prvý Ježišov exorcizmus – „MLČ!“                                     Mk 1, 21-28

 

„Prišli do Kafarnauma“ – „Vchádzajú do Kafarnauma“ (historický prézent), akoby vchádzali stále, bez prestania. Množné číslo hovorí, že Ježiš nebol sám, sprevádzali ho učeníci (Kafarnaum bol domov prvých učeníkov). Keď Ježiš odišiel z Nazareta, prevažná časť jeho činnosti sa odohráva v Galilei, kde centrom jeho pôsobnosti sa stáva mesto Kafarnaum (“kafar“ = pole a „naum“ = útecha, krása. Kafarnaum vo voľnom preklade teda znamená „pole útechy; krásne, nádherné pole“). Ježiš svoje účinkovanie v tomto meste začína i končí. Ježiš sa do mesta viackrát vracia a na poslednej ceste do Jeruzalema takisto prechádza cez Kafarnaum. Bolo to malé mestečko na severozápadnej strane Galilejského mora (vtedy mohlo mať 600, maximálne 1500 obyvateľov), kde sa darilo rybárom a roľníkom, lebo tam bola dobrá, úrodná pôda. V časoch Ježiša bolo toto mesto iba židovské, neboli tam pohania. Mesto bolo chudobné, nebolo opevnené, čo prezrádza jeho menší význam. Ulice nemali kamennú dlažbu, boli iba hlinené, v lete prašné a v období dažďov blatisté. Mesto nemalo žiadne verejné miesto (námestie, divadlo, amfiteáter). Jediným spoločným miestom bola synagóga, do ktorej vchádza aj sám Ježiš.

Ježiš vchádza do mesta, čo bolo opakom obvyklého „náboženského“ postoja. Keby išiel na ľudoprázdnu púšť a tam sa skrýval pred ľuďmi, bol by síce bližšie k Bohu, ale ďaleko od ľudí. Ježiš sa ľuďom nikdy neskrýva, dokonca sám prichádza k nim, je k dispozícií pre všetkých, pre celé „mesto“. Ježiš ide v prvom rade tam, kde sú ľudia, kde je veľa ľudí. Kto chce slúžiť Bohu, nemusí utekať zo sveta. Má Boha milovať nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého, a tak sa pripodobniť svojmu Nebeskému Otcovi.

Nikto neprišiel s podobným učením, kde by boli ľudia tak silno – cez osobné obrátenie – spojení rovnakým myšlienkovým základom, dobrom, láskou medzi sebou a priateľským, úprimným vzťahom so svojím Bohom.

„A hneď“ – Slovo „hneď“ zdôrazňuje, že Ježiš vedel presne, čo chce v meste robiť, že neprišiel iba na „prechádzku mestom“. Slovo „hneď“ navádza na ráznosť a jednoznačnosť Ježišovho konania.

„V sobotu“ – V pôvodnom texte je slovo „sobota“ v množnom čísle. V gréčtine boli názvy sviatkov spravidla v pluráli (v množnom čísle). židovská sobota nebola chápaná ako slávnosť, nebola typickým sviatkom, preto sa vo svätom Písme vyskytuje rovnako často aj v singulári (v jednotnom čísle). Aj my máme väčšinu významných dní a sviatkov v množnom čísle (napr. Vianoce, Veľkonočné sviatky, Turíce, fašiangy, hody, kántry, prázdniny). Je to dedičstvo z prastarých kultúr, kde sa „vyká“ nielen významným osobám, ale aj významným dňom.

Židia Ježiša neskôr obvinili, že uzdravuje v sobotu, kedy je akákoľvek práca prísne zakázaná. Tu, na počiatku verejného účinkovania si ešte nikto neuvedomil, aký je práve deň, že je totiž sobota. Všetci prítomní boli v „nemom“ úžase a Ježiš ešte nemal nepriateľov.

