Poučenie o nerozlučnosti manželstva (Mr10,1-12)

1 „Vstal odtiaľ a prichádza do judského kraja, (čiže) na druhý breh Jordánu, a znova sa schádzajú k nemu zástupy, a ako zvykol, znova ich učil.“ – Začiatok desiatej kapitoly otvára novú a poslednú etapu Ježišovej cesty do Jeruzalema. Ježiš opúšťa priestor Galiley a zástupy sa opäť stávajú adresátmi jeho učenia. Ježiš je opäť bližšie k Jeruzalemu, kam má namierené. Ježišov presun z Galiley, konkrétne z Kafarnauma (por. 9,33), do Judey je opísaný nejasne. Galilea i Judea totižto obidve ležia na západnom brehu Jordánu, preto ho Ježiš nepotreboval prekročiť. No mohol ísť do Judey cez Pereu, ktorá leží na druhom brehu, a to preto, aby sa vyhol Samárii. V tomto prípade by vhodnejší preklad bol: „cez druhý breh Jordánu“. Ježiš sa kedysi vybral z tohto miesta aj opačným smerom, smerom do Galiley, a tá cesta trvala veľmi dlho (por. 3,6-8,31n).

„Zástupy“ – Typickým pre Marka je opis Ježiša ako učiteľa zástupov, ktoré sa k nemu zišli. Marek rád podčiarkuje obrovské množstvo ľudí, ktoré Ježiš vie pritiahnuť. Termín „zástup“ je jedine tu použitý v pluráli a dôvodom pre množné číslo môže byť dvojitá zmienka o lokalite. Bol by tam teda zástup z Judey a zástup zo Zajordánska, spolu „zástupy“. Slepota učeníkov ich čoraz viac približovala k anonymným zástupom, k masám, ktorí takisto veľa vecí nechápali a potrebovali učiteľa. Učeníci sa tu nespomínajú, lebo aj oni boli súčasťou „zástupov“ hladných po slove.

2 „Farizeji pristúpili a pýtali sa ho, či je dovolené, aby muž prepustil ženu, (a tak) ho pokúšali.“ – Popri „zástupoch“farizeji tvoria ďalšiu skupinu ľudí, ktorá sa objavila pri Ježišovi. Oni však neprišli počúvať, ale pokúšať. Sú to osoby nepriateľské voči Ježišovi a jeho učeniu. Chceli na verejnosti podnietiť Ježiša k protirečeniu Mojžišovmu zákonu, preto očakávali odpoveď buď áno alebo nie, ale toho sa nedočkali. Ich otázka je zbytočná, lebo Dt 24, 1-4 dáva k tomu jasnú odpoveď. Rozvod bol v Židovstve tolerovaný, ba aj dovolený, rovnako ako v grécko-rímskom prostredí. Existovali aj malé skupinky Židov, ktorí rozvod odsudzovali, napr. Židia v Kumránskej komunite, ale tých považovali ostatní Židia za heretikov. Otázka, ktorú Židia nemali vyriešenú, nebola o tom, či áno alebo nie pre rozvod, ale o tom, aké dôvody postačujú k rozvodu. Žiaľ, k rozvodu stačilo aj to, že žena nechtiac nechala pripáliť jedlo v hrnci. Tu sa však farizeji vracajú k fundamentálnemu problému, či je rozvod v princípe dovolený. Možno ich k tomu pohlo Jánovo ostré vystúpeniu proti Herodesovi Antipasovi (por. 6, 14-29), ktorý sa rozviedol a oženil sa s manželkou nevlastného brata Filipa, čiže so švagrinou. Nech boli ich úmysly akékoľvek, v každom prípade chceli vylákať Ježišov postoj k tejto problematike.

„Je dovolené“ – Aj v 12,14 použijú farizeji tento istý výraz, keď sa opýtajú, či „je dovolené“ platiť dane cisárovi. Sú to závažné právne problémy, na ktorých by sa Ježiš mohol chytiť do pasce.

3 „On sa ozval a povedal im: „Čo vám prikázal Mojžiš?“ – Keď človek pokazil vzťah k Bohu /“bál som sa“/ a aj vzťah k sebe /“som nahý“/, prvým prejavom jeho hriechu bol pokazený, ba prevrátený, vzťah k druhému človekovi (por. Gn 3,10.12.16) a nakoniec došlo k bratovražde. Aj v pokazenom manželstve sa namiesto obety a rastu v láske objavuje sebectvo, násilie a „zabíjanie“. Rozdielnosť a vzájomná potreba sa potom stáva zbraňou moci, kedy jeden zatúži ovládať toho druhého. Zostávajú spolu len tak dlho, pokým pretrváva záujem toho silnejšieho; keď prestane záujem, prestáva všetko. Keď Mojžiš poznal tento faktický stav, vydal pokyny o rozvode, aby tí slabší trpeli čím najmenej (por. Dt 24,1-4). Prepúšťací list vymaňoval ženu z mužovej svojvôle a dal jej slobodu. Stávalo sa, že úbohá žena opäť upadla do rúk zlého muža. Mojžiš teda vydal toto dovolenie, aby sa obmedzili škody a zmiernili rany páchané na ženách a je chápané nie ako uzákonenie zla, ale ako usvedčenie zla, ktoré sa dostalo medzi ľudí.

Ježiš sa nenechal ani len rozrušiť, vôbec sa neznepokojil. Ukázal tým aj svojim učeníkom, že aj oni musia byť pripravení v pokoji prekonať akúkoľvek ľstivú ľudskú otázku. Ježiš sa bráni zmysluplnou protiotázkou, ktorá núti zlomyseľných farizejov prezradiť svoj vlastný postoj, ktorý by mal byť založený na princípe obsiahnutom v Mojžišovom zákone. Ježiš týmto vstupom zároveň vyzdvihol dôležitosť Božieho Zákona, ktorý Židia dostali skrze Mojžiša.

4 Oni povedali: „Mojžiš dovolil napísať prepúšťací list a prepustiť.“ – Farizeji bez váhania odpovedajú, že Mojžiš dovolil vystaviť priepustný list a ženu prepustiť (por. Dt 24,1-4). Rýchla a jasná odpoveď prezrádza, že odpoveď na otázku, ktorú položili Ježišovi, veľmi dobre poznali.

U mnohých národov muž získal manželku tým, že si ju jednoducho kúpil od rodiny, stala sa jeho majetkom a mal by mať právo aj zbaviť sa tohto živého „majetku“, keď ho už nepotrebuje. Bohatí si mohli kúpiť aj viac, veľa žien. Tento druh vzťahu muža k žene založenom na vlastníctve nikdy nebol podľa Božieho plánu.

Muž v židovskej kultúre mal právo vystaviť rozvodný list, ktorý sa po hebrejsky volal „Get“ a ženu prepustiť, ak sa mu v niečom znepáčila. „Get“ napísal manžel za prítomnosti dvoch svedkov, ktorí do listu pripojili svoje podpisy. Všetci traja sa potom  zúčastnili obradu, počas ktorého manžel list prečítal a podal žene do ruky. Od tej chvíle bola žena voľná. Vlastníctvo listu predstavovalo pre ženu dôkaz, že predošlé manželstvo je ukončené a umožňovalo jej uzavrieť nové manželstvo s iným mužom a mať s ním deti. V prípade, že aj druhý muž ženu prepustil alebo zomrel, ten prvý si ju už nemohol zobrať znovu za manželku, lebo bola „poškvrnená“.Ježiš sa ich však spýtal, čo im Mojžiš „prikázal“, ale oni odpovedali, čo im Mojžiš „dovolil“, čo znamená, že ide o neúplnú odpoveď. Ježiš sám ukončil problematiku dôrazným príkazom, definovaním nového príkazu: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“. Ježiš teda na svoju otázku aj sám odpovedá.

5 Ježiš im povedal: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal tento príkaz.“ – „Sklerokardia“, čiže „tvrdosť srdca“ je biblický výraz, ktorým Ježiš pravdepodobne poukazuje na neochotu Izraelitov stotožniť sa s pôvodným Božím zámerom, ktorý spočíva na jednote muža a ženy a na nerozlučiteľnosti manželstva.

Ježiš nás oslobodzuje od „tvrdosti srdca“. V ňom vidíme a prijímame čistú Božiu lásku k nám, ktorá nám pomáha a umožňuje žiť tak, ako to bolo „na počiatku“. Skazené srdce je tvrdé srdce, ktoré nevie milovať. To je jeho hriech i záhuba. Boží Zákon usvedčuje tvrdé srdce na všetkých rovinách. Neláska je najväčším hriechom človeka.

