Biblická hodina č. 45

 

                                            

  Uzdravenie hluchonemého

                 

 (Mr 7, 31-37)

 

Opis uzdravenia hluchonemého má jednoduchú schému, ale obsahuje niekoľko jedinečných elementov. Uzdravenie prebieha netradične v ústraní, v samote;v stati nie sú spomínaní nijakí Ježišovi oponenti, ba dokonca ani Ježišovi učeníci; do state je vsunutý tajomný verš o príkaze mlčania. Scéna je situovaná do blízkosti Galilejského mora, hoci miesto tu nezohráva žiadnu dôležitú úlohu. Ježiš je znovu v Dekapole, odkiaľ bol len nedávno po neslýchanom zážitku so sviňami slušne vypoklonkovaný. Keď sa ľudia dozvedeli o Ježišovej prítomnosti, „priniesli“ mu človeka, ktorý trpel zdravotným dvojproblémom hluchoty a nemoty. Príbeh uzdravenia hluchonemého, podobne ako aj následný príbeh uzdravenia slepého (8,22-26) sa nachádza iba u Marka. Ostatní synoptici (Mt a Lk) ich nemajú. Dôvodom môže byť spôsob, akým boli tieto osoby uzdravené (sliny, blato); mohlo by sa to podobať na pohanskú mágiu, ktorej je lepšie sa vyhnúť. Zložitý obrad uzdravenia však nemá nič spoločné s mágiou. Ježišovi ide skôr o samotného postihnutého. Používa znaky, symboly, lebo muž, ktorého uzdravuje, má obmedzené komunikačné možnosti. Znakom a symbolom ľahko rozumie tak ako každý hluchonemý. Pomaly sa blíži koniec prvej časti Markovho evanjelia, pred sebou máme posledné zázračné uzdravenia (nasledujú už iba dve zázračné uzdravenia slepcov a oslobodenie, uzdravenie posadnutého chlapca).

31 „Znova odišiel z kraja Týru a prišiel cez Sidón ku Galilejskému moru uprostred dekapolského kraja“ – Ježišovo putovanie vedie z Týru (z oblasti Týru) do Sidónu (do oblasti Sidónu) a potom naspäť ku Galilejskému moru, do oblasti Dekapola (Desaťmestia). Ježiš si urobil poriadnu zachádzku ešte viac na sever, ale nevieme, prečo. Ježišove pohyby sú nepredvídateľné, bez nejakej nám známej logiky a plánu. Človek nikdy nepochopí, prečo Boh koná tak, ako koná. Ocitáme sa v úplne pohanskej oblasti. Aké krásne je uvedomiť si, že do popredia sa postupne dostávajú tí, ktorí boli doteraz tak veľmi ďaleko (pohania, neveriaci). Na Božiu lásku najmocnejšie odpovedajú tí, ktorí vedia, že si ju ničím nezaslúžili. Kto si myslí, že si lásku iného niečím zaslúži, redukuje ju na „prostitúciu“. K Bohu sa nepribližujeme na vrchole svojej dokonalosti, ale na dne svojej hriešnosti a nehodnosti.

32 „Prinášajú mu hluchého a ťažko hovoriaceho a prosia ho, aby položil naňho ruku“ – Grécke sloveso „féró“ znamená „niesť, priniesť“. Zvyčajne sa „niesli, prinášali“ chorí, ktorí nemohli chodiť. Tu sú k Ježišovi „prinášaní“ aj takí, ktorí chodia, ale zato nepočujú a nevedia rozprávať. Hluchonemého pravdepodobne neniesli fyzicky na nosidlách; oni ho„priviedli“, lebo chodiť pravdepodobne mohol.„Priniesli“ ho, lebo sám by nikdy neprišiel, veď o Ježišovi nemohol nič počuť a ani nič o Ňom povedať. On vo svojom „väzení ticha“ o ničom nevedel a netušil, čo sa deje vonku. Možno bol aj preľaknutý, určite nevedel, kam ho ľudia chcú „zavliecť“, možno sa aj bránil. Nevieme, kto ho „priniesol“ k Ježišovi, ale určite to urobili s dôverou voči Ježišovi a s túžbou konečne pomôcť úbohému mužovi.

„Hluchého a ťažko hovoriaceho“ – Nemota je častým následkom hluchoty, lebo strata sluchu negatívne ovplyvňuje aj schopnosť rozprávať. Kto náhle stratí sluch, postupne rastú problémy aj s rečou. Chorý tu môže zastupovať aj celý izraelský národ, ktorý dlhodobo zostával „hluchý“ voči Božiemu slovu, a preto ani v priebehu viacerých storočí nebol schopný platnej odpovede. Choroba postihnutého človeka je vyjadrená dvomi prídavnými menami: „hluchý“ a „ťažkohovoriaci“.

