Biblická hodina č. 49

 

Uzdravenie slepého – vidíš niečo?

(Mr 8,22-26)

 

22 „Prichádzajú do Betsaidy a privádzajú k nemu slepého a prosia ho, aby sa ho dotkol.“ – Nevieme kto, ale vieme kde, v Betsaide, privádzajú k Ježišovi slepca. Aj hluchonemého predtým rovnako „priviedli“ k Ježišovi (por. 7,31-37). Je zrejmé, že slepý muž by sám nedokázal kráčať do vopred určeného cieľa, nakoľko „neregistruje“ orientačné body, „neidentifikuje“ cestu pod nohami a „opticky“ (z gr. „óps“ – oko) nerozpozná cieľ. Nikto nemôže prísť k Ježišovi sám. Musí nás k nemu „priviesť“ niekto, kto ho pozná, kto sa cíti za iných zodpovedný, kto má v sebe lásku k Bohu i k blížnemu. Kain „zabil“ svojho brata už v momente, keď ho prestal považovať za svojho brata. K fyzickej vražde došlo po „duchovnej“ vražde vo svojom srdci. Slepý môže osamote len bezcieľne blúdiť, s nemalým rizikom úrazu či zablúdenia. Takto hendikepované osoby sú odkázané na doprovod niekoho, kto má zrak v poriadku, kto vidí. V súčasnej dobe môžu byť slepí aj dočasne „osamotení“; k orientácii používajú biele slepecké palice a vodiaceho psa, čo však určite neznamená, že sa úplne zaobídu bez pomoci druhých ľudí.

„Betsaida“ – Bola to malá rybárska dedina severne od Galilejského jazera blízko hranice s Galileou. Dodnes nevieme určiť, kde sa naozaj nachádzala, nakoľko sa hovorí o dvoch možnostiach. Betsaida bola „domovom rybára“ Petra, ale aj Ondreja a Filipa. Ježiš si z tejto dediny povolal až troch apoštolov. Doslovný preklad hebrejského slova „bet cajda“ je „dom rybára“. 

„Aby sa ho dotkol“ – Nemenovaní ľudia prosia Ježiša, aby sa ho dotkol. Je zrejmé, že dotyčné osoby očakávali od „dotyku“ zázrak uzdravenia presne tak isto ako v prípade „hluchonemého“ (por. 8,32). Prosia, aby sa Ježiš dotkol toho, ktorý sa možno sám Ježiša nechcel alebo nemohol dotknúť. Slepec nebol nemý, vedel rozprávať, ale on osobne neprosí o uzdravenie. Z toho možno usúdiť, že slepotou postihnutý muž pravdepodobne pochyboval, že by nejaký neodborný lekár a dokonca len „dotykom“ mohol odstrániť tak závažnú chorobu ako je slepota. Prosba „bratov“ však stačila. K prekonaniu zla je neraz potrebná solidarita a spojenie síl.

„Slepca“ – Muž mal obidve oči, ale i tak nič nevidel. Aj tie najkrajšie ruže sú pre slepca iba pichľavým tŕním, ktorému sa treba vyhnúť. Slepý má silné telo, zdravé nohy i ruky, ale nemá svetlo očí. To, čo by mu malo za normálnych okolností pomáhať, teraz mu iba prekáža a naráža do toho. Slepý akoby sa ani nenarodil, veď mu chýba základ, nemá svetlo. Skutočne slepý je však ten, kto „nevidí“ pravdu o sebe a o Bohu. To je mŕtvy život bez svetla, bez poznania, odkiaľ je a kam ide: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (por. Jn 8,12).Úplná slepota je trvalá strata zraku a po medicínskej stránke je vylúčené, aby sa dotyčnej osobe zrak obnovil. Slepý vôbec nevníma svetlo, preto sa cíti neustále obkolesený rovnako hlbokou tmou. Praktická (čiastočná) slepota môže byť viacstupňová, označuje poruchu zrakových funkcií, ale jedinec nie je úplne slepý, vníma svetlo, a podľa stupňa zrakovej závady vidí aspoň niečo. Ablepsia (slepota) môže byť genetická, vrodená, dedičná alebo získaná napr. vekom (starnutím) alebo iným očným ochorením (sivý či zelený zákal, defekty sietnice, rohovky, a pod.). Z medicínskeho hľadiska sa problémom so zrakom venuje „oftalmológ“ a praktické pomôcky poskytuje „optik“.