6 Ale na začiatku stvorenia (ako) muža a ženu ich stvoril. – Ježiš sa vracia do raja a poukazuje na kontrast medzi pôvodným Božím zámerom od počiatku stvorenia a praxou, ktorú dovolil Mojžiš. Pôvodný text je z Gn 1, 26-27 a z Gn 2, 24. Je to kľúčový text pre celú teológiu stvorenia človeka. S Ježišom dosahuje stvorenie svojho cieľa, vracia sa k tomu, ako to Boh zamýšľal na počiatku. On sám je ten počiatok, lebo v ňom a skrze neho bolo všetko stvorené (por. Ef 1,4; Kol 1,16n; Hebr 1,3; Jn 1,3).

„Ako muža a ženu“ – Rozdiel medzi mužom a ženou nie je dôvodom na ponižovanie, zneužívanie, závisť či vlastníctvo, ale svojou rôznosťou umožňuje, aby dvaja vytvárali ten najkrajší vzájomný vzťah obojstranného darovania sa. Bisexuálnosť je teda na telesnej rovine pečaťou Boha, ktorý je láska.

7 Pre toto opustí človek svojho otca a matku (a prilipne ku svojej žene)“ – Druhú časť verša niektoré rukopisy vynechávajú. Ide pravdepodobne o neúmyselné prehliadnutie, keď pisárov zrak preskočil z jednej spojky „a“ na druhú spojku „a“ a vetu medzi nimi nechtiac vynechal. Pod pojmom „človek“ sa rozumie „muž“. Je to zbytok starobylej tradície. V období matriarchátu muž opúšťal svoju rodinu a pripojil sa ku klanu svojej manželky. Povedané potvrdzuje, že manželstvo je Božie ustanovenie existujúce už od počiatku stvorenia a je tak pevné, že kvôli nemu  sa rozväzovali extrémne silné putá vo vnútri semitských rodín. Rodinu nikto nikdy neopustil, jedine z dôvodu manželstva. Podobne aj Ježiš, nový Adam, opustil svojho Otca, aby sa spojil s nami. 

8 A budú dvaja jedno telo, takže už (viac) nie sú dve, ale jedno telo.“ – Text poukazuje na rovnosť i rôznosť, na sexuálnu rozdielnosť, ktorá je základom jednoty muža a ženy. Ježiš opakuje tvrdenie knihy Genezis. Muž a žena boli stvorení rozdielni, aby dosiahli jednotu v manželstve, v ktorom sa stávajú jedným telom (pozri aj 1 Kor 6,16). Apoštol Pavol používa tento obraz ako ilustráciu vzťahu medzi Kristom a Cirkvou (por. Ef 5,31). Kde je jedno telo, tam je aj jeden duch. Manželia sa preto spolu modlia, spolu sa postia, navzájom sa počúvajú, poučujú, povzbudzujú. Nikto z nich sa neskrýva pred druhým, nevyhýba sa druhému, nie je na ťarchu druhému. V láske sa manželia skutočne stávajú jedným telom. Otcov poriadok stvorenia potvrdzuje túto pravdu. Jeden „človek“ bol stvorený ako muž a žena, ako dve rozdielne osoby. Žena bola stvorená z Adamovho boku, teda muž a žena sú už pôvodne iba jedno telo.

„Jedno telo“ – Po hebrejsky „básár“. Výraz neoznačuje osobu v jej individualite, ale v schopnosti vytvárať vzťahy s druhými. Manželia teda nesplývajú v jedno indivíduum, to je nemožné, ale utvárajú silný a tesný pokrvný zväzok. Je to čosi ako totálna blízkosť rovná splynutiu.

9 Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ – Vrchol perikopy prichádza v tomto verši, v ktorom Ježiš podáva svoje vlastné stanovisko a hovorí, že človek nemá žiadne právo búrať jednotu muža a ženy, keď to tak stanovil Boh. Ježiš stavia do kontrastu autoritu človeka a autoritu Boha a poukazuje na jasnú zvrchovanosť Božieho zámeru; človek nemôže zrušiť to, čo stanovil Boh. to znamená, že hoci Mojžiš dovolil prepustiť manželku, muž v skutočnosti nemá žiadne právo to urobiť, pretože je to v protiklade k jednote, za ktorou stojí Božia autorita. Ježiš končí príkazom, imperatívom, čo dáva veci maximálnu vážnosť. Človek nesmie rozdeľovať zväzok zlúčený Bohom. Podstata odmietnutia rozvodu zo strany Ježiša je jasná; je to ľudské rozhodnutie, ktorého dôsledkom je rozbitie jednoty, ktorá bola stvorená, vytvorená Bohom. Ježiš sa teda nestavia proti Mojžišovi, len obnovuje pôvodný Boží poriadok, ktorý bol človekom narušený. Cirkev vždy brala tieto Ježišove slová maximálne vážne, aj keď sa týmto postojom stavala pred nemalé problémy.

K radikálnym požiadavkám Božieho kráľovstva, ktoré Ježiš zjavuje, patrí osobné a autentické rozpoznávanie Božej vôle. Človek nemôže len tak slepo nasledovať niečo, čo nemá starostlivo zvážené vo svetle Evanjelia. Ježiš očisťuje otázku o manželstve. Na rozdiel od Mojžiša, Ježiš poukazuje na pôvodný Boží poriadok stvorenia, ktorý nie je premenlivým zákonom, ale je navždy zapísaný do ľudskej duchovno-telesnej a nedeliteľnej prirodzenosti. Muž a žena sa nestanú len jedným telom, ale aj jednou dušou, preto je toto spojenie nerozlučiteľné. Rozdeliť ich môže jedine smrť.

„Spojiť“ – Doslova „dať pod jedno jarmo“. Farmársky obraz ťahania jedného jarma dopĺňa obraz jedného tela z predchádzajúceho verša. Ak v manželstve nastanú problémy, ani jedna z manželskej dvojice sa nesmie rozbehnúť k východu a zmiznúť; treba „ťahať“ ďalej spoločne. Pravá láska preto neraz bolí, ale práve bolesť je znakom kvality a sily našej lásky. Láska, ktorá nebolí alebo uteká od bolesti, nemiluje iného, ale seba. Láska dala ľudí v manželstve dohromady a stále ich volá, aby v nej každodenne rástli. Preto občasná bolesť, ktorá je nevyhnutným výsledkom rastu v láske a odvracia od sebalásky, nemôže byť dôvodom na rozvod, ale práve naopak; má zblížiť milujúcich sa, obetujúcich sa ešte viac. Je to ako u športovcov. Keď po náročnom tréningu začnú cítiť únavu a bolesť, neskončia so športom. Naopak, radujú sa, lebo vedia, že bolesť je sprievodným znakom toho, že ich kondícia naberá na kvalite. Sú však manželstvá, v ktorých sa vyskytujú násilie a zneužívanie. Nikto nie je povinný žiť v takomto manželstve, najmä keď tým trpia deti. Cirkev tu hovorí o možnosti tzv. „rozluky, odluky“. Manželia sa „rozídu“, každý žije na inom mieste s tým, že keby sa situácia zmenila, vrátia sa k sebe. Manželmi však ostávajú naďalej a uzavrieť nové manželstvo nie je dovolené. Takíto manželia dávajú svoje manželstvo preskúmať cirkevnému súdu, či vôbec žili v platnom manželstve. Ak súd zistí, že manželstvo nebolo platné, vydá o tom vyhlásenie, ktoré sa volá „anulácia“. takíto ľudia môžu potom uzavrieť nové manželstvo.    

„nech nerozlučuje“– To robí len človek, ktorý je zmätený, neschopný rozlišovať. Rozdeliť možno neživú vec, ale rozdeliť živú bytosť znamená zabiť ju. Rozbiť jednotu medzi mužom a ženou znamená zabiť ich život, život lásky. človek, ktorý nemiluje, vlastne ani nie je.

10 V dome sa ho učeníci na to znova pýtali. – Farizeji sa v tichosti stratili z deja, ich odchod nie je evanjelistom zaznamenaný, pravdepodobne preto, aby dôraz zostal položený na Ježišovo záverečné slovo o nerozlučiteľnosti manželstva.

„V dome“ – Hoci sa Ježiš nachádzal kdesi vonku, na ceste, zrazu boli v nejakom dome. Ide o priestor na súkromný rozhovor medzi Ježišom a učeníkmi, bez farizejov a bez zástupov. Úlohu farizejov ako iniciátorov diskusie preberajú učeníci, ktorí sa Ježiša takisto pýtajú na predmetnú otázku. Je to dôkaz o tom, že ide o problematiku, ktorá sa nejakým spôsobom dotýkala aj ich životov. Radikálnosť Ježišovej odpovede vzbudila nové spytovanie svedomia aj v samotných učeníkoch.

