Niektoré dni sú v živote človeka významnejšie ako iné dni. Podobne je to aj v živote kresťana. Tým najvýznamnejším dňom pre kresťana by mala byť nedeľa. Vtedy slávime Ježišovo zmŕtvychvstanie. Ale okrem toho nás Cirkev osobitne pozýva aj v iné dni sláviť Eucharistiu. Týmto dňom hovoríme tiež prikázané sviatky - slávnosti.

Prikázané sviatky - slávnosti

1. Slávnosť Panny Márie Bohorodičky - 1. januára

2. Zjavenie Pána - 6. januára

3. Nanebovstúpenie Pána - pohyblivý sviatok

4. Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi - pohyblivý sviatok

5. Sv. Petra a Pavla, apoštolov - 29. júna

6. Nanebovzatie Panny Márie - 15. augusta

7. Všetkých svätých - 1. novembra

8. Nepoškvrnené počatia Panny Márie - 8. decembra

9. Narodenie Pána - 25. decembra

Neprikázané sviatky

1. Obetovanie Pána - 2. februára

2. Sv. Jozefa, ženícha Panny Márie - 19. marca

3. Veľkonočný pondelok - pohyblivý sviatok

4. Zvestovanie Pána - 25. marca

5. Turičný pondelok - pohyblivý sviatok

6. Najsvätejšieho Srdca Ježišovho - pohyblivý sviatok

7. Sv. Cyrila a Metoda - 5. júla

8. Narodenie Panny Márie - 8. septembra

9. Sedembolestnej Panny Márie - 15. septembra

10. Sv. Štefana, prvého mučeníka - 26. decembra

Liturgické úkony a postoje

Človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj svojim postojom, úkonmi a gestami. V liturgii má všetko svoj význam. Kňaz zastupuje samého Pána Ježiša, miništrant zastupuje Boží ľud. Každý liturgický úkon sa má vykonať dôstojne, dôsledne a s plnou vážnosťou. Miništrant koná to, čo konajú v nebi anjeli.

Pokľaknutie

Je to vzdanie úcty Pánovi. Keď prichádzame do kostola, pokľaknutím pozdravíme Pána Ježiša vo svätostánku. Pokľakneme na pravé koleno, nepredkláňame sa. Ruky ostávajú zopäté (prípadne pravá je na hrudi - srdci a ľavá je spustená pozdĺž tela) a neopierajú sa ani o kolená, ani o zem. Nikdy nepokľakneme za chôdze.

Kľačanie

Vyjadrujeme tým pokoru. Je prejavom klaňania sa Pánu Bohu. Boh je väčší ako my. Kľačíme vzpriamene a ticho, neotáčame hlavou, ruky zostávajú zopäté na srdci, päty sú spolu. Nesedíme na pätách.

Poklona

Znamená vzdanie úcty. Poklonou zdravíme oltár ako najdôležitejšie miesto v kostole, ktoré kňaz dokonca uctieva bozkom. Telo zostáva rovné, skláňa sa len hlava a trochu ramená. Poklonu robíme pomaly a úctivo.

Sedenie

Keď v kostole sedíme, znamená to, že sa nikam neponáhľame, ale máme čas pre Ježiša a chceme ho v pokoji počúvať. Nepredkláňame sa, nenakláňame hlavu dopredu, chrbát zostáva rovný. Nohy nenaťahujeme pred seba, ani ich nedávame pod lavicu, kolená a špičky zostávajú vedľa seba. Ruky máme položené na kolenách.

Státie

Je symbolom pripravenosti, bdelosti. Kto stojí, nespí, ale je pripravený vydať sa na cestu, alebo urobiť nejakú úlohu. Státím vyjadrujeme aj úctu voči tomu, s kým hovoríme. Státie v kostole znamená nielen pripravenosť počúvať, ale aj urobiť to, čo chce Boh. Stojíme rovno, vzpriamene, neopierame sa o stenu alebo o lavicu. Päty sú spolu.

Zložené ruky

Znamenajú ochotu slúžiť. Nedávame si ich za chrbát, ani nám nevisia voľne popri tele. Ak držíme zložené ruky na srdci, dávame tým najavo, že sa modlíme nielen ústami, ale aj srdcom. Dlane sú zložené k sebe, prsty smerujú hore, pravý palec je na ľavom. Takto zložené ruky vyjadrujú, že modlitba má stúpať hore k Bohu. V minulosti sluha vyjadroval oddanosť svojmu pánovi tak, že si kľakol a takto zložené ruky dal do rúk svojho pána. Tým ho uznával za svojho pána. Toto gesto vyjadruje, že naším pánom je Boh.