23 „Vzal slepého za ruku, vyviedol ho von z dediny, napľul mu na oči a položil naňho ruky a pýtal sa ho: „Vidíš niečo?“ – Slepota dotyčného muža nie je opísaná podrobnejšie, dotyčný je len „tyflos“ (slepý), ale ak Ježiš „vzal slepého za ruku“ (por. 13,11; Sk 9,8;), z povedaného môžeme usúdiť, že v tom okamihu bol úplne slepý, nevidel vôbec nič. Ježiš sa tu ukázal ako otec, ktorý pevnou rukou vedie svoje dieťa.

„Vyviedol ho von z dediny“ – Ježiš sa vyhýba prizerajúcim sa zvedavcom (por. 5,37-41; 7,33).Je to „exodus“, je to „vyjdenie von“ z miest obývanými ľuďmi, ktorí sú „prekvasení“ kvasom farizejov a Herodesa; ktorí žijú tým, čo zatvrdzuje srdce a zbavuje zraku. „Živočíšny“ človek nechápe Božie veci (por. 1 Kor 2,14). Je to „vyvedenie von“, životné „znovuzrodenie“, a nie je dobré vrátiť sa znovu naspäť, na to isté miesto. Slepý zatiaľ nič nehovorí, ale neprotestuje, nebráni sa. Možno si ani neuvedomuje, kto ho drží za ruku a kto ho vedie „von“ z dediny.

Ježišovi stačila viera osôb, ktoré ho priviedli; od slepca sa viera v tomto prípade nevyžaduje. Slepcovi možno viera naozaj chýba, možno je plný pochybností. Modlitba za iných, do ktorej vložíme vieru, môže zachrániť aj tých, ktorí neveria a pochybujú. Súčasťou bratskej lásky je modlitba za iných, za živých i zosnulých. Mnohým nespravodlivým sa nepodarilo zničiť svet, ale jeden spravodlivý ho dokázal zachrániť. Musíme sa zjednotiť okolo Krista najmä v boji proti zlu. 

„Vyviedol“ – Neznáme osoby a neznámy počet osôb „priviedli“ slepého k Ježišovi, ale on ho „vyviedol“ von z dediny. Sú to slovesá, ktoré sú použité ako protiklad. Sloveso „vyviedol“ je tzv. „hapax legomenon“, čo znamená, že toto sloveso je v celom Markovom evanjeliu použité iba raz.

„Napľul mu na oči“ – Tým účinným liekom na mužovu slepotu bola Kristova slina. Ľudská i zvieracia slina (saliva) môže mať čiastočné uzdravujúce účinky, napr. na drobné povrchové rany, na uštipnutie hmyzom, na malé vredy, opuchliny, a pod. Človek vyprodukuje denne aj 2 litre slín. Až 99% sliny je čistá voda a zvyšné percento tvoria dôležité lásky, ako napr. mukus (hlien, sliz), rôzne enzýmy či lyzozým (dezinfekcia). Samozrejme, žiadna slina nemôže navrátiť zrak slepému. Slina, ktorá pochádza z Ježišových úst, môže symbolizovať aj Božie slovo, ktoré vychádza z Božích úst. Je to dokonalé učenie s mocou, ktoré každému postupne otvorí oči, aby od úplnej slepoty videl celú „pravdu“. Slina je obraz ducha, životnej sily.

Sline bola v židovstve pripisovaná aj sila na zaháňanie démonov chorôb. Z podobných myšlienok môže pochádzať aj zvyk symbolicky napľuť na zem, ak sa chceme niečoho „zlého“ zbaviť, od niekoho či niečoho sa odvrátiť, nemať  s tým nič viac spoločné. V rabínskom učení sa sliny pokladali za liečivé najmä na očné choroby. Zvyk napľuť si do dlaní znamená posilniť sa, nabrať odvahu, dodať si chuti do niečoho. Napľuť niekomu do tváre však znamená hlboko ho ponížiť, opovrhnúť ním z celej duše. Ježiš dotyčnému napľul na oči, ale nie do očí, čo je veľký rozdiel.

