DUŠE  ZACHRÁNENÉ,  DUŠE  ZATRATENÉ,  DUŠE  V  OČISTCI  -  ČASŤ II.

V ďalšej biblickej hodine sa budeme venovať „bráne“, cez ktorú musí prejsť „všetko živé“. Odraziť sa chcem od „provokačnej“ vety istého mysliteľa, ktorý napísal: „Na tejto zemi sme si všetci rovní; až smrť dá vyniknúť tým najlepším!“ Pre sv. Františka z Assisi bola „sestra smrť“ rovnako cenná ako „brat život“. Pre iných je smrť nezmyselný protiklad absolútnej slobody, ktorá právom prináleží modernému človekovi, preto sa myšlienkam o smrti načisto vyhýbajú. Všetci sa musíme snažiť do slov „život“ a „smrť“ vložiť to, čo do nich naozaj patrí. My takisto – ako apoštol Pavol – „veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych (1Sol 4,13-14). Čo z toho vyplýva pre nás? posnažíme sa „zdôvodniť nádej, ktorá je v nás“ (1 Pt 3,15).

Správny pohľad na smrť

Na smrť sa môžeme pozerať dvoma spôsobmi: prirodzeným (rozumovým) a nadprirodzeným (veľkonočným, presahujúcim prirodzenú schopnosť rozumu).

Prirodzený pohľad

Prirodzený pohľad na smrť sa odvíja od prirodzenej rozumovej schopnosti (či skôr neschopnosti) postaviť sa pred otázku smrti. Prirodzený rozum smrť iba „konštatuje“, ale nedokáže sa ňou hlbšie zaoberať. Potreboval by k tomu empirické, zmyslové skúsenosti, ďalšie vonkajšie znaky, ktoré ľudský rozum nemá ako získať. Preto ľudský rozum vníma smrť iba ako fakt – ako skutočnosť, ktorá ukončuje biologický život človeka. Prirodzený rozum zostáva stáť pred niečím, o čom vie, ale čo ho zároveň totálne „presahuje“; celého človeka necháva bezmocne stáť pred bolesťou a nezodpovedanými otázkami.

Nadprirodzený pohľad

Druhý pohľad na smrť je nadprirodzený. „Tu nemáme trvalé miesto“ (Hebr 13,14). V tomto pohľade dostáva smrť omnoho viac svetla než tmy. Je to „životný pohľad na smrť“, ktorý pozná bolesť, ale nie beznádej. Je to koniec, ale i začiatok v jednom okamihu. Je to koniec života, ale iba biologického a pozemského. V nadprirodzenom pohľade okamih smrti posúva človeka ďalej k svojmu poslednému cieľu, o ktorom je presvedčený vo svojej viere, k večnému životu. Smrť z tohto „veľkonočného“ pohľadu nie je múr, ale brána. Nadprirodzený pohľad na smrť prevyšuje ten prirodzený, čím však ten prirodzený pohľad nestráca svoj význam a svoju opodstatnenosť. Tieto dva pohľady sú vo vzájomnom vzťahu, čosi ako Starý a Nový zákon. Ten prvý pohľad na smrť je správny, logický, ľudský, samozrejmý, ale po prijatí toho druhého okamžite stráca svoju „moc“. Nadprirodzený pohľad je akoby „smrťou“ toho prirodzeného. Nadprirodzený pohľad na smrť stojí na veľkonočnom víťazstve Ježiša Krista, ktorý po troch dňoch opustil vlastné „hrobové miesto“ a vstal z mŕtvych.