„Vošiel do synagógy“ – Bol to jediný verejný priestor v meste. Bol to vlastne väčší dom s podlahou zo štvorcových bazaltových blokov (mrazuvzdorný a výnimočne tvrdý kameň, čadič sopečného pôvodu; dodnes sa bazalt používa ako dlažba pre náročné, veľmi frekventované využívané povrchy). Keďže to bola jediná verejná miestnosť, slúžila aj ako súdna sieň. Ježiš nechcel narušiť sobotu a „pohoršiť“ ľudí. Ak vstúpil do synagógy, sám – ako Žid – splnil tým sobotný príkaz a zároveň ukázal, že Boží príkaz soboty hľadá dobro človeka a nie jeho obmedzovanie, dokonca aj v konaní dobra. Boh nikdy nezakazuje konanie dobra.

„A učil“ – Gramaticky je to imperfektum; Ježiš začal a učí stále, nikdy neprestal. Nevieme, čo presne Ježiš hovoril. Evanjelista Marek nepovažuje za dôležité zachytiť konkrétne Ježišove slová, lebo sa v podobnej forme objavia ešte v nasledujúcich textoch evanjelia. Keby išlo o niečo ojedinelé, čo neodznie neskôr v evanjeliu, Marek by Ježišovu reč určite odcitoval už teraz.

„I žasli nad jeho učením“ – Nežasli nad Ježišom ako nad človekom, „šikovným“ mladým mužom, ale nad jeho učením a jeho slovami. Človek naozaj žasne iba vtedy, keď sa celým bytím dostáva do hlbokého údivu, do „bytostného“ úžasu. Žasnutie je silno pozitívny pocit, ktorý teší, motivuje, upokojuje a zdanlivo zastavuje čas. Deti často žasnú, preto sú šťastné a plynutie času ich nezaujíma; hrajú sa celé hodiny nemysliac na iné, aj dôležitejšie činnosti.

Ježiš v podstate nehovoril nič nové; učil to, čo „Boh Izraela“ už predtým a viackrát v priebehu storočí vyslovil ústami prorokov. Do úžasu ľudí uvádzala skutočnosť, že Ježiš tie slová hovoril s nevídanou autoritou a mocou, akú u nikoho dovtedy nevideli. Ježišova čistota, pravda a milosrdenstvo až príliš okato poukazovali na falošnosť, nepravdivosť, neúprimnosť a vnútornú nečistotu svojich dovtedajších učiteľov Božieho zákona. Opakom úžasu je „tvrdosť srdca“, ktorá vylučuje akúkoľvek novosť, zmenu. Táto „tvrdosť srdca“ ukrižovala Ježiša.

„Ako ten, čo má moc“ – Ľudia necítili nejakú magickú, neznámu moc, ale konkrétnu moc nad zlom, nad nečistými duchmi, nad neúprimnosťou, falošnosťou, nepravdou. Ježišova moc, ktorá „zázračne“ videla aj dovnútra človeka, bola príťažlivá, krásna, číra, čistá. Bola to moc osobná, hlboká, vnútorná, posvätná, doslova „Božská“. Počúvajúci ľudia začali pri Ježišovi „rásť“, začali si uvedomovať svoje vlastné možnosti a svoju veľkosť. Nikto „jednoduchým“ ľuďom neponúkol „veľkosť“, iba Ježiš. Ježiš im ponúkol skutočnú nádej na nový život, a nielen zdanlivú ako zákonníci. Zákonníci vyžadovali náboženskú poslušnosť tvrdo, surovo, nemilosrdne a nekompromisne, ľudí znižovali a moralizovali, trestali aj zabíjali. Takéto „vedenie“ ľudí ubíjalo (je to tzv. deštruktívna autorita). Zákonníci si uvedomovali, že inou cestou (napr. osobný vzor a spontánna príťažlivosť, ako to je v prípade Ježiša) by nedosiahli žiadny náboženský život medzi ľuďmi. Nútenie, násilie a hrozby bola dovtedy ich jediná „duchovná“ cesta.

