2       čo je biblia? Vznik Svätého písma. akú bibliu si mám kúpiť?

 

Ako sme si povedali, metamotivácia je dôležitý „úvodný“ psycho-stimulačný prvok, ktorý má za úlohu „zamiešať“ našu vnútornú chémiu, vytvoriť nové neurochemické vzorce a odštartovať v nás perpetuum mobile duchovného života: „Nikdy neprestávaj začínať! Nikdy nezačínaj prestávať!“

Celosvetovo najznámejší názov Svätého písma – „BIBLIA“ – je jednoduchý; nič nehovorí o Bohu.

Pojem Biblia pochádza z gréckeho slova „biblíon“, čo znamená „kniha, knižočka“.

Slovo Biblia je plurál (množné číslo) slova biblíon; znamená teda „knihy, knižočky“.

Od stredoveku, po preklade Biblie do latinčiny, sa tento názov začal chápať už iba v jednotnom čísle, čiže nie už ako „tie knihy“, ale ako„tá kniha“, jedna Biblia (voľnejšie knižnica).

Dnes je BIblia chápaná už iba ako jedna kniha, ktorú tvorí súbor zozbieraných spisov (kníh).

Spolu ich je 73. Z toho 46 spisov tvorí tzv. „Starý“ zákon a 27 spisov tvorí tzv. „Nový“ zákon.

Nekatolícke kresťanské spoločenstvá „neuznávajú“ v Starom zákone (SZ) tzv. „deuterokanonické knihy“(deuterokanonický = druhý kánon). Niektorí ich majú dokonca za „apokryfy“ (apokryf = skrytý, čiže text iba ľudského, nie Božieho pôvodu). Preto ich „kánon“ Starého zákona, ich zoznam, obsahuje iba 39 kníh. Chýbajú im: Tobiáš, Judita, 1 Machabejcov, 2 Machabejcov, Kniha múdrosti, Sirach, Baruch.

v niektorých nekresťanských sektách „vyradili“ zo Starého zákona ešte viac kníh (napr. knihy Ezdráš, Kazateľ, Jeremiáš), ako aj prídavky ku knihám Ester a Daniel.

Dávaj si teda pozor, akú Bibliu vezmeš do rúk.

Ak si kúpiš ekumenickú bibliu, je isté, že v nej naše „deuterokanonické“ starozákonné knihy nenájdeš. Existuje však aj ekumenické vydanie Biblie s dodatkom našich deuterokanonických kníh.

Ústrednou osobou všetkých spisov, čiže celého Svätého písma, je Boh – jeho živá a tajomná osoba – a Jeho odveký plán spásy. Je to Boh, ktorý nikdy neopustil stvorené ľudstvo. Je to Boh, ktorý je blízko pri každom človekovi, čiže aj pri tebe.

Biblia chce presvedčiť každého človeka, že „slúžiť“ (podriadiť sa) sa má iba Jemu – jedinému pravému Bohu; že „slúžiť“ akýmkoľvek iným bohom znamená dúfať v bezduché modly, ktoré človeka aj tak nepočujú, nevidia, nevnímajú a nezachránia.

Je až podivuhodné, ako jednotlivé spisy tvoria myšlienkový celok, ako sa napr. mnohé príbehy navzájom dopĺňajú, objasňujú, hoci je medzi nimi napr. časový posun aj niekoľko stoviek rokov a nemohli o sebe navzájom vôbec vedieť.

Nikto z autorov jednotlivých spisov ani len netušil, že ich riadky budú raz tvoriť Sväté písmo. Nikto z autorov netušil, či sa ich spis zachová aspoň niekoľko rokov. nemali trezory, budovy, bolo ťažké ich uchrániť. To, že spis bude niekým zničený, sa dalo skôr očakávať než to, že bude zachovaný pre ďalšie generácie.

Ako je možné, že sa všetky tie spisy zachovali v tak ťažkých časoch? Vyzerá to tak, že opäť za tým stojí sám Boh a jeho vôľa.

