Biblická hodina č. 53

 

Ježišovo premenenie

(Mr 9, 1-10)

 

1 “A hovoril im: Amen, hovorím vám, že sú tu medzi stojacimi niektorí, ktorí neokúsia smrť, kým neuvidia Božie kráľovstvo prísť s mocou.“ – Niektorí tento verš (9,1) priraďujú ešte k predošlej Ježišovej reči o nasledovaní (por. 8,31-38), nakoľko obsahovo vyzerá ako záver perikopy. Je to dodatok, ktorý možno priradiť aj k predošlému, ale aj k novému celku. A okrem toho je to verš, ktorý patrí medzi najťažšie v celom evanjeliu.

“A hovoril im“ – Táto slovná formula naznačuje, že môže ísť o doplnenie predchádzajúcich slov o návrate Syna človeka, ale zároveň ho určitým spôsobom aj oddeľuje. Preto môže ísť aj o úvodný verš novej perikopy, k Ježišovmu premeneniu na vysokom vrchu.

„Amen, hovorím vám“ – Slávnostný úvod s použitím hebrejského výrazu: „amen“ (naozaj, veru, tak je) poukazuje na vážnosť, dôležitosť povedaných slov. V starom zákone sa slovo „amen“ používalo na vyjadrenie konečného súhlasu s rečou iného. Ježiš používal toto slovo nie na konci, ale na začiatku svojej reči, aby tým zdôraznil nespochybniteľnosť, dôveryhodnosť, pravovernosť svojich slov. Ježiš je „Pravda“, Ježiš je definitívne Božie „Amen“.

„Sú tu medzi stojacimi niektorí, ktorí neokúsia smrť, kým neuvidia Božie kráľovstvo prísť s mocou“ – Po obsahovej stránke ide o prísľub, že niektorí neokúsia smrť, kým neuvidia Božie kráľovstvo prísť s mocou. Text hovorí o finálnom, o poslednom príchode Božieho kráľovstva, v ktorom príde Ježiš s celou svojou mocou a slávou. 

„Neokúsia smrť“ – Tento výraz nemožno brať doslovne. Je to obraz vyjadrujúci urgentnosť, naliehavosť, krátkosť času. Ide o rétoriku, ktorá má za úlohu udržať skutočnosť druhého príchodu Ježiša Krista v aktívnej pamäti veriaceho, aby človek „úplne“ nezabudol na tieto budúce udalosti. Text vyvoláva dojem, že to bude čoskoro, nebude to trvať dlho. Tu však nejde o čas. Ide skôr o zintenzívnenie pozvania nasledovať Ježiša Krista, aby človek zbytočne nestrácal čas, aby neváhal, aby nečakal, aby neodkladal rozhodnutie nasledovania, nakoľko „potom“ môže byť už neskoro.

„Kým neuvidia Božie kráľovstvo prísť s mocou“ – Toto vyjadrenie sa tradične vysvetľuje ako naplnenie prisľúbenia daného Ježišovým nasledovníkom. Zároveň to môže byť vyjadrenie „hrozby“ pre Ježišových protivníkov. Každý človek dostáva určitý časový priestor, čas pozemského života, počas ktorého má dosiahnuť spojenie s Bohom, ináč mu hrozí opak, večné zatratenie. 

2 „Po šiestich dňoch Ježiš so sebou berie Petra, Jakuba a Jána a len ich v súkromí vyvádza na vysoký vrch. A premenil sa pred nimi.“  – Evanjelista Marek začína novú perikopu časovou konštrukciou „po šiestich dňoch“, ktorou vytvára most s predchádzajúcou perikopou. Je to jediný časový údaj v celom Ježišovom verejnom účinkovaní. Šesť dní môže predstavovať akúsi pauzu, prestávku, časový úsek, počas ktorého mohli poslucháči „vstrebávať“ do seba nové skutočnosti. Nasledujúca epizóda o premenení totižto prinesie opäť niečo nové a Ježišovej identite dodá ďalší nový pohľad. Časový úsek šiestich dní uvoľňuje možné napätie vo vnútri poslucháčov, ktorí sa potrebujú „spriateliť“ so správou o nevyhnutnom Ježišovom utrpení a smrti.