Ježiš ide cestou nedotknuteľnej slobody a čistej lásky. Ježiš sa ukázal ako priateľ, skoro ako seberovný, čo ľudí „dostalo“. Vysoká autorita, akú ešte nikdy predtým nezažili, ktorá sa úprimne a láskavo znížila ku všetkým bez rozdielu, čiže aj k posledným a jednoduchým ľuďom, vyrážala dych. Ježiš sa stal „slnkom, magnetom“ a nádejou aj pre ináč „zatratených“.

„A nie ako zákonníci“ – Boli to znalci Písma (Božieho slova). Výrazom „zákonníci“ sa pôvodne označovali iba „pisári“, ktorí mohli napríklad prepisovať Tóru (Boží Zákon) na pergamen. Pisári boli významné osoby, zaručovali v spoločnosti práva a poriadok. Prepisovali rôzne zmluvy, dohody, dôležité údaje a texty. Často to boli vysokí štátni úradníci, diplomati, kráľovskí radcovia alebo aj kňazi. Boli inteligentní a vzdelaní. neskôr sa týmto slovom začali označovať už iba znalci, učitelia Zákona, čiže tí, ktorí nielen prepisovali, ale aj vysvetľovali Boží Zákon. Boli považovaní za mužov múdrosti, za Božích poslov. Boli to väčšinou slávni a veľmi významní muži. Mali za úlohu zachovať nedotknutú Tóru (Boží Zákon) a podávať k nej presné interpretácie podľa potreby. Keďže boli veľmi vzdelaní, pripravovali aj všeobecne platné zákony, podľa ktorých sa riadila celá spoločnosť. Vyučovanie Tóry bolo ich druhou prioritou. Zákonník mal svojich študentov, ktorí boli vybratí spomedzi tých najlepších. Učenie pozostávalo z častého opakovania, až kým sa žiak bezchybne nenaučil stovky riadkov Zákona naspamäť. Po prísnej skúške a po dovŕšení určitého veku sa žiak mohol stať zákonníkom. Zákonníci fungovali aj ako právnici a vysokí predstavitelia sanhedrinu (veľrada, trestný tribunál). Často ako najvzdelanejší teológovia mávali kázne v synagógach. Keďže málokto vedel čítať a písať, oni sami posvätné texty aj nahlas čítali. Ježiš stretával mnohých zákonníkov. Medzi nimi boli jednoduchí dedinskí pisári, ale aj vážení učitelia, významné a vysoko postavené osobnosti. Najvzdelanejší, najvplyvnejší a zároveň aj najbohatší zákonníci bývali v Jeruzaleme. Ježiš vedel čítať a písať, hoci nemal žiadne školy. Zákonníci chodili Ježiša počúvať a aj oni sami boli z jeho slov prekvapení. Postupne sa však – spolu s veľkňazmi – postavili do opozície voči Nemu, začali Ho sledovať, kládli mu rafinované otázky, snažili sa ho nachytať v reči. Neustále rastúca Ježišova popularita medzi ľuďmi zrodila v nich závisť. Keď im Ježiš začal nebojácne a verejne vyčítať vážne chyby a omyly, znenávideli ho. V procese Ježišovho odsúdenia na smrť na Veľkú noc zohrávajú zákonníci rozhodujúcu úlohu. Klamú ľudí, ich zloba – „tvrdosť srdca“– dosahuje svoj vrchol. Ukrižovanému Ježišovi sa posmievajú.

Ľudia Ježiša hneď porovnávali so svojimi učiteľmi. Človek má právo porovnávať najmä vtedy, keď ide o pravdivosť alebo falošnosť vo verejnom vystupovaní ľudí.

„A práve“ – doslova „A hneď“. Je to snaha vtiahnuť čitateľa hlbšie do deja, ktorý je dôležitý.

„Bol v ich synagóge“ – Evanjelista Marek podozrivo často opakuje slovo synagóga. Ide o potrebu spojiť Ježišove slová s Božím slovom. V synagóge mala znieť v prvom rade Božia pravda a tú prišiel nahlas vysloviť práve Ježiš. Smutné je, že mnohí zákonníci upadli do starostlivo ukrývanej falošnosti a v synagóge neučili Božiu pravdu.