Starý zákon získaval svoju dnešnú podobu v priebehu viac než tisíc rokov. Nikto nevie presne povedať a dokázať, koľkí pisatelia, redaktori ho písali, koľkí dostali vnuknutie Ducha Svätého, aby písali, ale bolo ich veľké množstvo.

Príbehy o stvorení sveta a človeka, o prvopočiatkoch židovského národa – tieto správy sa dlho šírili iba ústnym podaním. Až po vzniku hebrejského písma sa začali tieto príbehy zapisovať a pridali sa k nim aj ostatné príbehy. Postupne boli zaznamenané napr. aj zákony, proroctvá, príslovia, hádanky (Sdc14,14), modlitby, piesne či básne. V priebehu stáročí sa spisy upravovali (robila sa tzv. „redakcia“) a postupne nadobúdali podobu, akú my poznáme dnes.

Príbehy o stvorení sveta a človeka mali aj ostatné okolité národy, nielen Židia. Ostatné kultúry však mali mnoho bohov, ktorí napr. medzi sebou bojovali, a pod. Myšlienka jediného Boha, ktorý je jediný pravý a všemohúci Boh, také niečo mala jedine židovská kultúra.

Ústne podávanie správ ďalším generáciám malo za úlohu nezabudnúť na dejiny, ale predovšetkým išlo o odovzdanie povedomia, že Hebreji sú jedineční, výnimoční – Bohom vyvolený národ –, ktorý sa práve tým výrazne líši od ostatných národov.

Najprv sa príbehy rozprávali iba v rodinách, v úzkom kruhu. Postupne vznikli aj „profesionálni rozprávači“ – kazatelia – , ktorí príbehy rozprávali verejne, na zhromaždeniach, napr. pri slávnostiach.

Zdá sa, že až za kráľa Dávida (okolo r. 1000 pred Kr.) sa jednotlivé príbehy spísali viac-menej tak, ako ich poznáme dnes. Ústne podanie však zostalo živé aj po tom, čo sa spísala aj posledná kniha Starého zákona.

 

Písmo – písanie – čítanie

Ako prvé bolo pravdepodobne tzv. „klinové“ písmo. Vzniklo v Mezopotámii (dnešný Irak), a to okolo r. 3200 pred Kr. Boli to len rovnaké znaky – kliny, ktoré sa ukladali vedľa seba v rôznych smeroch a obrazcoch.

V Egypte používali nie klinové písmo, ale vymysleli si vlastné „hieroglyfy“. Je možné, že sa inšpirovali Mezopotámiou (alebo boli oni prví? – to sa nevie presne). Egypťania používali aj iné symboly (polkruh, kríž, vlnovku, čiaru a pod.).

Prvé písmo, klinové písmo, sa otláčalo do vlhkej hlinenej tabuľky, nechalo sa usušiť a potom sa tabuľka vypálila v peci. V priebehu stáročí sa klinové písmo vyvíjalo a zdokonaľovalo (pribudlo napr. viac čiar).

V 8. stor. pred Kr. bolo klinové písmo už veľmi vypracované a presné. Hlinené tabuľky mali rozmery od 2 do 30 cm a rôznu hrúbku. Okrem hlinených tabuliek objavili sa aj voskové, alebo sa písmo vytesávalo do kameňa (napr. na monumenty). I napriek značnému vývoju klinové písmo ovládali iba profesionálni pisári v palácoch a v chrámoch.

Písmo ešte nemalo zvukovú podobu. Čítajúci teda „čítal“ iba pre seba, rozumel, ale „nečítal“ nahlas tak ako my dnes. My za každým písmenom abecedy máme aj jeho zvukovú podobu, ktorej všetci rozumieme. Aj viacslabičné slová vznikali len postupne.

Najprv sa zapisovalo iba to najnutnejšie. Boli to skôr úradné veci ako napr. prídely obilia či počty pôdy alebo dobytka. Dejiny či literatúra, také niečo sa zapisovalo až oveľa neskôr. Aj „knižnica“ (zbierka tabuliek) vznikla až oveľa neskôr a mal ju jedine kráľ.