Číslo „šesť“ je zároveň prvé biblické číslo zachycujúce proces stvorenia sveta. Boh Otec stvoril svet za šesť dní; a Ježiš ukazuje na sebe Božskú slávu „po“ šiestich dňoch. Kto by teda chcel, aby ho Ježiš zobral so sebou do samoty na vrch premenenia, na kontempláciu Božej slávy, musí „prekročiť“ to, čo sa udialo za „šesť dní“, čiže nesmie sa držať stvorených vecí, nesmie viac milovať svet, nesmie v srdci živiť prílišnú žiadostivosť po veciach tohto sveta.

Môže to byť aj časová narážka na Mojžišov pobyt na hore Sinaj. Mojžiša šesť dní zakrýval oblak a na siedmy deň sa mu Boh zo stredu oblaku prihovoril (por. Ex 24,15-16).

„Petra, Jakuba a Jána“ – Títo vyčlenení Ježišovi spoločníci sa spomínajú v 5,37-38, kde tvorili Ježišov privilegovaný sprievod pri návšteve domu predstaveného synagógy, počas ktorej bola Jairova dcéra „vzkriesená z mŕtvych“. Aj v 14,33 to budú oni traja, ktorí budú sprevádzať Ježiša pri modlitbe v Getsemanskej záhrade. Prečo Ježiš nevzal všetkých? prečo nie iných troch? Asi ide o naplnenie vety: „Komu sa viac dostalo, od toho sa bude viac požadovať“ (por. Lk 12, 48).

„Berie so sebou a vyvádza ich“  – Iniciátorom novej aktivity je opäť sám Ježiš. Učeníci ani len netušia, kde ich Ježiš vedie. V pozadí celej udalosti je silno cítil Boha Otca, ktorý sa javí ako hlavný a prvoradý iniciátor a ktorý „vedie a vyvádza na vysoký vrch“ aj samotného Ježiša.

„Na vysoký vrch“ – Doterajšie udalosti sa odohrávali „cestou“ do Jeruzalema (por. 8,27), ale teraz je tu zmena. Je možné, že Ježiš si s tromi učeníkmi „odskočil“ na misijnú cestu do blízkeho okolia. Umožňoval by to aj časový úsek „po šiestich dňoch“.

V Lokalizácii tohto „vysokého vrchu“ nepanuje zhoda. V Markovej koncepcii je vrch premenenia umiestnený kdesi na sever od Galilejského mora, do okolia Cézarey Filipovej, asi na vrch Hermon. Sv. Cyril Jeruzalemský a sv. Hieronym však v 4. stor. zachytávajú tradíciu, ktorá hovorí o tom, že to bol vrch Tábor. V gréckej cirkvi sa dokonca aj sviatok premenenia volá „Thaborion“ (podľa vrchu Tábor). Vrch Tábor je od Hermonu veľmi vzdialený a nie je tak vysoký ako Hermon. Nevieme povedať s istotou, na ktorom vrchu to naozaj bolo. Ježiš zakázal učeníkom o premenení na vrchu hovoriť a zdá sa, že oni ten zákaz neporušili ani raz. Možno aj preto sa nám nezachoval názov vrchu premenenia. Slovo „vrch“ sa v evanjeliu vyskytuje celkom 11-krát, ale iba na tomto mieste je pridané doplňujúce adjektívum „vysoký“, čím sa naznačuje jedinečnosť udalosti, ktorá sa na tomto mieste odohrala. Výraz „vysoký vrch“ môže byť skôr nositeľom teologického významu ako upozornením na fyzickú „výšku“ vrchu. Vrch, miesto vo výškach a v samote, bolo vždy miestom Božieho zjavenia (teofánie), Božej blízkosti a stretnutia sa Boha s človekom. Zaujímavé je, že Marek použil pre „vystupovanie“ na vysokú horu premenenia sloveso „anaferein“, ktoré sa v Biblii používa aj v prípade výstupu na vrch Sion. Sion bol pahorok, ktorý si Boh Izraela už v dávnych časoch vyvolil ako miesto Božej prítomnosti uprostred svojho ľudu (por. Ž 2,6). Preto sa slovom „Sion“ (v Biblii použitom viac ako 150-krát) označuje nielen svätý pahorok, ale aj mesto Jeruzalem, aj Boží chrám, aj vyvolený národ, aj nebeský Jeruzalem (Božie kráľovstvo). Po Ježišovom premenení na inom vysokom vrchu akoby vrch Sion stratil svoje výsadné postavenie. 

