Biblická hodina č. 30  

                                       

 (spracované z rôznych zdrojov, najmä: www.blazejstrba.eu)

Svätý rok milosrdenstva – božia spravodlivosť a božie milosrdenstvo

 

Božia spravodlivosť

Jednotný katolícky spevník hneď na prvej strane začína Šiestimi hlavnými pravdami. Ak by si túto katechetickú poučku prečítal neveriaci alebo inoverec, tak sa z nej prekvapivo nedozvie, že náš Boh je milosrdný, dobrotivý, láskavý, ľútostivý, že je "láskou". Neznalý čitateľ si bezpochyby dá do súvisu nášho Boha v prvom rade so spravodlivosťou a s trestom. Je to zrejmé najmä zo štvrtej hlavnej pravdy: „Boh je spravodlivý sudca: dobrých odmeňuje a zlých tresce.“ Kto z nás si môže povedať, že je nevinný? Nikto nie je bez hriechu, preto by každý z nás mal rozmýšľať, za čo a ako bude potrestaný. Nielen neveriacim a inovercom, ale aj nám veriacim, keď sa spomenie "spravodlivý Boh", hneď nás napadne Boží súd a trest za neprávosť či odmena za dobrý skutok. Zaujímavé je, že v Rímskom misáli, z ktorého sa „modlíme“ všetky texty sv. omše, sa Boh vzýva predovšetkým ako milostivý, milosrdný, dobrotivý, láskavý a len zriedkakedy sa poukazuje na to, že je aj spravodlivý.

Spravodlivosť je morálna čnosť, ktorá dáva Bohu a blížnemu to, čo im patrí. Je to morálny princíp, na základe ktorého dobrému "patrí" odmena a zlému "patrí" trest. Ako ľudia môžeme hovoriť len o "subjektívnej" či "zdanlivej" spravodlivosti, nakoľko  podmienkou "objektívnej", čiže dokonalej spravodlivosti je dokonalé poznanie celej pravdy a zabezpečenie dokonalej nápravy, čo je v prípade človeka nemožné.

Ak je spravodlivosť nasmerovaná smerom k Bohu, môžeme ju vnímať ako „nábožnosť“. Ak je nasmerovaná k človekovi, ide o „ľudské práva“, ktoré si ľudia stanovia, uznajú a navzájom sa rešpektujú. Spravodlivosť má za úlohu chrániť jednotlivca i skupiny ľudí. Je preto dobrá a nutná. Každý človek má práva na osobnú ochranu a nápravu "nespravodlivosti". Primárnou požiadavkou spravodlivosti nie je „spravodlivé potrestanie, odpykanie si viny vinníkom“, ale „náhrada, vynáhrada škody, náprava nespravodlivosti“. Ak dôjde k náprave škody, už sa "de facto" zadosťučiní spravodlivosti a do srdca „poškodeného“ sa môže vrátiť „pokoj“. Či po náprave škody bude vinník ešte aj potrestaný alebo nebude, to je z pohľadu nastolenia "ľudskej" spravodlivosti druhoradé.

Ak sa spravodlivosti učíme od Krista, vidíme, že Božia spravodlivosť je iná ako ľudská. Hoci by sme očakávali, že Božia spravodlivosť bude v prvom rade prísna, presná a nekompromisná, nie je taká. Božia spravodlivosť je skôr múdra a milosrdná. Katechizmus katolíckej Cirkvi (KKC, 1992), ktorý aktuálne platí pre celú Cirkev vo svete, nikde nedáva do súvisu Božiu spravodlivosť a Boží trest. Viesť ľudí k Bohu tak, aby sa báli Božieho trestu, je zlou cestou, lebo to aj tak človeka nedovedie k Bohu. Človek potrebuje pozitívnu motiváciu, potrebuje silný prísľub, opravdivú nádej, dotyk lásky.

