímať aj večer (s tým, že to prerozjímané slovo budem žiť na druhý deň).

Tak ideme na to ... Najprv sa upokoj (vhodná poloha tela; ak je to možné, nie ležať). Na chvíľu sa ponor do ticha (mlčanie). Odborníci hovoria, že naša myseľ potrebuje až 10 minút na úplné upokojenie, preto mnohí odporúčajú venovať Božiemu slovu minimálne 15 súvislých minút (minimálne; čím viac, tým lepšie). Dôležité je aj voľné a hlbšie dýchanie. Pomysli si na to, že sa stretneš so samotným Bohom (obnov si vieru). Mnohí odporúčajú uznať najprv svoje hriechy, viny a poprosiť o odpustenie všetkého, aby Duch svätý nenarážal vo mne na prekážky. Takisto zo srdca vyriekni odpustenie vín a chýb tým, ktorí tebe ublížili. Dôležité je, aby bol človek „čistý“. Potom môžeš pomaličky vstúpiť do Božej prítomnosti.

Prežehnaj sa. Pomodli sa buď modlitbu „pred čítaním Svätého písma“, alebo stačí aj modlitba „Otče náš“. Dôležité je, aby si si uvedomoval, že Boh ťa už intenzívne vníma a díva sa na teba. Je nápomocné skloniť sa, ukloniť sa, pokloniť sa, urobiť gesto pokory pred Bohom. Tento úvod, Kto môže, ten nech tento úkon robí na kolenách (ale iba v prípade, že ťa kľačanie neruší vnútorne ani v mysli). Sústreď sa. Predstavuj si – čo najživšie – úplne všetko, čo sa predstaviť dá, napr. miesto, prírodu, osoby, oblečenie, dej, reči, hluk atď.

Zároveň „dialoguj“ s Ježišom a pros Ho, aby ti povedal, čo to znamená pre teba, čo to má tebe povedať. Ide o dar, ktorý človek získa postupne, preto treba byť trpezlivý so sebou. Text čítaj pomaly, uvedomuj si každé slovo, nikde sa neponáhľaj. Treba si „užívať“ najmä to, čo sa ti páči, čo ťa oslovuje, čo ti zasahuje vnútro. Hĺbaj, premýšľaj, snaž sa pochopiť, hľadaj posolstvo pre tvoj život, ale netráp sa, ak ti to hneď nejde. Aj toto človek získava postupne. Tvoja vôľa by mala zakúsiť nové túžby i prosby. Vnútro sa vydá do voľnej modlitby, prosebnej, ale určite aj ďakovnej a chválospevnej (oslavnej). Postupne začnú rásť v tebe city lásky (až zamilovanie sa do Ježiša Krista). Nikde sa netreba ponáhľať, nemusíš sa všetko naučiť okamžite. Dôležité je neurobiť hneď na začiatku osudné chyby, ktoré by ťa znechutili. Vnútorné pocity a cítenie ducha sa prebúdzajú postupne, nemusíš hneď zbierať plody. Pri všetkom, čo ťa osloví, upokojí, uvedie do modlitby, inšpiruje, potešuje, pri všetkom tom sa treba zastaviť a „vyžmýkať“ všetko, čo sa dá. Je vhodné písať si, mať svoj „duchovný denník“, ale nie je to nutné (je to výborná pomôcka najmä pre začiatočníkov, aby dokázali napredovať). Dobré čítanie, meditovanie Božieho slova má (musí) skončiť rozhovorom, modlitbou, s Pánom. Je to celkom prirodzené vyvrcholenie mojich úvah a otvárania sa Božiemu Duchu. Na záver sa rozprávaj s Ježišom ako priateľ s priateľom. Nič sa nestane, ak to nepríde hneď, je to dar, aj tu buď trpezlivý so sebou. Pomodli sa modlitbu „Po čítaní Svätého písma“ alebo „Otče náš“. Pomaly vychádzaj z modlitby a v mysli si uchovávaj iba to najdôležitejšie, čo by si chcel držať v sebe cez celý deň. Výborná pomôcka je kúsok papiera (napísať si oporné body a mať ich so sebou). Môžeš si dať rôzne predsavzatia, ciele, snahy. Nemusí to však byť po každom rozjímaní. Ide o to, aby sa v tebe prebudilo nadšenie, entuziazmus, elán, chuť napredovať. Ak ti to nejde ani po dlhšom snažení, musíš zistiť, kde robíš chybu a nie odložiť Sväté písmo nabok s tým, že to nie je pre teba.