„Do samoty“ – Do stavu „krásnej samoty“ s Ježišom sme pozvaní všetci. Nie je to izolácia od ostatných; je to čas osobného rastu a najplnšieho života. Je to náš cieľ, aby sme sa v tejto samote naplnili pravdou o sebe. Po stretnutí „IBA“ s Ježišom sa musíme cítiť ako „Božie deti“.

„Premenil sa“ – Doslovne: „bol premenený“. Od tohto momentu Ježiš prestáva byť aktívny a opäť sa vracia k aktívnemu konaniu až na konci udalosti v 9. verši.Skutočnosť premenenia je teda v réžii „Boha Otca“. Ide o „metamorfózu“, o zmenu formy, čiže o zmenu vonkajšej, zmyslami vnímateľnej podoby, o premenu vonkajšieho vzhľadu, konkrétne o premenu odevu. Premenenie (transfigurazione) , nie „znetvorenie“ (sfigurazione), ktorého sa obávame, je cieľom nášho života.

„Pred nimi“ – Ide o demonštráciu Božej transcendencie (lat. trascendere = presahovať, prevyšovať, prekračovať), ktorej adresátmi a zároveň svedkami sú jednoznačne traja učeníci. Text i ďalej zdôrazňuje, že „im“ sa zjavil aj Eliáš s Mojžišom; „ich“ zatienil oblak a na konci nevideli „pri sebe“ nikoho okrem Ježiša. Učeníci sú adresátmi aj príkazu: „počúvajte ho“. Oni zostávajú v centre pozornosti aj počas zostupu z vrchu, keď ich Ježiš poučuje (por. 9,11-13). Traja učeníci si mali naplno uvedomiť svoje osobitné „ľudské“ postavenie v „Božom“ pláne spásy.

3 „Jeho šaty sa stali (tak) veľmi žiarivo bielymi, že (nijaký) pozemský bielič by ich nemohol tak vybieliť.“ – Ide o konkrétny opis Ježišovej vonkajšej premeny. Jeho šaty sa stali žiarivo bielymi. Symbolika bielej farby poukazuje na nebeskú sféru (por. Zjv 4,4; Dan 7,9; Mt 28,3; Sk 1,10), rovnako ako sloveso „žiariť“. Ježišove šaty sa zmenili na „žiarivo biele“, čiže vyžarovali nebeskú slávu (por. Hebr 1,3;

2 Kor 4,6; Lk 2,9). Ježiš dostal „viditeľné“ božské symboly komunikujúce prítomným učeníkom jedinečný vzťah a blízkosť Boha Otca. Následná terminológia synovstva v 7. verši poukazuje na úplnú blízkosť Boha Otca so Synom Ježišom.

Oblečenie bežných ľudí, medzi ktorých sa radil aj sám Ježiš, nikdy nebolo „vybielené“. Čistý kvalitný biely odev bol typický pre mužov s vyšším politickým postavením. Evanjelista Marek odopiera ktorémukoľvek bieličovi na zemi schopnosť takto vybieliť šaty. Žiarivá biela farba na odeve je možná, ale dokáže to iba Boh. Je odmenou pre Božích ľudí (por. Bar 5, 3-10; Dan 12,3).