11 Hovorí im: „Ak niekto prepustí svoju ženu a ožení sa s inou, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva.“–

Zatiaľ čo v debate s farizejmi bol podľa Ježišovho príkazu rozvod nepredstaviteľný, v debate s učeníkmi vstupuje do hry problém cudzoložstva, ktoré človek spácha po tom, čo prepustí svoju manželku a vezme si inú. Ide o mierne protirečenie, ktoré sa dá vysvetliť odlišnosťou poslucháčov. Keď sa pýtajú učeníci, je to niečo iné, ako keď sa pýtajú farizeji (por. 4,10-12). Morálne previnenie cudzoložstva Tóra, Boží Zákon, jasne zakázala (por. Ex 20,14; Dt 5,18). Ježiš poukazuje na závažné dôsledky nerešpektovania pôvodného Božieho zámeru. Cudzoložstvo spáchané po rozvode je v Ježišovej optike priestupkom muža proti vlastnej manželke, s ktorou je zviazaný v jednom tele. Táto myšlienka však bola Židom cudzia, pretože cudzoložstvo bolo vnímané ako previnenie proti inému mužovi a jeho manželke, ktorá mu patrila ako majetok. Ak Ježiš poukazuje na cudzoložstvo proti vlastnej žene, viac sa zastáva postavy ženy ako muža, čo je nemalá novinka.

Mohlo ísť napr. o prípady sterilnej ženy, ktorá bola prepustená, aby si muž zobral inú ženu, plodnú. Neplodnosť však v žiadnom prípade nie je dôvodom na rozvod. Kto sa z tohto dôvodu rozvedie a vezme si inú ženu, je zodpovedný za cudzoložstvo.

12 A ak tá, čo prepustí svojho muža, sa vydá za iného, dopúšťa sa cudzoložstva.“ – Žena nemala právo prepustiť muža; také niečo bolo možné iba v rímskom svete. Ježiš tu kladie do rovnocennosti muža aj ženu, čo je pre Židov neslýchané; žena nikdy nebola rovná mužovi. Apoštol Pavol rieši túto otázku (por. 1 Kor 7,10n.) a žene prikazuje, aby neopúšťala svojho muža. Nerozlučiteľnosť kresťanského manželstva nie je ťažké žiť, pokiaľ sa to manželstvo žije ako „evanjelium“, ako radostná zvesť, v ktorej je človekovi dané, aby miloval tak, ako je on sám milovaný. Manželstvo je sviatosť, preto nevznikne a nedá sa žiť bez Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Aj manželia každodenne umierajú sebectvu a vstávajú k novému spoločnému životu. Tajomstvo manželstva a tajomstvo nášho vzťahu k Ježišovi je veľmi podobné. Tvrdosť srdca zabíja aj jedno, aj druhé, preto potrebujeme „nové srdce“ otvorené pre lásku, vernosť a milosrdenstvo.    

Záver – Ježiš sám sa neoženil, pretože za všetkých vytrpel smrť, vydal sa za všetkých, neoddal sa len jednej žene. Jeho oddanosť „mäsa a krvi“ na kríži, a natrvalo v Najsvätejšej Eucharistii, je dokonalým predobrazom všetkej manželskej oddanosti; na mieste „ženy“ je celé ľudstvo ako jeden celok, ku ktorému Ježiš „priľnul“ navždy a ani toto „spojenie“ nik z ľudí nemôže zrušiť. Ak ľudstvo reprezentuje Cirkev ako nevestu alebo Kristovu manželku, tak potom aj my tvoríme spolu „jedno telo“, Ježiš sa „oženil“ s jednou Cirkvou, so všetkými a s každým z nás.

Človek bol stvorený na obraz Boží. Potom je aj vzťah muža a ženy, ich vzájomné dávanie sa a prijímanie sa, obrazom Najsvätejšej Trojice, dokonalého spoločenstva živých osôb, obrazom víťazstva nad samotou. Okrem toho je vzťah muža a ženy obrazom vzťahu Boha a človeka. Boh je „ženích“ človeka, svojej nevesty, ktorú miluje večnou láskou (por. Jer 31,3). Biblia nie je nič iné ako rozprávanie o neuveriteľnej Božej láske, ktorá bola vrcholne dokázaná v Ježišovi a jeho smrťou na kríži za nás, ktorí tú lásku tak často nechápeme a odmietame. Boh sa s človekom nikdy „nerozvedie“, lebo nemôže prestať milovať. Každý sa stáva sám sebou a objavuje svoju skutočnú dôstojnosť človeka, keď vysloví riadny súhlas s touto láskou, s týmto vzťahom, ktorý ho premení, uzdraví a urobí ho tým, čím je, čim je v zámere Boha Otca Stvoriteľa. Byť „partnerom či partnerkou“ Boha a milovať ho celým srdcom, to dodáva človekovi všetko, čo potrebuje k nádejnému žitiu svojho života. Naša dôstojnosť spočíva v prvom rade v tom, že sme v každodennom rozhovore s milujúcim a s milovaným Bohom a že sa mu podobáme. Rozvod je stroskotaním lásky, lebo nedoplávala do svojho prístavu a platí to aj na vzťah človeka k Bohu. Naším cieľom, údelom je „spojiť sa“ s Bohom v láske skrz Ježišovo „telo“či v ňom. Toto tajomstvo je v skutku veľké (por. Ef 5,32), ale bolo nám zjavené v Ježišovi Kristovi, v ktorom sa Boh nerozlučiteľne „zasnúbil“ s ľudstvom a s každým z nás. Význam manželstva sa teda nevyčerpáva iba plodením detí, uspokojovaním rôznych potrieb, vzájomnou pomocou, prekonaním osobnej neúplnosti a samoty (por. Gn 2,18). Manželstvo je tajomstvo, ktoré nachádza svoje úplné vyjadrenie v absolútnej láske k Bohu, lebo až v tejto láske človek naplno realizuje sám seba. Tu môžeme pochopiť, prečo Cirkev kladie taký dôraz na „monogamiu“ (na manželstvo s jednou ženou). Láska, ktorá by nebola verná a úplná jednej či jednému, nie je odrazom Božej lásky a to potom ani nie je láska. Na mnohých miestach je Kristov verný a čistý vzťah k Cirkvi vzorom pre vzťah v manželstve a v rodine (por. Ef 5,22-6,4; 1 Tim 2,8-13; 5,1-6,2; Tit 1,5-9; 2,2-10; 1 Pt 2,13-3,7; 5,1-5). Takisto celibát je možné pochopiť a žiť len ako živé a prorocké svedectvo o totálnej láske Boha k človekovi. Osoba žijúca v celibáte, muž či žena, je povolaná milovať Boha a blížneho s nerozdeleným srdcom (por. 1 Kor 7,34). Celibát je „manželstvo“, ktoré nikdy neskončí, ale to chápu len tí, ktorým je to dané (por. Mt 19,11; 1 Kor 7,7). Prvotný hriech a každý ďalší hriech spôsobil veľký „rozvod“, rozdelil to, čo Boh „spojil“, vzdialil človeka od Boha, ktorý sa potom odcudzil sebe samému, druhým ľuďom i životu ako takému. Ježiš navracia človeka Bohu, sebe samému a druhým ľuďom; uzdravuje, poučuje, navracia veci života tak, ako boli podľa pôvodného Božieho zámeru.  

Božie kráľovstvo a príklad detí   (Mr10,13-16)

13 „(Ľudia) (chceli) priniesť k nemu deti, aby sa ich dotkol. No učeníci im pohrozili.“ – Premiestňovanie Ježiša z jedného miesta na druhé je v Markovi jedným z elementov, ktoré rozčleňujú evanjelium. Vo verši 10,1 sa otvára naratívny blok, ktorý sa odohráva na druhej strane Jordánu. Vo verši 10,17 sa Ježiš už odoberá preč. Z geografického hľadiska sa teda učenie o nerozlučiteľnosti manželstva (por. 10, 1-12) a opis Ježišovho vzťahu k deťom (10, 13-16) udiali na jednom mieste a tvoria tak jeden naratívny blok, ktorý nie je spolu iba tak náhodou.

Po diskusii o rozvode a cudzoložstve sa ďalší dej evanjelia odohráva v kontexte rodinnej tematiky a novými postavami na scéne sú deti. Deti sú tu spomínané v každom verši. V 9,35-37 je dieťa takisto silným symbolom a takisto sa hovorí o prijatí: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene (kvôli mne), mňa prijíma“.

Zmena lokality nie je udaná, takže Ježiš a učeníci sa naďalej nachádzajú v dome. Nevieme, kto sa pokúšal priniesť deti k Ježišovi, a nepoznáme ani dôvod, pre ktorý učeníci s týmto úsilím nesúhlasili.