Vidíme, že náuka KKC je v protiklade so slovenským katechizmom, v ktorom je stále základnou pravdou, že „Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce“. Táto slovenská tradícia má svoje korene v Tridentskom katechizme. Niektoré komentáre sa snažia túto vec vysvetliť tak, že formulácia nemá na mysli až tak „zlých a dobrých ľudí“, ale skôr „zlé a dobré skutky“.  Slovenský katechizmus z r. 1907 všetky svoje poučky aj vysvetľuje, napr. aj takto: „Spravedlivosť Božia nie je nič iného, ako jeho dobrota. Veď Boh trestá len preto, aby človeka napravil, teda aby ho šťastným učinil.“ Text poučky je teda po vysvetlení silne a pozitívne motivačný. Ak aj Boh výnimočne niekoho „potrestá“, urobí to len preto, aby sa hriešnik napravil a žil. Neskoršie slovenské katechizmy urobili chybu, že sa zamerali na jednoducho zapamätateľné poučky, ale zanedbali ich vysvetľovanie. Očakávalo sa, že správne „vysvetlenie“  poučiek príde od rodičov, kňazov a katechétov, ale takéto očakávanie sa nemuselo naplniť. Chybou bolo aj to, že sa „zabudlo“ do základných právd pridať, že Boh je okrem toho napr. aj múdry, dobrý, láskavý, zhovievavý, milosrdný, verný, atď. Do našich myslí bolo aj vďaka poučeniu z Katechizmu zakorenené, že Božia spravodlivosť je v protiklade s Božím milosrdenstvom a máme ťažkosti správne pochopiť toto učenie.

Starý zákon

Pojem "spravodlivosť" mal mimoriadnu dôležitosť v celom starovekom Blízkom východe. Je to centrálny pojem, ktorý zasahoval dôležité oblasti práva, etiky, politiky, náboženstva a prírody. Všetky staroveké pojmy spravodlivosti vyjadrovali poriadok, na základe ktorého svet povstal, ktorý riadi svet a bez ktorého by svet upadol do chaosu. Spravodlivý teda vždy koná v súlade s týmto poriadkom. Spravodlivosť bola čosi ako „poriadkumilovnosť“.

Cedaka

Biblický hebrejský výraz „cedaka“, v preklade "spravodlivosť", vyjadruje aktívne konanie, ktoré tvorí harmóniu, spája ľudí navzájom,  Boha s ľuďmi, dokonca aj človeka s prírodou. Pojem „cedaka“ chápe akékoľvek narušenie ľudského poriadku ako narušenie vesmírneho poriadku: „Nemajú múdrosti ani rozumu, tápu v temnotách; hýbu sa všetky základy zeme“ (Ž 82,5). Ak je „cedaka“ spojená s Bohom, ak je teda Boh spravodlivý, súvisí to vždy aj s Božou múdrosťou, so stvoriteľským plánom a poriadkom (Prís 8,8). Spravodlivosť, resp. múdrosť Božia je garantom zachovania tohto poriadku. Stvorenie samo dokáže narušiť, ale nedokáže obnoviť stratený poriadok. Preto nutne nastupuje Božia spravodlivosť, ktorá je obnovujúca, činná, „tvorivá" (pozri napr. Ex 9,27). Najmä žalmy spomínajú Božiu spravodlivosť ako základ Božej aktívnej vlády (Ž 89,15; 97,2, ...). Boh je Pán, je Kráľ, lebo koná, rozhoduje, "vládne" spravodlivo. Vládne tak, že vo svojej nekonečnej múdrosti "obnovuje" človekom narušený a neustále narúšaný poriadok.

Tu prichádzame k dôležitým pojmom, ako sú súd a záchrana. Dôležité je pochopiť, že nie sú vo vzájomnom protiklade. Božia spravodlivosť, ako čítame v Starom zákone, neraz „zachraňuje“ Izrael či jednotlivca: „vysloboď ma, Pane, veď si spravodlivý“ (Ž 31,2). Žalmista vidí práve v Božej spravodlivosti záchranu hriešnika: „Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou“ (Ž 51,16; pozri tiež Ž 11,7; 103,6).

Boží súd (mišpat) teda nie je nestranné a objektívne posudzovanie dobrého a zlého. Boh robí aj to, ale nie je primárny cieľ Božej spravodlivosti. Boží súd je skôr zakročenie proti zlu v prospech obnovenia a nastolenia pôvodného Božieho poriadku. Boh nechce súdom obhájiť nevinného a potrestať vinníka. To by bolo pekné, ale málo. On chce v prvom rade zachrániť tých, ktorí sú ohrození vzniknutým neporiadkom. Preto majú u Pána mimoriadnu prednosť neporiadkom „ohrození“, čiže chudobní, siroty, vdovy, bedári, ubiedení, núdzni (Ž 82,3-4). Títo musia byť "zachránení" z rúk hriešnikov, ktorí svojím konaním narúšajú "celkový svetový poriadok".