Na žiarivo bielej farbe je vidieť aj maličká špinka. Boh vidí na duši človeka každú škvrnu hriechu, „vidí“ aj každú myšlienku.

Človek je pozvaný vidieť raz z tváre do tváre toho, ktorému teraz nemožno dostatočne opísať ani len odev.  Ak by niekto chcel opísať skutočnú nádheru Boha, bolo by to len „koktanie“, ktoré sa s pravdou aj tak nemôže zhodovať: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (por. 1 Kor 2,9).

Kresťan sa má „obliecť“ do nového človeka (por. Ef 4,24), má na seba „obliecť“ Ježiša Krista (por. Rim 13,14), aby jeho život bol žiarivejší a krajší, ako dokáže ktorékoľvek ľudské úsilie. Kresťania majú byť zdrojom „žiarivého svetla“ pre tento svet.

4 „Zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a zhovárali sa s Ježišom.“ – Od slovesa „vidieť“, čiže „nechal sa vidieť“, objavil sa, zjavil sa. Nečakaným a na prvý pohľad rušivým prvkom v príbehu sa môže zdať „zjavenie“ Eliáša a Mojžiša, ktorí sa potom zhovárali s Ježišom. U Matúša a Lukáša je poradie mien opačné; Mojžiš je prvý a Eliáš druhý. Textová formulácia môže vyvolať dojem, že osoba uvedená na prvom mieste je dôležitejšia ako osoba dostávajúca sa do deja z druhého miesta. Z pohľadu blízkosti s Bohom ide o dve rovnako silné osobnosti. Akú funkciu zohrávalo zjavenie týchto dvoch Božích mužov počas Ježišovho premenenia pred učeníkmi, je ťažké určiť. Niekoľko indícií predsa len existuje. Mojžiš i Eliáš zažili zjavenie Boha „na vrchu“. Židovská tradícia obidvoch mužov oslavuje ako „prenesených do nebeskej slávy“, hoci sa vie, že Mojžiš zomrel na vrchu Nebo (ale nevie sa, kde je jeho hrob), zatiaľ čo o Eliášovi sa píše, že bol unesený do neba a nezomrel prirodzenou smrťou. Ako živé bytosti prichádzajúce z neba mali možno potvrdiť Ježišov nadpozemský charakter ako dvojica svedkov na potvrdenie pravdy. Mojžiš a Eliáš možno „personifikovali“ Starý zákon, – Zákon a prorokov, – ako dve zastupujúce osoby. A možno ide aj o „preventívne“ opatrenie, aby si učeníci nemysleli, že Ježiš je očakávaný Eliáš.   

5 „Peter sa ozval a hovorí Ježišovi: „Rabbi, je dobré, že sme tu. Urobme teda tri stany, tebe jeden, Mojžišovi jeden a Eliášovi jeden.“ – Peter prerušuje konverzáciu troch osôb a to tým, že sa obracia na Ježiša s návrhom postaviť im tri stany. Rozhovor Ježiša, Eliáša a Mojžiša po Petrovej intervencii už nebol obnovený. Petrov návrh sa pravdepodobne odvoláva na tradíciu Starého zákona o „stane stretávania sa“ ako o mieste bezprostrednej komunikácie medzi Bohom a Mojžišom, počas ktorej Boh zjavoval Mojžišovi svoju vôľu. Mojžiš bol prostredník medzi Bohom a ľuďmi. Peter teda očakával, že okrem Mojžiša a Eliáša sa nakoniec zjaví aj sám Boh, pri ktorom by Ježiš, Eliáš a Mojžiš mohli slúžiť ako sprostredkovatelia niečoho nového, čo by Boh chcel. Funkciou troch stanov teda mohla byť príprava vhodného miesta na stretnutie týchto postáv so samotným Bohom, ktorý sa pravdepodobne zjaví takisto. A samozrejme Peter týmto návrhom komunikuje svoju túžbu po pretrvávajúcom stave zjavenia, ktoré prebieha pred jeho očami. V každom prípade Peter hľadal vyvrcholenie zasľúbenej Božej slávy už v tejto situácii, ešte pred utrpením a smrťou, ktoré Ježiš pár dní predtým označil za nevyhnutné.

