Biblická hodina č. 28

    Podobenstvo o lampe na svietniku – výzva na počúvanie – dávajte pozor, čo počúvate!           

(Mk 4,21-25)

Ďalej im povedal – Doslovne: „Hovoril im“. Týmto jednoduchým výrazom evanjelista Marek uvádza nové, druhé podobenstvo. Nevieme, koho má evanjelista na mysli pri zámene „im“. Buď ide o najbližších učeníkov, alebo o davy, o zástup. Obsah podobenstva však predpokladá určité poznanie o tajomstve Božieho kráľovstva, preto je viac pravdepodobné, že za zámenom „im“ sa skrýva užší okruh ľudí, čiže skôr ide o Ježišových učeníkov.

Vari – Opytovacia častica, ktorá v tomto prípade predpokladá jednoznačne zápornú, nesúhlasnú odpoveď.

Vari je lampa prinášaná na to, aby bola položená pod mericu alebo pod posteľ? – Doslovne: „Vari lampa prichádza na to, aby ...“ V tomto prípade by to mohla byť aj analógia (paralela, obdoba, podoba, obraz) na samotného Ježiša: „Vari Ježiš prichádza na to, aby bol ukrytý?“

Ak sa pôvodné sloveso vezme v pasívnom tvare, tak potom to je: „Vari je lampa prinášaná na to, aby bola schovaná?“. Prekladatelia sa uchýlili k pasívnemu prekladu slovesa, nakoľko viac zapadá do kontextu.

Lampa – Ak sa obraz lampy nevzťahuje na samotného Ježiša, „lampou“ by potom mohol byť poslucháč, poslucháči, v ktorých sa ujalo semeno Božieho kráľovstva (viď predchádzajúce prvé Ježišovo podobenstvo o rozsievačovi).

Ježiš spomína dve miesta, kam zažatá lampa určite nepatrí; pod mericu a pod posteľ.

Slovo „merica“ označuje okolo deväť litrovú nádobu, ktorá sa používala na odmeranie sypkého obsahu. Dať lampu pod mericu znamená úplne znemožniť jej svietenie a zadušiť jej plameň. Dať zažatú lampu pod posteľ znamená takmer úplne znemožniť jej svietenie; navyše je v tom aj vysoké riziko požiaru. Umiestnenie lampy pod mericu alebo pod posteľ je jasnou iróniou. Je to silná narážka na nerozumnosť, na „na hlavu obrátené“ konanie človeka. Ježiš zdôrazňuje jediné správne miesto, kam zažatá lampa patrí, a to na svietnik, na stojan.

Ak kresťan „schováva“ svoje „svetlo“, okolo neho je tma a „svet“ do neho tvrdo naráža. Kresťan má byť „svetlom tohto sveta“ a nie svet tmou pre neho. Je to tak nie z bezduchej povinnosti, lež z logiky viery, z prirodzenosti viery, ktorú človek prijal pri krste za základ svojho zmýšľania a konania.

Kde príde svetlo, tam temnoty ustupujú, musia ustúpiť. Kresťan sa nemá na čo a na koho vyhovoriť, ak jeho vnútro ovládne „tma“ tohto sveta skôr ako Kristovo svetlo.

Správne zmýšľajúci kresťan nechce len „byť“ (skrytá, súkromná viera), ale chce „byť aj videný“, chce podávať ďalej duchovné dobro, ktoré sa rozdávaním neumenšuje, ba naopak zväčšuje. Čisté, „sväté“, zdravé svedomie vždy vyráža aj na povrch; nedá sa schovať ani v mysli, ani pod odevom a ani nie je dôvod schovávať niečo, čo sa samo pýta na výslnie.

Vari – Opytovacia častica, ktorá v tomto prípade predpokladá jednoznačne pozitívnu, súhlasnú odpoveď.

Vari nie na to, aby bola položená na stojan? – Aj druhá otázka je postavená na rovnakej účelovej spojke „aby“, akurát s tým rozdielom, že v tomto prípade je formulovaná záporne časticou „nie“. Položená otázka preto očakáva jednoznačný súhlas s navrhovaným umiestnením lampy na svietnik bez toho, aby sa uvažovalo ešte nad nejakou inou možnosťou.

