podobenstvá do života, nové zmýšľanie, nový človek (Mk 4,1-34)

prvé podobenstvo: podobenstvo o rozsievačovi (Mk 4,1-20)

Časť III. „Vysvetlenie podobenstva o rozsievačovi“ (4,13-20)

Tematický celok „Podobenstvo o rozsievačovi“ dnes uzatvoríme v poradí treťou biblickou hodinou. Najlepšie by bolo, keby sme si pred vstupom do tretej biblickej hodiny prečítali a pripomenuli predošlé dve, čo by umožnilo vytvoriť si „čerstvý“ celkový obraz o prvom Ježišovom podobenstve. Boh hovorí k nám cez Božie slovo. Nie je to teória, nie je to filozofia, nie sú to informácie, nie je to rozprávka. Božie slovo je pravda, čiže „forma“, do ktorej má zapadnúť náš život. Božie slovo nás teda „formuje“ (má formovať). Sú tu však ešte iné semená, ktoré – na rozdiel od Božieho slova – do nás už boli zasiate. Sú to semená „viery, nádeje a lásky“, ktoré boli do nás „zasiate“ pri krste a ktoré majú takisto v nás rásť a prinášať viacnásobnú úrodu. Dozreté plody „viery, nádeje a lásky“ sú tou najvyššou kvalitou ľudského zmýšľania a konania a tvoria základ „vnútornej“ vyzretosti, ktorú „zvonku“ už nič nenabúra a nerozbije. Ako vidíme z prvého Ježišovho podobenstva, je tu aj Zlý duch, satan, ktorý má v nás často „dobrých spojencov“ a ktorému sa úspešne darí „ničiť, vytrhávať, umŕtvovať“ dobré semená. Ježiš prezentuje tri príklady, kedy sa Bohom zasiate semeno v človekovi – žiaľ – neuchytí a neprinesie úrodu. Ak sa neuchytí Božie slovo, ktoré sa viacnásobne, často, pravidelne zasieva do mysle človeka, nemôžu dorásť v človekovi ani semená „viery, nádeje a lásky“ zasiate do hĺbky našej duše iba raz, pri krste. Aká je teda tridsať, šesťdesiat, stonásobná úroda zasiateho slova? „sladkým plodom“ Kristovho evanjelia je bezpochyby dozretá, od všetkého očistená a dokonale slobodná „veria, nádej a láska“, – tri „božské (teologické) čnosti“ (samozrejme k tomu patria aj ostatné „ľudské /kardinálne/ čnosti“, ktoré s „Božskými“ úzko súvisia, ako napr. múdrosť, rozvážnosť, vytrvalosť, spravodlivosť, poslušnosť, pokora, skromnosť, čistota, miernosť, pokojnosť, odriekanie, sebaovládanie ... a pod.). Sv. apoštol Pavol uvádza „ovocie“ Ducha Svätého: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, vľúdnosť, dobrotu, vernosť, tichosť, zdržanlivosť (Gal 5,22).          

„Nerozumiete tomuto podobenstvu? Ako potom pochopíte ostatné podobenstvá?“ – Aj toto, aj všetky ostatné podobenstvá odkazujú najsilnejšie ľudské túžby na Ježišom ohlasované Božie kráľovstvo. Božie kráľovstvo je prevratné a veľmi silné posolstvo, ktoré dáva ľudskému životu nové vysvetlenie a definíciu. Keď Boh stvoril svet a keď Boh spasil svet, je to porovnateľná zmena z pohľadu ľudského života. To, čo by ináč zostalo navždy mŕtve, môže večne žiť. Ohlasovanie Božieho kráľovstva jasne hovorí poslucháčovi, že všetky ľudské životy majú „Darcom života“ daný aj spoločný a veľmi veľký cieľ, ku ktorému máme „dorásť“. Ježiš sa čuduje ľuďom, ktorí „nerozumejú, nechápu“, ktorí v skutočnosti „pochybujú, neveria, nedôverujú, nedúfajú“, ktorí stratili priezračnosť, čistotu, pokoru a otvorenosť svojej duše. Nie náhodou tu Ježiš dáva za vzor „deti“ a ich nedotknutý myšlienkový svet. Detské zmýšľanie nemá problém s nadprirodzenom. Deti si nedajú ukradnúť slobodu, úprimnosť, nezatvárajú horizont „zvedavosti“ a „poznania“ pred tým, čo ich presahuje. Deti ešte „nepohltil tento svet“, preto sa rady hrajú, smejú a bez problémov veria, dôverujú. Boh, ktorý je v tomto zmysle „najdetskejšie dieťa“, učí nás navrátiť „dospeláckej“ duši stratenú kvalitu.  