„Oči“ – Evanjelista Ján takisto opisuje uzdravenie slepého muža slinou, ktorá bola navyše zmiešaná s prachom (por. Jn 9,1-11). Ježiš napľul na zem, urobil blato a natrel ním oči slepca. Pre oči tu Marek používa termín „ommata“, používa ho iba na tomto mieste, namiesto bežného pojmu „oftalmós“, ktoré je použité napr. už v nasledujúcom verši 25.

„Položil naňho ruky“ – Prostredníctvom položených rúk (por. 5,23; 7,32) sa prenáša na chorého uzdravujúca sila. Silná slabosť ustupuje silnejšej moci. Slovo „dotyk“, ktoré sa požaduje na začiatku perikopy, sa tu už nespomína. Božia moc uzdravuje aj od „duchovnej“ slepoty chápanej napr. ako útlak (por. Iz 35,5-6), ako ľudská hlúposť (por. Jer 5,21), či spupnosť národa (por. Jer 5,23; Ez 12,2). 

„Vidíš niečo?“ – Doslova „Či vidíš niečo?“ Do slovenského prekladu sa opytovacia častica „či“ nedáva, nakoľko sa v súčasnej slovenčine takmer vôbec nepoužíva. Navyše, častica „či“ sa používa predovšetkým v nepriamych otázkach. Použitie opytovacej častice „či“ do priamej otázky je zriedkavé. Ježiš kladie túto otázku slepcovi, ale kladie ju tak, aby ju počuli aj učeníci, aby konečne „pochopili“. Ježiš v predchádzajúcej časti „usvedčil“ učeníkov zo „slepoty“, ktorú si ani neuvedomovali. Ak niekto pokorne uzná pred Ježišom, že naozaj „nevidí“, už je na pol ceste k uzdraveniu. Pre Boha je ľahšie urobiť zázrak uzdravenia telesnej slepoty, ako vzbudiť v našej slobodnej vôli túžbu duchovne „vidieť“: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: „Vidíme!“ – a tak váš hriech ostáva“  (por. Jn 9,41). Ježiš sa pýta, akoby si nebol istý, ale on veľmi dobre vedel, že zázrak sa ešte „nepodaril“. Mužovi pravdepodobne stále chýbala viera, na ktorú Ježiš trpezlivo čakal. Boh sa neustále usiluje o dokonalé, o úplné „osvietenie“ našich duší a ak to „nefunguje“, chyba je na našej strane. Farizej Šavol (neskôr apoštol Pavol) bol „oslepený“ žiarou svetla, ktorou mu bola ukázaná jeho „slepota“. Keď sa mu oči opäť otvorili, keď mu z očí padli dvojité šupiny kvasu farizejov a Herodesa, už videl lepšie, už bol zaplavený svetlom poznania a vďaka „vyššiemu“ poznaniu vedel, že je to Pán (por. Flp 3,8).

24 „Keď vzhliadol, hovorí: „Vidím ľudí, lebo zriem akoby chodiace stromy.“ – Ak uzdravený muž rozpozná stromy a vie ich pomenovať, to by mohlo znamenať, že kedysi videl, a preto vie presne, ako strom vypadá. Muž teda nemusel byť slepý od narodenia, ale slepota ho mohla postihnúť po určitom čase, keď mal zrak úplne v poriadku. Na druhej strane stále dobre počul, hoci nevidel, a preto pod pojmom „stromy“ si mohol predstavovať niečo, o čom viackrát počul od ľudí, ale nikdy to „nevidel“. Nevieme teda s úplnou istotou, či bol alebo nebol slepý od narodenia. Ak videl ľudí, hoci zatiaľ iba rozmazane, už videl živé osoby, ktoré sú mu podobné. Stredobodom celého záujmu je živý človek, život človeka, večný život. Pred druhými si naozaj nemožno „zatvárať oči“.