Prorok Jeremiáš potvrdzuje ich „škodiacu prítomnosť“, ale pýta sa: „Spravodlivý si, Pane, keď sa súdim s tebou, jednako chcem s tebou hovoriť o práve. Prečo sa darí ceste zločincov, v pokoji žijú všetci odbojníci?“ (Jer 12,1). Je to dôležitý text, aby sme "nediktovali" Bohu, čo má robiť. V texte vidíme, že aj keď Boh je spravodlivý, to ešte nijako neznamená, že okamžite musí trestať previnilcov. Práve jeho „pomalosť“ je prejavom jeho spravodlivosti, lebo chce, aby sa aj previnilci obrátili, vrátili k poriadku, aby aj oni boli zachránení: „Pán oznámil svoju spásu, pred očami pohanov vyjavil svoju spravodlivosť“ (Ž 98,2). Tu vidíme, že Boh naozaj "miluje" hriešnika, chce ho zachrániť a nie potrestať.

Kráľova spravodlivosť

Spravodlivosť nevykonával iba Boh, ale aj kráľ. Kráľ bol ako zástupca a prostredník Božej spravodlivosti. Bol ustanovený, aby „vysluhoval právo a spravodlivosť“ (1 Kr 10,9). Preto je úlohou kráľa v prvom rade postarať sa o chudobných a utláčaných (Ž 72,4; 12-13; Prísl 31,8-9). Vo chvíli, keď kráľ a jeho úradníci zabúdajú na chudobných, rozpaľuje sa Boží hnev (Iz 1,17-27; Jer 22,15). V neskoršej teológii bolo takéto zanedbávanie hlavným dôvodom nešťastia krajiny – odvlečenie do exilu. V poexilovej dobe, keď už v Judsku nebol kráľ, preberá „kráľovskú úlohu“ prisľúbený a očakávaný „Pomazaný“, Mesiáš. Preto prorok Izaiáš hovorí: „Jeho vláda bude veľká a pokoj bude bez konca ... nad jeho kráľovstvom, aby ho upevnil a posilnil právom a spravodlivosťou odteraz až naveky“ (Iz 9,6). Od toho momentu je ohlasovaný nový "Kráľ pokoja", ktorý neskôr vezme na seba všetky naše hriechy a neprávosti, tým zadosťučiní spravodlivosti a obnoví stratený poriadok. Vďaka Mesiášovi, ktorý obetuje sám seba, sa medzi ľudí vráti "Božie kráľovstvo".

Izaiáš vidí jedine v takomto „kráľovstve“ záchranu, spoločenský poriadok, harmóniu, istotu a pokoj. Toto kráľovstvo prináša ten, na ktorom „spočinie Duch Pánov“ (Mesiáš) a účinkom jeho spravodlivosti bude pokoj, dielom pravdy mier a bezpečnosť naveky (Iz 32,17). Podľa Ž 72,15-16 vláda tohto kráľa bude požehnaním aj pre prírodu. Kniha prísloví hovorí, že je „ohavnosťou, aby králi konali bezbožne, lebo spravodlivosťou sa upevňuje trón“ (Prísl 16,12). Múdremu kráľovi Šalamúnovi sú pripísané aj slová: „konať spravodlivosť a právo sa páči Pánovi väčšmi ako obeta“ (Prísl 21,3).

 

Spravodlivosť jednotlivcov

Veriaci Izraelita bol povinný zabezpečiť stav spravodlivosti, a to uvedomelým správaním sa. To, čo bolo správne, sa chápalo ináč ako my dnes. Napr. vražda uctievača pohanského boha Baála sa počítala za spravodlivosť (Ž 106,30-31). Najznámejší príklad je Abrahám, ktorý „uveril, veril“, a to sa mu pripočítalo za spravodlivosť (Gn 15,6). Prvým spravodlivým v Písme je však Noe, lebo sa nesprával ako „skazené pokolenie“ (Gn 6,5-9). Aj rozprávanie o Sodome a Gomore nám potvrdzuje, že spravodliví sú tí, ktorí nie sú zvrátení, nie sú hriešnici. Abrahámova otázka: „zahubíš azda spravodlivého spolu s bezbožným?“ (Gn 18,23) dáva zmysel iba vtedy, ak sa pod spravodlivým rozumie človek, ktorý koná správne (ako Noe), verí v Boha (ako Abrahám) a nežije v neustálom hriechu (ako bezbožní).  