Človek sa opäť ocitá aj pred pojmom „tajomstvo“, ktoré si môže priblížiť cez „podobenstvo“. Nie je to rozprávkový obraz, v ktorom sa pripúšťajú aj veci vymyslené, neexistujúce a nereálne. Tajomstvo Božieho kráľovstva a s ním súvisiace podobenstvá sú „čistá skutočnosť“, preto majú „stonásobne“ väčšiu motivačnú silu než hoci aj všetky rozprávky sveta dokopy.

„Rozsievač seje slovo“ – Božie slovo má neobmedzenú moc, ale nikdy neprekračuje ľudskú slobodu. Preto „Ježiš Rozsievač“ iba seje, zľahka hádže, ponúka, „rozsieva semená života“, nikdy však nenúti a netlačí. Ježiš je jediný „roľník a hospodár“, ktorý dokonale rozumie „pôde, zemi“ – ľudskému vnútru. Človek musí pracovať na svojej pokore, aby dokázal pochopiť, že to všetko je len pre jeho dobro a že Boh sa „unúva“ z čistej lásky iba pre neho, hoci si to ničím nezaslúži. Človek každého národa a každej kultúry potrebuje „zasiať“ do seba tú istú pravdu a dobro a musí nechať „pršať“ na ne Božiu milosť a pomoc. Aj toto nás robí všetkých „bratmi a sestrami“. Je to celkom nový pohľad na spoločný život ináč „cudzích“ ľudí.

„Na kraji cesty, kde sa seje slovo, sú tí, čo ho počúvajú, ale hneď prichádza satan a oberá ich o slovo zasiate do nich“ – Doslovne: „tí vedľa cesty, do ktorých sa seje slovo“. Títo ľudia teda nie sú „na ceste“ – sú na kraji cesty a aj „zrno“ padá u nich „na kraj cesty.“ Je to nejasný a ťažko pochopiteľný text. Vyvstáva tu problém, v ktorom sa stotožňujú zasiate semeno a poslucháči (obidvaja sú na kraji cesty). Tu vidíme, že niektoré originálne, pôvodné vetné zvraty sa jednoducho do inej reči nedajú doslovne a dostatočne zrozumiteľne preložiť a nedajú sa ani pochopiť tak ako v jazykovej pôvodine.

„Čo ho počúvajú“ – Doslovne: „a hneď ho vypočujú“. Len vypočutie slova však nestačí na to, aby aj prinieslo úrodu, aby „narástlo“. Rozhodujúce je, čo nasleduje potom, po vypočutí. V tomto prvom prípade („na kraji cesty“) po vypočutí Božieho slova nenasleduje žiadna odozva, žiadny podnet, žiadna aktivita, žiadny záujem, nič, nulová reakcia.