Na ceste modlitby a hľadania života s Bohom sa nikto nenarodil majstrom a učiteľom. Boh však pomáha všetkým, ktorí začnú a vytrvajú. Boh poučuje svojím slovom, Duchom Svätým a cez osoby, ktoré si sám povoláva. Každý si vytvorí svoj vlastný spôsob duchovnej práce, nemusíš „kopírovať“ iných. Nesmieš však pripustiť, aby si „odbočil“ do slepej uličky.

A tak platí Ježišovo: „Kto hľadá, nájde. Kto klope, otvorí sa mu“.

Najprv čítame, potom meditujeme (rozjímame), v meditácii hľadáme a nachádzame, prechádzame do modlitby (dialógu) s Bohom, potom kontemplujeme (veľmi silná modlitba lásky) a nakoniec môžeme úplne splynúť v jedno so svojím bohom (nebo na zemi, nebo v srdci, nebeské kráľovstvo žité už teraz tu). Tento každodenný chlieb nám ako prvý napísal apoštol Marek.

Evanjelium sv. Marka

Pôvodný grécky text Evanjelia podľa Marka je spomedzi štyroch kánonických evanjelií v najhoršom stave. Z pôvodných papyrusov sa nám dochovali iba tri čiastočne zachované texty. Existujú samozrejme mnohé iné texty, ako napr. „Sýrsky text“, kde sa Evanjelium podľa Marka zachovalo v dvoch starosýrskych manuskriptoch (rukopisoch).

Aký je to vlastne literárny žáner, ktorý nachádzame v Evanjeliu podľa Marka? Niektorí odborníci si myslia, že je to nový a jedinečný žáner a nemôže sa volať ináč ako „evanjelium“. Iní si myslia, že ide o antické naratívne dielo (voľné rozprávanie). A zasa iní sa domnievajú, že je to „folklórna, ľudová literatúra nižších vrstiev“ alebo „novela“ (novela sa od poviedky a románu líši tým, že obsahuje pútavý príbeh hlavnej postavy bez zbytočných opisov a vedľajších epizód a má prekvapivý záver. Je to vlastne iba jeden príbeh.), „kresťanská adaptácia antickej gréckej tragédie“ (tragédia z gr. „tragóidiá“ = „spev capa /cap=tragos/, ktorý je obetovaný počas slávnosti na počesť boha Dionýza“. Tragédia je dramatické dielo zobrazujúce nezmieriteľný konflikt, kde sa hlavný hrdina nachádza v bezvýchodiskovej situácii). Iní usudzujú, že ide o životopis. Pre iných by to mohol byť „propagačný kresťanský materiál“, „polemický spis proti rabínom“ atď. Zdá sa mi, že najbližšie k pravde je, že je to čosi ako židovský „midraš“ (metóda výkladu, interpretácie „Tóry“, Božieho Zákona v judaizme), čiže čosi ako katechéza prvotnej cirkvi.

Ťažko zaradiť evanjeliá do nejakého literárneho štýlu; nedá sa povedať presne, o čo – po literárnej stránke – v skutočnosti ide. Marek nedbá o čistotu klasického štýlu (napr. Lukáš, naopak, o to dbá veľmi precízne). Naozaj je ťažké povedať, čo vlastne mal autor v hlave v čase písania.

Mnohí si myslia, že ide o životopis (biografiu). Výraz „životopis“ sa v literatúre objavuje až v 9. stor., dovtedy to bol grécky „bios“ alebo latinsky „vita“, čiže „život“. „Život“ bol veľmi častý literárny štýl tej doby a opisovali sa tak mnohé slávne osobnosti.