Spravodliví teda sú tí, ktorí veria Bohu, konajú správne a v prospech ohrozených, snažia o zachovanie mravného poriadku; dištancujú sa od hriechu a neporiadku. Tak ako Boh, aj veriaci sa snažia, aby medzi ľuďmi neboli chudobní, chudáci a utláčaní. Krásny text o „spravodlivom jedincovi“ je v Ez 18,5-10 (je nutné si ho prečítať). Boh dáva istotu, že spravodlivý bude žiť naveky. Na záver spomenieme ešte najmladšiu knihu Starého zákona, Knihu múdrosti (1. st. pr.Kr). Kniha predkladá nádej na večný život nie ako logický dôsledok existencie platónskej duše, ale ako Boží dar pre spravodlivých. Kontrast medzi hriešnymi a spravodlivými má motivovať veriacich žiť spravodlivým životom, lebo „spravodlivosť neokúsi smrť“ (Múdr 1,15). Dôležité sú aj mnohé ďalšie texty, napr. 4,27 a 5,15.

Nový zákon

Aj Nový zákon potvrdzuje, že spravodlivý je človek bezúhonný a veriaci (Lk 1,6; 2,25), koná veľkoryso, správne, v prospech záchrany iného, hoci na to môže aj doplatiť. Aj Jozef, ženích Panny Márie, bol človek „spravodlivý“ (Mt 1,19) a hľadal záchranu svojej nevesty Márie; chcel ju potajomky prepustiť.

Ježišova spravodlivosť

V Ježišovom učení dostáva spravodlivosť primát v súvislosti s Božím kráľovstvom: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko ostatné dostanete navyše“ (Mt 6,33) alebo: „V nebi je väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Lk 15,7). Aj Ježiš hovorí, že spravodliví vojdú do večného života (Mt 25,37.46).

Sudca z evanjelia (Lk 18,1-8) bol nespravodlivý preto, lebo nechcel pomôcť vdove (podľa Dt 24,17-22 to bol povinný urobiť). Sudca, ktorý pohŕda ľuďmi a nebojí sa Boha, je príkladom „nespravodlivého“ človeka. Ak sa však „nespravodlivý sudca“ nakoniec predsa len odhodlal „dotieravú“ vdovu ubrániť, o čo väčšia musí byť Božia spravodlivosť? Boh jediný je neustále spravodlivý a preto sa určite zastane tých, ktorí k nemu volajú. Boh určite obnoví narušený poriadok. Rímsky stotník povie pod krížom nie to, že Ježiš bol „Božím Synom" (Mk 15,39), ale: „Tento človek bol naozaj spravodlivý“ (Lk 23, 39-50). Ježiš, ako spravodlivý človek, navrátil a obnovil pôvodný životodarný poriadok tým, že daroval seba samého. V ňom sa uskutočnil "súd záchrany" pre nastolenie spravodlivosti (Jn 5,30).

Spravodlivý Ježiš odkrýva Božie milosrdenstvo

Ježiš koná v dôležitých chvíľach aj z vnútorného pohnutia. Často mu bolo ľúto, z pohnutého vnútra si povolal apoštolov (Mt 9,36-10.15), uzdravoval ľudí (14,14), vzkriesil syna vdovy (Lk 7,13). Táto hlboká citlivosť, akú má „žena v lone“, odkrýva Ježišovo božské konanie, ktoré sa dáva do úzkej súvislosti s milosrdenstvom.

Ježiš „vteľuje“ a odkrýva aj druhý rozmer starozákonného milosrdenstva, ktorý je viac „mužský“, a to „pevnosť, vernosť“. Ježiš jediný je „verný“ (1 Kor 10,13; 1 Sol 5,24), lebo on „sám seba zaprieť nemôže“ (2 Tim 2,13). Ježiš vydal seba samého, aby „zrealizoval, navrátil Božiu spravodlivosť“, aby nastolil človekom a hriechom narušený (zrušený) poriadok. Keďže Ježiš je „verný a spravodlivý“, ak pred Ním vyznávame svoje hriechy, odpúšťa nám a očisťuje nás od neprávosti (1 Jn 1,9; Zjv 1,5; Rim 3,25-26).