„Prichádza satan“ – Satan sa spomína pri pokúšaní Ježiša na púšti (1,13), potom pri spore o tom, odkiaľ je Ježišova moc (3,23), a do tretice je ním dokonca nazvaný aj apoštol Peter, keď odhováral Ježiša od utrpenia v Jeruzaleme (8,33). satan sa nebál pokúšať aj samotného Ježiša, pokúšal Ho opakovane a rafinovane. Zaujímavé je aj to, že v hebrejskej apokalyptickej literatúre sú symbolmi nečistého ducha práve vtáci, ktorí v tichu prilietajú a „požierajú, vyzobávajú“ z človeka to, čo je v ňom dobré. Človek musí vedieť (veriť), že náš ľudský život má aj svojho „silného“ a neustále aktívneho odporcu. Zlý duch však nezmôže nič, pokiaľ sa človek neotvorí jeho „lživým“ radám, ale len „pravdám“ Božieho slova. Nevieme, na koho Ježiš naozaj myslel a na koho presne sa toto prvé prirovnanie z podobenstva vzťahuje. Môže ísť napr. o kňazov, veľkňazov a zákonníkov, do ktorých bolo Božie slovo neustále zasievané, ale nedali mu žiadnu šancu, aby ich aspoň v niečom zmenilo. Naozaj nestačí len počuť, nestačí teoretická znalosť a poznanie Božieho slova. To je len začiatok; ale aký je koniec? Už v rajskej záhrade bol satan zlodejom „slova“. Je schopný vnucovať, našepkávať, ponúkať ľuďom svoje myšlienky, ale rozhodujeme sa my sami; on nevie vopred, ako sa nakoniec rozhodneme. Zlý duch vie, že ak sa mu podarí „ukradnúť“ nám Božie slovo, podarí sa mu zabiť v nás aj „Božie detstvo“, ktoré sme dostali pri krste. Toto prvé Ježišovo prirovnanie môže byť aj zobrazením útoku Zlého ducha na prvú čnosť duchovného základu, na „vieru“. Snaha Zlého je, aby sa v človekovi viera neuchytila v žiadnom prípade. Satan na „semeno viery“ útočí lžou, klamstvom (napr. nám po prvom záujme vnucuje pocit, že Božie slovo je pre nás príliš náročné, že to nie je pre nás a snaží sa otočiť našu pozornosť na iné „dôležité potreby a starosti“). Najúspešnejším „jedom“ viery, ktorým sme všetci neustále pokúšaní, je uzatvorený, striktný racionalizmus, „bezduchá rozumnosť“, potreba, požiadavka všetko racionálne vymedziť, vysvetliť a pochopiť (nepochopiteľné, nevysvetliteľné a nadprirodzené sa musí samozrejme rázne odmietnuť!). Je to „arogancia rozumu“ (pápež Benedikt XVI.). Prvým víťazstvom „Božieho slova“ je „viera“, v ktorej pevne dôverujeme Bohu – „Oteckovi“ – viac než našim strachom, pochybnostiam, obavám a slabostiam. A to je to víťazstvo, ktoré premohlo tento svet – naša viera (1 Jn 5,4). Božie slovo – žiaľ – v tomto prvom Ježišovom príklade nedokáže vôbec nič, nemôže sa ani na chvíľu uchytiť, ani zapustiť „korene“, ani trochu preniknúť do hĺbky duše.  

„Do skalnatej pôdy zasiate je u tých, čo počúvajú slovo a hneď ho s radosťou prijímajú, ale nemajú v sebe koreňa, sú chvíľkoví. Keď potom nastane pre slovo súženie alebo prenasledovanie, hneď odpadnú.“ –

Po „viere“ nasleduje „nádej“. Druhý Ježišov príklad môže dokumentovať aj útok Zlého ducha na našu nádej, ktorá je podstatná pre radostnú vytrvalosť a dôveru. „Skalnatá pôda“ môže predstavovať aj slovnú hračku s menom apoštola Petra (meno „Peter“ je po grécky „Skala“), ktorý po prvotnom nadšení pre Ježiša a pre Božie kráľovstvo odpadá a Ježiša zbabelo trikrát zaprie (14,29-31). Či Ježiš myslel aj na apoštola Petra alebo nie? To nevieme preukázať.

„Hneď ho prijímajú s radosťou“ – Druhá skupina poslucháčov reaguje na vypočuté Božie slovo a reaguje súhlasne, reaguje s radosťou, aktívne, prijatím, s nadšením. Čistá a trvalá radosť je typický sprievodný znak objavu Božieho kráľovstva. Aj ohlasovanie Božieho kráľovstva, ak je v Duchu Svätom, musí v poslucháčovi rodiť pocity radosti a spokojnosti.