„Hluchý“ – Grécky výraz „hluchý“ znamená aj „tupý, prostoduchý“. Ak človek nepočuje žiadne slová, postupne zostáva otupený a ohlúpený. Duchovne „hluchý“ nevie, čo Boh pripravil pre tých, ktorý ho milujú (1 Kor 2,9).

„Ťažko hovoriaci“ – Prídavné meno „ťažkohovoriaci“ (grécky: mogilalos) označuje osobu neschopnú riadne hovoriť, ktorá nemá síl na plynulé rozprávanie, ktorá hovorí málo, ťažko, chybne, má akoby ochrnutý jazyk. Vo všetkých štyroch evanjeliách sa tento výraz vyskytuje iba raz. Dokonca aj v celom starom zákone sa tento výraz vyskytuje iba raz: „Vtedy jazyk nemého /mogilalos/ zaplesá“ (por. Iz 35,5-6). Tento starozákonný  text opisuje zázračné udalosti, ktoré sa stanú na konci vekov, keď budú naplnené všetky božie prisľúbenia. Aj v evanjeliu sv. Marka je zmysel príbehu podobný. Pohania, ktorí boli kedysi voči Bohu úplne „hluchí a slepí“, sú už schopní reagovať na Božie znaky a slová. Je to potvrdenie, že čas spásy, čas vykúpenia je už tu. Je tuv Ňom, v Mesiášovi, v Ježišovi Kristovi.

„Prosia ho, aby položil naňho ruku“ – Je tu vyjadrená prosba (por. 1,40) o dotyk (por. 5,23; 8,22). Sprievodným znakom zázračných uzdravení je takmer vždy aj fyzický kontakt, dotyk, ktorý dotyčná osoba čiastočne aj očakáva. Dobrý lekár,  vyšetrujúci oči, uši, ruky, nohy či iné choroby, sa vždy pacienta aj dotýka. Dotyk Božej moci a dobroty je vždy cítiť. Rukou sa tu pravdepodobne myslí pravá ruka (por. 1,41).

33 „Vzal ho preč od zástupu, v súkromí mu dal svoje prsty do uší a popľujúc (si ich) dotkol sa mu jazyka“– Slovo „vziať preč“ je u Marka použité iba na tomto mieste. Doteraz prítomný zástup nemal byť „očitým“ svedkom uzdravenia. Dav je prítomný na začiatku a potom až na konci state. Na začiatku zástup prednáša prosbu o „uzdravujúci dotyk“ a na konci sa „nadmieru diví“ nad samotným uzdravením. Ježiš volí podobný postup „izolácie od zástupu“ aj pri vzkriesení mŕtvej Jairovej dcéry (por. 5,35-43). Ježišovi nejde o divadlo pre masy, ale o osobný zážitok s Bohom. Boh „vzal preč“ aj izraelský národ z egyptského otroctva, zo zeme zdrvujúceho otroctva. Boh chce aj nás „vziať preč“ od hluku sveta, od zástupu ľudí s vlastnými, egoistickými záujmami, od modiel tohto sveta, ktoré „majú uši, ale nepočujú; majú ústa, ale nerozprávajú“ (por. Ž 115,5). Mlčanie, ticho súkromia, je prvou etapou viery, je podmienkou pre úspešné „naslúchanie“ Božích impulzov.  Je potrebné „umlčať“ v sebe okolitý svet, ale aj prílišné starosti a záujmy.

„Dal svoje prsty do uší“ – Obom postihnutým orgánom je venovaná osobitná pozornosť. Prvé uzdravujúce gesto sa týka nepočujúcich uší. Ježiš do nich vkladá prsty, cez ktoré sa prenáša uzdravujúca Božia moc. Áronova zázračná palica v ruke Mojžiša sa tiež nazýva „Boží prst“ (por. Ex 8,19). Aj Boží Duch je „prstom“, cez ktorý sa dejú všetky Božie diela.