„Keď vzhliadol“ – Keď zodvihol oči, keď konečne znovu použil oči; doslova: „Keď znovu získal zrak, keď znova začal vidieť“. Celý úryvok je zostavený zo slovných hračiek slovies: „vidieť“ (gr. blepó); „pozrieť hore, pozdvihnúť zrak“ (gr. ana-blepó); „vidieť cez, skrz“ (gr. dia-blepó); „vidieť dnu“ (gr. en-blepó). Je tu ešte sloveso „nevidieť“ (a-blepó). Je mnoho spôsobom „videnia“, podľa zamerania očí, podľa jasnosti a ostrosti zraku. Ježiš „videl“ všetko a dokonale, nemal žiadnu prekážku ani pred očami, ani v očiach. Existuje ešte sloveso „horáo“, ktoré znamená „vidieť, pozorovať“. Zrak hrá veľmi dôležitú úlohu v živote človeka. Veľmi dobre sa treba „zadívať“ na Ježišov kríž, na jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Dennodenne sa snažíme „uprieť zrak“ na Najsvätejšiu Eucharistiu a kontemplovať to, čo vidíme. Celá evanjeliová katechéza sa snaží poukázať na našu špecifickú slepotu voči tajomstvu ukrižovaného Boha, aby sme svoju slepotu uznali a začali hľadať „svetlo“, prosiť o uzdravenie, o otvorenie očí. 

25 „Potom mu znova položil ruky na oči a začal jasne vidieť, bol uzdravený a všetko videl zreteľne.“ – Toto je jediné uzdravenie v markovom evanjeliu, ktoré sa nestalo naraz, ale postupne, až na druhý pokus. Mužovi sa nielen otvárajú telesné oči a vracia zrak, ale postupne napreduje aj v poznaní toho, ktorý mu pomáha „vidieť“. K mužovi sa naozaj vrátilo „svetlo“, konečne vstupuje do neho svetlo i cez oči i cez srdce. Druhý pokus je konečný, mužovi už definitívne zostáva jasný, ostrý zrak, už sa nevyžaduje tretí „dotyk“.

Doteraz sme čítali o dvoch zázračných nasýteniach zástupov, o dvoch plavbách loďou, o dvoch zákrokoch na hluchonemom. Ježiš nie je ten, kto sa dá spoznať „jednorázovo“. Doteraz sme čítali aj o dvoch hlbokých povzdychoch Ježiša nad ľudskou nechápavosťou (por. 7,34; 8,12).V ďalšej, v druhej, časti evanjelia začne Ježiš ponúkať „slovo“, ktoré mnohí nebudú chcieť „počuť“. Je to slovo podané vo forme „zrnka, semena“, ktoré musí najprv padnúť do dobrej zeme. Potom odumiera, potom obnoví v sebe život, nepozorovane rastie a až po čase prináša „viditeľné“ plody, ovocie. Celá druhá časť Markovho evanjelia bude ustavičným a trpezlivým rozbíjaním „tvrdosti“ nášho srdca. Problémom „tvrdého srdca“ môže byť aj príjemný a bezbolestný pocit náboženskej a svetskej „sebestačnosti“ (to Božie zasa až tak veľmi nepotrebujem), čo však škodí, umŕtvuje, uspáva, otupuje, utlmuje, mýli, klame, spôsobuje stratu času, privádza k sklamaniu a k prázdnote. Mnohí týmto „figovým listom“ zakrývajú svoju duchovnú nahotu.

„Začal jasne vidieť“ – Doslova: „videl dnu, dovnútra“. To, čo predtým už videl, ale rozmazane, konečne videl jasne, zreteľne. Prekážky sú preč, muž vidí dobre „von“ i „dnu“, do svojho srdca.

„Zreteľne“ – Slovo „telaugós“ je veľmi zriedkavé. Ak Marek vybral toto slovo, ide mu o potvrdenie veľkého úspechu a istoty, že dotyčný vidí s tou najväčšou jasnosťou (vidí teleskopicky, aj do veľkej diaľky). Lepšie už vidieť nikdy nebude. Takýto nový zrak vidí už aj „neviditeľné“, vidí napr. skryté zlo.

26 „Poslal ho do jeho domu hovoriac: „Do dediny ani nevstúp.“ – Ježiš akoby muža poplietol, akoby si protirečil, veď uzdravený muž musí vstúpiť do dediny, kde je jeho dom. Ježiš mu ohovoril o „dedine“, o spoločenstve ľudí, ku ktorým sa už nemožno vrátiť, aby znovu neupadol do „temnoty“.