Ježišove slová uvádzajú do maximálneho kontrastu správne a nesprávne umiestnenie zažatej lampy. Hoci by k umiestneniu lampy pod mericu či pod posteľ nikdy nemalo dôjsť, vykonanie tak nezmyselného a nebezpečného skutku ničím nie je vylúčené.

Stojan – Pôvodné slovo „lichnia“ (stojan na lampu) je odvodené od samotného slova „lichnos“ (lampa). Voľne by sa to teda dalo preložil ako „lampovník“, čiže stojan na lampu, svietnik.

Svietnik bol v tej dobe samozrejmosťou a bol súčasťou bežného vybavenia v každej domácnosti.

Mať lampu a nemať stojan na ňu? Čo je to za nezmysel? A platí to aj opačne; načo je stojan, keď je lampa niekde inde položená?

Nečerpaná studňa sa zakalí, zatiaľ čo pravidelne čerpaná studňa má vždy čistú vodu. Nepoužívané železo zhrdzavie, zatiaľ čo pravidelne používané železo je vždy čisté. Pravidelné „používanie“ viery vedie k jej čisteniu, až k čistote, zatiaľ čo málo časté „používanie“ viery vedie k jej zakaleniu, ku strate jej kvality. Aj lampa položená na svietnik najlepšie svieti pre všetkých prítomných. Aký úžitok má múdrosť, ktorá nerobí svojich poslucháčov múdrymi? Aký úžitok má viera, ktorá nerobí svojich veriacich skutočne veriacimi? Ježišovo slovo poukazuje na nutnosť, aby aj človek spojil to, čo Boh spojil.

Každý z nás môže a má byť „stojanom, podstavcom“ pre Ježiša. 

Nič nie je (totiž) tak skryté, aby nebolo odhalené a nič nie je tak utajené, aby to nevyšlo najavo – Prídavné meno „kryptos“ (skryté) sa prostredníctvom častice „totiž“ jasne vzťahuje na predchádzajúce umiestnenie lampy na svietnik. Božie kráľovstvo, ktoré nám bolo zjavené, je veľkým, hlbokým a odvekým tajomstvom a málokto si dokáže uvedomiť jeho skutočnú jedinečnosť, tajomnosť, nedostupnosť, „Božskosť“. Na druhej strane ale nie je až tak nedostupným, že by nijako „nevyšlo najavo“. Človeku to nie je možné, ale Bohu áno a Boh chce, aby sme smelo a bez obáv vykročili smerom k Božiemu tajomstvu, ktoré by nám bez Jeho vôle zjavenia ani na um neprišlo.

Vo vrcholnej Božej skrytosti sa stáva zjavným to, čo sa nám satan snaží, cez svoje klamstvá, za každú cenu skryť. Satan a jeho pôsobenie medzi nami je takisto predmetom toho, čo musí „byť odhalené“.

Svetlo lampy v domácnosti je nevyhnutné a preto sa musí nájsť, nech by predtým bola lampa položená kdekoľvek a musí sa konečne uložiť na správne miesto, na svietnik. Platí to aj pre dar Božieho kráľovstva; človek ho musí „v domácnosti“, v sebe, objaviť a uložiť ho na správne miesto, kde vydá dostatok „svetla“ na správne videnie skutočnosti.

Kto má uši na počúvanie, nech počúva – Sme na verši 4,23, v ktorom čítame doslovné zopakovanie záveru podobenstva o rozsievačovi (4,9). Pravdepodobne ide o zdôraznenie skutočnosti, že podobenstvá nie je až tak ľahké správne pochopiť, ako sa môže zdať. Obidve výzvy na „počúvanie“ navádzajú na dôkladnú duchovnú prácu, na hlbokú koncentráciu, na dostatok chuti a odvahy zostúpiť hlbšie do textu, do obsahu podobenstva. Z prvého a z povrchného vypočutia podobenstiev nie je možné zachytiť ich posolstvo.

Ľudské ucho je rozdielne od uší ostatných živočíchov, ktoré nevyhnutne hynú, aj v tom, že je schopné počuť aj Božie slovo. Klamstvo je v tom, že človek počúva viac svoje strachy, obavy a falošné ideály ako Božie prísľuby, ktoré nemôžu sklamať. Viera znamená dať dôveru Bohu a nie sebe, nech by sa nám veci zdali akokoľvek tajomné, ťažké a nepochopiteľné.