Podávanie ruky

Vyjadruje sa tým odpustenie, priateľstvo, jednota. Pri svätej omši si podávame ruky pred svätým prijímaním po slovách: "Dajte si znak pokoja!" Podávame si pravú ruku. Najprv podá ruku kňaz najbližším miništrantom, tí ju podajú zase svojim susedom. A tak to ide ďalej. Pri podávaní ruky sa pozeráme rovno do očí. (Ten, kto podáva ruku, hovorí: "Pokoj s tebou." Druhý odpovedá: "I s duchom tvojím.")

Rozopäté ruky

Rozopäté ruky kňaza pri modlitbe všetkým pripomínajú, že Boh nás pozýva k sebe. Keď máme niekoho radi a chceme mu ísť naproti, natiahneme k nemu ruky. Tiež nám pripomínajú ruky Pána Ježiša na kríži - ak chceme byť podobní Pánovi, máme byť ochotní pre neho niečo obetovať.

Chôdza

Pri oltári vyjadruje radosť a pripravenosť k službe. Teda nie "zmätok na bojisku". K oltáru nepatrí ani "poklus", ani "ťahanie nôh". Pri skupinovej chôdzi sa snažíme udržať rad a rovnaké rozostupy. Zopäté ruky držíme v rovnakej výške.

Bitie v prsia

Symbolizuje našu ľútosť nad spáchanými hriechmi. Pripomína nám rímskeho stotníka, ktorý sa pri smrti Pána Ježiša bil v prsia pod jeho krížom a zároveň vyznával, že Ježiš Kristus je Boží Syn.

Znamenie kríža

Pripomína, že Pán Ježiš z lásky k nám zomrel na kríži a že my pre neho dokážeme tiež niečo obetovať, zobrať na seba každodenné kríže.

Veľký kríž - robíme na začiatku a na konci svätej omše, na začiatku a na konci modlitby. Ľavá ruka je položená vo výške žalúdka a pravou rukou (prsty sú spolu) sa dotýkame na čele, na srdci, na ľavom a potom na pravom ramene.

Malý kríž - robíme pri svätej omši pred evanjeliom tak, že ľavá ruka je položená vo výške žalúdka a palcom pravej ruky (prsty sú spolu) robíme krížik:

na čele - symbol, že o slovách Pána Ježiša budeme rozmýšľať.

na ústach - vyjadruje, že o slovách Pána Ježiša budeme hovoriť.

na srdci - znamená, že slová Pána Ježiša chceme uchovávať v srdci.

Je dôležité uvedomiť si, že jednotnosť a harmónia pridáva liturgii na kráse. Našou snahou nech nie je drezúra, ale prirodzenosť. Nie strnulosť, ale hĺbka vzťahu a láska k Bohu, ktorá sa má prejavovať v každom našom pohybe.

Kostol - dom Boží a brána do neba

Kostol je miesto, kde máme nachádzať a prežiť Božiu prítomnosť, kde môžeme počuť smerodajné Božie slovo a v Eucharistii sa posilňovať telom Pána Ježiša. Kostol nie je len miesto, kde sme prijali sviatosť krstu a stali sme sa Božími deťmi, ale je to aj miesto, kde tento vzťah dieťaťa Božieho prehlbujeme a rastieme vo vzťahu k Bohu, keď prijímame pravdy viery, kresťanské morálne zákony. V kostole si zároveň upevňujeme aj svoj život viery, nádeje a lásky.

Kostol je tiež miesto, kde nám Boh vo svojom veľkom milosrdenstve odpúšťa naše hriechy vo sviatosti zmierenia, kde si snúbenci vysluhujú sviatosť manželstva, kde sa modlíme za zomrelých,... a preto má kostol pre nás veľký význam.

Je to dom Boží, dom modlitby, brána do neba. Uvedomujeme si tu viac ako inde význam a potrebu klaňať sa Bohu, ďakovať, odprosovať, prosiť, či už v tichu - v modlitbe srdca, spevom, sám alebo spoločne. Zvlášť tu nám Boh prejavuje svoju lásku, často priam rukolapnými darmi.

Kostol je miesto, kde každý môže a má prísť slobodne, kde sme si všetci bratmi a sestrami. Preto sa tu všetci môžme uplatniť podľa veku a postavenia, od miništranta cez lektora, organistu, kostolníka… A všetci máme povinnosť starať sa o kostol aj po materiálnej stránke. Náš kostol spĺňa to isté, čo katedrála či bazilika.

Keď odchádzame z kostola, mali by sme si uvedomiť, že Boh má ostať v nás, pretože naše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva.

Milovať kostol, cítiť s farnosťou, byť si vedomý, že som kresťan katolík je správny a zodpovedný postoj, ktorý od nás právom žiada Boh a ktorý od nás očakávajú aj bratia a sestry. Kto sa takto nespráva a kto svojím konaním dáva na vedomie niečo iné, nech v sebe veci prehodnotí, zmení, skvalitní, prípadne si uvedomí, že ako slobodný človek má očakávať primeranú odmenu od Boha. (prebraté z webu vincentinov)