„Stan“ – Stan bol pre kočovný izraelský národ dôverne známym pojmom. Národ 40 rokov „kočoval“ po púšti, nemali stále príbytky a bývali v stanoch. Dodnes si z tých časov zachovali „slávnosť stánkov“(por. Dt 16, 18-20), tzv. „Sukkot“ (od hebr. „suka“, čiže „stan“). Stan používali pastieri, ktorí sa presúvali na zelené pastviny a na miesta s vodou. Stan používali aj pútnici na ceste do „Svätého mesta“. V stane bývala aj Pánova archa (por. Ex25,8). Evanjelista Ján používa tento obraz na Ježišovo vtelenie: „Slovo sa telom stalo a prebývalo (bývalo v stane) medzi nami“ (por. Jn 1,14). Evanjelista Ján používa tento obraz aj v Ježišovej reči o človekovi, ktorý zachováva jeho slová: „prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok (stan)“ (por. Jn 14,23). Izrael si uchoval akúsi nostalgiu za nomádskym, kočovným spôsobom života a zdal sa im náboženským ideálom. Putujúci kočovník, ktorý nemá trvalé miesto na zemi, je zbavený každého iného bohatstva a vo svojom strede má Boha (por. Oz 2,16-25; Jer 35,6-10.19). Peter aj z tohto pohľadu mohol myslieť na obnovu Izraela (por. Oz 12,10).

„Je dobré“ – V hebrejčine slovo „tóv“, ktoré sa opakovane používa napr. v správe o stvorení sveta (Boh videl, že je to dobré, krásne), znamená tak „dobrý“ ako aj „krásny“. To isté slovo (v gréckej forme) je použité i v Jn 10,11: „Ja som dobrý, krásny pastier“.

6 „Nevedel totiž, čo povedať, lebo boli vyľakaní.“ – Peter takýto zážitok vôbec neočakával a netušil, aká je v tom okamihu jeho úloha. Mohol zostať iba pasívnym divákom alebo sa aktívne zapojiť do diania. Peter sa rozhodol osloviť Ježiša.

7 „Zatienil ich oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný syn, počúvajte ho.“ – Peter síce oslovil Ježiša, ale reaguje sám Boh Otec, ktorý komunikuje prítomným učeníkom svoju požiadavku. Učeníkov zatienil oblak (por. 2 Sam 22,12; Ex 13, 21-22; Ex 19,9). Je to ako za čias Mojžiša, kedy zatieňujúci oblak nad stanom stretávania naznačoval Božiu prítomnosť. Petrov návrh bol zavrhnutý. Jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi je Ježiš Kristus a ten nepotrebuje „stan stretávania“. Termín „oblak“ je na viacerých miestach symbolom Božej blízkosti. Je to viditeľný znak neviditeľnej prítomnosti. Okrem vizuálneho znaku aktívnej Božej prítomnosti (oblak) sa v tomto prípade objavuje aj zvuk, ktorý by mal reprezentovať Boží hlas znejúci z oblaku. Aj tu možno nájsť spojitosť s osobou Mojžiša, nakoľko v Starom zákone hlas z oblaku zaznieva takmer výlučne Mojžišovi.  

