Biblická hodina č. 29

Dve podobenstvá o rastúcom zrne a horčičnom semienku – odpútanie pripútaných

(Mk 4,26-34)

Prvé a najväčšie podobenstvo o rozsievačovi a následné dve "mini" podobenstvá o lampe a o "spravodlivom" meraní ponúkajú primerané myšlienkové "bohatstvo" o "výzore" Božieho kráľovstva, ale Ježiš sa chce otvorenej téme venovať viac a ku svojim predošlým podobenstvám pridáva ďalšie.

Aj posledné dve podobenstvá o rastúcom zrne a o horčičnom zrnku nám potvrdzujú, že "červenou niťou", ústrednou myšlienkou, všetkých Ježišových podobenstiev je jednoznačne téma Božieho kráľovstva; ohlásenie, ohlasovanie Božieho kráľovstva tomuto svetu. Ježiš vyvíja maximálne úsilie (v tomto prípade vymýšľa podobenstvá jedno za druhým), len aby Božie kráľovstvo bolo dostatočne "ohlásené" a "zjavené", hoci i tak zostane nemalým tajomstvom. Posolstvo Božieho kráľovstva nemôže mať ľahkú cestu k ľuďom. Ide o ohlasovanie "iného sveta" ľuďom, ktorí sú silno "pripútaní" k tomuto svetu. Okrem toho, že sú silno pripútaní k tomuto svetu, sú silno "pripútaní" aj k "hriechu", čo je ďalšou prekážkou pre úspešné ohlasovanie Božieho kráľovstva.

V Ježišovej dobe rodiny záviseli od toho, čo im dala zem, pôda, polia, stromy, rieky, studne, jazerá. "Pripútanosť" ľudí k zemi bola silná aj preto, že "priazeň prírody" potrebovali aj pre svoje domáce zvieratá, aby mali pre svoje stáda dostatok pastvín a pitnej vody. Aj vykonávanie rôznych typických remesiel, ako bolo napr. kováčstvo, tkáčstvo či tesárstvo, silno záviselo od toho, čo remeselníkom "dala" príroda. 

Ježiš akoby sa nepriamo vrátil k prvému podobenstvu o rozsievačovi, v ktorom sa takisto spomína zasiate semeno. Návrat k podobnému obrazu, ktorý bol už raz použitý, môže zdôrazňovať vhodnosť, príhodnosť, skutočnú podobnosť s Božím kráľovstvom. Obrazu roľníka, ktorý pracuje na poli, obrába ho, venuje mu dostatočnú pozornosť;  obrazu hospodára, ktorému sa v dobrej pôde podarí dopestovať viacnásobná úroda, takému "notoricky známemu" obrazu rozumeli všetci poslucháči, nakoľko pôdohospodárstvo bolo v tej dobe absolútnou samozrejmosťou, neodmysliteľnou súčasťou rodinného života, zárukou živobytia, základom prežitia takmer pre každú vtedajšiu rodinu. Každý deň, okrem soboty, v skorých ranných hodinách, putovali členovia rodiny na svoje polia. Nie všetci mali svoje polia v blízkosti svojho príbytku. Niektorí museli ísť napr. do svojich vinohradov, na svoje pšeničné či jačmenné polia alebo do svojich olivových hájov aj niekoľko hodín pešo. Priemerná rozloha polí pre jednu viacpočetnú rodinu činila okolo 500 árov, čiže okolo 5 hektárov. V dobe intenzívnych prác, napr. v čase žatvy, hospodár zostával na poli od nedele rána až do piatku večera; domov sa vôbec nevracal, iba na sobotu. Výnimkou nebolo, že niektorí museli pracovať na svojich a potom aj na cudzích poliach (napr. niečo vracať, odrábať).

"Hovoril: S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno na zem" – Opis spôsobu ručného siatia semena je tu vskutku nezvyčajný. Namiesto očakávaného: "ako keď človek rozsieva semeno do zeme" je tu použitý "neohrabaný" tvar: "ako keď človek hodí (bacne) semeno na zem". Doslovný pôvodný text by mohol navodiť dojem, akoby hospodár rozsieval zrná nasilu, s nechuťou, s odporom, preto sa prekladatelia uchyľujú skôr k "nevernému" prekladu, ktorý znie prijateľnejšie.  