Nepriamo o tom svedčí aj neočakávaná prítomnosť „posadnutého človeka“. Zlo bolo ako doma tam, kde vôbec nemalo byť, a účinkovalo tam, kde mal účinkovať Boh a jeho Zákon.

„Človek posadnutý nečistým duchom“ – Práve na posvätnom mieste (v synagóge) a práve v posvätný deň (v sobotu) sa objavuje posadnutý človek. V starobylom zmýšľaní zlí duchovia súviseli s chorobami a nie s hriechmi. Ľudia boli presvedčení, že človek sám sa nedokáže oslobodiť od posadnutia zlým duchom. Aj v tomto bolo Ježišovo konanie „radostnou zvesťou – evanjeliom“, lebo Ježiš mnohých oslobodil od zlých duchov, ktorí trápili ľudí už i v beztak ťažkom životnom rozpoložení. Ježiš a jeho spása sa aj v tomto ohľade stáva ničivá pre „otca lži“, pre diabla. Ježiš sa pre zástupy stáva „lekárom“ (lieči telesné choroby, vyháňa zlých duchov – pre nich aj jedno, aj druhé bolo len rovnaké telesné uzdravenie). Nikto ešte nechápal, že zlý duch súvisí predovšetkým s hriechom, s dušou, so svedomím, s vnútrom človeka, a nielen s jeho telom a telesnou chorobou.

Bol to „nečistý duch“. Pre Izraelitov je nečisté všetko, čo súvisí so smrťou. Je protikladom Božieho ducha, ktorý dáva život, život večný.

„Ten vykríkol“ – Bol len jeden. Diabol vždy účinkuje potichu, nedáva o sebe znať. Jeho hlavný trik pozostáva v tom, že účinkuje tak, akoby ani vôbec neexistoval. Ak zreteľne dával vedieť o sebe, ba dokonca začal kričať „cez“ človeka, musel tušiť niečo, čo ho vážne ohrozuje a pred čím zostáva aj on sám bezmocný. Diabol nezniesol Ježišovu prítomnosť a sám sa odhalil. Odhalenie prítomnosti diabla vysoko presahuje akékoľvek ľudské schopnosti a možnosti.

„Čo ťa do nás?“ – Diabol zrazu myslí aj na svojich „kolegov“, hovorí v množnom čísle, čiže zlých duchov je viac. Tým sa zdôrazňuje jeho veľká moc. doslovne sa pýta Ježiša: „Čo máme my a ty spoločné?“ Zlý duch vyjadruje rázne zamietnutie mať s druhou stranou akýkoľvek kontakt, čokoľvek spoločné, čím Ježišovi naznačuje, aby im dal pokoj, aby sa do nich nestaral. Diabol sám naznačuje prítomným, že pred sebou nemajú obyčajného človeka, ale osobu s božskou prirodzenosťou.

„Ježiš Nazaretský“ – Diabol sa snaží nadobudnúť moc nad Ježišom vyslovením jeho mena. Takto to robili zaklínači tej doby, ktorí ovládali osobu tým, že počas mágie vyslovovali jej vlastné meno.

„Prišiel si nás zničiť?“ – „Nie, vás nie, ale zlo“. Diabol vie, že on – na rozdiel od hriešnych a padnutých ľudí – nebude „vykúpený, spasený“, že on a všetci ostatní zlí duchovia, padlí anjeli, nedosiahnu milosrdenstvo, ale budú „zahubení, zničení“, čiže zatratení, uvrhnutí do pekla. Úplné zničenie, smrť a zánik by bol pre nich – pre zlých duchov – menší trest než život v zatratení, v absolútnom odlúčení od akéhokoľvek dobra, v absolútnom odlúčení od Boha.