„Poslal ho do jeho domu“ – Poslal ho domov (por. 2,11; 7,30). Ježiš nechce, aby sa o uzdravení rozprávalo na uliciach, ale aby sa táto správa odovzdávala v dome uzdraveného ako súčasť rodinnej tradície, ako rodinné dedičstvo; aby potomkovia spomínali, že ich pokrvný predchodca bol zázračne uzdravený Božím Synom. Slepec bol z Betsaidy, Ježiš ho vyviedol von z dediny a po uzdravení ho už neposiela späť do dediny, do Betsaidy, ale „domov“. Podľa sv. Hieronyma môžeme objaviť aj duchovný význam tohto pohybu. Ježiš ho najprv vyviedol von z dediny, mimo skostnatené tradície, mimo dosah židovských zákonov. tam bol uzdravený celkom novou mocou, milosťou Evanjelia.  po otvorení očí, po navrátení „svetla“, ho neposiela späť do synagógy, späť do Zákona, ale „domov“, do Cirkvi, do domu živej viery. Sv. apoštol Pavol hovorí: „Cirkev je Božím domom“ (por. 1 Tim 3,15).

Záver – my a Ježišovi učeníci

Zaujímavé je, že ani v tejto perikope nie sú spomínaní učeníci, hoci je jasné, že tam boli. okolo Ježiša vždy boli zástupy ľudí, ale nikdy si nevybral svojich učeníkov medzi nimi. Ježiš zásadne oslovuje vopred vytipovaných, vyhliadnutých jednotlivcov. Učeníci sú po prvýkrát spomenutí pri stolovaní u Léviho (por. 2,15). Zo začiatku sú učeníci spomínaní všade, sú vykreslení v pozitívnom svetle, opúšťajú svojich i svoju prácu, odpovedajú na Ježišovo pozvanie, idú za ním a stále sú s ním. Postupne sa však na nich nabaľuje aj to negatívne, Ježiša v mnohom nechápu a nakoniec sa stanú „dezertérmi“. Aj v prípade učeníkov je teda vidieť to postupné uzdravovanie, Ježiš sa ich musel „dotknúť“ mnohokrát a úplne „vyliečení“ boli až po Veľkej Noci, v deň zoslania Ducha Svätého. Potom aj oni „všetko videli zreteľne“ a boli pripravení aj umrieť pre Kristovo meno. Aj z nás sa majú postupne stávať Kristovi učeníci, samozrejme za predpokladu, že sa chceme nechať viesť slovom Evanjelia a že túžime „nasledovať“ túto cestu života. Ježiš z niektorých učeníkov „urobil“ apoštolov, ktorí boli vyslaní, aby túto životnú cestu naučili aj ostatných. Aj my sa chceme nechať formovať Ježišovou cestou, týmto štýlom života a odmietať akýkoľvek iný spôsob zmýšľania. Tá neschopnosť „vidieť zreteľne“ vzniká vtedy, ak sa kresťan obzerá naraz aj napravo, aj naľavo a sám nevie, kde presne je cieľ. Aj sv. apoštol Jakub poukazuje na túto duchovnú schizofréniu: „Muž s rozpoltenou mysľou, nestály vo všetkom svojom konaní“ (por. Jak 1,8). Každý kresťan je pozvaný postupne dozrievať a dozrieť na Kristovho učeníka (pre seba) a apoštola (aj pre iných). Kto ide za Ježišom, postupne sa necháva vtiahnuť do dynamiky Ježišovho života, až ho táto „cesta do neba“ celkom pohltí. Učeník pochopí, že má podobnú úlohu ako sám Ježiš; má naplniť seba pravdou a potom tú pravdu ohlasovať iným. Kristov apoštol má vyháňať zlých duchov, má uzdravovať chorých. K tomu je potrebná čistá viera, ktorú Ježiš vyžaduje v každom prípade. Ježiš žiada od svojich učeníkov, aby boli milosrdní, ako je on sám milosrdný (por. 6,34-37). Od šiestej kapitoly začíname vnímať neschopnosť učeníkov spoznať pravú identitu Ježiša. Pri búrke sa boja o život, pri rozmnožení chlebov majú námietky, s Ježišom na loďke sa zamýšľajú, kde