Egypťania išli celkom inou cestou ako klinové písmo. Písali atramentom a perom na papyrus (nie na hlinené tabuľky). Mali okolo 700 znakov a znaky mali aj svoju zvukovú podobu. Jeden znak mohol mať aj viac významov, čo v klinovom písme nebolo (slovo malo vždy iba jeden význam).

Hebreji určite vedeli o existencii písma tak v Mezopotámii, ako aj v Egypte. Obidve písma sa totižto bežne objavovali na verejných miestach, napr. na stenách palácov, hrobkách, pomníkoch. Málokto však vedel nápisy prečítať, vedeli to len vyškolení odborníci a pisári.

Prvá abeceda vznikla až okolo r. 1500 pred Kr., v neskoršej dobe bronzovej (v Ázii možno už o 100 rokov skôr). Fenická abeceda vznikla okolo r. 1200 pred Kr.

Asi okolo r. 1000 pred Kr. vznikla hebrejská abeceda (za základ mala fenickú abecedu z Kanaánu). Keď sa po 40 rokoch putovania po púšti usadili vo svojej krajine, vyvinuli vlastné písmo (prispôsobili si fenickú abecedu).

Fenický jazyk a hebrejský jazyk boli veľmi podobné (mali rovnaký základ). Je podivuhodné, že hebrejčina sa po svojom vzniku ustálila a takmer v ničom sa už viac nemenila, nevyvíjala ani počas stáročí, čo v prípade ostatných jazykov nebolo (len si všimnime slovenčinu pred 100 rokmi a teraz, aký veľký je to rozdiel).

Hebrejská abeceda mala (aj stále má) len 22 písmen – len spoluhlásky; samohlásky existovali tiež, ale nezapisovali sa. Väčšina hebrejských slov má koreň slova len s troma spoluhláskami. Čitateľ si sám musel doplniť samohlásky; mohlo pritom dôjsť aj k omylu, ale celý kontext nakoniec predsa len naznačil čitateľovi, ktoré slovo je správne.

Napr. keby to tak bolo v slovenskom jazyku, tak tri spoluhlásky „DVR“ by mohli znamenať dôveru, dvere, dvor atď. Bolo to teda naozaj zaujímavé.

Hebreji navyše píšu sprava doľava, tak by napr. naše „DVR“ bolo napísané ako „RVD“. Kniha sa čítala v našom ponímaní akoby zozadu dopredu.

Všetky knihy Starého zákona sú napísané po hebrejsky (až na pár veršov).

Neskôr boli všetky preložené do gréčtiny.

Starý zákon so svojimi príbehmi sa ustálil asi tak od roku 1000 do roku 600 pred Kr. Pisári tieto príbehy teda mohli konečne poriadne zapísať. Neskôr mohli byť všetky preložené do gréčtiny.

Od 5. stor. pred Kr. Hebreji prestali hovoriť hebrejsky a začali hovoriť aramejsky (bol to jazyk dobyvateľov Peržanov). Pôvodná hebrejčina zostala len v knihách a pri bohoslužbách.

Žida sa riadili podľa Božieho zákona (Tóra) a proroci hovorili v mene Boha, takže k posvätným textom mali vždy veľkú úctu. Ide o to, aby sme podobnú úctu k posvätným textom získali aj my.

 

Sväté písmo, nový zákon, EVANJELIUM

Srdcom – centrálnou časťou – Nového zákona (NZ) je EVANJELIUM (presnejšie štyri Evanjeliá).

Výraz „evanjelium“ pochádza z gréckeho „euangelion“ a znamená „dobrá správa“.

Koreň slova „euangelion“ tvorí výraz „angelos“, čiže anjel, „posol“.

Evanjelium teda môže byť všetko to, čo sa vzťahuje tak na „posla“ dobrých správ, ako aj na „dobrú správu“ samotnú, ktorú posol prináša.

Evanjelium môže byť zároveň aj o OSOBE a aj o POSOLSTVE, ktoré táto osoba prináša.

Naše „evanjelium“ je o Ježišovi Kristovi, o jeho osobe, o jeho živote a o jeho „dobrej správe“, o jeho posolstve, o jeho učení, jeho skutkoch, schopnostiach, postojoch, rozhodnutiach, slovách, vysvetleniach, obrazoch, podobenstvách, radách, príkazoch...

