O čom ste sa cestou rozprávali?

 

(Mr 9, 33-37)

 

33 „Prišli do Kafarnauma. Keď bol v dome, pýtal sa ich: „O čom ste debatovali cestou?“ – Ježiš svoje verejné pôsobenie začínal v Galilei, a to v Kafarnaume a v tomto mestečku aj končí. Medzi druhou predpoveďou o utrpení a príchodom do Kafarnauma prešiel určitý čas. Učeníci predpoveď utrpenia zjavne nepochopili, preto Ježiš v poučovaní učeníkov pokračuje i naďalej. Zástupy sa objavujú až od 10. kapitoly, čiže požadovaná anonymita zostala doteraz neporušená.

„Kafarnaum“ – Mesto nikdy nemalo hradby, čiže nemalo strategický význam. Nemalo typickú rímsku výstavbu; domy boli nastavané chaoticky. Ulice neboli vydláždené, nelemovali ich typické rímske kolonády alebo drenáže. Domy boli z udupanej hliny, v lete prašné a v období dažďov blatisté. Domy nemali poschodia, boli skromné, chudobné. Mesto nemalo žiadne verejné priestory, typické pre mestá tej doby. Nemali hipodróm, divadlo, amfiteáter, odeón /polkruhová budova na spev, hudbu, súťaže a zábavu/, fontány, fresky, sochy, mramor. Jediným spoločným priestorom bola synagóga.  V Ježišových časoch mohlo mať toto chudobné mestečko maximálne 1500 obyvateľov.

„V dome“ – Použitie určitého člena napovedá, že išlo o konkrétny, dobre známy dom. S veľkou pravdepodobnosťou sa jednalo o Petrov dom, ktorý Ježiš už predtým navštívil (por. 1,29), bol teda čitateľovi dobre známy. Ježiš v tomto dome uzdravil Petrovu svokru (por. 1, 29-31), ale tentokrát je to iná horúčka, oveľa horšia, ktorú potrebuje vyliečiť na svojich učeníkoch. Po neprijatí Ježiša v nazaretskej synagóge Ježiš v Markovi už viac do synagógy nevstúpi; jeho ďalšia činnosť sa odohráva už iba po domoch. Rozsiahle Ježišove ponaučenia (až po 50. verš), ktoré sú situované do domu v Kafarnaume, pravdepodobne nenasledovali za sebou tak, ako sú tu uvádzané; bolo by toho na učeníkov priveľa naraz. Skôr boli pospájané dokopy nakoniec a mohli pochádzať aj z prostredia mimo domu v Kafarnaume.