„Popľujúc“ – Ježiš slinou navlhčuje svoje dva prsty. Ježiš nepoužíva dlaň, ale prst. Prst má cit. Prst umelca dotvára aj tie najmenšie kontúry na soche. Slinám sa v antickom zmýšľaní pripisoval uzdravujúci, dokonca až exorcizujúci účinok. Popri vode, krvi, víne a oleji patrila k tekutým liečivým prvkom aj slina, napr. pri očných chorobách (por. 8,23). Tak ako krv, aj slina bola vnímaná ako nositeľka duševných síl človeka. Slina, výlučok z úst človeka, bol však vnímaný aj ako nebezpečný prostriedok, napr. na počarovanie. Slina bola vnímaná ako sprievodný znak besnoty (por. 1 Sam 21,14) alebo šíriteľka nečistoty (Lv 15,8). Ježišova slina symbolizuje „chuť múdrosti“, ako hovorí sama múdrosť: „Ja som vyšla z úst Najvyššieho“ (Sir 24,3).

34 „Vzhliadol do neba, vzdychol a hovorí mu: „Effatha“, čiže „Otvor sa“ – Pozdvihnutie očí k nebu (por. 6,41) sú prejavom nadobudnutia nadprirodzenej sily. Človek má dvíhať svoje oči k nebu, aby pochopil, že odtiaľ prichádza každá sila i liek.

„Vzdychol“ – Povzdych u Marka má skôr negatívny podtón, napr. keď Ježiš musel čeliť farizejom (por. 8,12). Krásne tu vidieť dve Ježišove podstaty, Božskú a ľudskú. Ježiš vzdychá ako slabý človek, ale rázne koná ako mocný Boh. Tento povzdych, vyjadrujúci Ježišovu ľudskú bolesť a úzkosť, je predohrou posledného a silného výkriku na kríži (15, 34-37).

„Effatha“ – Ide o príkaz (imperatív). Sú tu dve možnosti prekladu. Ak by išlo o prepis hebrejského imperatívu (do gréčtiny), bolo by to: „Nech si otvorený!“ Ak by išlo o prepis aramejského imperatívu, bolo by to: „Nech sa otvorí!“ Problémom obidvoch prepisov je mužský tvar slovesa (nech je ON otvorený, nech sa ON otvorí), lenže slovo „ucho“ je v hebrejčine i v aramejčine ženského rodu. Pravdepodobne ide o chybný prepis aramejského imperatívu do gréčtiny. Marek všeobecne prekladá Ježišove slová do gréčtiny, no v tomto prípade ponechal pôvodný výraz, podobne ako v prípade imperatívu: „Talithakúm“ (por. 5,41). Pravdepodobne mu išlo o vyzdvihnutie pôvodných Ježišových slov, v ktorých bola obsiahnutá nevídaná uzdravujúca moc.

35 „A (hneď) sa otvoril jeho sluch a uvoľnilo sa puto jeho jazyka a hovoril správne“ – Príkaz „otvor sa“ by mohol byť adresovaný celému človekovi, a nie iba jeho jednotlivému orgánu (uchu, jazyku). Uzdravenie nastalo okamžite a postihnutý človek bol hneď schopný počuť a dokonca aj správne rozprávať; nemusel sa ničomu učiť. Ak sa postihnutému otvoril sluch a následne i jazyk, to by mohlo znamenať, že sa mu zároveň otvoril aj „duchovný“ sluch, počuť začalo aj jeho po živote túžiace „srdce“. Aj jeho jazyk začal hovoriť správne, jazyk jeho túžob a vnútorných pohnútok. „Otvoril sa“ teda naozaj celý človek. Uzdravený mohol povedať spolu so žalmistom: „Pane, otvor moje pery a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu“ (Ž50,17).

„Sa otvoril jeho sluch“ – Boh sa od počiatku snaží urobiť svoj ľud schopným bezchybne počúvať, vidieť, hovoriť pravdu, čiže veriť a žiť podľa Božieho poriadku. Lenže táto Božia vôľa sa nikdy nestala aj vôľou ľudí. Až príchodom Ježiša Krista by mala nastať zmena: „Vtedy sa roztvoria oči slepých“ (Iz 35,5). Zázrak otvorenia nevidiacich očí sa udeje už čoskoro (8,22-26).

„Uvoľnilo sa puto jeho jazyka“ – Krkolomné vyjadrenie môže byť ovplyvnené terminológiou exorcizmu. Nebol to iba číro „lekársky“ zásah, lebo zviazanie jazyka bolo pravdepodobne spôsobené zlým duchom, ktorého bolo treba „odstrániť“. Terminológia naznačuje, že išlo skutočne o démona, ktorý takto zväzoval svoju obeť.  

„Hovoril správne“– Dotyčný muž predtým už správne rozprával, nejde tu teda o dar reči, ale o dar navrátenia správnej reči, o korekciu chyby. Uzdravený začal rozprávať jasne, čisto, artikulovane, čo musel byť extra silný zážitok, čo sa podobá znovuzrodeniu, „novému narodeniu sa z Ducha Svätého“.