V čase pred kresťanskou érou „evanjeliom“ bola napr. správa o víťazstve vo vojne, alebo sa tento výraz používal aj pre panovníka, imperátora. Ľudia sa mali tešiť z dobrej správy, že sa narodil nový následník trónu. Radosť ľudu mala príčinu v ňom samotnom, že sa vôbec narodil.

Sloveso „euangelizó“ (evanjelizovať) znamenalo oznamovať druhým dobrú správu, ktorá je zároveň príčinou ich radosti, spokojnosti, vďačnosti, nadšenia.

Z povedaného vyplýva, že „evanjelium“ neoznamuje nejaké podrobnosti, malichernosti, ale veľké a dôležité veci. Takisto sa nevzťahuje na nejaké málo významné a málo dôležité osoby, ale na osobnosti, ktoré pre iných niečo znamenajú.

Starý zákon, ako sme si povedali, bol napísaný prevažne hebrejsky.

Ekvivalentom gréckeho slova „evanjelium“ by v hebrejčine bolo slovo „BESORA“. V Starom zákone sa toto slovo vyskytuje iba 6-krát. Hoci je Starý zákon božím slovom a za všetkým stojí osoba Boha, nikdy sa slovo „besora“ nespájalo s bohom. V SZ sa pojmy „evanjelium a evanjelizovať“ týkali výlučne iba konania ľudí a panovníkov.

 

Kresťanské Evanjelium – osoba ježiša krista

V Novom zákone slová „evanjelium a evanjelizovať“ nájdeme mnohokrát.

Najradšej tieto pojmy používal apoštol Pavol (spolu viac ako 80-krát).

Dôležité je vedieť, že v Novom zákone slová „evanjelium a evanjelizovať“ stratili úplne svetský význam a dostali už iba význam čisto náboženský, týkajúci sa živej osoby Ježiša Krista a Jeho učenia.

Poďme ešte zakrátko pozrieť na prvotnú Cirkev.

Prví kresťania slovom „Evanjelium“ označovali učenie Ježiša Krista, ale aj Jeho samotného.

Sám Ježiš sa v synagóge v Nazarete predstavil ako ten POSOL, ktorý hlása „evanjelium“, čiže radostnú zvesť (Lk 4,18-19): „Duch Pána je nado mnou, aby som hlásal evanjelium chudobným.“

V odpovedi Jánovi Krstiteľovi Ježiš hovorí: „Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa ohlasuje evanjelium.“

Ježiš „evanjelizuje“ ľudí.

Nehovorí sa pritom o maličkosti, ale o zázračných uzdraveniach, o večnej spáse, o Božom kráľovstve, o vstupe Boha do dejín ľudí v ľudskej osobe.

Pre ľudí tej doby to bola veľká novinka. Ježiš šokoval dobu!

Slovo evanjelium sa viazalo už iba k Nemu, už iba k Ježišovi, ktorý sa ukázal vysoko nad ostatnými ako jedinečný, strhujúci, tajomný, príťažlivý, ale zároveň aj veľkým problémom pre židovskú spoločnosť (nepríjemne zasahoval do ich hlboko zaužívaného života). Pre nich to nebolo až také „evanjelium.“

Ohľadom slova „evanjelium“ môžeme povedať, že tento nový literárny druh uviedol do života evanjelista Marek.

Preto sa budeme najprv veľmi podrobne venovať práve evanjeliu sv. Marka.

On ako prvý použil výraz „evanjelium“ v novom význame slova. Dovtedy to tak nebolo. Odvtedy sa evanjelium spája už iba s osobou Ježiša Krista. Podľa jeho vzoru vznikli aj ostatné tri evanjeliá a celý Nový zákon.

Boh ponúkol človekovi neobyčajné výhody a dal mu ponuku, ktorej sa žiadna iná nikdy nevyrovná.

Ježiš podáva dobrú správu a sama osoba tejto správy – sám posol – sa stáva jej centrom. Ježiš hovorí o sebe samom. Označuje sa za Božieho Syna. Evanjelium je teda aj On sám.