Ďalej im hovoril – Vo verši 4,24 sa navádza akoby nový myšlienkový celok. Vyrozprávanie podobenstva o lampe „de facto“ skončilo rovnako ako predchádzajú podobenstvo o rozsievačovi, a to výzvou na „počúvanie“. Mohli by sme povedať, že je od verša 4,24 predstavené ďalšie „mini podobenstvo o meraní“.

Dávajte pozor, čo počúvate – Opätovne zdôraznená dôležitosť počúvania môže odkazovať čitateľa na zmysel predošlého podobenstva o rozsievačovi, kde sú prezentované štyri prípady „počúvania“, ale iba jeden z nich bol aj úspešný (priniesol úrodu).

Evanjelista Lukáš túto vetu naformuloval ináč: „Dávajte pozor, ako počúvate“ (Lk 8,18). voľnejšie preložené: „Dávajte pozor, keď počúvate“ (ekumenický preklad).

Výzva sa jasne vzťahuje na obsah toho, čo sa počúva. Z kontextu je zrejmé, že sa tu jedná o slová o Božom kráľovstve. Slovo o Božom kráľovstve je veľký a ničím nezaslúžený dar. Má nesmiernu hodnotu, má cenu „večnej spásy“, preto si to slovo vyžaduje aj adekvátnu odpoveď. Človek musí mať silné vedomie o tom, akú obrovskú hodnotu má Božie slovo.

Sám Ježiš Kristus je „Logos“, čiže „Slovo“: „Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo u Boha, a to slovo bolo Boh“ (Jn 1,1). Toto „slovo“ si treba „vypočuť“ veľmi pozorne a celé. V Ježišovi sú „všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2,3). „V Ňom telesne prebýva všetka plnosť Božstva“ (Kol 2,9). „Boha nikto nikdy nevidel; on, Syn, nám o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1,18).

Ježiš je prvý, kto Božie slovo dokonale prijal, uskutočnil a naplnil. Preto platí: „V Jeho svetle uvidíme svetlo“ (Ž 36,10). Človek je pozvaný vstúpiť do hlbokého priateľstva so živým Kristom.

Kresťan kontempluje živého Ježiša skrze Jeho slovo a Jeho slovo skrze Neho, čím dochádza k pravému duchovnému rastu, k postupnej premene vnútra a k objaveniu živého Boha.

Ježiš sa nezjavuje tomuto svetu veľkolepo a ohromujúcim spôsobom, ako by to chceli napr. Jeho príbuzní (Jn 7,4), ale sa odovzdáva v tichosti, v pokore, v poníženosti, v skrytosti, v „slove“. Ježiš sa zásadne vyhýba lacnej publicite, hluku, reklame, ováciám.

Ježiš je a navždy zostane veľké tajomstvo. naozaj je ťažšie pochopiteľný. Jeho osoba hľadajúcim spôsobuje nemalé a nie krátke napätie. Ježiš silno riskuje, že hľadajúci stratia záujem, ochotu, poslednú túžbu. Je plný paradoxov; ešte aj v samotnom paradoxe možno objaviť ďalší paradox (pre mňa je týmto prípadom napr. ukrižovaný Ježiš a matka Mária pod krížom). On je napr. svetlo a pritom môže byť schovaný aj pod mericu, kde by Ho naozaj nikto nehľadal. Je Božím zjavením, ale silno tajomným a až príliš nenápadným. Má odhaliť Božie veci, ale robí to prísnou cestou „viery“, v ktorej je priveľa náročného, skrytého, ťažkého, bolestivého, až nespravodlivého, skôr neprijateľného, nepochopiteľného, neuveriteľného.

Ježiš neváha používať nebezpečný kontrast, neočakávané zvraty a udalosti, ktoré zvyknú byť presne opačné, ako by človek chcel. Ježiš rád prekvapuje hľadajúcich a ide až po hranu únosnosti.