„O čom ste debatovali cestou?“ – Zatiaľ čo v predchádzajúcom verši mali učeníci strach spýtať sa Ježiša na zmysel jeho slov, Ježiš sa v tomto verši priamo pýta na ich rozhovor počas cesty. Peter, Jakub a Ján boli s Ježišom na vrchu premenenia a tam sa stalo niečo výnimočné, čo ostatní apoštoli nezažili a čo mohlo poukazovať na ich „druhoradosť“. možno aj preto riešili, kto je „väčší“. Grécke „dialogizomai“ sa môže preložiť ako „debatovať“, ale aj „hádať sa“.Tento úryvok je dôležitý pri riešení konfliktov. Ježiš nepovedal: „Prečo sa hádate? To by predsa medzi mojimi učeníkmi nemalo byť!“ On však zostal pokojný, slušný, neútočil, nevyčítal, nezraňoval, nevracal úder, hoci mohol a mal na to „svoje“ právo. Ježiš rozprávaním o kríži učeníkov nijako nezaujal, ich zaujala vidina moci po jeho smrti. So svojimi myšlienkami sa ocitol celkom sám, a to možno aj úmyselne; oni na túto tému jednoducho nechceli nič počuť a ani sa o tom rozprávať (démon hluchoty a nemoty, ktorého „dobré rady“ ešte v sebe nerozpoznali). Preto sa rozhodli, že Ježiša nechajú ísť popredku, osamote. Musel to byť zaujímavý obraz: Ježiš vpredu s hlavou plnou myšlienok na svoje utrpenie, o ktoré sa nemal s kým podeliť, a učeníci za ním, v bezpečnej vzdialenosti, ktorú si sami vytvorili, aby im Ježiš neprekážal v zaoberaní sa myšlienkami o moci a prvenstve, ktoré ich „pohltili“ oveľa viac ako slová o utrpení. Vidina moci ich rozpálila natoľko, že sa nakoniec začali hádať a nečudo; nikto nechcel skončiť „dole“, kde je menej moci, menej príjmov, menej kontroly, menej obdivu. Taká bola okolitá spoločnosť, v ktorej žili. S ľuďmi sa zaobchádzalo presne podľa toho, aké mali miesto v hierarchii tohto sveta. Ak chce byť niekto väčší ako ostatní, je to preto, lebo sám seba považuje za menejcenného. Ježiš to všetko videl a vedel, že je „podlo odstrčený“. Učeníkom však tento úder nevracia, ale snaží sa všetko vyriešiť otvoreným dialógom, vynesením pravdy na povrch. Pravda na povrchu a vnesená do dialógu neraz bolí, ale lieči, očisťuje, buduje. Učeníci nemuseli túžiť iba po svetskej moci; mohli mať v sebe túžbu konečne priniesť poriadok do tohto sveta, samozrejme, podľa svojich predstáv. V každom prípade ich konanie stálo na hlbokom vnútornom omyle.

34 „Oni mlčali. Cestou totiž medzi sebou debatovali, kto (z nich je) (naj)väčší.“ – Nakoľko sa jednalo o viac ako dve osoby, nemal by tu byť použitý len komparatív (väčší z dvoch), ale superlatív (najväčší z viacerých). Superlatív sa však vytrácal, preto je aj tu použitý menej vhodný komparatív. Učeníci zahanbene mlčali, lebo si uvedomovali kontrast medzi tým, čo im Ježiš hovoril o svojom umučení a zabití a tým, o čom sa nakoniec cestou rozprávali. Odpovedá až sám autor evanjelia, keď píše, že učeníci sa cestou hádali o prvenstvách. Očividne sa hádali o tom, kto z nich zaujme najvyššiu pozíciu potom, ako bude Ježiš v Jeruzaleme zabitý. Túžba po prvom mieste je jasným znakom toho, že ešte stále nepochopili pravdu o Ježišovej osobe. Túžba po moci a prvenstvách ovláda tých, ktorí sa necítia dostatočne milovaní, nemilujú seba a iných. Taký obetuje svoj život modlám vlastnenia, moci a túžbe budiť dojem zdania pred inými, že je niečo viac, čím ničí možnosť reálnej sebarealizácie.

„Viac, väčší, najväčší“ – Keď si chcel Adam uzurpovať miesto Boha, dopustil sa osudnej chyby; nevidel, neskúsil, neprežil, čo všetko prináša zostať na poslednom mieste. Zatúžil byť „väčší“, čo je pekelná pasca, ktorá hneď po hriechu začala ničiť. Prvenstvo lásky nahradilo prvenstvo egoizmu. Službu nahradil smäd po moci. Výsledkom bola prvá bratovražda.

„Cestou“ – Dvojité použitie slova „cestou“ (v. 33 a 34) nenápadne pripomína motív cesty, v ktorej Ježiš smeruje naposledy do Jeruzalema. Učeníci síce išli s Ježišom tou istou cestou, ale len nohami; ich duch išiel zatiaľ úplne opačným smerom.