Je možné, že deti prinášali rodičia, ktorí boli súčasťou zástupov (por. 10,1). Cieľ prinášania detí vyjadruje veta: „aby sa ich dotkol“. V skutočnosti mohlo ísť o prosbu, aby Ježiš deti požehnal, ako to uvádza posledný verš perikopy. Žehnať vkladaním rúk bolo v tej dobe bežné. V sobotu napríklad žehnávali rodičia svoje deti. V deň zmierenia ich žehnávali zákonníci. Podľa prastarej tradície (por. Gn 48,14) sa kládli ruky na hlavy deťom a modlitbou sa na ne zvolávala Božia ochrana. Ešte v Ježišovej dobe starší a zákonníci žehnávali deti pred synagógami, a to vždy v sobotu alebo vo sviatok. Ak niekto chcel, aby sa deti dostali k Ježišovi, nechcel teda nič výnimočné, čoby sa predtým nikdy nerobilo. Na druhej strane, ak ich učeníci odháňali, takisto nerobili niečo, čo by sa nikdy nerobilo. K deťom sa dospelí často chovali hrubo, tvrdo, neraz priam nemilosrdne, ale to bolo vo vtedajších zvyklostiach úplne normálne a nikto sa nad tým nepozastavoval. Asi aj učeníci mali v sebe tento pohľad na deti, ktoré vlastne neboli hodné toho, aby si ich dospelý muž všímal a zaoberal sa nimi.

Nie je vylúčené, že sa mohlo jednať priamo o „krst“. Ak Ježiš chcel, aby nechali deti prichádzať k nemu a do Božieho kráľovstva a ak sa Ježiš detí „dotýkal“ a „žehnal“ ich, niektorí usudzujú, že Ježiš ich vlastne krstil. Vtedajšie židovstvo uvažovalo o osude malých detí, aj pohanských, narodených v Palestíne. Podľa niektorých židovských mysliteľov zosnulé deti nebudú vzkriesené pri poslednom súde, lebo deti, ktoré sa nemohli o ničom slobodne rozhodovať, zomreli naveky. Prvotná Cirkev uznávala aj malé deti za svojich členov a učila, že aj malé deti vojdú do Božieho kráľovstva. Svedčí o tom aj prvokresťanská prax, keď sa do Cirkvi prijímali naraz celé rodiny, od najstarších po najmladších bez výnimky. V pohanstve neznamenalo dieťa prakticky nič. Máme dochovaný napríklad egyptský papyrus, na ktorom manžel Hilarion píše manželke Alide: „Ak si už porodila, a je to mužské, ponechaj ho. Ak je to ženské, odlož ho.“ To znamená, že mala nechať dieťa zomrieť. Aj Biblia potvrdzuje, že Egypťania zabíjali deti; na príkaz faraóna mali hebrejských novorodencov utápať v rieke (por. Ex 1, 15-22). Židia sa s odporom odvracali aj od Grékov, ktorí takisto zabíjali nechcené deti, ale aj od Rimanov, ktorí mali takisto právo zabiť dieťa (viď napr. Betlehemské neviniatka, por. Mt 2, 16-18). Židov napĺňala hrôza, keď sa dopočuli, že v ich susedstve sa obetujú deti bohu Molochovi. malé deti spaľovali na oltári. Niektoré pohanské národy nechcené deti zadúšali, iné ich zaživa pochovávali v dvojuchých džbánoch na posvätných poliach vedľa sôch bohyne Aštarty. Zabíjanie detí, aj bezdôvodné, a obetovanie detí bohom, teda nebolo ničím výnimočným. Ničím výnimočných nebolo ani otroctvo detí, týranie, hrubosť, krutá výchova, zneužívanie.

V židovstve platil Boží zákon „nezabiješ“ a okrem toho bola hojnosť detí Božím požehnaním, preto sa deti nezabíjali, hoci vtedajšia starostlivosť o deti sa nedá s tou súčasnou ani porovnávať. Židovské deti často umierali pre slabú starostlivosť, ale nebolo to úmyselné zabitie. Na druhej strane sa aj v Biblii uvádzajú prípady, kedy aj Židia obetovali svoje deti. Známy je prípad Jefteho, ktorý splnil sľub daný Pánovi a obetoval svoju jedinú dcéru (por. Sdc 11, 30-40). V Gn 22, 1-18 sa opisuje známy príbeh Abraháma, ktorý chcel na Pánovu žiadosť obetovať svojho syna Izáka. Nakoniec, aj sám Boh Otec obetoval svojho Syna ako živú obetu. Je to však úplne iný koncept živej obety, ktorá končí slávnostným zmŕtvychvstaním. 

Ako ženy boli majetkom mužov, tak zasa deti boli „príveskom“ žien. Dieťa bolo chudobné v tom najhlbšom zmysle slova, lebo nevlastnilo naozaj nič, ani samo seba. Žilo z lásky druhého, nepoznalo pýchu, ale ani strach. Dieťa nemuselo hľadať figové listy, aby zakrylo svoju nedostatočnosť. Jeho slabosť bola jeho jedinou silou, ktorou premáhalo silných. Dieťa je aj dnes také isté; pripúšťa, že patrí niekomu, kto ho miluje, a to ho robí šťastným a spokojným. Toto je základná životná podmienka človeka. Iba sklamaná a pomýlená myseľ, ktorá si nechá v hlave všelijaké ilúzie, si potom myslí, že život spočíva vo vlastnení, v majetku, v moci, v nutnosti niekým byť, zdať sa niečo viac. Ale zdravý pohľad na život necháva človeka spokojného až vtedy, keď sa podobá Ježišovi. Preto je jeho Evanjelium tajomstvom, ktoré bolo zjavené len maličkým; veľkým a múdrym zostáva zahalené (por. Lk 10,21). Deti prijímajú dary jednoducho a s radosťou, necítia sa dlžné za dary, len poďakujú. Ľudská nádej a pravá radosť závisí od toho, či si vieme alebo nevieme priznať, že to najdôležitejšie v živote nemáme, nevlastníme, ale dostávame, prijímame to ako dar. Človek sa potom cíti obdarovaný a obdarovávaný a v tom je ten detský postoj, ktorý je správny aj pred Bohom. Šťastný človek, ktorý si vypestuje takýto dôverný vzťah s Bohom, v ktorom je úplne oddaný Bohu ako „oteckovi“, ktorý sa o svoje dieťa chce a vie výborne postarať. Ježiš je najväčší zo všetkých, pretože je maličký, ktorý plne súhlasí so svojím bytím „Syna“ podriadeného Otcovi.

„Aby sa ich dotkol“ – Dotyk je prvotná forma poznávania, komunikácie a spoločenstva. Dotýkať sa znamená spojiť sa s tým, čoho sa dotýkam. Čoho sa bojíme a čím pohŕdame, toho sa nedotýkame. Koho milujeme a koho si veľmi vážime, toho sa túžime dotknúť a dotýkať sa ho čím najčastejšie. Sloveso „dotýkať sa“ vyjadruje v Markovom evanjeliu základnú vlastnosť viery ako spoločenstva s Ježišom a uzdravenia človeka (por. 5, 21-43).

Ježiš sa detí dotýka, objíma ich, kladie na ne ruky a žehná ich. Všetky prejavy telesného kontaktu vyjadrujú zároveň fyzickú blízkosť, ktorá dieťaťu dáva záruku lásky, ktorá sa postará.

„Pohrozili im“ – Učeníci okrikovali, zakazovali, zastavovali dotyčné osoby. Učeníci opäť demonštrovali svoju nechápavosť, ako to bolo v prípade apoštola Petra, ktorý „pohrozil“ Ježišovi (por. 8,32). Ježiš sa takto správal iba k démonom, ktorí ho chceli predčasne prezradiť ako Božieho Syna; vtedy im„pohrozil“. Pripomína nám to aj apoštola Jána a učeníkov, keď „bránili“ neznámemu exorcistovi, aby konal v Ježišovom mene (por. 9,38-41). Učeníci si vážne mysleli, že je maximálne nevhodné, aby deti vyrušovali Učiteľa, ktorý má za úlohu učiť dospelých a hovoriť vážne veci.

Zabraňovať deťom prístup k Ježišovi je podobným narušením prvotného Božieho zámeru, ako to bolo v prípade nerozlučiteľnosti manželstva. toto narušenie, hoci bolo v starovekom Izraeli legálne dovolené, nie je len otázkou cudzoložstva, ale môže mať následky aj pre deti, ktorým sa tým takisto môže zabraňovať prístup k Ježišovi. Z tohto pohľadu evanjelista Marek predstavuje dve skupiny, ktoré zabraňujú deťom priblížiť sa k Ježišovi: učeníci a rodičia. Prví, učeníci, keď podľa svojho nevyzretého chápania „skrývajú“ Ježiša pred deťmi, a druhí, rodičia, keď z neposlušnosti k Božiemu poriadku narúšajú pôvodný Boží zámer o jednote muža a ženy. 

„No“ – Adverzatívna, odporovacia častica „no, avšak“zvýrazňuje kontroverziu, nesúhlas, problém.

„Im“ – Nevedno, komu učeníci pohrozili; či prinášajúcim deti, čiže matkám, alebo deťom samotným.