„Viem, kto si“ – Diabol najprv vyslovil jeho meno ako človeka (Ježiš z Nazareta) a potom vyslovuje aj jeho pravé „meno“. Diabol nemá o Ježišovej Božskej prirodzenosti a moci ani najmenšie pochybnosti. Hoci mal veľké poznanie o Bohu, nemal v sebe lásky k Bohu. Vždy sa Boha bál, ale nepáči sa mu Božia spravodlivosť, a preto sa búri proti Nemu. My musíme v Boha len veriť; nemáme takého poznania ako napríklad diabol. Aj viera v Boha je však zbytočná, ak v nej niet lásky k Nemu. Diabol vyznal verejne Ježiša Krista, ale vyznal ho bez lásky, preto jeho vyznanie nemalo žiadnej hodnoty. Kresťania sú takisto pozvaní vyznávať Krista pred ľuďmi, nie však teóriou, ale vyznávaním cez dôvernú lásku k Bohu a k blížnym.

„Boží Svätý“ – nie je to prídavné meno, ale meno s veľkým „S“, čiže „svätý par excellence“, Svätosť sama osobne. Ježiš prichádza medzi ľudí preto, aby konečne „oddialili“ od seba „zlého a zlo“ a „priblížili“ k sebe „dobrého a dobro“, Svätého, čiže Boha. „Boží Svätý“ je absolútny protiklad „nečistého“.

Diabol nepoužil pomenovanie „mesiáš“, hoci Židia očakávali práve mesiáša. Podľa očakávania mesiáš mal mať aj moc nad zlými duchmi, moc nie cez nejaké magické rituály, ale priamu.

„Ježiš mu prísne pohrozil: mlč a vyjdi z neho!“ – zmĺkni! Prikazuje iba jednému, nie viacerým zlým duchom. Zlo je porazené umlčaním. Pravda umlčuje lož. Hoci sa diabol o to veľmi snažil, Ježiš nevstúpil do dialógu s ním. Ježiš reaguje dvojicou imperatívov, rozkazmi. Prísne pohroziť inému jasne dokazuje reálnu (nie len chcenú) nadradenosť. Preto sa to sloveso niekedy prekladá rovno ako „rozkázal, prikázal, zavelil mu“. Ježiš urobil dobre posadnutému človekovi, lebo mohol opäť žiť normálny život. Ježiš „uzdraveným“ vrátil „zdravie“, ale najmä ľudskú dôstojnosť, hodnotu, a vrátil ich späť do spoločnosti. Evanjelista nikdy nehovorí, že Ježiš posadnutého „uzdravil“. Evanjelista Marek sa snaží, aby ľudia začali zlo chápať nielen telesne, ale predovšetkým duchovne (nejde teda iba o lekárske uzdravenie). Ježiš už svojím slovom, svojím učením, dostal ľudí do úžasu, do údivu. Týmto úkonom oslobodenia, „uzdravenia“, ich „údiv, úžas“ ešte znásobuje.

„Zlý duch ním zalomcoval, skríkol veľkým výkrikom a vyšiel z neho“ – Prvý „mesiášsky“ Ježišov deň začína vyhnaním zlého ducha. Ježiš takto upriamuje našu pozornosť na podstatu, na problém zla (v nás). Kto chce konať dobro a milovať, musí byť slobodný od zla, ktoré drží človeka v tme, v otroctve. Ježiš zlého ducha „neničí, nezabíja“, ale „vyháňa“, takže ten sa môže vrátiť, alebo vojsť do iného človeka. Zlo nemožno zničiť bez zničenia slobody stvorených bytostí. Ak nám Boh ponecháva slobodu, tak ponecháva aj možnosť rozhodnutia sa pre zlo. Bez slobody by sme už neboli na obraz Boží, ale boli by sme nesvojprávne bytosti (riadil by nás inštinkt ako zvieratá). Zlý duch po Ježišovom príkaze už nediskutuje, nerozpráva, ale musí poslúchnuť. Vyjadruje to zápas dobra a zla, v ktorom sa zlo nechce za žiadnu cenu vzdať svojho víťazstva nad posadnutým človekom a „statočne“ bojuje až po samú krajnosť. Ničivá sila zla je hrozná! Diabol kričí, čo dokazuje jeho „hnev z prehry“. Je to vlastne prvý Ježišov zázrak, lebo takúto moc nemá žiadny človek. Ježiš túto moc neskôr odovzdal aj svojim učeníkom, ktorí vyháňanie zlých duchov dostali ako jednu z hlavných úloh. Exorcizmus (vyhnanie zlého ducha) sa v evanjeliu sv. Marka nachádza celkom trikrát (vždy na inom mieste, v židovskom, v pohanskom a v zmiešanom prostredí), čo dokazuje, že Ježiš to robil často, všade a napriek veľkému odporu zlého ducha vždy aj úspešne. Posadnutý človek mal aj nadľudskú moc (napr. trhal reťaze), ale Ježiš má moc nad každou zlou silou.