Toto by nám mohlo stačiť na pochopenie, že Božia spravodlivosť sa naplno zjavila na dreve kríža. Ten, čo je dokonale spravodlivý, uspôsobuje aj nás, aby sme sa vierou v Neho, hoci hriešnici, mohli stať spravodlivými. Aké veľké šťastie spočíva v blahoslavenstvách: „Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení“ (Mt 5,6).

 

 

 

Božie milosrdenstvo

Hrozba, že nielen Božia spravodlivosť, ale aj Božie milosrdenstvo môže byť zle pochopené, je veľká. Ktosi povedal, že „milosrdenstvo je výnimka zo spravodlivosti“. Výnimka? Musí spravodlivosť „trpieť“ na úkor milosrdenstva? Môže byť Boh zároveň absolútne milosrdný i absolútne spravodlivý?

Starý zákon

Milosrdenstvo patrí k hlavným pojmom celého Svätého písma. Konateľom milosrdenstva je Boh, ale aj človek. Človek odpovedá na skúsenosť s Božím milosrdenstvom tým, že koná takým istým spôsobom s ostatnými ľuďmi.

V Starom zákone opisujú milosrdenstvo dve hebrejské slová: rechem a chesed.

Rechem – vnútornosti, maternica

Jeremiáš sa sťažuje: „Prečože som vyšiel z lona (rechem) vidieť bolesť?“ (Jer 20,17-18). Ak sa termín používa pre Boha Izraela, a to v množnom čísle „rachamim“, už sa prekladá ako „zľutovanie“ alebo milosrdenstvo (napr. Ž 119,77: „Nech zostúpi na mňa tvoje zľutovanie (rachamécha) a budem žiť“. Žalm 25,6 používa obidva termíny: „Rozpomeň sa, Pane, na svoje zľutovanie (rachamécha) a na svoje milosrdenstvo (chasdecha) a tvoja pravda nech mi vždy pomáhajú.“

V každom prípade „rechem“ vyjadruje maximálne vnímanie vychádzajúce z maximálne citlivého vnútra Boha a zároveň prináša život, oživenie (vychádza akoby z maternice). "Rechem" je teda čosi ako materinská láska – nezištná, nijako nezaslúžená; zakladá sa na vnútornej nutnosti, je požiadavkou srdca. Prorok Iz v 49,15 hovorí: "Môže matka zabudnúť na svoje nemluvňa a nezľutuje sa na synom svojho lona? A keby aj ona zabudla, ja na teba nezabudnem."

Chesed – vernosť, lojálnosť, žičlivosť

Chesed je čosi ako priazeň, milosť, dobrá vôľa, pevná žičlivosť, lojálnosť; najlepší preklad je vernosť. Vo väčšine príkladov sa do slovenčiny prekladá ako „milosrdenstvo“, čo však vnáša zmätok do textov. Napr. žalm 50,1 hovorí: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoju „vernosť“ (chesed) a pre svoje veľké zľutovanie (rechem) znič moju neprávosť“. Slovenský preklad „milosrdenstvo“ namiesto pôvodného „vernosť“ mení presný význam zvolania. Aj prorok Ozeáš apeluje na zachovávanie „vernosti“ zo strany Izraela: „chesed“ (vernosť) Izraela je ako ranný oblak a ako rosa, ktorá sa pominie za rána" (Oz 6,4). Boh tým vyjadruje, že „nevernosť“ je typická pre Izrael, a preto jeho obety nemajú zmysel. Boh očakáva od Izraela v prvom rade „vernosť“: „Vernosť (chesed) chcem a nie obetu" (Oz6,6). Slovenský preklad „Milosrdenstvo chcem a nie obetu“ opäť mení prvotný zmysel Božieho výroku.

Boh je verný sám sebe. "Chesed" je vnútorný cit nekonečnej dobroty, na základe ktorého vzniká aj určitý vnútorný záväzok – vernosť sebe samému. Boh sa vtedy prejavil ako milosrdný, keď ho „právnicky“ už neviazala zmluva, ktorú Izraelský národ sám porušil.