Každá dobrá túžba je v duši človeka dobrým semenom a ak sa ujme, prinesie viacnásobnú "dobrú" úrodu. Túžiť po Bohu, po Božej blízkosti, po Božom kráľovstve, znamená "zasiať" do duše taký "duchovný život", ktorý, s účinnou Božou pomocou, postupne prinesie mnohonásobnú úrodu, až kým "nedozrie" pre život večný. Človek, ktorý rastie v žití Božieho kráľovstva, stáva sa od skrytého semena, neskôr od viditeľnej byle až dozretým klasom. Trojstupňové opísanie rastu obilia korešponduje s úlohou čísla tri aj v ostatných podobenstvách, najmä v podobenstve o rozsievačovi. Ide o zvýraznenie pomalého, postupného rastu, ktorý sa nedá urýchliť. Po postupnom dozretí môže konečne prísť žatva. Z dozretého klasu je možné vyrobiť múku a z nej upiecť chutný chlieb. Týmto okamihom sa naplní už aj ten posledný cieľ celej snahy hospodára.

Skúsenosť z poľnohospodárstva je veľmi výstižným a všade použiteľným obrazom k tomu, aby poslucháč "živo, plasticky" pochopil "zrod, rast, plody a prínos" Božieho kráľovstva do života človeka. Ježiš sa snaží poukázať aj na ľudskú "námahu", ktorá stojí za "ziskom" každého "pokrmu", pričom hospodár neváha, nerozmýšľa, či vynaložená námaha stojí alebo nestojí za to. Ak by človek váhal a nezískal by "pokrm" pre seba a pre svoju rodinu, prišiel by hlad a smrť.

Aj Božie kráľovstvo, hoci je výsostne iba v moci Božej, aby prinieslo "úrodu" pre človeka, vyžaduje si vôľu, námahu, úsilie, v ktorom by nikdy nemali zvíťaziť pochybnosti o tom, či sa táto námaha vyplatí alebo nie. Roľník, ktorý seje semeno do zeme, nesmúti za semenom, ktoré zasiatím nenávratne stráca. Aj v duchovnom živote vždy niečo strácame (napr. čas), ale robíme to s istotou, že zisk je omnoho väčší ako strata. Boh by nestvoril zem, ak by nevydávala ľuďom "úrodu". Zem je tu aj na to, aby za jej "nepriamej" pomoci Božie kráľovstvo určite zvíťazilo.

"Či spí alebo bdie, v noci a vo dne, semeno klíči a rastie, on sám nevie ako. Zem sama od seba prináša úrodu, najprv byľ, potom klas, potom plno zrna v klase" – Roľník, ktorý s námahou zaseje svoje pole, nemôže v tej chvíli na svoje pole zabudnúť. I naďalej musí bdieť, strážiť, chrániť a sledovať svoje zasiate pole. Nech by sa však akokoľvek snažil v "pozorovaní" svojho zasiateho poľa, i tak nedokáže vypozorovať, ako a kedy "zemi zverené" zrno vzklíči, kedy "ožije", ako sa mení, rastie a dozrieva. Od momentu, kedy človek urobil to, čo mal urobiť, všetko ostatné je už iba v Božích rukách a všetko závisí od Božieho požehnania. Semeno rastie samo od seba, automaticky, a to bez toho, že by sa nejako namáhalo. Semeno v zemi odumiera, ale zároveň je "tehotné životom". Nie je to zázrak? Aj nedeľné veľkonočné ráno, kým ľudia spali, prebudili sa do "slnečného" dňa, v ktorom naplno zaznelo slovo najvyššej kvality života, slovo "zmŕtvychvstanie". Život musí byť pokladaný za Boží zázrak.

život človeka plynie nebadane a bez priameho vedomia skutočnosti, ako a kedy človek rastie a dozrieva pre "ďalší" život. Sekunda za sekundou, čas sa nedá ani zrýchliť, ani spomaliť. Boh neustále vstupuje a riadi náš život, len my o tom nevieme a necítime to. "procesu zmeny a rastu" nemôžeme porozumieť; rast života je vždy jedinečný, nepredvídateľný, neodmerateľný. Niet nám pochopiteľného vzorca, do ktorého by sme dokázali napasovať možnosti a zákonitosti života. Hoci to na prvý pohľad vyzerá tak, že zem naozaj "sama" dáva rast, v skutočnosti sa nejedná o "náhodu"; všetko je to Božia milosť, bez ktorej by nič nebolo, nežilo, neožilo, neprežilo.