Jeho svetlo naplno zažiarilo z kríža, čo je šok pre vykúpeného človeka. Kríž na Golgote, to je ten „stojan, podstavec, svietnik“, z ktorého svieti „svetlo sveta“.

Ale opäť sa spolu zamyslime. Prítomnosť krutej a zdanlivo zbytočnej mučivej bolesti; víťazstvo krajnej nespravodlivosti a neprávosti;  mučenícka smrť Syna, ktorého objíma bolesťou naplnená matka; prítomnosť týchto šokujúcich znakov v diele spásy a často aj v našom osobnom živote je extra ťažkou školou, v ktorej mnohí prepadnú.

Boh neraz dovedie hľadajúceho človeka najprv na púšť, až potom ku sebe. Niekedy musíme najprv „vstúpiť“ do temnej noci, sedieť na smetisku ako Jób, a až potom Ježiš „vstúpi“ do nás. Človek túžiaci po živote musí byť ochotný prejsť až za bránu smrti, aby mohol žiť v plnosti a večnosti. Toto všetko je pre človeka veľmi dlho nepochopiteľné a ťažké. Boh však uisťuje človeka, že všade tam, kde končí ľudská nádej, práve tam začína tá Božská. „Kto verí vo mňa bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11,25).

Ježiš svojim jedinečným a nevídaným vedením svojich najbližších nechce za každú cenu uchovať „vážnosť“ Božieho kráľovstva, ale skôr jeho „identitu, čistotu, pravosť“.

Božie slovo je potrebné neustále „vsúvať, vkladať, vštepovať“ do mysle a do pamäti, lebo v ňom je „skryté“ to najdôležitejšie poznanie. Pravidelné, každodenné skúmanie Božieho slova je ako pravidelné čerpanie vody zo studne; voda sa pomaly ale isto prečisťuje a dlhodobo zostáva čistá. Božie slovo si vyžaduje celú pozornosť a záujem. Len srdcu, ktoré „miluje“ Božie slovo, bude postupne daná schopnosť pochopiť „Božiu lásku a prítomnosť“. Kto si nedokáže „zamilovať“ slovo, ktoré počúva, nemôže sa potešiť „z chuti“ skutočnej životnej múdrosti.

Akou mierou meriate, takou bude vám namerané, ba ešte aj pridané – Formulácia príslovia stojí na troch slovách, ktoré sú odvodené od jedného koreňa slova „miera“: „mierou, meriate, namerané“. Príslovie je doplnené slovesom v budúcom čase: „bude pridané“, ktoré dopĺňa a rozvíja obraz spravodlivého merania a robí ho prisľúbením.

Výrok o spravodlivom meraní (postoj „Spravodlivosti“ voči ľuďom) sa nachádza aj u Mt 7,2 a Lk 6,38, a to v omnoho logickejšom, jednoduchšom kontexte. Texty, ktoré sú „okolo“ tohto príslovia, majú u Matúša a Lukáša jasnú nadväznosť na konkrétne konanie človeka, zatiaľ čo u Mareka je uloženie príslovia bez nadväznosti na nejaké konkrétne konanie človeka. V každom prípade ide o uvedomenie si, že koľko úsilia človek vloží do počúvania Božieho slova a do odpovede naň, toľko dostane späť a v budúcnosti mu bude aj pridané (prinesie mu čistý zisk, úrodu). Čo môže byť viac spravodlivé, spravodlivejšie, ako namerať človekovi presne tak isto, ako on sám meral? Je to výrok, ktorý oslobodzuje človeka od naivného pohľadu na Božie dary, ktoré by mal Boh „rozdávať“ všetkým doslova bezhlavo, nakoľko je nekonečne „milosrdný a milostivý“.  

„Miera“ je veľmi dôležitá, nakoľko podľa nej budeme posudzovaní. Ježiš nám hovorí, že my nebudeme posudzovaní podľa nejakej „vonkajšej, cudzej“ miery. Posudzovaní budeme podľa našej vlastnej miery, čiže podľa toho, nakoľko si my sami ceníme, vážime a posudzujeme Ježiša a Jeho slová. Naša viera v Ježiša je teda zároveň aj našim osudom a údelom nad nami.