35 „Posadil sa, zavolal Dvanástich a hovorí im: „Ak niekto chce byť prvý, nech je posledným zo všetkých a sluhom všetkých.“ – Ježiš tak, ako poznal svoju budúcnosť a predpovedal ju, tak isto poznal aj zmýšľanie svojich učeníkov. Vedel, o čom sa cestou rozprávali, aj keď mu to nepovedali. Dôležitosť Ježišovho komentára podčiarkuje jeho posadenie sa (typický učiteľ) a privolanie Dvanástich (ako žiakov), hoci sa nachádzajú pri ňom v dome a určite aj v jednej miestnosti. Evanjelista takto vyzdvihuje Ježišovu autoritu. Ak sa diskusia a spor vedú z lásky k pravde, všetci počúvajú a pravda zvíťazí. Ak sa však diskutuje a háda len kvôli tomu, aby mal niekto navrch nad druhými, to uvádza do hnevu, do boja so sebou a s druhými a rozdrobuje komunitu na indivíduá uzavreté do seba. Človek sa nesmie cítiť slnkom, okolo ktorého sa všetko točí.

„Ak niekto chce byť prvý, nech je posledným zo všetkých a sluhom všetkých.“ – Podmieňovacia veta poukazuje na podmienku, ktorú musí splniť ten, kto by chcel byť prvý. Slovo „väčší, najväčší“ Ježiš nahradil prídavným menom „prvý“. Prví boli tí, ktorí mali vedúce funkcie a postavenie. Ježiš však prevracia obsah slova a za prvých vyhlasuje posledných zo všetkých a služobníkov všetkých. Kto chce byť v Ježišovej komunite prvý, musí byť posledný zo všetkých a sluha všetkých. Potom prvý je paradoxne prvý a posledný zároveň. Ježiš vie, že každý človek sa musí realizovať a mať pocit hodnoty, ináč upadáme na duchu. Baženie po prvenstvách, vytváranie dojmom na ľudí, to je iluzórna realizácia seba samého a reálna ilúzia, ktorá skôr či neskôr sklame človeka. Ježiš nahrádza túžbu po moci túžbou po službe a prijímaním tých posledných, najmenších. V tom spočíva veľkosť tak Boha ako aj človeka. On – Láska – nikdy nepotvrdzuje sám seba na úkor iných, ale umožňuje rozvoj iných na úkor seba. Neposlúži si druhým, ale slúži druhým. Jednoduchosť, skromnosť, pokora, malosť, to tvorí najvyššiu ľudskú hodnotu. K napomenutiu stať sa „sluhom všetkým“ sa Ježiš opäť vráti v ďalšej kapitole. „Prví budú poslednými a poslední prvými“ (por. 10,31) či „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a aby dal svoj život za mnohých“ (por. 10,45) sa opäť pripomenie v pravú chvíľu. Čo to konkrétne znamená, ako byť „prvý“, Ježiš ilustruje nasledujúcim gestom s dieťaťom.

36 „Vzal dieťa, postavil ho pred nich, objal ho a povedal im.“ – Doslova „uprostred nich“. Evanjelista neuvádza, kde sa dieťa vzalo. Ak sa však Ježiš nachádzal v Petrovom dome, mohlo ísť napríklad o Petrovo dieťa. Ježiš postavil doprostred synagógy muža s vyschnutou rukou (por. 3,3) a teraz postavil doprostred dieťa, vzor nového človeka. Mýtus o „superčlovekovi“ vynašiel človek, ktorý nevedel, že je milovaný, mal strach z vlastných obmedzení, nepoznal svoju pravú hodnotu. Všetko čo máš, si dostal, všetko je dar. Prečo sa teda chváliš, akoby si to nedostal? (por. 1 Kor 4,7).