"Keď potom úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva" – Doslovne: "A keď to úroda dovolí, hneď posiela kosák". Tak ako prebehla ručná sejba, tak prebehne aj ručná žatva. Žiadne stroje; každému je a bude venovaná osobitná pozornosť "Pána života". Podobný obraz "záverečnej žatvy" je v Biblii použitý aj v Joel 4,13 a v Zjv 14,15. Príchod Božieho kráľovstva bude mať svoje dovŕšenie, svoje vyvrcholenie až na konci časov. "Nebeské sýpky" sa majú naplniť dozretým zrnom, svätými dušami. Boh dôkladne sleduje "zasiate polia" a neváha v pravom čase "poslať kosák", poslať smrť, lebo žatva musí nastať a otvorené Božie sýpky nechýbajú. Tajomstvom zostáva, že v čase žatvy musí byť "zozbierané" aj zlo, ktoré spolupôsobí v Božom pláne spásy v priebehu celých ľudských dejín. Tak ako život, tak aj zlo,  – jeho sejba, zrod a rast, – je pre nás tajomstvom.

"A pokračoval: K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme?" –  Doslovne: "Ako máme pripodobniť Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho máme vyjadriť?" Ide o nepodstatný slovný úvod, ktorý sa môže aj viackrát opakovať. Ide o "rečnícku otázku", ktorá šikovne zdôrazňuje potrebu spoločného pohľadu hovoriaceho a počúvajúceho na danú tému. Ide o nenásilné pritiahnutie a udržanie pozornosti poslucháčov. "Básnická otázka" je účinná a overená "oživujúca" pomôcka, ktorú s obľubou používali pri vyučovaní aj židovskí rabíni.

"Je ako horčičné zrnko, ktoré je po zasiatí do zeme najmenšie zo všetkých zŕn na zemi, ale zasiate vzíde a býva mohutnejšie ako iné rastliny a vyháňa také veľké konáre, že v jeho tieni môžu hniezdiť nebeské vtáky" – Horčica je záhradná rastlina, ale v tých časoch bola považovaná skôr za burinu. Text hovorí doslovne: "stáva sa najväčšou zo všetkých zelín". Aj Božie kráľovstvo sa môže javiť iba ako "drobnosť", maličkosť, ako "nepodstatná burina". Keď však postupne dorastie, aj nebeské vtáky sa môžu "usídliť" v jej konároch.

Grécke slovo "hniezdiť, usídliť sa" doslova hovorí "postaviť si stan, stánok", čo pripomína prítomnosť Ježiša medzi nami. Aj my môžeme nájsť "hniezdo, príbytok" v osobe Ježiša Krista.

Božie kráľovstvo "nepretŕča svoje svaly"; nerobí násilie, nenúti, nekričí, nezdôrazňuje za každú cenu svoju "veľkosť", ale skôr naopak. Veľmi šokujúca je "pokora" Božieho Syna, ktorý nenápadne a v tichu prichádza ako "horčičné zrnko" do Betlehemskej maštaľky. Ježišovo "ľudské telo" je naozaj "horčičné zrnko". Tí, ktorí chcú byť "veľkí", žerú sa medzi sebou, závidia si, škodia si, predbiehajú sa. "Malý Ježiš" nám ukázal, že človek je "veľký" len vtedy, keď miluje.

Človek, ktorý si vypočuje a vpustí do svojho života posolstvo o Božom kráľovstve, nemá očakávať až tak nejaké "veľké zázraky, nadprirodzené zmeny, stvoriteľské zásahy". Zo všetkých semien najmenšie je horčičné zrnko a podobá sa mu aj Božie kráľovstvo? Ježiš touto rečou nepriamo narúša naše ľudské "merítka", podľa ktorých my ľudia radi "meriame veľké veci" a podľa ktorých by mal aj Boh konať "svoje veľké veci".

Brassica nigra, kapusta čierna, ľudovo volaná horčica čierna, bol ker, ktorý rástol v okolí Galilejského jazera a Ježiš túto "zelinu" spomína viackrát (Mt 13,31; Mt 17,20; Lk 13,19; Lk 17,6); napr.: "Keby ste mali vieru aspoň takú (malú? veľkú?) ako horčičné zrnko ...". Aj tento zvrat patrí medzi Ježišove "provokácie", ktoré nás nútia rozmýšľať oveľa hlbšie, pokornejšie a úprimnejšie. Človek zvažuje, čo je v duchovnom svete naozaj "veľké a čo malé".

Horčičný ker po zasadení malého zrnka dorastal počas jednej jedinej sezóny až do výšky dvoch metrov, čo je obdivuhodné vzhľadom na veľkosť semena na počiatku. "botanicky" sa určite nejedná o "najväčšiu" rastlinu, ako to hovorí podobenstvo. Posolstvo podobenstva sa uberá skôr iným smerom. Prekvapivá premena z najmenšieho do najväčšieho je dokázaná v prírode, prečo by nebola možná aj v živote človeka?