Ježiš nenapísal nič a ani Jeho učeníci nemali záujem napísať Jeho životopis (faktografiu, biografiu). Pochopili, že tu ide o väčšie veci – nie o dobrú, ale o tú najlepšiu správu, o tú najpotrebnejšiu zvesť, o spásu duší.

Evanjelizovať znamená ohlasovať Ježiša Krista.

Čítať Evanjelium znamená poznávať Ježiša Krista a „oživovať“ jeho Božskú moc vo svojom vlastnom živote.

                                                             

EVANJELIUM AKO KNIHA

V 2. stor. po Kr. sa výrazom „Evanjelium“ začína označovať aj spis, ktorý obsahuje písomne zachytené ústne ohlasovanie Ježiša Krista a jeho spásy.

Rímsky právnik a spisovateľ Tertulián (+222 po Kr.) ako prvý nazval Mareka, Matúša, Lukáša a Jána za „evanjelistov“.

Pravdou je, že ľudia ešte aj v tých časoch, keď už štyri evanjeliá boli napísané, vnímali pojem evanjelium skôr to, čo „počujú“ (ústne podanie, niekým hlásané, vysvetľované slovo), než ako to, čo „čítajú“ (sami, osobne).

Snáď až na prelome 2. a 3. storočia sa Evanjelium začalo vnímať aj ako napísané slovo.

Euzébius z Cézarey (260 – 339) označil slovom „Evangelion“ zbierku štyroch spisov, ktorých centrom je osoba Ježiša Krista, Božieho Syna a Spasiteľa. Od toho času až dodnes sa na tom nič nezmenilo.

Preto napr. vo sv. omši kňaz hovorí: „Čítanie zo svätého evanjelia podľa Marka“. Zjavne sa tým zdôrazňuje fakt, kto je pravým autorom, že to nie je Markovo (Matúšovo, Lukášovo, Jánovo) evanjelium, ale jedno jediné – Ježišovo EVANJELIUM (ON je Božský autor), – ktoré však napísali štyria ľudskí autori – Marek, Matúš, Lukáš, Ján).

Môžeme povedať, že Ježiš svoje Evanjelium nenapísal tušom, atramentom, perom a nie na papier, ale svojou krvou, životom a smrťou na kríži. Takto sa stal „autorom“ Evanjelia.

Dnes už všetci pod pojmom „evanjelium“ rozumieme spis, knihu, štyri evanjeliá.

Musíme mať na zreteli, že tu nejde o intelektuálne spoznávanie, ale predovšetkým o živú osobu Ježiša Krista a o vytvorenie osobného kontaktu s Ním; tento kontakt sa zakladá na slovách „viera, veriť“.

Kresťanstvo určite nie je náboženstvo napísanej knihy, ale živej osoby (Boh).

Evanjelium sa môže (má) písať s veľkým „E“ vtedy, keď ide o živé posolstvo, o osobu Ježiša Krista.

Ak sa ide iba o literárny druh, spis, písomnosť, myšlienky, stačí uviesť malé „e“.

Evanjelium musíme (S)poznať.

Keby nebola možnosť čítať, museli by sme len počúvať tých, ktorí čítať môžu a sú ochotní čítané druhým podávať a vysvetľovať. Prví kresťania iba počúvali a stačilo im to, to je pravda.

V dnešnej dobe však všetci máme možnosť čítať; už nestačí len počúvať.

Prečo nestačí len počúvať?

Lebo už nie sme „prví“ kresťania. Meno „Ježiš“ bolo pre prvotných kresťanov neznáme, bolo úplnou novinkou; pre nás nie, lebo my sme ho počuli už nespočetnekrát.

Za viac ako 2000 rokov sa za toto meno poschovávalo aj „nekresťanské“ konanie a zmýšľanie.

Už nestačí len počuť. za počúvaním (napr. pri sv. omši) zvyčajne nenasleduje žiadny efekt, nenasleduje hlboké a dostatočne dlhé zamyslenie, zastavenie, (z)hodnotenie.