Hoci sú rechem a chesed významo blízke, predsa len „rechem“ (maternica) je niečo jemnejšie, niečo vysoko citlivé, sídlo života, zatiaľ čo „chesed“ je niečo pevné, nehybné, stabilné, trváce.

Starý zákon pozná ešte výraz "chámal", čo pôvodne znamená „ušetriť" (porazeného nepriateľa). Je to výnimka z ľudskej spravodlivosti, vyjadruje prijatie na milosť, odpustenie viny.

Je tu ešte výraz "chús", čo je takisto milosrdenstvo, no najmä súcit, predovšetkým v zmysle citovom.

Naše ľudské ponímanie milosrdenstva je najčastejšie chámal (výnimka zo spravodlivosti), alebo chús (misericordia), čiže „súcit s biedou“.

No základné biblické pojmy pre Božie milosrdenstvo sú práve chesed (Boh je verný, aj keď nemusí, keď ho už porušená zmluva neviaže) a rahamim, rechem (materinské lono sa pohne, matka nemôže zabudnúť a nemilovať).

Je zaujímavé, že dvojica slov, ktoré v Písme často stoja spolu – hesed we’emet – prekladané ako milosť a vernosť, po prevzatí Septuagintou (v gréčtine) nabrali ďalší význam: vernosť a pravda.

 

V knihe Exodus (34,6-9) čítame: „Potom Pán prešiel popred neho (Mojžiša) a volal: "Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané: on navštevuje vinu otcov na deťoch a detných deťoch až do tretieho a štvrtého pokolenia!" Tu sa Mojžiš rýchlo vrhol na zem, poklonil sa a povedal: "Ak som, Pane, našiel milosť v tvojich očiach, prosím, poď s nami, Pane! Je to síce ľud nepoddajnej šije, ale odpusť nám naše previnenia a hriech a prijmi nás za svojich!"

Prečítaný text z knihy Exodus patrí ku kľúčovým statiam Starého zákona. Nasleduje bezprostredne po tom, čo Izraeliti zhrešili proti prvému prikázaniu. Klaňali sa teľaťu, stratili dôveru v Boha. Rozhnevaný Mojžiš roztrieskal tabule desatora a následne prosil Pána, aby mu ukázal svoju slávu. Boh mu vyjavil čosi nečakané: že sa zmiluje, nad kým sa chce zmilovať a zľutuje sa, nad kým sa chce zľutovať. Tieto slová veľmi silno vyjadrujú, že Boh môže obdarovať milosťou a vie sa zľutovať sa aj nad tými, čo ho zaprú. Toto je zjavenie Božej slávy; Boh je matersky súcitný a môže ako kráľ zo svojho rozhodnutia darovať milosť aj po najťažšom hriechu.

Text završuje dialóg medzi Mojžišom a Pánom. Pán sa v ňom predstavil Mojžišovi svojimi vlastnosťami ako ľútostivý, milostivý, zhovievavý, veľmi milosrdný, pravdivý. Tento text by sme mohli nazvať aj formula milosrdenstva, ktorá sa v Biblii opakuje ešte 10-krát. Pokúsime sa vysvetliť základné prívlastky z formuly milosrdenstva.

Prvý je erechappajim, ktorý sa prekladá ako „zhovievavý“, alebo trpezlivý. Doslovne „dlhý nozdrami“, čím sa chce povedať, že Bohu „trvá dlho, kým sa nahnevá“. Prorok Micheáš tvrdí o Božom hneve, že „netrvá večne“ (7,18) a v Žalme stojí, že „len chvíľku trvá jeho hnev“ (30,5).

Prídavné meno rachúm – „ľútostivý“ (odvodené z podstatného mena rechem „lono“) pochádza z rodinného prostredia a prisudzuje Bohu vlastnosť súcitu, empatie, zľutovania. Keď sa vyskytne napríklad nešťastie, bieda, bolesť iného alebo nejaká pohroma, Boh je tak „ľútostivý“, že to predčí i vzťah matky k dieťaťu. Boh súcíti s kýmkoľvek núdznym.

ďalšia vlastnosť channúm – „milostivý“, je odvodená, od slovesa chanan, čo znamená „preukázať priazeň, nezištne obdarovať“. Prívlastkom „milostivý“ sa charakterizuje vyššie postavená autorita, ktorá môže udeliť (ale nemusí) nejakú žiadanú milosť nižšie postavenému i bez toho, že si to dotyčný zaslúži. Ak voláme Boha milostivým, tak uznávame náš nerovnocenný status a ponížený postoj voči nemu.