14 „Keď (to) Ježiš uvidel, rozhorčil sa a povedal im: „Nechajte deti prichádzať ku mne, nebráňte im, veď takýchto je Božie kráľovstvo.“ – Postoj učeníkov vyprovokuje Ježiša k rozhorčeniu, ktoré evanjelista uvádza opätovným použitím kontrastného „no, avšak“. Takto ukazuje, že Ježišovo rozhorčenie stojí v jasnom kontraste s nesúhlasným postojom učeníkov. Ako protiklad k úsiliu učeníkov im Ježiš prikazuje, aby nechali deti prichádzať k nemu a nebránili im a následne udáva dôvod pre tieto striktné príkazy: „veď takýchto je Božie kráľovstvo“. Nakoniec tí, ktorí si zakladali na privilégiu apoštolov a učeníkov a ktorí chceli určovať podmienky vstupu pre ostatných, nakoniec ich Ježiš nepriamo vyzval, aby sa oni obrátili a aby sa stali podobnými tým, ktorým zabraňovali vstúpiť. Ježiš ponúka svoje kráľovstvo všetkým bez rozdielu, ale žiada, aby Božie kráľovstvo bolo prijaté tak, ako on prijíma svoj osud, totiž v úplnej odovzdanosti svojmu Otcovi. Ježiš otvára bránu Božieho kráľovstva bez vylučovania iných, nie ako to robili a stále robia rôzne sekty. Celá táto otázka nadobudla svoj pravý význam v okamihu, keď sa do novovzniknutej Kristovej Cirkvi skutočne začali hlásiť aj tí „maličkí“, čiže hriešnici, mýtnici, pohania, odstrčení, spoločensky ušliapaní na dno.

„Rozhorčil sa“ – Ježišovo intenzívne pobúrenie je v evanjeliu ojedinelé. Marek zriedkakedy hovorí o tom, čo Ježiš cíti. Ježiš je s nami v hlbokom súlade, ktorý učeníkom dlhodobo unikal. Rovnaké rozhorčenie nachádzame vo v. 14,4, v posledných okamihoch pred Judášovou zradou, keď žena vyliala Ježišovi na hlavu drahý a vzácny nardový olej v alabastrovej nádobe, čo „rozhorčení“ označili za mrhanie.

V predchádzajúcom úryvku (10,1-12) sa hovorilo o vzťahoch k druhým, o nerozlučiteľnosti manželstva, o súlade medzi osobami, ktorý bol zničený hriechom a ktorý Ježiš znovu obnovuje. Teraz sa hovorí o novom vzťahu „k sebe“, ktorý je pre vstup do Božieho kráľovstva takisto nevyhnutný. Prvý človek Adam postavil do stredu všetkého svoje vlastné ja a potom zistil, že je nahý, utiekol od Boha a začal sa Boha báť. Ježiša „rozhorčuje“ každý postoj, v ktorom sa narušuje pôvodný Boží plán a súlad medzi osobami. Ježišovu krásnu, pokojnú a radostnú tvár naozaj spoznajú len maličkí, ktorí pokorne prichádzajú k nemu.

„Nechajte deti prichádzať ku mne, nebráňte im“ – Ísť k Ježišovi je pre človeka spásou. Maličkí sú ňou neodolateľne priťahovaní. Ježiš prikazuje učeníkom, aby nebránili maličkým prísť k nemu, lebo oni sú jediní, ktorí to naozaj chcú a ktorí aj môžu k nemu prísť. Ježiš nevidí v dieťati budúceho dospelého, ale v dospelom vidí stratené dieťa. Dospelý zvyčajne prestane vnímať Boha ako toho, ktorý veľkoryso a s čistou láskou neustále dáva, a preto mnohí dospelí stratia dôveru a nedajú sa obdarovať. Dieťaťu sa takáto strata dôvery voči rodičovi nikdy neprihodí, to by bolo niečo nepochopiteľné.

„Takýchto je Božie kráľovstvo“ – Do centra pozornosti sa dostáva jednoznačne Božie kráľovstvo. Je to veta, ktorá vyjadruje, prečo Ježiš dáva povolenie deťom prichádzať k nemu. Ukazovacie zámeno „takýchto“ nepoukazuje na privilégium detí vo vzťahu k Božiemu kráľovstvu, lebo potom by použil zámeno „ich“: „lebo ich je nebeské kráľovstvo“. Zámeno „takýchto“ poukazuje viac na podmienku, ktorú ostatní, najmä dospelí, musia splniť preto, aby aj im patrilo Božie kráľovstvo.

Keďže Božie kráľovstvo patrí takým ako deti, aj dospelý človek sa musí stať takým, ako je dieťa, ak chce, aby mu patrilo Božie kráľovstvo. Ježiš nespresňuje dôvod, pre ktorý patrí Božie kráľovstvo takým, ako sú deti. Môže ísť napríklad o detskú nevinnosť, vnímavosť (receptívnosť), úprimnosť, dôveru, čistotu,  jednoduchosť, no Ježiš nekladie dôraz ani na jednu z týchto charakteristík. Ježiš mohol mať na mysli aj tú druhú detskú črtu, a to nedokonalosť, bezvýznamnosť, bezmocnosť, prehliadnuteľnosť, čiže „malosť“ detí, ktoré vo svete „veľkých“ nič nezmôžu a nič neznamenajú. Možno práve tie „fyzické nedostatky“ detí vyvolali pohŕdanie aj zo strany učeníkov, ktorí nechceli pustiť deti do Ježišovej blízkosti. Ježiš by v tomto prípade nechcel vyzdvihnúť obdivuhodné vlastnosti detí, ako skôr Boží postoj voči deťom. Božia nežnosť a blízkosť sa obracia predovšetkým na tých, ktorých iní ľudia považujú za nehodných pozornosti pre ich bezmocnosť či bezvýznamnosť. A je tu aj tretia detská črta. Deti sú závislé, sú odkázané na pomoc, starostlivosť a ochranu rodičov, najmä svojej matky, čo by jasne poukazovalo na závislosť človeka od Boha a jeho starostlivého účinkovania. Ježiš by potom kládol dôraz na absolútnu dôveru človeka voči Bohu, ktorá nesmie nikdy chýbať. 

Tým Božím kráľovstvom je sám Ježiš, – chudobný, ponížený, pokorný. Prijať Ježiša možno iba takého, aký je, a iba takou osobou, ktorá je podobná jemu. Kto taký ešte nie je, stane sa takým. Ježiš sa snaží zmeniť svojich učeníkov, aby aj oni boli pravdiví ako deti. To znamená, že aj dospelí sú povolaní stať sa maličkými (por. Mt 18,3); aj starý Nikodém sa musel znovu narodiť (por. Jn 3,3n).

15 „Amen, hovorím vám: „Kto nepríjme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ – Inštrukcia uvedená slávnostným „amen“ len potvrdzuje predošlú výpoveď. Jedine na tomto mieste je výraz Božie kráľovstvo predmetom slovesa „prijať“, čo prezrádza netypickosť  celého výrazu. Je tu vyzdvihnutá pozitívna odpoveď človeka, ktorý „prijal“ Božie kráľovstvo. Za povšimnutie stojí formulácia dvoch negácií: kto neprijme, nevojde“ s úmyslom podnietiť k pozitívnemu postoju „prijať“ a „vojsť, vstúpiť doň“. To presvedčenie však musí človek prijať „ako dieťa“, čiže musí vychádzať zo svojej skutočnej malosti, bezmocnosti a nedôležitosti; musí byť pokorný. Musí sa pripodobniť malému dieťaťu, ktoré „veľkí“ pokladajú za nepatrné a bezvýznamné, a predsa sa stáva vzorom pre Ježišovo učenie.

Dieťa, keď sa učí, neprotirečí svojmu učiteľovi, nevymýšľa argumenty a učenia proti učiteľovi, ale s dôverou prijíma to, čo ho učiteľ učí, s bázňou počúva, poslúcha a je pokojné. Tak sa máme správať aj my; počúvať a poslúchať Božie slovo s jednoduchosťou, bez predsudkov, bez pochybností, bez odporu. 

„Kto neprijme Božie kráľovstvo“ – Božie kráľovstvo nie je niečo, čo si človek potrebuje postupne poskladať. Je to hotová ponuka, Boží dar, ktorý treba len celý prijať. Je to sám Ježiš, ktorého treba prijať úplne, bezvýhradne, navždy. V ňom sa stávame tým, čím sme: radostné Božie deti a navzájom bratia a sestry. 