36 „Prikázal im, aby nikomu (o tom) nehovorili. No (nech) im prikazoval koľkokoľvek, oni (tým) viac ohlasovali“– Zákaz verejného rozprávania (por. 5,43; 8,26) sa vzťahuje na celú udalosť uzdravenia ako takú, nielen na spôsob, ktorým to uzdravenie Ježiš vykonal. Tu prítomný „zákaz rozprávania“ je v ostrom protiklade so „zákazom mlčania“ po zázračnom uzdravení posadnutého, ktoré sa odohralo v Geraze (por. 5,19-20). Ten Ježišov čin uzdravenia má byť verejne známy a má byť „až prehnane“ ohlasovaný všade a všetkým. Prečo tu Ježiš zrazu volí presný opak? Prečo tu prikazuje mlčať? Ale aj v prvotnej Cirkvi to tak bolo; čím viac bolo prvým učeníkom zakazované hlásať evanjelium, o to viac ho hlásali. Ak Ježiš uzdravuje ináč nevyliečiteľnú chorobu, tieto zásahy majú zostať v skrytosti. Ak sa jedná o iný zázračný zásah, tam sa utajenie nevyžaduje. Ďalším dôvodom, prečo Ježiš prikazuje utajiť toto uzdravenie, môže byť skutočnosť, že vyrozprávanie zázračnej udalosti „ešte stále hluchým a nemým“ i tak neposkytne kľúč k pochopeniu celej Ježišovej identity. 

„Im“ –  Zákaz je adresovaný tak uzdravenému, ako aj všetkým svedkom udalosti. Ježiš si dotyčného muža vzal nabok od zástupu, do súkromia, no i tak sa zdá, že do bezprostrednej blízkosti celej udalosti sa dostalo viacero osôb.  

„No (nech) im prikazoval koľkokoľvek, oni (tým) viac ohlasovali“ – Gramatika sa delí na syntax a morfológiu. V tomto súvetí je zmätená tak syntax (skladba, konštrukcia, spájanie slov do viet a viet do textov), ako aj morfológia (tvaroslovie, skloňovanie, časovanie, stupňovanie). Nevedno, prečo autor vytvoril tak nejasné súvetie. Ide snáď o (gramaticky nezdarené) zdôraznenie radostnej skutočnosti, že po takomto silnom zážitku sa mlčať nedá, nech by nám to zakazoval ktokoľvek a koľkokoľvek.

37 „A nadmieru žasli hovoriac: „Všetko dobre robí, aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč“ – Nevieme, o aké množstvo ľudí sa jedná, ktorí „žasli“. Akoby uzdravenie hluchonemého „uzdravilo“ aj ich „uši a jazyk“. Ich reč nepodáva správu o uzdravenom, ale o tom, kto to uzdravenie urobil, čiže o Ježišovi.

„Nadmieru žasli“ – Dvojnásobný superlatív (por. Rim 5,20; 2 Kor 7,4) je nepriamou predzvesťou neba a darov, ktoré „Boh pripravil pre tých, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2,9). Je zaujímavé, že evanjelista prináša iba reakciu ľudí, ale nehovorí nič o reakcii uzdraveného. Hoci aj hromadné reagovanie zástupu má svoju výpovednú hodnotu, predsa len osobné svedectvo jedinca o tom, čo zažil s Ježišom, je určite silnejšie. Možno uzdravený nemal dostatok odvahy, aby to on urobil ako prvý, skôr ako zástupy.

„Všetko dobre robí“ – Ježiša tu oslovujú ako Boha samotného (por. Gn 1,31; Sir 39,16). Aj Boh pri stvorení sveta „urobil všetko dobre“. Boh na konci šiesteho dňa videl „všetky“ ním stvorené veci ako dobré.

„Aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč“ – V Ježišovi sa prejavila všetka Božia moc a sila, ktorá človekovi prináša svetlo, pomoc, posilu, uzdravenie, ale najmä spásu (por. Iz 35,5-6; Jer 35,4). Týmto dôležitým a pravdivým vyznaním sa postupne približujeme k záveru prvej časti evanjelia, ktorá vyústi do Petrovho vyznania: „Ty si Mesiáš“ (8,29) a ktorá je zároveň aj predohrou k druhej časti evanjelia, ktorá vyvrcholí vo vyznaní stotníka: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (15,39).