„Vzal, postavil, objal“ – Akonáhle Ježiš postavil dieťa pred nich, odvrátil pozornosť od učeníkov, ktorí sa hádali o svoj status a stredom pozornosti sa stalo malé dieťa. Objatie dieťaťa vyjadruje odhodlanosť bezbranné dieťa uchrániť od čohokoľvek, čo by mu mohlo uškodiť. Za takým gestom stojí jasné rozhodnutie lásky. Ježiš objal a zodvihol dieťa: „Hľa, človek!“ (por. Jn 19,5). Jeho slabosť je jeho silou (por. 2 Kor 12,10). Potreba prijatia a nezištnej lásky je pravou hodnotou každého Božieho dieťaťa, ktoré potom nehľadá nasýtenie niekde inde a už vôbec nie mimo Boha (por. Ž 131). Bez „detskej“ dôvery sa nikdy nestaneme dospelými a slobodnými. Prijímať lásku bez podmienok, to je jediná možnosť, ako žiť ľudsky. Inak sa budeme neustále usilovať  o „väčšie veci“ presahujúce naše sily, v nepokoji a v úzkosti dôjdeme k starobe a na pokraji smrti si uvedomíme, že sme život i tak nestihli pochopiť a naplniť.

37 „Ktokoľvek prijme jedno z takýchto detí kvôli mne, mňa prijíma. A ktokoľvek prijíma mňa, prijíma nie (tak) mňa, ale (skôr) toho, ktorý ma poslal.“ – Na dieťa sa v tej dobe pozeralo ako na slabého, bezmocného a nedospelého človeka. Spoločensky neboli vnímané tak citlivo, ako je tomu dnes; deti sa netešili tak extrémnej ochrane, ako v súčasnosti. Status dieťaťa vo vtedajšej spoločnosti zodpovedal okrajovej úlohe sluhu, čo v aramejčine vyjadroval aj zhodný výraz pre obe postavy, pre dieťa i sluhu. Hoci sa jednalo o rovnaké aramejské slovo, je jasné, že v prvom prípade slovný výraz hovorí o tom, kto slúži (sluha) a v druhom prípade o tom, komu sa slúži (dieťa). Aj gesto objatia hovorí o tom, že v druhom prípade sa jedná o dieťa a nie o sluhu. Dieťa je človek, ktorý sa ešte nerealizoval, preto je posledný zo všetkých. Je nesebestačné a závislé od pomoci „väčších“. Všetko, čo dieťa má, dostalo od iných, všetko je dar a nezaslúžené prijímanie od iných. Ale dieťa berie dary s prostotou, lebo sa cíti milované. Cíti, že sa mu dáva láska, ináč by ani nemohlo žiť. Dieťa predstavuje pravdu o každom stvorení. Kto túto pravdu neuzná, bude žiť v ustavičnom spore so sebou a s inými a nikdy sa nebude cítiť dostatočne hodnotný a užitočný. Preto, hovorí Ježiš, každý, kto chce vojsť do nebeského kráľovstva, musí sa stať dieťaťom; dieťaťom nedotknutým zlobou, nie detským konaním (por. 1 Kor 14,20).

„Prijať, privítať“ – Štvornásobné použitie rovnakého slovesa kladie dôraz na konkrétne konanie Ježišovho učeníka. To isté sloveso sme počuli aj pri rozposielaní učeníkov na misiu v Ježišovom mene (por. 6, 7-13). Niektorí ľudia ich „prijali“, niektorí ich „neprijali“. Ježiš použil šikovnú gradáciu. Kto prijme bezmocného v Ježišovom mene, v skutočnosti prijme samotného Ježiša. Identifikácia Ježiša s bezmocným dieťaťom poukazuje na bezpodmienečnú Ježišovu lásku voči slabému, hriešnemu a ináč bezmocnému človekovi. Nakoniec vysvitne, že vlastne nejde o prijatie Ježiša, ale rovno toho, ktorý ho poslal, čiže Boha Otca.  Aj evanjelista Marek vypichuje to, čo je typické pre Jána, zdôrazňuje absolútnu jednotu medzi Ježišom a Otcom. Je to zároveň poukázanie na ostrý kontrast s hádkou učeníkov o prvé miesta a moc. V Bohu a v Božom konaní takáto hádka nie je možná za žiadnych okolností. Namiesto vyvyšovania sa a tvorenia rozdielov Ježiš nepriamo odporúča prikláňanie sa a prijímanie tých najposlednejších a najslabších a konkrétne im nezištne poslúžiť; to v podstate znamená prvenstvo.  Ježiš brzdí v učeníkoch zo sveta pochádzajúcu túžbu po sláve a po silných postaveniach a vedie ich k pokore, ktorú svet odmieta. Pokorní sú väčší, najväčší pred Bohom, nikdy nie pred ľuďmi a pred svetom. Ježiš vedel, prečo použil príklad dieťaťa; dieťa vo svojom veku žije jednoduchosť bez arogancie, lásku bez závisti, dôveru bez hnevu. Dieťa ešte nemá osvojenú zlomyseľnosť dospelých, preto nám je vzorom.