„Ako dieťa“ – Deti sú bezprostredné, jednoduché, chudobné, všetko prijímajú a majú len to, čo im iní dajú. Dieťa nemá nič samo zo seba a je tým, čím ho urobia druhí. A to všetko prežíva prirodzene. S dôverou pribehne k tomu, kto sa k nemu správa ústretovo a kto sa prejavuje podobne ako dieťa. To ale platí pre každého človeka. Každý túžime mať blízky, priateľský a neustály synovský vzťah a príslušnosť k niekomu, kto je „zabudovaný“ do základov nášho života. Každý potrebuje byť ako dieťa, čiže byť „niečí“. Ak nechceme byť „niečí“, byť„Boží“, potom patríme iba sebe, možno niekomu z ľudí a nejakým veciam. Tak sa postupne odsudzujeme v sebectve, v otroctve a v modloslužbe. Pocit sebestačnosti je hotová smrť svojho ja. Každý človek, taká je realita, je vo svojej podstate stále iba ako dieťa, je neustále závislý od „vyšších“ síl, musí prijímať dary od niekoho „väčšieho“. Všetko, čo človek má, – vrátane svojho vlastného ja, – len dostal ako dar. Keby nedostal, neexistoval by. Pýcha, ktorá v skutočnosti pochádza zo strachu, že nie som milovaný, mi bráni prijímať Božie dary, a práve tým znemožňujem, aby som bol naplno milovaný a sám mohol naplno milovať. Ježiš, nový adam, je prvý, kto žil svoje synovstvo s Otcom vždy a v plnosti. Celé jeho bytie je v Otcovi a Otcovo, od Otca a pre Otca. V tom je Ježišovo nekonečné bohatstvo, ktoré sa vylieva na všetkých bratov a sestry, ktorí sa zhromažďujú okolo neho. K Ježišovi neprichádzajú významní, veľkí a mocní, ale tí, ktorí sú malí a chudobní ako on. Prijatí Ježišom, Synom, – takí vchádzajú do Otcovho nebeského kráľovstva.

„Božie kráľovstvo“ – Je to Božia ponuka, ktorá prevracia čisto ľudské hodnoty a postoje, čo je doslova revolučné. Všetko to začína už v 8,31, keď Ježiš pozval učeníkov prijať paradox mesiášskeho poslania, uskutočňovaného v šokujúcom odmietaní, v nespravodlivom utrpení, ba až v násilnej smrti zabitím. Paradox získania Božieho kráľovstva spočíva zasa v tom, že nemožno mať nárok naň, iba ho prijať s otvorenosťou ako dieťa.

16 Objímal ich a požehnával (tak, že) kládol na ne ruky.“ – Ježišove jednoznačné slová sprevádzajú aj gestá, ktoré ešte viac dotvrdzujú povedané. Dotykom Ježišom odovzdáva to, čo má vo vnútri: svoju silu, svojho ducha. Ježiš deti objíma a požehnáva. Tým, ktorým učeníci hrozili, tým Ježiš žehná. Jeho gestá ilustrujú samotné Božie kráľovstvo; je to kráľovstvo Božej lásky, kráľovstvo prijatia a úprimnej blízkosti. Ježiš naozaj stelesňuje Božie kráľovstvo vo svojej osobe a zároveň ukazuje osobitnú náklonnosť voči tým, ktorým je Božie kráľovstvo určené. Objatie a požehnanie je manifestáciou Božej nežnosti a blízkosti. takí ako deti, sú hodní Ježišovej nežnosti a požehnania. Ježišovo náručie je otvorené pre všetkých, ale objíma len maličkých, lebo len oni ho prijímajú.

Snaha priniesť deti k Ježišovi, „aby sa ich dotkol“ (v.13), sa napĺňa až teraz (v.16), kde Ježiš „kládol na ne ruky“. Túžba je naplnená a zdá sa, že dospelí, ktorí deti priviedli, vychádzali zo skúseností, keď sa Ježiš „dotýkal“ chorých, a tí zakaždým ozdraveli. Božie kráľovstvo je naozaj medzi nami.

O čom ste sa cestou rozprávali?

(Mr 9, 33-37)

33 „Prišli do Kafarnauma. Keď bol v dome, pýtal sa ich: „O čom ste debatovali cestou?“ – Ježiš svoje verejné pôsobenie začínal v Galilei, a to v Kafarnaume a v tomto mestečku aj končí. Medzi druhou predpoveďou o utrpení a príchodom do Kafarnauma prešiel určitý čas. Učeníci predpoveď utrpenia zjavne nepochopili, preto Ježiš v poučovaní učeníkov pokračuje i naďalej. Zástupy sa objavujú až od 10. kapitoly, čiže požadovaná anonymita zostala doteraz neporušená.

„Kafarnaum“ – Mesto nikdy nemalo hradby, čiže nemalo strategický význam. Nemalo typickú rímsku výstavbu; domy boli nastavané chaoticky. Ulice neboli vydláždené, nelemovali ich typické rímske kolonády alebo drenáže. Domy boli z udupanej hliny, v lete prašné a v období dažďov blatisté. Domy nemali poschodia, boli skromné, chudobné. Mesto nemalo žiadne verejné priestory, typické pre mestá tej doby. Nemali hipodróm, divadlo, amfiteáter, odeón /polkruhová budova na spev, hudbu, súťaže a zábavu/, fontány, fresky, sochy, mramor. Jediným spoločným priestorom bola synagóga.  V Ježišových časoch mohlo mať toto chudobné mestečko maximálne 1500 obyvateľov.

„V dome“ – Použitie určitého člena napovedá, že išlo o konkrétny, dobre známy dom. S veľkou pravdepodobnosťou sa jednalo o Petrov dom, ktorý Ježiš už predtým navštívil (por. 1,29), bol teda čitateľovi dobre známy. Ježiš v tomto dome uzdravil Petrovu svokru (por. 1, 29-31), ale tentokrát je to iná horúčka, oveľa horšia, ktorú potrebuje vyliečiť na svojich učeníkoch. Po neprijatí Ježiša v nazaretskej synagóge Ježiš v Markovi už viac do synagógy nevstúpi; jeho ďalšia činnosť sa odohráva už iba po domoch. Rozsiahle Ježišove ponaučenia (až po 50. verš), ktoré sú situované do domu v Kafarnaume, pravdepodobne nenasledovali za sebou tak, ako sú tu uvádzané; bolo by toho na učeníkov priveľa naraz. Skôr boli pospájané dokopy nakoniec a mohli pochádzať aj z prostredia mimo domu v Kafarnaume.

„O čom ste debatovali cestou?“ – Zatiaľ čo v predchádzajúcom verši mali učeníci strach spýtať sa Ježiša na zmysel jeho slov, Ježiš sa v tomto verši priamo pýta na ich rozhovor počas cesty. Peter, Jakub a Ján boli s Ježišom na vrchu premenenia a tam sa stalo niečo výnimočné, čo ostatní apoštoli nezažili a čo mohlo poukazovať na ich „druhoradosť“. možno aj preto riešili, kto je „väčší“. Grécke „dialogizomai“ sa môže preložiť ako „debatovať“, ale aj „hádať sa“.Tento úryvok je dôležitý pri riešení konfliktov. Ježiš nepovedal: „Prečo sa hádate? To by predsa medzi mojimi učeníkmi nemalo byť!“ On však zostal pokojný, slušný, neútočil, nevyčítal, nezraňoval, nevracal úder, hoci mohol a mal na to „svoje“ právo. Ježiš rozprávaním o kríži učeníkov nijako nezaujal, ich zaujala vidina moci po jeho smrti. So svojimi myšlienkami sa ocitol celkom sám, a to možno aj úmyselne; oni na túto tému jednoducho nechceli nič počuť a ani sa o tom rozprávať (démon hluchoty a nemoty, ktorého „dobré rady“ ešte v sebe nerozpoznali). Preto sa rozhodli, že Ježiša nechajú ísť popredku, osamote. Musel to byť zaujímavý obraz: Ježiš vpredu s hlavou plnou myšlienok na svoje utrpenie, o ktoré sa nemal s kým podeliť, a učeníci za ním, v bezpečnej vzdialenosti, ktorú si sami vytvorili, aby im Ježiš neprekážal v zaoberaní sa myšlienkami o moci a prvenstve, ktoré ich „pohltili“ oveľa viac ako slová o utrpení. Vidina moci ich rozpálila natoľko, že sa nakoniec začali hádať a nečudo; nikto nechcel skončiť „dole“, kde je menej moci, menej príjmov, menej kontroly, menej obdivu. Taká bola okolitá spoločnosť, v ktorej žili. S ľuďmi sa zaobchádzalo presne podľa toho, aké mali miesto v hierarchii tohto sveta. Ak chce byť niekto väčší ako ostatní, je to preto, lebo sám seba považuje za menejcenného. Ježiš to všetko videl a vedel, že je „podlo odstrčený“. Učeníkom však tento úder nevracia, ale snaží sa všetko vyriešiť otvoreným dialógom, vynesením pravdy na povrch. Pravda na povrchu a vnesená do dialógu neraz bolí, ale lieči, očisťuje, buduje. Učeníci nemuseli túžiť iba po svetskej moci; mohli mať v sebe túžbu konečne priniesť poriadok do tohto sveta, samozrejme, podľa svojich predstáv. V každom prípade ich konanie stálo na hlbokom vnútornom omyle.