Smrť sa vysmieva „múdrym“

Rozum je možné „vycvičiť“ k veľkej múdrosti a k širokým znalostiam, ktorých vrcholom je „vedecké zmýšľanie“. Slovo „veda“ je odvodené od slovesa „vedieť“ a od slovesa „vidieť“ – dôkladne pozorovať. Veda teda vidí, dôkladne pozoruje, aby vedela, aby získala znalosti, ktoré sa ináč získať nedajú. Čo však môže veda „vypozorovať“ na skutočnosti smrti? Smrť sa vysmieva aj „vedeckému bádaniu a zmýšľaniu“, nakoľko „dôkladné pozorovanie“ ponorí prísne racionálneho človeka do ešte hlbšej nevedomosti a tajomstva. Smrti je jedno, čo si o nej človek myslí. Ona účinkuje posvojom bez ohľadu na to, aké sú o nej ľudské názory a postoje. V osobnom chápaní smrti a v osobnej príprave na smrť skôr ako o „vedecké znalosti“ ide o „múdrosť srdca“ (Ž 90,12). Ľudské srdce nečerpá svoje poznatky z vedeckého bádania a z „dôkladného pozorovania vonkajších znakov“, ale zo svojich vlastných „pocitov“, z (nenaplnených) „túžob“, ktoré sa v ňom rodia a predovšetkým z „Božieho slova“, ktoré dostatočne otvára bránu tajomstva smrti, ktoré by ináč zostalo navždy a všetkým úplne zatvorené. Nadprirodzený pohľad na smrť „zodpovie“ hľadajúcemu a pýtajúcemu sa človekovi na otázku, prečo zomiera a prečo sa narodil. Je to „nadprirodzená“ odpoveď, ktorá sa dá prijať „pokorným rozumom“. Je to odpoveď, ktorá rozum presahuje, ale vnútro posilní a upokojí. myšlienky nevercov o „náhodnom“ živote, o náhodnom začiatku a o beznádeji na konci „múdre srdce“ nedokáže vziať za svoje myšlienky a odmieta ich, lebo v nich nenachádza nič pre život, po ktorom každý človek neustále túži (Múdr 2,1). Nie je možné položiť dôraz iba na život a nevšímať si pritom jeho koniec. Život nie je istý, ale smrť je istá. Kto naozaj verí a dúfa v život, je vždy pripravený aj zomrieť.

Smrť, kde je tvoje víťazstvo?

Tak ako Starý zákon (napr. Ž 49,18: „Keď zomrie človek, nič si nevezme so sebou, jeho poklad s ním nepôjde“), aj Božie slovo nového zákona pripomína žijúcemu človekovi odveké a stále živé „prirodzené“ chápanie smrti: „Hlupák,ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život, a čo si si nahonobil, čie bude?“ (Lk 12,20). Tieto myšlienky, ktoré majú človeka prinútiť zamyslieť sa nad svojím „dočasným“ životom, sú takisto prevzaté zo Starého zákona (Sir 11,19; Kaz 2,21). Bolo by to však iba „suché“ opätovné pripomenutie niečoho, čoho si je žijúci človek oddávna veľmi dobre vedomý. Ježiš však do týchto „prirodzených“ otázok o smrti vkladá svoju Božskú „novotu“. V Ježišovi sa nielen život, ale aj smrť stáva novou skutočnosťou. Bolo by veľmi mylné spájať Božie slovo iba s časom pozemského života; to by bol sotva štyridsaťročný Ježiš, tri roky Jeho úžasného verejného účinkovania, ale bez troch dní Veľkej noci na konci toho všetkého. Evanjelium nenecháva čitateľa na najmenších pochybách a kladie rovnako silný dôraz na celé roky života ako aj na jediný okamih smrti. Prvým dôležitým textom o „neslýchanej novote“ je okamih „premenenia“ na hore Tábor, kde sám Ježiš „slávnostne“ hovoril o svojej smrti a hovoril o nej už iba ako o „exode, o prechode“ (Lk 9,31). Ježiš nehovorí o smrti ako o striktnom opaku života. Aby sme si túto „novú“ skutočnosť dokázali uvedomiť v jej celkovej vážnosti, bolo by najlepšie, keby sa po „Ježišovej Veľkej noci, po jeho smrti, pochovaní a po jeho zmŕtvychvstaní“ zmenilo aj samotné „meno smrti“, keby sa zmenil „názov smrti“, keby sa ináč nazývala, lebo „Ježišova veľkonočná smrť“ dostala po zmŕtvychvstaní celkom novú „prirodzenosť“. „Človek sa narodí, aby zomrel!“ – povie nekresťanská filozofia a má pravdu. Bol by to však presný opak kresťanského pohľadu na smrť, keby to nevyhnutné „zomieranie“ bolo len banálnym koncom bez zmyslu a cieľa. Ak sa „človek narodí preto, aby zomrel“, potom sa „Ježiš narodil preto, aby mohol zomrieť.“ Ježiš sa musel narodiť ako človek najmä preto, aby mohol zomrieť ako človek a premôcť našu smrť! Takéto niečo môže vykonať jedine Boh. Ježišov príchod na zem spôsobil, že smrť stratila svoj „osteň“; presne takisto ako had, ktorého jed je teraz schopný už iba uspať svoju obeť na niekoľko hodín, ale už ju nemôže usmrtiť ako predtým. Smrť má aj naďalej svoju veľkú moc, ale „ducha života“ sa už nedotkne. „Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ (osteň = pichliač, tŕň, prenesene: utrpenie, bolesť, trpkosť) – pýta sa slávnostne apoštol Pavol, citujúc dobre známeho proroka Izaiáša, keď sa snaží kresťanom v Korinte vysvetliť, že Ježiš naozaj „pohltil“ smrť, premohol ju svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, zničil ju, odstránil ju navždy zo sféry smútku, strachu, neistoty a beznádeje (1Kor 15, 54-55).