Antický životopis nebol taký ako súčasný, moderný. Autor mohol začať svoje rozprávanie hocikde, napr. v niektorom momente dospelosti, pričom detstvo si vôbec nevšíma. Autor mal doslova slobodu v kombinovaní epizód zo života hlavnej postavy. Bolo bežné, že jednotlivé epizódy nenasledovali za sebou chronologicky (podľa času, ako sa v skutočnosti udiali), ale tematicky (podľa vhodnej témy). „Život“ tej doby zvyčajne neprekrýval celý život hlavnej postavy a ak aj áno, nie v chronologickom (časovom) slede.

Mnohé antické životopisy končia podrobným opisom smrti a posledných chvíľ života hlavnej postavy, keďže práve v týchto momentoch odovzdáva svoje definitívne učenie alebo odkaz a uskutočňuje najvýznamnejší čin svojho života, alebo odhaľuje svoju pravú tvár (napr. odhaľuje svoju lásku, žiarlivosť, chamtivosť, ktoré dovtedy dokázal skrývať).

Zámer vtedajších životopisov bol výchovný, mal povzbudzovať. Obsahoval posolstvo, ktoré chcela hlavná postava odovzdať: „choď a rob podobne“, alebo negatívne: „choď a rob ináč.“

V tomto zmysle by aj Markovo evanjelium bolo ako „narácia (rozprávanie) umučenia Ježiša Krista“ s pomerne dlhým úvodom.

Marek však svoj spis nenazýva „bios“, ale „evanjelium“, dobrá, radostná zvesť. Treba vedieť, že apoštol Pavol v 1 Kor 15 hovorí, že „odovzdáva to, čo sám prijal“. Tradíciu, ktorú odovzdáva, sám Pavol nazval „evanjelium“. Evanjelium teda bola „ohlasovaná zvesť“, ústne posolstvo. Ústne evanjelium je teda staršie než písomné. Je veľmi pravdepodobné, že Marek je prvý autor, ktorý ohlasovanú zvesť dáva do písomnej formy.

Čo vieme o autorovi Markovi?

Takmer nič isté. Evanjelium o svojom autorovi nehovorí nič. Nikde v texte sa nenachádza jeho meno či podpis. Už z úvodnej vety je zrejmé, že autorovi nezáležalo na tom, aby sa jeho meno zachovalo. Išlo mu o Ježišovo Evanjelium.

Nadpis „podľa Marka“ bol pridaný neskôr kvôli odlíšeniu od ostatných evanjelií. Dôkazom toho, že nadpis „podľa Marka“ bol pridaný neskôr, je aj fakt, že tento nadpis sa v rôznych starých rukopisoch nachádza napr. buď až na konci, alebo niekde inde, alebo hneď nazačiatku. Nadpis nie je Božie slovo.

Evanjelium napísal teda niekto, kto sa volal Marek. Iba jediný marek je známy v písomne zachovaných dejinách prvotnej Cirkvi, a preto sa usudzuje, že ide o apoštola Marka.

Ako sme si už povedali, Markova gréčtina nie je veľmi kultivovaná, často používa spojku „kai“ (čo je „a“), štylisticky má tvrdé, neohrabané prechody. Na kráse, uhladenosti a usporiadanosti písomného štýlu mu zjavne nezáležalo. Markovo Evanjelium obsahuje nezvyčajný počet aramejských slov a výrazov (talitha kum; effetha; eloi, eloi lema sabachtani), čo by naznačovalo, že ide o niekoho z jeruzalemského prostredia (židia hovorili aramejsky, hebrejsky len písali, aj Ježiš hovoril aramejsky). Autor používa starozákonné citáty a alúzie (lat. „alludere“ – hrať sa, žartovať; narážka, nepriamy stimulačný odkaz na iný text alebo realitu, napr. postavením niekoho do priameho protikladu: „žiak nie je viac ako jeho učiteľ, otrok nie je viac ako jeho pán“; alebo: „Prievidza nie je Praha“; „načo vám vysvetľovať, keď to všetci veľmi dobre viete“), čím poukazuje na to, že má židovské korene. Používanie “latinizmov“ (centurion, legion, denarius) zasa naznačuje, že sa pohyboval aj v latinsky hovoriacej oblasti (možno priamo v Ríme). V evanjeliu nachádzame geografické nedostatky Palestíny (asi 6-krát). Tieto nezrovnalosti sú však pochopiteľné vzhľadom na vtedajšiu mieru poznania geografie, ktorá bola oproti súčasnej na veľmi nízkej úrovni.