Nebeské vtáky si na svoje "hniezdenie" vyberali oveľa väčšie, mohutnejšie a košatejšie stromy, ako bola horčica. Hoci by sa teoreticky mohli "usídliť" aj na konároch horčice, nebolo to pravidlom. Obraz veľkého stromu, gigantického cédra, na ktorom naozaj  hniezdi nebeské vtáctvo, má aj starozákonný prorok Ezechiel (17,22-24), kde sa tentokrát zdôrazňuje skutočná mohutnosť, "obrovské rozmery" Božieho kráľovstva. Vysoký a hrubý céder a maximálne dvojmetrová horčica sa vo "veľkosti" nedajú ani porovnať. 

Sv. Hieronym si myslí, že ohlasovanie Evanjelia je na počiatku "najmenšie" zo všetkých filozofických učení a spôsobov ľudského zmýšľania (konania), a predsa prináša "najväčšie" "zisky" pre jednotlivcov i pre celú spoločnosť. Medzi počiatkom a koncom je ohromujúci nepomer. Človek "zaseje" málo, ale "zožne" mnohonásobne viac.

"Horčičným zrnkom" je aj Kristova smrť na kríži, od ktorej pramení nádej na večný život, až kým sa nádej nezmení, nedozrie na skutočnosť vo večnosti. Kristova láska "dorástla" na kríži do samého vrcholu! Mnohí filozofi a učenci ponúkajú oveľa lákavejšie cesty života, ale nepoukazujú v nich na nič "živé, plné, dokonalé a večné". Evanjelium je jediné "semeno", hoci najmenšie zo všetkých, ktoré má v sebe všetko: "dozretý život, plnosť života, večnosť života".

"Ježiš im hlásal slovo mnohými takýmito podobenstvami podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril, ale svojim učeníkom osamote všetko vysvetľoval." – Veta, ktorá sumarizuje Ježišovu reč a celý obsah Ježišovho vyučovania, zhŕňa do jedného výroku "slovo": "Ježiš im hlásal slovo". Nevieme, koľko, komu, kedy a akých podobenstiev Ježiš naozaj povedal. Evanjelista Marek, ako jediný zo všetkých, zdôrazňuje aj Ježišovu citlivosť na poslucháčov: "hovoril im podľa toho, ako boli schopní chápať".

Najvýrečnejším "slovom" bol a je určite Kristov kríž. Kto nepochopí toto "slovo", toto posolstvo "obety", nepochopil nič.

"Bez podobenstva im ani nehovoril" – Nikdy nebudeme všetkému rozumieť. Vždy budeme mať nové podnety k ďalšiemu a ďalšiemu spoznávaniu, premýšľaniu, chápaniu, prijímaniu.

"Vysvetľoval všetko"  – Zástupy "vonku" nemali to "šťastie" ako učeníci "vo vnútri", ktorým Ježiš všetko vysvetľoval. Toto sloveso sa nachádza iba tu a v 2 Pt 1,20 a znamená "rozviazať niečo"; v tomto prípade ide o "rozviazania" zmyslu, významu, obsahu podobenstiev. Im bolo "všetko" vysvetľované preto, aby potom aj oni boli schopní "vysvetľovať" tajomstvá Božieho kráľovstva. Ježiš im vysvetľoval pravdy Božieho kráľovstva, keď boli sami s Ním. Vstúpili do veľmi silného, blízkeho, dôverného, priateľského vzťahu s Ježišom. V hlbokom "súkromí" dochádzalo k "rastu" učeníkov.

Na aktivitu rozsievača reaguje aj samotné semeno. Po vedomej a premyslenej aktivite človeka prichádza druhá fáza, na ktorú už človek nemá vôbec žiadny dosah. Človek musí dôverovať "zemi", že sa nenamáhal zbytočne. Boh dáva človekovi záruku, že sa pre Božie kráľovstvo nikto nenamáha zbytočne a sľubuje až "stonásobnú" úrodu, ktorá presahuje všetky ľudské očakávania.

Hoci na rast Božieho kráľovstva v osobnom a v spoločnom živote Cirkvi nemajú ľudia "aktívny" dosah, nikdy nesmú strácať dôveru v Božiu múdrosť a riadenie. Každý roľník pozná výborné, dobré, ale aj zlé, slabé, neúrodné, suché, nepriaznivé sezóny. Prečo musia občas prísť aj "nepožehnané" sezóny? Semeno bolo zlé? Pôda bola zlá? Počasie bolo zlé? Alebo zlyhal hospodár? Sial v nevhodnom čase? Sial "na kraj cesty", do zlej pôdy? Bol skúpy a sial málo? Spôsobil to nepriateľ? Kde nastala chyba pri "zlej úrode"?