Párové oslovenie, že „Boh je ľútostivý a milostivý“, jedinečne vyjadruje súcitnosť Boha, ktorá sa ženie na pomoc, nezištne oživuje umierajúceho a na strane druhej ho spája s jeho slobodnou kráľovskou zvrchovanosťou ku komukoľvek. Boh sa nemusí skloniť ku človekovi, ale skloní sa ku každému, kto Ho pokorne prosí, hoci toho žiadny človek nikdy nie je hoden.

Posledný prívlastok rav-chesed doslovne „veľký v milosrdenstve“ používa významovo bohaté slovo chesed. Znamená dobrosrdečnosť, štedrú blahovôľu, vernosť, či obohacujúcu lojálnosť. Vyjadruje viac ako len čistý vnútorný postoj či emóciu. To, že sa nachádza občas v párovom vyjadrení s ďalším podstatným menom „pravda“ emet (teda „veľký v milosrdenstve a pravde“), vyjadruje, že Jeho milosrdenstvo je nezlomné, pevné, trváce a spoľahlivé.

Slovo chesed vyjadruje konanie súcitného Vládcu, o ktoré sa vždy môže ktokoľvek a kedykoľvek oprieť.

Božia stabilita (chesed) nie je podmienená ničím iným iba ak pravdou o ňom samom. Božie chesed sa prejavuje rôzne a naveky (Ž 136), no predovšetkým v odpustení. I preto možno milosrdenstvo považovať za „lepšie než život“, ako hovorí Ž 63,4. maximálny súcit, milostivé obdarovanie, bezbrehú zhovievavosť a veľkosť v milosrdenstve Boh zakomponoval do zmluvy. tieto vlastnosti boli tŕňom v oku prorokovi Jonášovi. Prorok Micheáš mu však odvetil a vyhlásil, že Boh Pán má záľubu dokonca i v odpúšťaní (Mich 7,18).

Povedali sme si v úvode, že „milosrdenstvo je výnimkou zo spravodlivosti“, ale vidíme, že je to skôr naopak: „spravodlivosť je skôr výnimkou z milosrdenstva". Sv. František Saleský povedal: „keby som sa mal previniť prílišným milosrdenstvom alebo prílišnou spravodlivosťou, tak sa radšej chcem previniť prílišným milosrdenstvom.“ encyklika pápeža sv. Jána Pavla II. Dives in misericordia (30.12.1980) rieši túto otázku a hovorí jasne: „milosrdenstvo má prednosť pred spravodlivosťou.“

Láska je viac ako spravodlivosť

Encyklika Dives in misericordia (DM) v bode č. 4 hovorí: „Božie milosrdenstvo je v určitom zmysle v protiklade k spravodlivosti. Už Starý zákon učí, že spravodlivosť je síce u človeka opravdivou čnosťou a v Bohu podstatnou dokonalosťou, predsa však láska je „vynikajúcejšia“, lebo je prvá a základná. Možno povedať, že láska zmierňuje spravodlivosť a spravodlivosť vlastne slúži láske. Táto prednosť a vznešenosť lásky pred spravodlivosťou je príznačná pre celé zjavenie a prejavuje sa práve milosrdenstvom.“

DM č. 13 pokračuje: „keďže vo svete, ktorý Boh tak miloval, že dal svojho jednorodeného Syna, sa nachádza hriech, Boh, ktorý je „láska“, sa nevie inak zjaviť, len ako milosrdenstvo. Lebo ono zodpovie nielen najvyššej pravdivosti tej lásky, ktorá je Boh, ale aj celej vnútornej pravde o človekovi a o svete, ktorý je jeho dočasnou vlasťou.“

DM č. 14: „opravdivé milosrdenstvo je najhlbším prameňom spravodlivosti (teda spravodlivosť vyviera, vychádza z milosrdenstva, nie naopak). Lebo ak je spravodlivosť sama v sebe schopná toho, aby spravodlivo rozhodovala medzi ľuďmi o vzájomnom rozdelení pozemských dobier, na druhej strane iba láska (a to aj tá dobrotivá láska, ktorú nazývame milosrdenstvom) môže prinavrátiť človeka sebe samému.“