zoženú „zabudnutý“ chlieb. Učeníci nechápali, koho majú pri sebe, kto ich pritiahol k sebe. Ježiš pritiahne mnohých kresťanov, ale mnohí „cestou“ poľavia a niektorí sa stanú aj Judášmi, ktorí zradia. Je zrejmé, že doterajšie zázraky, a nebolo ich málo, nestačili na to, aby sa im dostatočne otvorilo srdce pre Božie veci. Ani my nežiadame „zázraky“ na cestu viery, lebo zázrak možno ohúri myseľ, ale nepremení zmýšľanie. V ďalšej sekcii, ktorá nasleduje po tejto perikope, opäť nájdeme momenty, kedy učeníci nechápu Ježiša, hoci Ježiša neopustili ani na jeden jediný deň. Človek nesmie od Ježiša odchádzať ani na okamih a už vôbec nie v čase, keď „nechápe“. Ako dôležité je trpezlivo zotrvať pri ňom každý deň a za každých okolností. Uzdravenie slepca z Betsaidy uzatvára časť o „chleboch“. Ježiš v tejto časti začal ponárať učeníkov do „tajomstva živého chleba“, do daru Eucharistie, ktoré ešte len príde. Druhá časť Markovho evanjelia (od 8,27 po 10,52) začína Ježišovou otázkou o vlastnej identite a Petrovou správnou odpoveďou na položenú otázku, ale ani to nestačilo. Pootvorené srdce potrebuje ešte otvoriť celkom a navždy. Medzi učeníkmi nevidíme iba apoštolov, ale aj iných, ktorí išli s apoštolmi a samozrejme aj viaceré ženy. V mnohých postavách Markovho evanjelia môžeme vidieť aj samých seba, dokonca aj v učeníkoch a v apoštoloch. Všetko sú to osoby, ktoré nakoniec dozreli, prekonali všetky prekážky, dosiahli vnútorného „uzdravenia“. Všetko sú to osoby, ktoré sú svedectvom obrovskej Božej milosti a milosrdenstva, a nie svojej osobnej výnimočnosti. Preto je k žitiu Evanjelia prizvaný každý človek bez rozdielu a nielen zopár extra vyvolených. Tento príbeh nemá paralelu v Lukášovi a v matúšovi a nachádza sa až v Jánovi. Ako sme si povedali, táto stať uzatvára jeden celok markovho evanjelia. Ježiš už pripravil učeníkov na kľúčovú otázku: „Za koho ma pokladáte vy?“ Ako ma vy „vidíte“? Už v nich nie je totálna, úplná hluchota a slepota. Hoci ešte budú musieť byť uzdravení od „čiastočnej“ slepoty a hluchoty, nakoniec na položenú otázku predsa len budú môcť dať aj tú správnu odpoveď. Ježiš totižto nie je len zázračným lekárom, uzdravovateľom, rozmnožovateľom pokrmu, ale v prvom rade je Božím Synom, spasiteľom, a to je správna odpoveď, ktorá musí vytrysknúť zo srdca. Markovo evanjelium zachytáva žido-kresťanské vzťahy, ale aj vzťahy medzi Židmi navzájom. Nejednota Židov sa ukázala aj pri súdnom procese s Ježišom, kde viacerí zázračne uzdravení, obyčajní ľudia, prichádzajú svedčiť v prospech Ježiša a zabrániť, aby bol usmrtený. Lenže práve Ježišova smrť a jeho slávne zmŕtvychvstanie znamenalo konečné „uzdravenie“, otvorenie očí a uší, pre všetkých. Paradoxne prvým, kto pravú identitu „Ukrižovaného“ pochopil, nebol nikto zo židovského národa, ale pohan, rímsky vojak. Duchovná slepota nie je chorobou, ktorá by sa nedala uzdraviť, ale nedá sa uzdraviť naraz; je to púť na celý život. Niektorí kresťania sú úplne slepí; iní aj vidia, ale iba čiastočne, nejasne. Náš zápas o pochopenie, prijatie a vžitie si Božích vecí určite nie je márnou snahou. To, čo Ježiš urobil pre konkrétnych ľudí z evanjelia, to isté určite túži urobiť aj každému z nás.