Kto bol teda Marek? Grécky hovoriaci kresťan židovského pôvodu, ktorý čerpal z ústnej (a možno aj z písomnej) tradície o Ježišovi a svoje dielo napísal pre komunitu kresťanov, ktorá zrejme trpela prenasledovaním. Preto mu na „učesanom“ štýle vôbec nezáležalo. V Skutkoch apoštolov sa postava Marka (Jána Marka) spomína viackrát. Aj v Pavlových listoch sa spomína viackrát. Ide zakaždým o tú istú osobu. Stopercentné dôkazy sú skôr výnimkou než pravidlom, čo sa týka skúmania starovekých dokumentov; preto usudzujeme, že i napriek pochybnostiam ide o Marka – autora prvého evanjelia.

Marek je latinské meno („marcus“ – bojovník; asi súvisí s rímskym bohom vojny Marsom). Jeho hebrejské meno bolo „Ján“ (Jochanán – „Boh je milostivý“). Bol synom bohatej vdovy Márie z Jeruzalema (Sk 12,12). Apoštol Peter bol často u nich doma. Evanjelista Lukáš opisuje tento dom (Sk12). Je pravdepodobné, že Marek sa veľa dozvedel aj z Petrovho ústneho ohlasovania evanjelia, ktoré sa odohrávalo práve v dome Markovej matky Márie. Ďalšia správa o Markovi hovorí, že ho jeho príbuzní Barnabáš spolu s apoštolom Pavlom vzali so sebou z Jeruzalema do Antiochie. Z Antiochie šiel s nimi aj na prvú misijnú cestu na Cyprus, potom cez more do Pergea Pamfýlie, kde z neznámych príčin Pavla a Barnabáša opustil a vrátil sa do Jeruzalema. Po apoštolskom sneme v Jeruzaleme sa Ján Marek spomína ako dôvod rozchodu Barnabáša s Pavlom, ktorý ho odmietol vziať so sebou na druhú misijnú cestu, lebo z prvej odišiel. Preto Barnabáš vzal Marka so sebou na Cyprus a Pavol odcestoval so Sílasom (por. Sk 15,39–40). Počase si Marek opäť získal Pavlovu dôveru, čo je vidieť z Pavlových listov z väzenia, kde Marka v dobrom viackrát spomína a žiada si ho. Ján marek pravdepodobne zomrel ako mučeník počas Nerónovho prenasledovania (cca r. 74).

Jeho evanjelium sa zdá byť nedokončené, a preto niektoré rukopisy pridávajú rôzne závery. Či bolo evanjelium dokončené, alebo sa tá časť stratila, alebo to bol zámer autora nechať dej otvorený, to sa žiaľ asi už nedozvieme. Je isté, že v 2. stor. už Markovo evanjelium všetci najväčší a najvýznamnejší cirkevní otcovia (Justín, Irenej, Klement a iní) bránia ako pravé a autentické.

Evanjelium ako antický motív „imitatio“

Starí autori používali mnoho spôsobov na povzbudzovanie k nasledovaniu dobrých životných ciest. Najsilnejším bol vždy osobný vzor, preto autori vždy boli aj osobným vzorom (nielen slovom či písmom). Seneca zdôrazňuje, že v úsilí zlepšiť sa potrebujeme všetci pomoc, či už u živých alebo mŕtvych. Človek sa musí obrátiť na také osoby, ktoré „učia“ svojím osobným príkladom a potom možno aj svojím slovom a písmom. Takíto učitelia majú prednosť pred tými, ktorých slová sa nezhodujú so životom. Seneca vedel, čo hovorí. napr. Sokrates získal svoje schopnosti od Homéra, hoci sa nikdy nestretli. Niekto sa môže stať žiakom a nasledovníkom aj bez toho, že sa s učiteľom nikdy nestretol.