34 „Oni mlčali. Cestou totiž medzi sebou debatovali, kto (z nich je) (naj)väčší.“ – Nakoľko sa jednalo o viac ako dve osoby, nemal by tu byť použitý len komparatív (väčší z dvoch), ale superlatív (najväčší z viacerých). Superlatív sa však vytrácal, preto je aj tu použitý menej vhodný komparatív. Učeníci zahanbene mlčali, lebo si uvedomovali kontrast medzi tým, čo im Ježiš hovoril o svojom umučení a zabití a tým, o čom sa nakoniec cestou rozprávali. Odpovedá až sám autor evanjelia, keď píše, že učeníci sa cestou hádali o prvenstvách. Očividne sa hádali o tom, kto z nich zaujme najvyššiu pozíciu potom, ako bude Ježiš v Jeruzaleme zabitý. Túžba po prvom mieste je jasným znakom toho, že ešte stále nepochopili pravdu o Ježišovej osobe. Túžba po moci a prvenstvách ovláda tých, ktorí sa necítia dostatočne milovaní, nemilujú seba a iných. Taký obetuje svoj život modlám vlastnenia, moci a túžbe budiť dojem zdania pred inými, že je niečo viac, čím ničí možnosť reálnej sebarealizácie.

„Viac, väčší, najväčší“ – Keď si chcel Adam uzurpovať miesto Boha, dopustil sa osudnej chyby; nevidel, neskúsil, neprežil, čo všetko prináša zostať na poslednom mieste. Zatúžil byť „väčší“, čo je pekelná pasca, ktorá hneď po hriechu začala ničiť. Prvenstvo lásky nahradilo prvenstvo egoizmu. Službu nahradil smäd po moci. Výsledkom bola prvá bratovražda.

„Cestou“ – Dvojité použitie slova „cestou“ (v. 33 a 34) nenápadne pripomína motív cesty, v ktorej Ježiš smeruje naposledy do Jeruzalema. Učeníci síce išli s Ježišom tou istou cestou, ale len nohami; ich duch išiel zatiaľ úplne opačným smerom.

35 „Posadil sa, zavolal Dvanástich a hovorí im: „Ak niekto chce byť prvý, nech je posledným zo všetkých a sluhom všetkých.“ – Ježiš tak, ako poznal svoju budúcnosť a predpovedal ju, tak isto poznal aj zmýšľanie svojich učeníkov. Vedel, o čom sa cestou rozprávali, aj keď mu to nepovedali. Dôležitosť Ježišovho komentára podčiarkuje jeho posadenie sa (typický učiteľ) a privolanie Dvanástich (ako žiakov), hoci sa nachádzajú pri ňom v dome a určite aj v jednej miestnosti. Evanjelista takto vyzdvihuje Ježišovu autoritu. Ak sa diskusia a spor vedú z lásky k pravde, všetci počúvajú a pravda zvíťazí. Ak sa však diskutuje a háda len kvôli tomu, aby mal niekto navrch nad druhými, to uvádza do hnevu, do boja so sebou a s druhými a rozdrobuje komunitu na indivíduá uzavreté do seba. Človek sa nesmie cítiť slnkom, okolo ktorého sa všetko točí.

„Ak niekto chce byť prvý, nech je posledným zo všetkých a sluhom všetkých.“ – Podmieňovacia veta poukazuje na podmienku, ktorú musí splniť ten, kto by chcel byť prvý. Slovo „väčší, najväčší“ Ježiš nahradil prídavným menom „prvý“. Prví boli tí, ktorí mali vedúce funkcie a postavenie. Ježiš však prevracia obsah slova a za prvých vyhlasuje posledných zo všetkých a služobníkov všetkých. Kto chce byť v Ježišovej komunite prvý, musí byť posledný zo všetkých a sluha všetkých. Potom prvý je paradoxne prvý a posledný zároveň. Ježiš vie, že každý človek sa musí realizovať a mať pocit hodnoty, ináč upadáme na duchu. Baženie po prvenstvách, vytváranie dojmom na ľudí, to je iluzórna realizácia seba samého a reálna ilúzia, ktorá skôr či neskôr sklame človeka. Ježiš nahrádza túžbu po moci túžbou po službe a prijímaním tých posledných, najmenších. V tom spočíva veľkosť tak Boha ako aj človeka. On – Láska – nikdy nepotvrdzuje sám seba na úkor iných, ale umožňuje rozvoj iných na úkor seba. Neposlúži si druhým, ale slúži druhým. Jednoduchosť, skromnosť, pokora, malosť, to tvorí najvyššiu ľudskú hodnotu. K napomenutiu stať sa „sluhom všetkým“ sa Ježiš opäť vráti v ďalšej kapitole. „Prví budú poslednými a poslední prvými“ (por. 10,31) či „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a aby dal svoj život za mnohých“ (por. 10,45) sa opäť pripomenie v pravú chvíľu. Čo to konkrétne znamená, ako byť „prvý“, Ježiš ilustruje nasledujúcim gestom s dieťaťom.

36 „Vzal dieťa, postavil ho pred nich, objal ho a povedal im.“ – Doslova „uprostred nich“. Evanjelista neuvádza, kde sa dieťa vzalo. Ak sa však Ježiš nachádzal v Petrovom dome, mohlo ísť napríklad o Petrovo dieťa. Ježiš postavil doprostred synagógy muža s vyschnutou rukou (por. 3,3) a teraz postavil doprostred dieťa, vzor nového človeka. Mýtus o „superčlovekovi“ vynašiel človek, ktorý nevedel, že je milovaný, mal strach z vlastných obmedzení, nepoznal svoju pravú hodnotu. Všetko čo máš, si dostal, všetko je dar. Prečo sa teda chváliš, akoby si to nedostal? (por. 1 Kor 4,7).

„Vzal, postavil, objal“ – Akonáhle Ježiš postavil dieťa pred nich, odvrátil pozornosť od učeníkov, ktorí sa hádali o svoj status a stredom pozornosti sa stalo malé dieťa. Objatie dieťaťa vyjadruje odhodlanosť bezbranné dieťa uchrániť od čohokoľvek, čo by mu mohlo uškodiť. Za takým gestom stojí jasné rozhodnutie lásky. Ježiš objal a zodvihol dieťa: „Hľa, človek!“ (por. Jn 19,5). Jeho slabosť je jeho silou (por. 2 Kor 12,10). Potreba prijatia a nezištnej lásky je pravou hodnotou každého Božieho dieťaťa, ktoré potom nehľadá nasýtenie niekde inde a už vôbec nie mimo Boha (por. Ž 131). Bez „detskej“ dôvery sa nikdy nestaneme dospelými a slobodnými. Prijímať lásku bez podmienok, to je jediná možnosť, ako žiť ľudsky. Inak sa budeme neustále usilovať  o „väčšie veci“ presahujúce naše sily, v nepokoji a v úzkosti dôjdeme k starobe a na pokraji smrti si uvedomíme, že sme život i tak nestihli pochopiť a naplniť.

37 „Ktokoľvek prijme jedno z takýchto detí kvôli mne, mňa prijíma. A ktokoľvek prijíma mňa, prijíma nie (tak) mňa, ale (skôr) toho, ktorý ma poslal.“ – Na dieťa sa v tej dobe pozeralo ako na slabého, bezmocného a nedospelého človeka. Spoločensky neboli vnímané tak citlivo, ako je tomu dnes; deti sa netešili tak extrémnej ochrane, ako v súčasnosti. Status dieťaťa vo vtedajšej spoločnosti zodpovedal okrajovej úlohe sluhu, čo v aramejčine vyjadroval aj zhodný výraz pre obe postavy, pre dieťa i sluhu. Hoci sa jednalo o rovnaké aramejské slovo, je jasné, že v prvom prípade slovný výraz hovorí o tom, kto slúži (sluha) a v druhom prípade o tom, komu sa slúži (dieťa). Aj gesto objatia hovorí o tom, že v druhom prípade sa jedná o dieťa a nie o sluhu. Dieťa je človek, ktorý sa ešte nerealizoval, preto je posledný zo všetkých. Je nesebestačné a závislé od pomoci „väčších“. Všetko, čo dieťa má, dostalo od iných, všetko je dar a nezaslúžené prijímanie od iných. Ale dieťa berie dary s prostotou, lebo sa cíti milované. Cíti, že sa mu dáva láska, ináč by ani nemohlo žiť. Dieťa predstavuje pravdu o každom stvorení. Kto túto pravdu neuzná, bude žiť v ustavičnom spore so sebou a s inými a nikdy sa nebude cítiť dostatočne hodnotný a užitočný. Preto, hovorí Ježiš, každý, kto chce vojsť do nebeského kráľovstva, musí sa stať dieťaťom; dieťaťom nedotknutým zlobou, nie detským konaním (por. 1 Kor 14,20).