Ježišovo gesto pozýva aj učeníkov, aby sa „identifikovali“ s malými, tak dokážu skutočnú ľudskú veľkosť. Dieťa je výrazom prijatia, potreby prijatia, potreby lásky a absolútnej pozornosti. Túto potrebu má každý človek, aby mohol byť naozaj šťastný. Boh sám je čisté prijímanie, darovanie, dávanie, láska, pozornosť.

„Kvôli mne“ – Doslova: „Pre moje meno“. Učeník nikdy nekoná vo svojom mene, lebo to by už nebolo Božie, ale iba ľudské dielo. Zakryť Ježišovo meno a vynechať ho zo skutkov lásky by stále bolo dobro, zaiste áno, ale predovšetkým v očiach ľudí, čo je „nižšia“ forma motivácie k obetavosti pre iných. Láska kvôli Ježišovi má tú najvyššiu možnú motiváciu, nevyberá si, nerobí rozdiely, je to „dokonalá“ láska. Ježišovo meno je on sám. Ježiš je jediné miesto pravdy, kde je človek sám sebou, dieťaťom Božím. Preto v nijakom inom mene niet spásy (por. Sk 4,12). Mimo Ježiša človek stráca identitu. Kto začne žiť „vo svojom vlastnom mene“, čoskoro zakúsi moc nepokoja, rozdelenia, zla a smrti. Prijať Ježiša znamená vstúpiť do pravdy o sebe samom; znamená to naozaj sa realizovať a žiť plnohodnotný život. Slúžiť sa dá aj bez lásky, pre potvrdenie seba samého pred ľuďmi, či z pocitu viny. To však nie je pravé „prijatie“ iných a ani Ježiša.

 