Jeden zomrel za všetkých

Ježiš nezomrel iba za seba samého; nezanechal nám iba príklad hrdinskej smrti ako Sokrates, ktorého rada mesta Atény odsúdila na trest smrti preto, že „svojou filozofiou kazí mládež“. Hoci sa Sokrates mohol zachrániť a mnohí sa o jeho záchranu veľmi usilovali, on si radšej zvolil dobrovoľnú smrť, než by mal zaprieť a „zradiť“ svoju pravdu. Ježišov postoj „dobrovoľnej obety života“ sa nedá porovnávať so žiadnym iným ľudským konaním, akokoľvek nezištným a hrdinským. Ježiš „okúsil smrť za všetkých“ (2Kor 5,14; Hebr 2,9). On ako „posledný“ okúsil „starú smrť“, v ktorej ešte nebolo „kresťanské“ svetlo nádeje. Je to mimoriadne vážne a silné tvrdenie, pri ktorom nejasáme a nekričíme od radosti len preto, že ho nedokážeme zobrať dosť vážne a doslovne. Ježiš skutočne zomrel „za nás“ – a „namiesto nás“. My už nezomierame v tom pravom slova zmysle. Uvedomme si to! Ježiš zomrel za teba i za mňa. Ježiš „vyriešil“ náš najväčší problém, problém smrti. Ako veľmi sa pýta správne pochopenie týchto riadkov. Ako veľa našej pozornosti si tieto riadky zaslúžia. „Boli sme pokrstení v Kristovej smrti“ (Rim 6,3). Vo viere, do ktorej sme vstúpili okamihom krstu, sme pozvaní „nadviazať“ skutočný – hoci stále tajomný – vzťah s touto „novou“ smrťou, ktorá neberie život, iba ho mení. Smrť pokrsteného človeka je neoddeliteľne spojená so zmŕtvychvstalým Ježišom a s večným životom v Božom kráľovstve. Boh nedovolí, aby Jeho verní zahynuli. Ježišovo „zmŕtvychvstanie“ bolo „láskavo“ ponúknuté aj nám „hriešnikom“. Keby sme tieto slová teraz dokázali „zvnútorniť“, prijať za základné presvedčenie o sebe, dušu by nám okamžite naplnila sila, radosť a vďačnosť. Pri týchto slovách, ak ich pochopíme, sa rodí konečné víťazstvo života.