„Prijať, privítať“ – Štvornásobné použitie rovnakého slovesa kladie dôraz na konkrétne konanie Ježišovho učeníka. To isté sloveso sme počuli aj pri rozposielaní učeníkov na misiu v Ježišovom mene (por. 6, 7-13). Niektorí ľudia ich „prijali“, niektorí ich „neprijali“. Ježiš použil šikovnú gradáciu. Kto prijme bezmocného v Ježišovom mene, v skutočnosti prijme samotného Ježiša. Identifikácia Ježiša s bezmocným dieťaťom poukazuje na bezpodmienečnú Ježišovu lásku voči slabému, hriešnemu a ináč bezmocnému človekovi. Nakoniec vysvitne, že vlastne nejde o prijatie Ježiša, ale rovno toho, ktorý ho poslal, čiže Boha Otca.  Aj evanjelista Marek vypichuje to, čo je typické pre Jána, zdôrazňuje absolútnu jednotu medzi Ježišom a Otcom. Je to zároveň poukázanie na ostrý kontrast s hádkou učeníkov o prvé miesta a moc. V Bohu a v Božom konaní takáto hádka nie je možná za žiadnych okolností. Namiesto vyvyšovania sa a tvorenia rozdielov Ježiš nepriamo odporúča prikláňanie sa a prijímanie tých najposlednejších a najslabších a konkrétne im nezištne poslúžiť; to v podstate znamená prvenstvo.  Ježiš brzdí v učeníkoch zo sveta pochádzajúcu túžbu po sláve a po silných postaveniach a vedie ich k pokore, ktorú svet odmieta. Pokorní sú väčší, najväčší pred Bohom, nikdy nie pred ľuďmi a pred svetom. Ježiš vedel, prečo použil príklad dieťaťa; dieťa vo svojom veku žije jednoduchosť bez arogancie, lásku bez závisti, dôveru bez hnevu. Dieťa ešte nemá osvojenú zlomyseľnosť dospelých, preto nám je vzorom.

Ježišovo gesto pozýva aj učeníkov, aby sa „identifikovali“ s malými, tak dokážu skutočnú ľudskú veľkosť. Dieťa je výrazom prijatia, potreby prijatia, potreby lásky a absolútnej pozornosti. Túto potrebu má každý človek, aby mohol byť naozaj šťastný. Boh sám je čisté prijímanie, darovanie, dávanie, láska, pozornosť.

„Kvôli mne“ – Doslova: „Pre moje meno“. Učeník nikdy nekoná vo svojom mene, lebo to by už nebolo Božie, ale iba ľudské dielo. Zakryť Ježišovo meno a vynechať ho zo skutkov lásky by stále bolo dobro, zaiste áno, ale predovšetkým v očiach ľudí, čo je „nižšia“ forma motivácie k obetavosti pre iných. Láska kvôli Ježišovi má tú najvyššiu možnú motiváciu, nevyberá si, nerobí rozdiely, je to „dokonalá“ láska. Ježišovo meno je on sám. Ježiš je jediné miesto pravdy, kde je človek sám sebou, dieťaťom Božím. Preto v nijakom inom mene niet spásy (por. Sk 4,12). Mimo Ježiša človek stráca identitu. Kto začne žiť „vo svojom vlastnom mene“, čoskoro zakúsi moc nepokoja, rozdelenia, zla a smrti. Prijať Ježiša znamená vstúpiť do pravdy o sebe samom; znamená to naozaj sa realizovať a žiť plnohodnotný život. Slúžiť sa dá aj bez lásky, pre potvrdenie seba samého pred ľuďmi, či z pocitu viny. To však nie je pravé „prijatie“ iných a ani Ježiša.

Ježišova pokora – Verše 9, 30-37 sa čítajú na 25. nedeľu „cez rok“ (rok B) v kombinácii s knihou múdrosti. Hanobné výroky pod Kristovým krížom chcú preskúmať, či je to naozaj boží Syn a či mu Boh, vraj otec, poskytne pomoc. Práve kríž mal byť dôkazom, že Ježišovi protivníci mali pravdu; skúšali jeho trpezlivosť a miernosť a nik mu neprišiel na pomoc. Učeníci stále Ježiša nechápali a mnohí nechápu dodnes. Práve táto časť Markovho evanjelia zdanlivo potvrdzuje predstavu hriešnikov, že Ježišovo učenie patrí deťom a tým, ktorí sa nimi chcú stať. Evanjelium, mnohí sa nazdávajú, je pre slabochov, zúfalcov a menejcenných. Ježiš vyučuje o tom, že bude zabitý, ale vstane z mŕtvych, čo je základ Ježišovho konečného víťazstva, no to učeníkom stále uniká z pozornosti. Miesto hriešnikov tu vystupujú učeníci. Ukazujú sa s hlbokým neporozumením a hádajú sa ako pohania, kto je medzi nimi najväčší. Vnútro človeka poznačené hriechom inklinuje k úsiliu o moc a veľkosť medzi ľuďmi. Protirečí to však múdrosti „zhora“, Božej múdrosti, odporuje to prirodzenosti Božieho dieťaťa, Božieho stvorenia a spôsobuje neporiadok v žití a v spolužití. Takto zmýšľajúci človek nakoniec všetko stratí, nič hodnotné nedosiahne, lebo nič hodnotné do svojho života „neprijal“. Len Ježišovo učenie vie v srdci človeka rozpustiť vnútorné protirečenie a neporiadok a oslobodiť srdce od hnevu, strachu, hanby, výčitiek, pýchy, chamtivosti, zla, aby mohlo byť pokojné, radostné a milé, ako je srdce čistého dieťaťa. Prvoradá je čnosť lásky postavená na pokore. V rámci dôstojnosti ľudskej osoby musia dominovať čnosti, nie neresti. Ježiš prejavil bezbrehú lásku k ľuďom až po hranicu obety života na kríži. Následne pozýva každého, aby sme ho nasledovali na „ceste“ pokory a lásky. Máme milovať rovnako priateľov i nepriateľov, všetkých bez rozdielu, blízkych i vzdialených, deti aj dospelých, bohatých i chudobných, zdravých i chorých, pretože v nich je sám Ježiš. Ten najväčší, Boh, dokazuje svoju veľkosť tým, že zostupuje na zem a stavia sa na posledné miesto ako sluha, ako otrok. Najslabšie ľudské bytie, dieťa, prosiace už svojím bytím o prijatie a opateru, je reálnym symbolom Boha, ktorého sme pozvaní prijať do svojich životov. Ježiš sa identifikuje s dieťaťom, je to ponížený Syn a Otec súhlasí s jeho najpotupnejším ponížením.  Vo svojej dobrovoľne prijatej otrockej službe hriešnikom Boh dokazuje svoju skutočnú moc, majestát a silu lásky. Kto z nás má odvahu nasledovať ho?

Bitka o prvé miesta – Lopota o vrchné priečky nikdy neskončí. Niekomu je dané do vienka vysoké postavenie, narodí sa do rodiny zámožných a mocných rodičov. Veľa však závisí aj od schopnosti pretlačiť sa a udržať sa na mieste, kde sa bude cítiť ako „doma“. Prvé miesta sa mnohokrát  nedajú dosiahnuť bez sily, podvodov, zla, intríg, hrubej nelásky. V týchto bitkách vždy jedni vyhrajú a po druhých sa potom šliape. Prísny hierarchický systém je nebezpečný, vylučuje pokoj, popudzuje k pomste, k závisti, k zabíjaniu. Je to rozbuška, ktorá môže vybuchnúť v ktoromkoľvek človekovi hore či dole. Skrýva v sebe trvalý potenciál na utláčanie, konflikty, nespokojnosť. Ježiš rázne odmieta systém postavený na nerovnosti, kde jedni žijú na úkor druhých. namiesto neho uviedol do sveta nový princíp: „Ak niekto chce byť prvý, nech je posledným zo všetkých a sluhom všetkých“ (9,35). Ježiš ponúka svojim učeníkom presne to, čoho sa „cestou“ najviac desili; posledné miesta, miesto sluhu. No podľa Ježiša presne toto je riešenie na nespravodlivosti vo svete, z ktorých vznikajú aj hrôzostrašné vojny.

Konflikt – Každá komunita (dvojica, manželia, rodina, kamaráti, kolektív, ...) musí prejsť cez tri fázy: 1. zoznámenie; 2. očistenie; 3. zrelé, očistené spolužitie. Keď sa ľudia stretnú po prvý raz, tolerujú si všetko, aj to, čo ich zvyčajne rozčuľuje. Ak však žijú spolu dlhšie, postupne sa začnú prejavovať emócie a príde prvý konflikt. Konflikt je fáza očisťovania vzťahu. Ten druhý buď svoje správanie zmení alebo nezmení a my sa naučíme tolerovať ho alebo niekto bude musieť odísť, aby bol pokoj. Konflikt teda nemusí byť nutné zlo. Napomáha rásť a napomáha reálnemu spolužitiu.