„Koreň“ – Slovo „koreň“ sa spomína ešte raz, keď Ježiš „preklial“ živý, listnatý figovník, ale bez plodov, a ten potom vyschol „od koreňa“ (11,11). Skôr ako na dobré plody, musíme sa zamerať na dobré korene. Dobrým koreňom je napr. „viera, nádej a láska“ – duchovný základ, ktorý nepadá, nekolíše, pevne drží. Korene nikdy nie sú vidieť, málokto si ich dôležitosť uvedomuje, a predsa sú podstatné pre strom a jeho plody.

„Súženie alebo prenasledovanie pre slovo, hneď padajú“ – V gréckom origináli je doslova: „hneď sa pohoršujú“. Keby Ježiš už vopred nepredpovedal aj svoje vlastné súženie, prenasledovanie a nespravodlivú smrť, asi ťažko by jeho nasledovníci dokázali počúvať tieto slová. Ak je niekde Boh, ako tam môže byť aj ťažkosť, kríž, súženie, nespravodlivosť? Mnohí po tomto pokušení neobstoja, „odpadnú“, „pohoršia sa“ a stratia „nádej“. Hoci sa v tomto druhom Ježišovom príklade Božie slovo aj uchytilo, nešlo do hĺbky. Namiesto uzdravenia, upokojenia a naplnenia sa láskou ľudské srdce sa naplní strachmi, smútkom, sklamaním, nepokojom, ba aj odporom a nenávisťou voči Bohu. Človek, ktorý vykročí na cestu „viery, nádeje a lásky“, môže (ba musí) byť prenasledovaný zvonku i zvnútra. Zvonku je to svet a jeho nespočetné nástrahy. Zvnútra sú to strach, hnev, smútok, pesimizmus či nedôvera. Utrpenie, bolesť, prenasledovanie, zlo a nespravodlivosť vo svete, to všetko je v príkrom protiklade s počiatočnou radosťou a nadšením pre Božie kráľovstvo. Málokto si uvedomuje, že mnohé ťažkosti a kríže sú „nutné“, lebo sú prirodzenými následkami nášho slobodného „hriešneho“ konania. Boh navyše tieto súženia dokáže premeniť na „oheň očistenia“, ktorý nás posunie vpred. „Sklamaný“ človek si myslí, že existuje iba tá „cesta dobra“, ktorá sa jemu zdá byť „dobrá“. Pripustiť, že do „dobrej“ cesty života môže patriť aj kríž, skúška, bolesť, choroba, smrť, súženie, prenasledovanie, to si vyžaduje „pokoru“ a nezlomnú „nádej“ vo víťazstvo Božej moci a dobroty. Nesmie nás šokovať skutočnosť, že v Božej ceste sa prekvapivo objavuje aj „krížová cesta.“ Druhým víťazstvom Božieho slova je, ak okrem „viery“ v nás ožije aj nezničiteľná „nádej“, ktorá „má oči“, rozpoznáva, spracúva a vytláča zlo aj z tých najskrytejších hlbín a temných kútov nášho vnútra. Nádej „zakoreňuje“ pravdu, preniká do celého vnútra ako „svetlo“. Nádej nepripúšťa tmu.    