Smrť hriechu

Neodmysliteľnou súčasťou „nového“ chápania smrti je automatická a celoživotná „smrť hriechu“. Kresťan chce, musí „umrieť“ raz a navždy hriechu, lebo si je vedomý, že bol pokrstený (doslovne „ponorený“) v Ježiša Krista, ktorý „vzal na seba všetky naše hriechy a za nás zomrel“. Čo to znamená? Keby Ježiš nevzal na seba naše hriechy, my by sme museli žiť, zostať a aj zomrieť v našich hriechoch a niesť „spravodlivú“ ťažobu večného zatratenia. Aby tak nebolo, Boh sa „musel“ stať človekom. Ježiš – jediný bez hriechu – vzal „na seba“ všetky naše hriechy a „s nimi zomrel za nás“. Pochop veľkosť Jeho lásky! To, čo „spravodlivo“ malo padnúť na nás, „nespravodlivo“ padlo na Neho. On sa dobrovoľne obetoval smrti, aby sme my mohli žiť. Ježiš, Boží Syn, mohol vykonať túto nepochopiteľnú obetu lásky a záchrany a zomrieť za nás, lebo On – opäť jediný zo všetkých – zároveň mohol aj vstať z mŕtvych. Je to dobrovoľná obeta vykonaná z nekonečnej lásky Boha voči hriešnemu človekovi. Nemožno si myslieť, že Ježiš urobil takúto „veľkú“ obetu preto, žeby ho život medzi nami už omrzel, žeby nás už mal „plné zuby“. Nebol smrteľne chorý, ani sklamaný, zúfalý, bezradný. Ježiš nespáchal samovraždu. On sa naozaj dobrovoľne obetoval v tom najlepšom čase – mladý, zdravý, plný života. S Ježišom na smrť „umučeným“ bol teda „pochovaný“ aj starý hriešny človek a z mŕtvych vstal „nový“, čistý človek, ktorého radosť najmä z „večného“ života má svoje hlboké a reálne opodstatnenie. Ježišova prvá veta veľkonočného rána sa pri týchto slovách nedá prehliadnuť: „Pokoj vám!“ Tu sa nám opäť pripomína veľmi vážny problém, problém hriechu, ktorý jediný má moc Kristom vykúpenú dušu „zatratiť“ a uvrhnúť do večného pekla. Bolo by málo, keby Ježiš iba oslobodil človeka od hriechov, keby iba odpúšťal naše hriechy. On volá človeka k životu bez hriechov, k celkom novému a čistému životu, v ktorom je živý zmŕtvychvstalý Ježiš všetkým, vo všetkých a vo všetkom. V každodennom živote „pokrsteného“ (ponoreného do Krista) nemôže chýbať živý Kristus. Jeho je i naše zmŕtvychvstanie. kde je „prítomný“ živý Ježiš Kristus, tam – celkom logicky – nemôže byť „prítomný“ hriech, v ktorom je „smrť“, ktorý „zabíja“ a ktorý Ježiša „zavesil na kríž“. Biologickou smrťou sa končí „možnosť“ hrešiť, ale v skutočnosti by všetko malo skončiť už v okamihu „krstu“.

Smrť je zisk

Apoštol Pavol dokonale pochopil Ježišovu „radostnú zvesť“. Pre neho „žiť je Kristus a zomrieť zisk“(Flp 1,21-24; 2Tim 4,6). Nebál sa, že Ježišova obeta na kríži zostane neprijatá a nepochopená. Celý svoj život vložil do tohto ohlasovania. prvým kresťanom odvážne hovoril, že pokrstený človek patrí už viac Kristovi než sebe (Kol 3,3; 1Kor 6,19-20). Aj opačne to platí: to, čo patrí Kristovi, patrí aj nám. Ak Ježišovi patrí „zmŕtvychvstanie“, tak ono určite patrí aj nám, ktorí „patríme“ Kristovi. Veľkí cirkevní otcovia v tom mali takisto jasno a bez obáv učili „debonomortis“ (o dobre, ktoré je v smrti). Sv. Ambróz učí: „Odvážne prejdi bránou smrti. Prejdi od porušiteľnosti k neporušiteľnosti, od smrteľnosti k nesmrteľnosti, od nepokoja k pokoju. Neľakaj sa slova smrť, ale teš sa z dobrodení tohto krásneho prechodu do života“. Smrť už nie je iba jeden okamih, ale dlhá každodenná cesta; celý život umierame, aby sme raz mohli večne žiť. V časoch prvých kresťanov sa po prvýkrát objavujú radostné a „slávnostné“ pohrebné obrady, počas ktorých sa spievali ódy na život a znela vďaka a chvála Bohu, Pánovi života. Prví kresťania dokazovali svoju „životnú silu“ vždy a všade. Vyrážali dych svojou láskou, pokojom a dobrotou. Čo vôbec ostatní nechápali, bol fakt, že prví kresťania bez váhania,dobrovoľne umierali mučeníckou smrťou. Prvotná Cirkev mala nespočetné množstvo mučeníkov v každom veku a postavení. Sila viery je jediná sila, ktorá s istotou života v sebe dokáže „prekročiť“ aj najsilnejší pud sebazáchovy.