Boh je vždy prítomný, ale zároveň aj vždy skrytý a nespozorovateľný. Je vždy "aktívny", hoci Božia aktivita neraz na nás pôsobí skôr dojmom "pasivity". Boh pôsobí najmä vtedy a tam, kde my už nič nezmôžeme. Text túto "tajomnú pravdu" akoby len pripomína, lebo ju možno "vyčítať" už aj z prvého podobenstva o rozsievačovi. Sedliak nemôže dať semenu "životnú silu" a je si toho veľmi dobre vedomý. To však neznamená, že nemusí dávať zo seba všetko a usilovne pracovať. Hoci "úroda" naozaj závisí výlučne od Boha, vo veľkej miere "úspech" závisí od práce, aktivity a snahy človeka, ktorý "dôveruje v zázrak života".

Božie kráľovstvo má svoje vlastné zákonitosti. Ježiš sám na sebe ukázal, že sa netreba báť byť "najmenší", posledný, chudobný, jednoduchý, pokorný. Posledné miesto na zemi môže byť zároveň prvým v Božom kráľovstve. Vidíme to na Ježišovi pokorne prítomnom v Eucharistii. Boh neklame, ak hovorí, že malí budú veľkými, poslední prvými, chudobní bohatými, mŕtvi živými.

Ježišove podobenstvá v skutočnosti otvárajú "čistokrvný" problém duchovného života. Problém statiky a dynamiky v kresťanskom živote je téma, ktorá sa rieši od nepamäti a predstavuje donekonečna diskutovanú otázku. "Staticky" naladený človek si myslí, že už dosiahol "úrodu" a už sa viac nemusí namáhať; má dosť. Napr. chodí v nedeľu na omše a má pokoj. Pomodlí sa ráno a večer, čo ešte treba? Stačí mu, čo má a viac sa nehýbe, neunúva, neseje. Dynamicky naladený človek naopak túži "zasievať" stále viac, lebo "proces" rastu predsa nemôže zastaviť rozhodnutie človeka, ale až Boh a to až v okamihu smrti. 

Rast je naozaj proces; to nie je niečo jednorazové a občasné. Je to nepretržitá púť, myšlienková kontinuita, neprerušovaná cesta. Rast si nutne vyžaduje "pozitívnu energiu" (človek predsa nemôže vo svojej slobode cúvať dozadu). Aj príbeh stvorenia v knihe Genezis to vidí podobne. Proces stvorenia sveta (geosféry, hydrosféry, atmosféry, biosféry) sa na siedmy deň neskončil; je to dynamický kontinuálny proces, ktorý skončí aj na konci vekov. Boh svet stvoril a neustále ho ďalej tvorí. Boh sám je zárukou "úspechu", že prechod z "chaosu" do "kozmosu", – z neporiadku do poriadku; z nevedomosti k poznaniu, z otroctva k slobode; od hriechu k sláve, – je základná istota, ktorá nemôže byť spochybnená: "Môj otec pracuje doteraz, aj ja pracujem" (Jn 4,17). V príbehu praotca Abraháma vidíme, že tak je to aj v raste vo viere, o ktorú ide Ježišovi v predložených podobenstvách. Preto majme vieru, dôveru a trpezlivosť. Ak by sme chceli veci "meniť" rýchlejšie, keď zasiatu rastlinu povytiahneme, vytrhneme ju zo zeme a je po nej. Boh nás neučí byť za každú cenu horliví, ale múdri. Zlá duchovná aktivita je určite horšia ako nič nerobenie. Preto musíme byť silní, trpezliví, nemôže strácať dôveru, musíme pokojne čakať a rásť (niekedy až v agonickej trpezlivosti). Všetko má svoj čas. Iba netrpezlivý hriešnik a bezbožník je ako "rozbúrené more" (Iz 57,20). Ako si povieme neskôr, práve takáto silná a trpezlivá viera bude nakoniec chýbať aj samotným učeníkov na Veľký piatok. Kto zaseje mohutný kmeň, určite sa mu neujme. Malé semienko áno. Ježiš sa neusiluje o naše úspechy, masy, veľké počty, ale o malých autentických jednotlivcov, ktorí sa podobajú Jemu samotnému.