„Zalomcoval ním“ – Oslobodenie od zla nikdy nie je ľahké; zostať v otroctve zla sa preto mnohým javí ako ľahšia a pohodlnejšia životná cesta, preto proti zlu v sebe robí málo, alebo nerobí vôbec nič.

„Všetci sa čudovali“ – Vyjadruje to ešte hlbšie prekvapenie nad neobyčajnou mocou jednak dobra, ale aj nad neobyčajnou mocou zla. Ľudia zostali aj vystrašení. Čudovali sa všetci, lebo všetci zostali zasiahnutí nevídanou udalosťou.

„A jeden druhého sa vypytovali“ – Dávali si navzájom otázky (Čo je to? Nové učenie s mocou! Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú Ho), na ktoré nikto z nich nepoznal uspokojujúcu odpoveď. Aj čitateľ evanjelia musí čakať na jasnú odpoveď ešte niekoľko kapitol.

„A chýr o ňom sa rozniesol po celom okolí“ – Význam udalosti bol taký veľký, že sa chýr rozniesol po celej Galilei, čo by zodpovedalo slovám „roznieslo sa to úplne všade“.

 

Ježiš zázračne „pohol“ svojich prvých učeníkov (hneď išli za ním, hneď zanechali všetko). Ježiš zázračne „pohol“ zlého ducha. Ježiš zázračne „pohol“ prítomných v synagóge. Ježiš túži zázračne „pohnúť“ aj nás. Nesiaha nám na slobodu, preto si môžeme vybrať aj cestu bez neho (zlo). Diabol nám kradne „slovo života“ (ponára ho do tmy, najmä cez pýchu rozumu) a do klamlivého svetla ponúka svoju lož. Po hriechu diabol núti človeka, aby aj on konal zlo a sám navádzal na zlo aj ostatných. Takto sa zlo dostáva aj do štruktúr štátu či cirkvi, trvá, upevňuje sa, organizuje sa, rozmnožuje sa. Zlo začína „nevinne“, začína uvažovaním nad možnosťou nedôverovať Bohu. Takto pokúšaný človek má potom už iba jednu možnosť – začať dôverovať sebe, čoho privádza k (rastúcej) neposlušnosti voči Bohu a k zdanlivej autonómii, čiže k slobode od vysokej autority. Keď si človek uvedomí svoju „nahotu“, ešte viac uteká pred Bohom, začne byť smutný, nespokojný so sebou aj s inými, čo napokon končí zlobou, klamaním, hnevom, nevšímavosťou, ponižovaním, ubližovaním, nespravodlivosťou, okrádaním, bezcitnosťou, vojnou, vraždou...

Zlo zotročí človeka až do úplného sebazničenia. Iba Božia pravda je schopná zlo „umlčať“, zastaviť, vyhnať. Láska jediná šíri dobro, pokoj, slobodu, pravdu, nádej.

Naším prvým „exorcizmom“ bol krst. Ďalším je náš osobný život viery až do konca. Zlo a dobro nemôžu byť nikdy spolu. Musíme si vybrať (denno-denne vyberať, a to hneď od prebudenia sa) a niesť zodpovednosť pred Bohom.