Kresťan sa smrti nebojí

Keď si žijúci človek viac „pripúšťa k sebe“ nádejou naplnené slová o smrti, hneď mu „lepšie“ znejú aj slová z knihy Kazateľ: „Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť.“ pre človeka uchváteného veľkonočnou nádejou nie sú to len slová výstrahy, ktoré mali napr. v 17. a v 18. storočí úlohu „zastrašovať“ pred márnivosťou tohto sveta a vnášať takú náladu do života, v ktorej sa nezabúda, že každou sekundou môže nastať spravodlivý Boží súd a trest (Hebr 9,27). Všade vystavené lebky a ľudské kosti, mŕtvolné obrazy, kázne, poučenia, modlitby a texty, mali za úlohu zabrániť žijúcemu človekovi zabúdať na veľmi dôležitý okamih, na koniec. Bola to doba, v ktorej sa veriaci „nútili“ žiť v bázni pred vševidiacim, vševediacim a všemohúcim Bohom a myslieť na to, že každým okamihom môže človek stáť pred večným „Sudcom“. V 17. a 18. storočí sa viac prízvukovala možnosť „zatratenia“ než „spásy“. zdôrazňovala sa prísna morálka a poriadok, Božie a cirkevné prikázania. Kládol sa dôraz na život bez hriechu. Myslieť stále na smrť znamenalo nepomyslieť na hriech (bola to základná myšlienka niektorých púštnych otcov v počiatkoch kresťanstva). Neboli to zlé snahy, chceli človeka zbaviť svetských ilúzií, opojenia, vyvyšovania sa, čiže udržať pri pravde, ale odtŕhali veriaceho človeka od živého, prítomného Boha, od jeho lásky, dobroty a milosrdenstva. „Páchli“ viac smrťou než životom. Boli to dve storočia, ktoré – určite nechtiac – nahnali aj do veriacich ľudí nemalý „strach“ pred okamihom smrti. Mne sa Kazateľove slová o „márnosti“ javia skôr ako slová objasňujúce Božiu pravdu, potvrdenú Ježišovým životom, smrťou a zmŕtvychvstaním. Oproti „vykúpenému životu“ je všetko čokoľvek iné naozaj iba „márnosť“, nehodné ani prirovnať k slovu „večný život“. Kresťanstvo nie je lacný tovar zabalený do kvalitného obalu. Keď si človek naozaj dobre rozbalí celú Ježišovu ponuku a pozorne „preskúma“ jej obsah, až vtedy pochopí, že nielen život, ale aj smrť má svoju krásu a slávnostný charakter. Dobre žiť a dobre zomrieť sú rovnako silné túžby pre toho, kto spoznal veľkonočnú pravdu. Kresťan sa nesmie báť smrti. Veriaci v život sa nebojí napredovať k poslednému okamihu a k poslednému výdychu (1Kor 15,31). Vidíme, že Ježiš nepodľahol strachu zo smrti a „statočne“ čakal na jej okamih. Je jedno, či človek žije alebo umiera. Rozdiel je, či žije alebo umiera v sebectve (sám), alebo v Pánovi (Rim 14,7-8). nesmieme sa nechať uniesť neistotou, ktorá v slove „smrť“ (kým naozaj nenastane) vždy zostáva a tlačí sa na nás.