„Toto je môj milovaný syn“ – Dôležité posolstvo predstavujúce Ježišovu identitu ako Božieho milovaného syna (por. Jn 14,24). Boh Otec prehovoril po druhý a posledný raz. Ukazovacie zámeno „toto, tento“ nezameniteľne odlišuje Ježiša od Eliáša a Mojžiša. Identické slová „môj milovaný syn“ zaznievajú z otvoreného neba aj v úvode evanjelia hneď po Ježišovom krste v rieke Jordán, keď sa Ježiš zaradil medzi hriešnikov, ale vtedy boli tieto slová od Boha Otca adresované priamo Ježišovi (por. 1,9-11). Otázka o Ježišovej identite je pre troch prítomných učeníkov zodpovedaná tou najvyššou možnou autoritou. Udalosť premenenia kulminuje najvýstižnejšou, najpresnejšou a najúplnejšou identifikáciou Ježiša. Od tohto momentu by títo traja učeníci mali mať jasno, že Ježiš nie je Ján Krstiteľ, nie je Eliáš, nie je jeden z prorokov, nie je mesiáš, nie je nikto podľa doterajších predstáv ľudí.

„Počúvajte ho“ – Sme v srdci celého príbehu premenenia a pri podstate celej udalosti (por. Dt 1á,15). Je to príkaz, ktorý im musel znieť v ušiach ešte veľmi dlho. Jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi je Ježiš. Ostatní veľkí starozákonní prostredníci, vrátane Eliáša či Mojžiša, svoju misiu prostredníka už skončili. Otcov hlas prikazuje venovať pozornosť všetkým Ježišovým slovám, čiže aj ťažko pochopiteľným slovám, napr. aj posledným slovám o nevyhnutnosti jeho utrpenia či o potrebe nasledovať ho.

8 „Keď sa vzápätí obhliadli, už nevideli pri sebe nikoho okrem Ježiša.“ – Scéna je náhle ukončená poznámkou, že učeníci nikoho nevideli, iba Ježiša. Zaujímavé je, že evanjelista neuvádza nijakú reakciu učeníkov na hlas z oblaku, ktorý by mal byť pre  nich ešte šokujúcejší ako fakt Ježišovho premenenia sa pred nimi a jeho dialóg s dvomi Božími mužmi Starého zákona. Nie je zaznamená ani scéna odchodu Eliáša s Mojžišom, ani rozplynutie sa hustého oblaku. Evanjelista vynecháva druhoradé a necháva v mysli čitateľa pracovať iba podstatné; Ježišovu identitu milovaného Božieho syna, jeho popredné postavenie medzi Bohom a človekom a príkaz počúvať jeho slová.  Ježišovo „telo“ boloviditeľnou „exegézou“ (od gréckeho slovesa: „vytiahnuť von“, vyjaviť, objasniť, vysvetliť) onoho Boha, ktorého „nikto nikdy nevidel“ (por. Jn 1,18).

9  „Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby nikomu nevyrozprávali, čo videli, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“– Prvé slová, ktoré učeníci počuli počas zostupu z vrchu, bol zákaz rozprávať o premenení do času zmŕtvychvstania Syna človeka. Zákaz vyvoláva určitý druh napätia, nakoľko mlčať po takomto silnom zážitku je ťažké. Je to jediný zákaz v celom evanjeliu, ktorý platí iba na určitý čas, ktorý je časovo obmedzený. To znamená, že okamih Ježišovho premenenia a okamih Ježišovho zmŕtvychvstania sa majú ohlasovať súčasne. Skutočnosť premenenia, ako aj skutočnosť zmŕtvychvstania, patria výsostne do kategórie „božích“ aktivít, v ktorých sa preukazuje vrcholná Božia moc a sláva na osobe Ježiša Krista. Aj v prípade premenenia, ako aj v prípade zmŕtvychvstania, prešlo telo „pozemského Ježiša“ nadprirodzenou transfiguráciou, ktorá má pre nás zanechať podstatné posolstvo: „Toto je milovaný Boží Syn, počúvajte ho!“