„A iné, zasiate do tŕnia, je u tých, čo počúvajú slovo, ale potom sa vlúdia svetské starosti, klam bohatstva a všelijaké iné žiadostivosti, slovo udusia a ostane bez úžitku“ – Po viere a nádeji je tu posledná, tretia Božská čnosť, ktorú Zlý duch neúnavne a prudko napáda – „láska“. V treťom Ježišovom príklade sa Božie slovo úspešne ujalo, aj dlhšiu dobu zdravo rástlo, zapustilo aj dobré „korene“, ale nakoniec mu predsa len nebolo umožnené, aby prinieslo úrodu. U synoptikov je „tŕnie“ symbolom „falošných prorokov“, ktorí klamú, falšujú, zľahčujú, menia, prispôsobujú Božie pravdy podľa seba, mnohí so skrytým úmyslom, aby oni ovládli svet, aby vytvorili na zemi svoje „kráľovstvo“, svoju vládu a moc (napr. slobodomurárstvo a jeho najrôznejšie sekty). Nebola z tohto „tŕnia“ vyrobená aj krvavá tŕňová koruna, ktorou vrahovia „korunovali“ Ježiša za kráľa? Tŕnie žije a rastie, ale neprináša úrodu, nie je na nič dobré z pohľadu úžitku. Cirkevní otcovia vidia v symbolike „tŕnia“ zlé presvedčenia o sebe samom, telesnú pohodlnosť a hedonizmus (pôžitkárstvo). „Raj“ sa akosi presťahoval z neba na zem a do starostí iba o to pozemské. Dušu ničí to, že sa človek stará priveľa alebo dokonca už výhradne o svoje telo a jeho potreby, stará sa predovšetkým o telesné zdravie a nepripúšťa (neverí v) silné prepojenie šťastia, dobra a krásy života s duchovným životom. Semeno najčistejšej čnosti lásky voči Bohu a blížnemu sa dostáva do natoľko hustého „tŕnia“ svetských starostí, potrieb a ľudských ohľadov, že sa nakoniec „udusí“. Zodvihnúť oči ďalej od seba samého je v tomto prípade už prakticky nemožné. Dar, obeta, veľkodušnosť, odpustenie, milosrdenstvo, dobroprajnosť, to sa už „nehodí“ do „novej koncepcie života“, hoci predtým tieto atribúty z veľkej časti už tvorili základnú „hodnotu“, pre ktorú sa oplatí namáhať.    

„Svetské starosti“ – Tento nominatív môže byť buď subjektový: „starosti, ktoré spôsobuje svet, ktoré trápia ľudí vo svete“; alebo objektový: „starosti o svetské záležitosti“. Svetské starosti sú veci, ktoré nás pichajú, dráždia, ležia nám na srdci a ustavične sa pripomínajú. Ak je toho priveľa, získajú kontrolu a vládu nad všetkými činnosťami a na „iné“ už nie je čas. Zo svetských starostí sa postupne stane modla, ktorá človeka zotročí na celý život. Slovo „svetské“ (po grécky „aión“) predstavuje tento svet ako protiklad k „svetu“, ktorý má prísť, čiže ako protiklad Božieho kráľovstva. Tento svet je cesta, miesto, kde teraz žiješ a z ktorého máš dosiahnuť cieľ – Božie kráľovstvo a večný život. Ak sa človek zastaví „vo svete“, nedôjde „domov“. Tak to bude so všetkými, ktorí čas svojho života venujú tomu, čo je svetské, dočasné, pominuteľné, a zabúdajú na to, kam majú ísť. Preto „milovať tento svet znamená nenávidieť Boha“ (Jak4,4).

„klam bohatstva“ – Mamona, ktorá sa bije o prvenstvo silnými zbraňami lakomstva a závisti, je zvodný bôžik, lebo ponúka „ľahšiu“ cestu a rýchle uspokojenie telesných potrieb. To najcennejšie sa však nikdy nedá „kúpiť“.

„Všelijaké iné žiadostivosti“ – Skazený svet podsúva pred človeka mnohé dráždivé podnety, čím plodí a prebúdza aj také túžby, ktorých uspokojenie prekračuje napr. morálne hranice. Pokúšaný človek to má ťažké a nejeden nakoniec uverí pokušeniu, že všetko je „dovolené“ a bez následkov. Bezbrehá zábava, prepych, prestíž, lenivosť, telesný pôžitok, ale aj zloba, neláska, zabíjanie nevinných a mnohé iné zlé „žiadostivosti“ robia z ľudí „dychtivých a nenásytných“. Bohatí majú vždy málo a chudobní nikdy nič. Ako povedala Matka Tereza: “Bieda vo svete nie je preto, že nedokážeme „nasýtiť“ chudobných, ale bohatých“. pýcha potom „ovíja človeka sťa náhrdelník“ (Ž 73,6) a vyvyšuje ho pred druhými až do „nebies“.    