Božie dary prevyšujú akúkoľvek „mieru“. Ježiš nás podnecuje, aby sme svoju vlastnú „mieru“ neustále zvyšovali a tak získavali viac a viac. Náš vzťah k Ježišovi musí mať dynamizmus, ktorý sa nedá zastaviť ničím zvonku.

Čím viac túžime, tým viac dostávame a dostávame vždy viac, ako túžime.

Božia láska nemá hranice ani koniec. Žiadne splnenie nie je jej naplnenie; vždy sa dá ísť ešte ďalej.

Pravidelnou, každodennou duchovnou prácou, ktorej venuje určitý čas, sa postupne dostávame a ponárame do Božej „večnosti, nekonečnosti“.

Lebo kto má, tomu bude pridané, a kto nemá, tomu bude odňaté i to, čo má – Jedná sa v poradí už o štvrtý „gnómický“ (gnóma = stručne vyjadrená múdrosť, sentencia, porekadlo) výrok, ktorý dopĺňa predošlý verš o rozmer pochádzajúci z „obchodných“ skúseností (čím viac vlastníš, tým viac môžeš ešte získať). Tu je „obchodné pravidlo“ aplikované na počúvanie Božieho slova o Božom kráľovstve. Božie slovo je nevyčerpateľný prameň a čím viac sa do neho ponárame, tým viac získame a vždy nám môže byť ešte pridané.

V istom slova zmysle tento štvrtý výrok uzatvára a sumarizuje nielen podobenstvo o lampe a o spravodlivom meraní, ale aj predošlé podobenstvo o rozsievačovi, nakoľko je aj v tomto podobenstve veľavravný odkaz na „pridanie“, na viacnásobné znásobenie úrody. Jedno zrno môže priniesť až stonásobnú úrodu!

U evanjelistov Matúša a Lukáša je tento výrok použitý ako záver podobenstiev o talentoch (Mt 25,29), respektíve o desiatich hrivnách, mínach (Lk 19,26). Je zrejmé, že evanjelista Marek používa tento výrok predovšetkým v súvislosti s počúvaním Božieho slova o Božom kráľovstve, zatiaľ čo Matúš a Lukáš aj v inom, v širšom kontexte.

Kto nemá, tomu bude odňaté i to, čo má – Namiesto „mnohonásobného znásobenia“ úrody môže človek prísť aj o to jediné zrnko (viery). Strata samotného zrnka znamená nemožnosť niečo zasiať a tak je už vopred isté, že človek nič „nezúrodní“, nič nedosiahne, nič nezíska. Človek tak stráca sám seba. Stráca skutočnosť, ktorej je obrazom (človek je stvorený na obraz Boží).

Je to zosilnené zdôraznenie skutočnosti, že nekonečné Božie milosrdenstvo nemôže zatieniť dokonalú Božiu spravodlivosť len preto, že človek očakáva postoj Boha podľa toho, že On je predovšetkým láskavý a dobrotivý. Víťazstvo nekonečného milosrdenstva a veľkodušného odpustenia nad spravodlivosťou musí chcieť v prvom rade sám človek a musí ukázať, že to naozaj chce. Konkrétna aktivita, činnosť, túžby, skutky, to všetko je nutné k tomu, aby človek dostal „Božie dary“, ktoré dostáva i tak nezaslúžene a zadarmo. Očakávať Božie dary v pasivite, v nečinnosti je pomýlené zmýšľanie.

Po predchádzajúcom podobenstve o rozsievačovi (4,3-9) a po jeho vysvetlení (4,13-20) text pokračuje bez udania zmeny miesta, času alebo iných okolností. Ježiš teda podľa textu začal učiť a učí bez prestania ďalej. Evanjeliový blok Ježišových podobenstiev však v skutočnosti nesleduje reálnu časovú následnosť Ježišovho učenia (viď vysvetlenie k časti 4,10-12). Viacnásobné krátke výroky sú zoradené bez jasnej (prepracovanej) vzájomnej nadväznosti, ktorá by sa očakávala pri bežnej hovorenej reči počas vyučovania. Výroky sú navyše voľne doplnené dvoma výzvami na počúvanie, čo znie veľmi nevšedne. Evanjelistovi Markovi nejde o presnú časovú následnosť, ale skôr o dodržanie istej literárnej štruktúry. V skutočnosti je tu takáto postupnosť: „výrok – výzva – výzva – výrok“, čo dokopy tvorí tzv. chiazmus (štylistický prostriedok založený na protiľahlom postavení slov /do kríža, podľa podoby gréckeho písmena X – chí/: Jeme, aby sme žili, nežijeme, aby sme jedli. Ide o syntaktický paralelizmus dvoch vetných štruktúr s opačným slovosledom).