I Sokrates píše, že „je účinnejšie zachovať pamiatku skutkov, než urobiť sochu“. Sochy pripomínajú slávnych mužov iba obyvateľom mesta, kde socha stojí, ale skutky ponúkajú model nasledovania všade, „po celom Grécku“.

Takto vzniklo písanie životopisov (napr. aj deťom o ich otcovi na kontempláciu a štúdium jeho života). Seneca preferuje každodenný osobný kontakt s knihami opisujúcimi takéto „učiteľské vzory“.

Z týchto postrehov vyplýva starodávna sila „imitatio“ (imitácia), čiže napodobňovanie. Antickí učitelia pokladali za najúčinnejší prostriedok formovania žiakov v morálke „imitovanie“ života skutočných velikánov. Učiteľ nesmel zaostávať ako „živý vzor“. Predsa však predkladal na štúdium aj „životy“ osobností, ktoré boli buď už mŕtve alebo tak vzdialené, že nebol s nimi možný osobný kontakt.

Tento fenomén nie je známy len v gréckej kultúre, ale aj v židovskej. Veď napr. sám praotec Mojžiš dal seba samého za vzor nasledovania. Nasledovanie čnostného života velikánov vedie k „nesmrteľnosti“: („Radšej si volím smrť, ako prestúpenie zákona daného Mojžišom“). Starý zákon je plný takýchto príkladov (najmä múdroslovné knihy).

Židovský filozof Filón si myslí, že človek je stvorený na to, aby sa pripodobnil nie velikánovi medzi ľuďmi, ale samotnému Bohu, aby Boha „imitoval“ zo všetkých svojich síl, nevynechajúc nič, čo by prispelo k jeho podobnosti s Bohom. Keďže človek môže prijímať silu od Silnejšieho, sám sa o túto silu potom delí so slabšími. Takto napodobňuje Boha v dávaní darov. Aj rodičia „imitujú“ Boha, keď dávajú život svojim deťom a starajú sa o ne. Nie je hanbou, ak človek „kráča za Bohom“, lebo veď On sám to prikazuje v knihe Levitikus: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, som svätý!“

Židovská filozofia je teda takisto veľmi múdra a presná ako filozofia grécka.

Je isté, že autori novozákonných kníh mali (aspoň základné) znalosti o gréckej a židovskej filozofii. V Novom zákone je „imitatio“ – nasledovanie, napodobňovanie – častým motívom. Autor listu Hebrejom hovorí: „Pamätajte na svojich predstavených a napodobňujte ich vieru!“

Napodobňovanie veľkej osobnosti – „imitatio“ – teda nie je nič nové, čo by dovtedy neexistovalo. Nasledovanie Krista je však v Novom zákone spojené s napodobňovaním samého Boha – a to je veľká novinka. Ježiš často hovorí: „Nasleduj ma“. Evanjelista Marek sa veľmi snaží práve o to, aby čitateľ jeho evanjelia spoznal Krista ako Boha a nasledoval Ho, aby vstúpil do intímneho osobného vzťahu s Ním, aby vstúpil do „dialógu“ s Kristom.

Ježišovi „žiaci“ tvoria novú rodinu, tvoria „cirkev“, ktorá vyniká v láske.

Marek chce, aby sa každý čitateľ stal „učeníkom, žiakom“, a to pravým, naozajstným.

Marek ponúka jediný „model“ hodný nasledovania Ježiša Krista.

Každý žiak je pozvaný do každodenného kontaktu s „knihou“, s evanjeliom, aby sám našiel pravý život.

Markovo Evanjelium sa v liturgii číta najmä v roku B, samozrejme aj v inom období (napr. aj v pôstnom čase). Liturgia však nepodáva celé evanjelium, preto je nevyhnutné nielen počuť vybrané úryvky počas liturgií v kostole, ale aj čítať „celé Evanjelium“ doma, v tichu a osobne skúmať jeho obsah.

Autorom evanjelia je Boh, On inšpiroval svätopisca Marka, preto sa evanjelium nikdy nečíta bez modlitby a prosby o Božiu pomoc.