„Slovo udusí“ – Tŕnie rastie všade a stále. Svet spočíva na „tŕní“, na zlých žiadostiach, ktoré sa však – spolu so svetom – pominú (1 Jn 2,16-17). Žiadostivosť bohatstva, tela, moci a očí (zdania) majú aj svoju temnú stránku. Plodia v človekovi neprimeraný strach zo smrti a úzkosť, že o všetko príde. Cez tieto vnútorné pohnútky si Zlý duch „ustráži“ všetkých v otroctve zla a strachu po celý život. Tretím víťazstvom Božieho slova je veľká a krásna čnosť lásky. Láska je schopná premôcť každú nástrahu sveta. Láska jediná „udusí svetskosť“, ktorá sa v nás hriešnych neustále rodí. Ak pri krste zasiate semená „viery, nádeje a lásky“ prežijú v nás a my prežijeme vo svete, určite dorastieme do veľkosti Božích detí, hodných Božieho kráľovstva.

„A do dobrej zeme zasiate je u tých, čo počúvajú slovo a prijímajú ho a prinášajú úrodu: jedno tridsaťnásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné stonásobnú“ – Ježiš vo svojom štvrtom príklade hovorí aj o takých, ktorí si pri krste zasiate semeno „viery, nádeje a lásky“ dokážu uchrániť a za pomoci Božieho slova vypestovať z neho život, ktorý je na radosť svoju, druhých i Boha. Božie „semeno“ už prinieslo svoju úrodu, už bolo naplnené, už je súčasťou života. vždy boli a budú vo svete aj takí jedinci, ktorí Božie slovo dokážu prijať a žiť. Poslucháč Božieho slova pochopí svoj krst a cieľ, pre ktorý bol stvorený. Taký človek je neustále „dobrou pôdou“, hrnčiarskou hlinou, ktorú si milosrdný a dobrotivý Boh – vo svojej múdrosti – očisťuje, okresáva, „formuje“ a pripravuje na večný život. Boh činí človeka svojím „synom“. Ako hovorí kniha Genezis, práve pre toto je stvorený človek „krásny“ (Gn 1,31).

„Počúvajú a prijímajú slovo“ – Títo počúvajú, prijímajú „slovo“, postupne však objímajú „Slovo“, živé Slovo, objímajú Ježiša ako „nevesta svojho ženícha“, „zamilujú si živé Slovo“, samotného pôvodcu Evanjelia. Ak Božie slovo rastie, dovedie človeka ku Kristovým nohám, k živému Bohu, k prameňu života.

„Prinášajú úrodu“ – „Kto má, tomu bude dané. Kto nemá, tomu bude vzaté aj to, čo má (4,25). “Konečným plodom“ Božieho semena je živý Duch Svätý, ktorý rozmanitým spôsobom vedie „život“ k Otcovi. Kto má Božieho Ducha, počúva Syna, ktorý prišiel od Otca. Dávnym snom človeka nie je „zakázané ovocie“, ale „Boží dar“, len sa nesmieme nechať oklamať. Každý človek je určený k tomu, aby rástol a dorástol nie pre neistotu a smrť, ale aby prekročil všetky hranice a „spadol“ do „mora“ večnosti v Božom kráľovstve. Ako nás učí sv. Augustín, pre rast Božieho slova je potrebné zmeniť, „preorať“ celé srdce, kým je na to čas. Pluhom Božieho slova máme preorať aj tú najtvrdšiu zem, vyhádzať všetky kamene a vytrhať tŕnie, nech by to akokoľvek bolelo. Srdce nesmie stratiť nič z Božieho semena, z Božieho slova. Koreň viery, nádeje, ale najmä lásky musí zísť veľmi hlboko. Už chápeme, prečo „Rozsievač“ pred 2000 rokmi „vyšiel“ a stále „rozsieva“ svoje „semená života“, pričom nikdy nezabudne na žiadneho človeka „vo svete“, neobíde ho.