Veríš tomu? – „Credis hoc?“

„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa“ (Jn 11,25-26). Napriek tak krásnym a nádejným slovám sa človek i tak nedokáže len tak potešiť a upokojiť. Nejasáme, keď tieto slová počujeme teraz, ba ani vtedy, keď ich počujeme pri pohrebe niekoho milovaného a blízkeho. Dnešnému svetu veľmi chýbajú živí „svedkovia tejto nádeje“ a aj preto sa kresťania k mnohým veciam – a ani k smrti – nevedia „hrdinsky“ postaviť a „umrieť“ iným postojom a názorom. Gestá, postoje, slová, ktoré u prvých kresťanov boli samy osebe nositeľmi jednoznačného a jednotného názoru na život i na smrť, dnes bolestne chýbajú. Hoci by naše životy mali jasne „vyčnievať“ ponad všetky ostatné, nie je to tak. Do mysle ľudí, čiže aj do mysle kresťanov, sa denno-denne tlačí mnoho „nekresťanského“. už ani do kostola nejdeme „s panenskými“ ušami. V mysli súčasného človeka, zamoreného informáciami, nezostáva dlhšie žiadne slovo; žiaľ ani Božie slovo. Jedno slovo vyháňa druhé – nech by bolo akékoľvek; to tvorí súčasnú „kultúru“, ktorú môžeme nazvať „bezduchou, prázdnou, chaotickou, neosobnou.“ Zmení sa to? Bolo by to ideálne, ale tu ide o to, aby som sa ja zmenil a nečakal na druhých. „Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť“ (2Tim 2,11). Ježiš sa však spýtal Marty: „Veríš tomu?“ Smrť je veľmi zvláštna preto, lebo ju nik nepozná, kým ju sám nezakúsi a kto ju už zakúsi, nemôže o nej hovoriť. Je smrť taká hrozná? Je naozaj tak vážna a dôležitá? Niet lepšieho bodu, z ktorého sa pozerať na seba, na iných, na svet, než je smrť. Potom všetko zaujíma svoje správne miesto. Žalmista, ktorý – vidiac ako sa dobre darí bezbožníkom – bol tak „vyvedený z miery“, že by bol opustil Pánovu cestu; stačilo mu však jedného dňa vstúpiť do chrámu a zamyslieť sa nad ich koncom. Zrazu mu všetko bolo jasné: „Hlúpy som bol a nechápavý a pred tebou som bol ako dobytča“ (Ž 73,21). Ako je to možné, že nespravodlivosť je na tróne a nevinnosť na popravisku? Existuje bod, z ktorého by sme mohli všetko pozorovať vo „svetle“ a rozlúštiť jeho zmysel? Áno, existuje! Je to „koniec“, smrť a Boží súd zatým. Iba z tohto bodu (pohľadu) naberá všetko svoju správnu hodnotu. Smrť je koniec všetkých ľuďmi vymyslených výsad a rozdielov. Absurdná nie je smrť; absurdný by bol život bez smrti. Smrť je najlepší pedagóg, ktorý vie (má) každého naučiť dobre „žiť“.

Láska je mocná ako smrť (Pies 8,6)

Ježiš nám ponúkol účinný liek proti strachu zo smrti. Je to viera v Neho, nádej v Ňom, ale najmä láska k Nemu. „Ježiš sa ma zmocnil“ – hovorí Pavol –, „a preto uháňam za tým, čo je predo mnou“ (Flp 3,12-13). „Som si istý, že ani smrť, ani život nás nebudú môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,38).

Eutanázia – právo na život, právo na smrť?