 

Záver

Zdieľanie, delenie sa o osobné príbehy viery, vydávanie svedectva o svojej viere, o duchovných zážitkoch, keď sa nás Ježiš dotkol, patrí k odvekým tradíciám kresťanskej komunity. Správne podaný a spracovaný príbeh viery nie je o tom, čo sa nám naozaj stalo, ale o tom, čo to s nami naozaj urobilo, ako nás to ovplyvnilo, ako nám to zasiahlo či dokonca celkom zmenilo život a doterajšie zmýšľanie. Osobná skúsenosť s Ježišom je nadovšetko dôležitá. Po takomto zážitku spontánne prichádza tu spomínaný úžas, nadšenie, vďaka, oslava, radosť.

 

Mladý mních sa pýta staršieho mnícha: „Otče, prečo je tak málo ľudí, ktorí vytrvajú na ceste za Ježišom?“ Starý mních sa zamyslel a povedal: „To je tak ako s tými psami a zajacom. Jeden pes zbadal zajaca. Vo vidine kvalitnej večere sa rozbehol, že zajaca uloví. Lenže zajac bol rýchly a psovi úspešne unikal. Keď ostatné psy videli, ako ich kolega čosi naháňa, pridali sa aj oni. Unikajúceho zajaca síce nevideli, ale stačilo im, že ho na vlastné oči videl ich priateľ. lenže po čase sa unavili a začali pochybovať, či nejaký zajac vôbec existuje. Naháňanie zajaca nakoniec zanechali a pokračoval iba ten jeden, ktorý to všetko začal a ktorý jediný zo všetkých zajaca aj videl na vlastné oči. Nakoniec sa unavil aj zajac, pes ho dostihol a ulovil si ho pre seba. Aj my sme takí istí. Vytrvalí zostanú iba tí, ktorí Ježiša naozaj videli, stretli sa s Ním, ktorých sa Ježiš naozaj dotkol.“

 

Človek sa stáva tým, čo počúva, čo prijíma. Nepozorný poslucháč „pohlce“ hocijaké „táranie“, ale Božie slovo, ktoré z neho robí pravého človeka, ho už potom viac neoslovuje. Svoju prirodzenosť meníme podľa toho, aké „slovo“ prenikne do nášho vnútra, čo prerazí náš „sluch“, na aké volanie odpovieme. Človek je predovšetkým ucho a jazyk. Ak správne načúva Bohu, je schopný aj správne reagovať a odpovedať. My, hoci milujeme každú knihu, neuctievame biblický text ako fetiš (slepé uctievanie). Biblickým príbehom v žiadnom prípade nejde o pookriatie cez literárnu krásu textu, ale o skutok, o následnú akciu, o prebudenie, o nadšenie, o vnútorné „zmŕtvychvstanie“, o vstup do dialógu, o priblíženie sa k tomu, kto nám v texte rozpráva. Božiemu slovu ide o počiatočné a až do smrti prehlbujúce sa spoločenstvo s tým, ktorý nás ako prvý pozýva do priateľského vzťahu. Preto najhorším zlom je zostať „hluchonemý“ pred Božím volaním.

Pred Evanjeliom sme všetci najprv „výberovo“ hluchí. Človek neraz „dopraje“ svojmu sluchu aj klamstvá od Zlého, ktoré ho zatvoria do seba i pred druhými a odrežú ho od prameňa živej vody. (por. Jer 2,13). Milujúcemu Bohu nič iné ani nezostáva, len byť bezbreho milosrdný a láskavo uzdravovať naše slepoty, hluchoty a nemotu, keď sa k nim priznáme. Vo svojej prirodzenosti dávame iba to, čo máme a aj hovoríme iba to, čo počujeme. Do našej obmedzenej prirodzenosti však túži vstúpiť neobmedzená „Nadprirodzenosť“. V tomto rozprávaní vidíme aj etapy nášho osobného putovania cestou viery. Pravdepodobne si každý musíme prejsť rovnakú cestu ako izraelský národ v Starom zákone a ako poslucháči Nového zákona. Veď aj samotní Ježišovi učeníci ešte stále takmer nič nechápu. Zatiaľ len „blábolia“ /mogilalos/, ich vnútro je „pomätené“, na Ježiša vykrikujú: „Mátoha“ (por. 6,49).  Ježiš je lekár, ktorý vie a chce každému „otvoriť sluch“ a „rozviazať jazyk“ vnútra, aby sme všetci mohli konečne začať komunikovať aj s Ním. To všetko sa začalo už v „zázračnom momente krstu“, keď sa Boh po prvýkrát priamo „dotkol“ Božím prstom aj nášho vnútorného sluchu a jazyka.