Štýl výrokov naznačuje ich pôvod v múdroslovných knihách Starého zákona. Forma ich podania neumožňuje čitateľovi jednoducho ich „zaradiť“ do predošlého kontextu, ale o to ani nejde; ide predovšetkým o „nadstavbu“, o lepšie poučenie, o zdôraznenie ponúkaného posolstva, o vytvorenie väčšieho napätia pri čítaní textov.

Zdá sa, že Ježiš tieto výroky povedal potom, ako učeníkom vysvetlil podobenstvo o rozsievačovi a svoju „súkromnú“ reč šikovne doplnil. Zaujímavé je, že zatiaľ čo v 4,10-12 Ježiš hovorí o „skrývaní“ („aby počúvali, počúvali, ale nechápali), tu naopak tlačí na „odhalenie“, na počúvanie a na pochopenie.

Pred sebou máme štvoro múdroslovných poučení,  ktoré sa snažia napomôcť viac a hlbšie pochopiť radostnú zvesť o Božom kráľovstve. Nie všetci však venujú rovnakú pozornosť Božiemu slovu, nie všetci pochopia Ježišovej podobenstvá; niektorí zle a niektorí vôbec nič. Je to tak z jednoduchého dôvodu, že dotyční viac počúvajú iné „správy“ a iné „slová“.

Kto načúvaniu Božieho slova venuje viac energie, viac porozumie, viac to osvetlí, premení a uzdraví jeho život. Kto do počúvania Božieho slova investuje všetky svoje sily a schopnosti, dosiahne veľa, dostane veľa, porozumie všetkému dôležitému a život sa mu zmení na „dokonalý“ (Mt 5,48). Kto však dáva málo, dostáva málo; kto nič, neporozumie ničomu. V tomto je aj zmysel na prvý pohľad tajomného a možno i nespravodlivého výroku: „Lebo kto má, tomu bude dané, a kto nemá, tomu bude odňaté aj to, čo má“ (4,25).

Ak nulu, teda nič, vynásobíme akýmkoľvek číslom, vždy z toho ostane iba nula. No ak máme aspoň niečo, máličko, keď to niečím násobíme, už sa to pomaly rozmnožuje.

Aj naše biblické hodiny sledujú tento cieľ. Túžime „znásobovať“ naše poznanie a duchovný rast, hoci viacerí z nás začínajú doslova „od nuly“.

Znakom správneho napredovania nemusí byť až tak „ovocie“ (napr. radosť, láskavosť, miernosť, trpezlivosť, hlboký pokoj, vnútorná istota), ale skôr silná, priam ohnivá túžba. Kresťan, ktorý duchovne rastie, ešte nemusí cítiť dozreté „ovocie“, čo by ho mohlo sklamať a odradiť. Pokiaľ však človek dennodenne túži a pracuje so svojimi túžbami, určite napreduje a rastie v poznaní Božieho tajomstva, hoci to necíti.

Príbeh:

Muž navštívil pustovníka a žiadal: „Prezraď mi, ako môžem nájsť Boha?“ Svätý pustovník sa muža spýtal: „Aká veľká je tvoja túžba po Bohu?“ Odpovedal: „Väčšia ako po čomkoľvek inom na tomto svete!“ Pustovník vzal muža k jazeru, viedol do ho vody dovtedy, kým im nesiahala až po krk. Vtom mu pustovník nečakane strčil hlavu pod vodu a držal ho. Muž zúfalo bojoval o nádych, ale pustovník ho nepustil, až kým nebol na pokraji svojich síl. Keď ho pustil, muž sa konečne nadýchol. Keď sa vrátili na breh, pustovník mu povedal: „Boha určite nájdeš, ak budeš po Ňom túžiť tak silno, ako si pred chvíľou túžil po vzduchu!“