10 „Ponechali si tento výrok pre seba a dohadovali sa, čo znamená vstať z mŕtvych.“ – Učeníci poslúchli Ježiša, nikomu nič nepovedali a ukázali sa ako poslušní Božiemu hlasu. Zároveň však rozprávajú medzi sebou a diskutujú o význame výrazu „vstať z mŕtvych“. Nechápavosť učeníkov na tomto mieste je prekvapivá, nakoľko o nej nie je zmienka v predchádzajúcom verši 8,31, kedy Ježiš o svojom zmŕtvychvstaní hovorí po prvý raz. Zdá sa, že reč, ktorou vtedy Ježiš začal, reč o nevyhnutnosti utrpenia a smrti, totálne prekryla nasledujúce slová o zmŕtvychvstaní, ktorým už potom nikto nevenoval pozornosť. Ježiš nechal veci plynúť k postupnému objasňovaniu.

 

Záver

V celej perikope cítiť Ježišovu snahu o postupné zasvätenie učeníkov do tajomstva svojej osoby. Otázka Ježišovej identity je vodiacou niťou, ktorá sa tiahne skrz celé Markovo evanjelium. Pamätáme si, že Ježiš bol najprv predstavený samotným Bohom ako „milovaný syn“ (1,11). Slová však boli adresované iba  Ježišovi. Potom sa ukázalo, že Ježiš je ten, čo má autoritu vyučovať (1,22) a moc odpúšťať hriechy (2,10), čím sa už jeho navonok čisto ľudská osoba začína miešať s osobou Božskou, nakoľko hriechy môže odpúšťať jedine Boh. Ježiš vyháňa zlých duchov (3,7-35), koná zázraky (4,35-5,43), čo už nie je parketou obyčajného človeka. Svedkovia a poslucháči si samozrejme neustále tvoria i menia svoju mienku o osobe Ježiša Krista. Epizóda premenenia na vrchu a Boží hlas z oblaku tvoria ďalší dôležitý krok k odhaleniu pravej Ježišovej identity. Nakoniec prídu veľkonočné udalosti, tma po celej zemi (15,33), roztrhnutie chrámovej opony (15,38), a nakoniec slávne zmŕtvychvstanie, pri ktorom opäť zažiari biele rúcho (16,5), čo je záverečným potvrdením Ježišovej identity.

Na druhej strane v zážitku premenenia ide aj o povzbudenie pre samotného Ježiša. Ježiš nemal odvahu v malíčku a nebol suverénny hrdina, ktorý všetko hravo zvláda. Aj Ježiš sa chvel strachom, prežíval chvíle slabosti, lebo aj on mal v sebe krehkú ľudskú dušu, na ktorú tlačili vonkajšie okolnosti. Je nepopierateľné, že aj Ježiš potreboval oporu a uistenie od ľudí ako aj od Boha samotného. Počas premenenia akoby Boh Otec aj jemu povedal: „Syn môj, som na teba hrdý. Všetko, čo robíš, má zmysel, len vytrvaj!“ Z vrchu sa možno Ježiš vracal viac občerstvený a povzbudený ako samotní učeníci.

Premenenie Pána sa stáva demonštráciou Otca, ktorý má v sebe „bláznivú“ lásku a má úmysel „zabiť“ svojho milovaného Syna kvôli záchrane ľudí. Aj Abrahámova obeta je podobná; hoci tejto požiadavke nerozumie a radšej by on sám zomrel namiesto svojho dieťaťa, predsa len poslúchne Boží hlas. Abrahám, milujúci otec vyťahuje nôž na svoje milované dieťa a milovaný syn súhlasí so zabitím. Abrahám však obetu syna neuskutočnil, zatiaľ čo Boh Otec áno. Ježišova dobrovoľná smrť je pre nás dôkazom, že Boh nám v ňom dal naozaj všetko, a preto verme, že aj život večný „vo svojom príbytku“. Je to najdokonalejšia láska a vrchol nezištnej obety, ktoré potrebujeme aj my pochopiť.