Ježišova pokora – Verše 9, 30-37 sa čítajú na 25. nedeľu „cez rok“ (rok B) v kombinácii s knihou múdrosti. Hanobné výroky pod Kristovým krížom chcú preskúmať, či je to naozaj boží Syn a či mu Boh, vraj otec, poskytne pomoc. Práve kríž mal byť dôkazom, že Ježišovi protivníci mali pravdu; skúšali jeho trpezlivosť a miernosť a nik mu neprišiel na pomoc. Učeníci stále Ježiša nechápali a mnohí nechápu dodnes. Práve táto časť Markovho evanjelia zdanlivo potvrdzuje predstavu hriešnikov, že Ježišovo učenie patrí deťom a tým, ktorí sa nimi chcú stať. Evanjelium, mnohí sa nazdávajú, je pre slabochov, zúfalcov a menejcenných. Ježiš vyučuje o tom, že bude zabitý, ale vstane z mŕtvych, čo je základ Ježišovho konečného víťazstva, no to učeníkom stále uniká z pozornosti. Miesto hriešnikov tu vystupujú učeníci. Ukazujú sa s hlbokým neporozumením a hádajú sa ako pohania, kto je medzi nimi najväčší. Vnútro človeka poznačené hriechom inklinuje k úsiliu o moc a veľkosť medzi ľuďmi. Protirečí to však múdrosti „zhora“, Božej múdrosti, odporuje to prirodzenosti Božieho dieťaťa, Božieho stvorenia a spôsobuje neporiadok v žití a v spolužití. Takto zmýšľajúci človek nakoniec všetko stratí, nič hodnotné nedosiahne, lebo nič hodnotné do svojho života „neprijal“. Len Ježišovo učenie vie v srdci človeka rozpustiť vnútorné protirečenie a neporiadok a oslobodiť srdce od hnevu, strachu, hanby, výčitiek, pýchy, chamtivosti, zla, aby mohlo byť pokojné, radostné a milé, ako je srdce čistého dieťaťa. Prvoradá je čnosť lásky postavená na pokore. V rámci dôstojnosti ľudskej osoby musia dominovať čnosti, nie neresti. Ježiš prejavil bezbrehú lásku k ľuďom až po hranicu obety života na kríži. Následne pozýva každého, aby sme ho nasledovali na „ceste“ pokory a lásky. Máme milovať rovnako priateľov i nepriateľov, všetkých bez rozdielu, blízkych i vzdialených, deti aj dospelých, bohatých i chudobných, zdravých i chorých, pretože v nich je sám Ježiš. Ten najväčší, Boh, dokazuje svoju veľkosť tým, že zostupuje na zem a stavia sa na posledné miesto ako sluha, ako otrok. Najslabšie ľudské bytie, dieťa, prosiace už svojím bytím o prijatie a opateru, je reálnym symbolom Boha, ktorého sme pozvaní prijať do svojich životov. Ježiš sa identifikuje s dieťaťom, je to ponížený Syn a Otec súhlasí s jeho najpotupnejším ponížením.  Vo svojej dobrovoľne prijatej otrockej službe hriešnikom Boh dokazuje svoju skutočnú moc, majestát a silu lásky. Kto z nás má odvahu nasledovať ho?

 

Bitka o prvé miesta – Lopota o vrchné priečky nikdy neskončí. Niekomu je dané do vienka vysoké postavenie, narodí sa do rodiny zámožných a mocných rodičov. Veľa však závisí aj od schopnosti pretlačiť sa a udržať sa na mieste, kde sa bude cítiť ako „doma“. Prvé miesta sa mnohokrát  nedajú dosiahnuť bez sily, podvodov, zla, intríg, hrubej nelásky. V týchto bitkách vždy jedni vyhrajú a po druhých sa potom šliape. Prísny hierarchický systém je nebezpečný, vylučuje pokoj, popudzuje k pomste, k závisti, k zabíjaniu. Je to rozbuška, ktorá môže vybuchnúť v ktoromkoľvek človekovi hore či dole. Skrýva v sebe trvalý potenciál na utláčanie, konflikty, nespokojnosť. Ježiš rázne odmieta systém postavený na nerovnosti, kde jedni žijú na úkor druhých. namiesto neho uviedol do sveta nový princíp: „Ak niekto chce byť prvý, nech je posledným zo všetkých a sluhom všetkých“ (9,35). Ježiš ponúka svojim učeníkom presne to, čoho sa „cestou“ najviac desili; posledné miesta, miesto sluhu. No podľa Ježiša presne toto je riešenie na nespravodlivosti vo svete, z ktorých vznikajú aj hrôzostrašné vojny.

 

Konflikt – Každá komunita (dvojica, manželia, rodina, kamaráti, kolektív, ...) musí prejsť cez tri fázy: 1. zoznámenie; 2. očistenie; 3. zrelé, očistené spolužitie. Keď sa ľudia stretnú po prvý raz, tolerujú si všetko, aj to, čo ich zvyčajne rozčuľuje. Ak však žijú spolu dlhšie, postupne sa začnú prejavovať emócie a príde prvý konflikt. Konflikt je fáza očisťovania vzťahu. Ten druhý buď svoje správanie zmení alebo nezmení a my sa naučíme tolerovať ho alebo niekto bude musieť odísť, aby bol pokoj. Konflikt teda nemusí byť nutné zlo. Napomáha rásť a napomáha reálnemu spolužitiu.