Pravda

Pravda v hebrejčine „emet“ (z koreňa aman, z toho je aj amen) znamená pevnosť, istotu, avšak aj vernosť (sémanticky teda rovnaký význam ako chesed). Pritom Septuaginta toto slovo prekladala ako alétheia – pravda. Už tu oba inšpirované texty – hebrejský aj grécky – naznačujú, že je teda absolútne tesný, až totožný vzťah medzi milosrdenstvom (vernosťou, chesed) a pravdou. Preto Ježiš Kristus mohol o sebe povedať, že je Pravda. Sväté písmo nepozná taký význam pravdy, aký máme my dnes vďaka filozofii (filozofická pravda je zhoda tvrdenia so skutočnosťou, zhoda skutočnosti s poznaním). Vo filozofii je pravda ako abstraktný pojem, väčšinou neosobný; sú to fakty (vedecké) alebo slová, ktoré sa musia zhodovať s myšlienkovým procesom. My tu hovoríme o "živej" Pravde.

 

Záver

Spravodlivosť je Boží projekt, ktorý sa neustále realizuje. Je to aktivita, ktorá má za cieľ harmóniu medzi ľuďmi a medzi Bohom a človekom. Je to dynamický proces, ktorý tvorí svet a ktorý "napráva" chyby tých, ktorí sú pozvaní do života vo svete. Táto "oprava" nedostatkov a zlyhaní sa dosahuje v "milosrdenstve". Milosrdenstvo je teda jeden konkrétny a nevyhnutný prejav Božej spravodlivosti. Hriešnik sa vždy môže vrátiť k Bohu, len ten je nekonečne milosrdný, a to je spôsob, akým sa rozhodol zrealizovať svoj plán "spravodlivosti". Spravodlivosť a milosrdenstvo nestoja proti sebe, ale skôr naopak, potrebujú sa navzájom. Tieto dve Božie vlastnosti tvoria Boží poriadok a zároveň "poopravujú" to, čo človek naruší a pokazí. apelovať na Božiu spravodlivosť znamená dovolávať sa zmysluplného a krásyplného poriadku v živote, ktorého vrcholom je "skúsenosť" večného života v "absolútne dokonalom poriadku" Božieho kráľovstva v nebi. Volať po Božej spravodlivosti znamená apelovať aj na Božie milosrdenstvo, ktoré múdro, citlivo a verne dokáže vyhojiť rany hriechu a pretvoriť srdce človeka. Božia spravodlivosť a Božie milosrdenstvo dokážu dosiahnuť nový poriadok, ktorý my ľudia môžeme len tušiť. Garantom tohto nového poriadku je jediný spravodlivý – Ježiš Kristus na kríži, ktorý všetkých "ospravodlivuje". Spravodlivý Boh nie je to isté ako Boh, ktorý trestá, ale Boh, ktorý zomiera pre život sveta a nezištne, bez akýchkoľvek zásluh, "ospravodlivuje" tých, čo v neho uveria.

Pápež Benedikt XVI. v encyklike Spe salvi (2007) v bode 44 napísal: "Obraz posledného súdu je spočiatku hrozivým obrazom, no napriek tomu je obrazom nádeje. Pre nás možno rozhodujúcim obrazom nádeje. Nie je však aj strach naháňajúcim obrazom? Povedal by som, že je obrazom, ktorý volá na zodpovednosť, teda obrazom toho zhrozenia sa, o ktorom svätý Hilár hovorí, že každý náš strach pochádza z lásky. Boh je spravodlivosť a nastoľuje spravodlivosť. Práve v tomto je naša útecha a naša nádej. V jeho spravodlivosti je však aj milosť. Vieme to, ak sa pozrieme na ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista. Oboje – spravodlivosť i milosrdenstvo  – treba vidieť v ich správnom vnútornom prepojení. Milosť, milosrdenstvo nevylučuje spravodlivosť. Nie je pokrivením spravodlivosti. Nie je utierkou, ktorá všetko zmaže, takže čokoľvek sa na zemi udialo, má napokon rovnakú hodnotu. Proti takému druhu neba a milosti právom protestoval napríklad Dostojevskij vo svojom románe Bratia Karamazovovci. Zlí nezasadnú napokon na večnej hostine vedľa svojich obetí, akoby sa nič nebolo stalo. ...“