Eutanázia je „predčasné ukončenie života jedinca, aby dotyčný neúnosne netrpel“. Eutanázia sa volí ako „najprijateľnejší spôsob liečby“. Je to „milosrdná smrť“, ktorá si volí „dôstojné umieranie“ ako liečbu pre nezmyselne a nadmieru trpiaceho človeka. Eutanázia – nech by bola akokoľvek dobre myslená – je strašné zlo, ktoré práve pri týchto slovách chápeme oveľa jasnejšie a lepšie. Eutanázia totiž oberá umierajúceho človeka o spojenie svojej smrti s Kristovou smrťou. Olupuje človeka o veľkonočný charakter smrti a vracia ju naspäť k tomu, čo bolo pred Kristom, mimo Neho a bez Neho. Eutanázia nezabíja len pozemský život človeka, ale ničí v ňom aj „nadprirodzenú gravitáciu“ k Slnku, k Ježišovi, a hádže umierajúceho do tmy a mrazu beznádeje. Eutanázia zbavuje smrť jej „majestátu“ a robí ju totálne banálnou. Smrť eutanáziou je zlá aj v tom, že sa stáva „dielom človeka“, rozhodnutím ľudskej slobody, čo je veľmi vážna vec. Diskusie okolo toho, či je eutanázia morálne dovolená alebo nedovolená, sú z tohto pohľadu úzkoprsé. Veriaci človek musí byť zdesený z toho, keď pochopí, že je tu oveľa väčší problém než len morálny. My si dnes uvedomujeme, čo všetko „ničí“ eutanázia na úrovni zjavenia, vykúpenia a Božej milosti. Radšej vôbec nežiť, ako umrieť takouto smrťou.

Druhá smrť – zatratenie (Zjv 20,6)

Čo je to „druhá smrť“? Ona je jediná, ktorá si zaslúži meno „smrť“. To nie je prechod, zmena, ale skutočný „koniec“, hrozná konečná zastávka, večné zatratenie. Nie je to jednoduchá ničota. Nie je to klinická smrť, v ktorej „mŕtvy žije“, ale nič necíti. Je to zúfalé zrútenie sa do absolútne „prázdneho“ a osamoteného života. Nech by sme to opísali akokoľvek, i tak o tejto skutočnosti veľa „múdreho“ nepovieme. Najprv musíme – za pomoci darov Ducha Svätého – veľmi dobre pochopiť, čo naozaj môžeme získať; až potom dokážeme pochopiť aj to, čo všetko môžeme stratiť. V tej istej knihe Zjavenia čítame: „V tých dňoch ľudia budú hľadať smrť, a nenájdu ju. Budú si žiadať zomrieť a smrť od nich utečie“ (Zjv 9,6). Zvláštny prevrat! Najprv, počas života, chceli od seba smrť oddialiť a ona sa nezadržateľne približovala. Teraz ju hľadajú, túžia po nej a ona sa vzďaľuje. „Ostňom smrti je hriech“ (1 Kor 15,56). To, čo dáva smrti takú obávanú moc, ktorou naháňa človeku úzkosť a strach, nie je nič iné ako hriech. Ak niekto žije v smrteľnom hriechu, má sa čoho obávať. Ježiš hovorí: „Nebojte sa smrti, ktorá zabíja telo a potom už nemá čo urobiť. Bojte sa tej smrti, ktorá keď usmrtí telo, má moc uvrhnúť do pekla“ (Lk 12,4-5). Človek musí odstrániť hriech zo svojho života a robiť všetko preto, aby v ťažkom hriechu nezostával a podobne ani nikto aby nezostal v jeho okolí. Bolo by chybou a zbabelosťou, ak dovolíme načisto „sprofanovať“ Kristovo Evanjelium, naďalej sa „pretvarovať s pohanmi“ a tváriť sa, že v súčasnej spoločnosti žije už moderný človek, ktorý je už schopný žiť sám; že sa Boh jeho života a smrti už nedotýka, alebo sa dotýka len okrajovo.

V Evanjeliu čítame, že Ježiš viackrát „zaplakal“. Zaplakal nad zaslepeným Jeruzalemom (Lk 19,41-44); plakal s naimskou vdovou, ktorá sprevádzala do hrobu svojho jediného syna(Lk 7,11-17); plakal s Martou a Máriou, ktoré žialili za bratom Lazárom (Jn 11,35). Aj Boh trpí, ak trpí človek. Boh naozaj nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (Ez 18,23; 33,11).