Ten, čo je len počúvajúci, veľmi ťažko (skôr vôbec) zachytí osobné posolstvo, čiže to, čo práve pre jeho konkrétnu osobu Boh v Božom slove pripravil.

Kúp si teda Bibliu, ktorá bude navždy iba „tvoja“ osobná, ktorá bude súčasťou tvojich osobných vecí, ktoré máš vždy pri sebe či so sebou.

Ideálna je „katolícka“ Biblia, ale nemusíš sa báť ani najnovšej „ekumenickej“ Biblii, i keď v nej chýbajú naše katolícke „deuterokanonické“ knihy, ktoré si môžeš napr. prečítať hoci na internete.

Bibliu neznámeho pôvodu neodporúčam brať do rúk.

Osobne, sám, v tichu si slovo dôkladne a (ak je potrebné) aj viackrát prečítaj.

Popros Ducha Svätého o pomoc!

zamysli sa nad prečítaným slovom.

Takéto stíšenie s Božím slovom uvedie človeka do modlitby, do rozhovoru so samotným Ježišom.

Rozjímanie nad Božím slovom nikdy nekončí bez modlitby a oživenia vzťahu s Bohom.

Evanjelium treba čítať každý deň (samozrejme nie celé, ale nejakú časť).

poznanie Evanjelia sa postupne zmení na osobný úžitok čitateľa a spontánne aj na osobné svedectvo pred druhými.

Tam už nemusia padať prečítané slová či vysvetlenia z Božieho slova, tam už „hovorí“ osobný príklad, postoj, láska, pokoj, pomoc, odpustenie a pod.

Evanjelium mení život.

Prečítané slovo sa zmení na skutok, túžbu, na vzťah s Bohom a s človekom.

Postupne sa Evanjelium vpíše do srdca, do mysle a do vôle toho, kto s Evanjeliom denne žije a pracuje.

Naozaj nestačí iba počuť (počúvať) v kostole.

Je to každodenný chlieb domácnosti – nevyhnutný duchovný pokrm.

 

 

nový zákon, nová zmluva
Poradie (Západ)	Poradie (Východ)	Kniha	Skratka	Počet kapitol
1	1	Evanjelium podľa Matúša	Mt	28
2	2	Evanjelium podľa Marka	Mk	16
3	3	Evanjelium podľa Lukáša	Lk	24
4	4	Evanjelium podľa Jána	Jn	21
5	5	Skutky apoštolov (dejepisná kniha)	Sk	28
6	13	List Rimanom (Listy; 14 listov apoštola Pavla)	Rim	16
7	14	Prvý list Korinťanom (Listy)	1 Kor	16
8	15	Druhý list Korinťanom (Listy)	2 Kor	13
9	16	List Galaťanom (Listy)	Gal	6
10	17	List Efezanom (Listy)	Ef	6
11	18	List Filipanom (Listy)	Flp	4
12	19	List Kolosanom (Listy)	Kol	4
13	20	Prvý list Solúnčanom (Listy)	1 Sol/1Tes	5
14	21	Druhý list Solúnčanom (Listy)	2 Sol/2Tes	3
15	22	Prvý list Timotejovi (Listy)	1 Tim	6
16	23	Druhý list Timotejovi (Listy)	2 Tim	4
17	24	List Títovi (Listy)	Tít	3
18	25	List Filemónovi (Listy)	Flm	1
19	26	List Hebrejom (Listy; autorom nemusí byť Pavol)	Hebr/Žid	13
20	6	Jakubov list (Listy; 7 katolíckych, všeobecných listov)	Jak/Jk	5
21	7	Prvý Petrov list (Listy)	1 Pt	5
22	8	Druhý Petrov list (Listy)	2 Pt	3
23	9	Prvý Jánov list (Listy)	1 Jn	5
24	10	Druhý Jánov list (Listy)	2 Jn	1
25	11	Tretí Jánov list (Listy)	3 Jn	1
26	12	Júdov list (Listy)	Júd/Jud	1
27	27	Zjavenie apoštola Jána (Apokalypsa, prorocká kniha)	Zjv/Zj	22