Biblická hodina č. 41

 

A hneď spoznali Ježiša

 

 Mr(6,53-56)

 

53 "Keď sa prepravili na breh, prišli do Genezareta a pristáli" – Na breh; doslova "na zem".

Starozákonný žalm nám oznamuje, že "nebesia patria Bohu, ale zem zveril Adamovým synom" (Ž 115,16). Prišiel však čas, kedy Boh z neba prišiel medzi Adamových synov a 33 rokov žil na zemi.

Život človeka závisí od "bohatstva" zeme, od úrodnosti pôdy, od pokladov, ktoré zem skrýva (napr. voda). Evanjeliový text zdôrazňuje, že Ježiš, Boží Syn, prišiel "na zem", čiže medzi ľudí. Medzi človekom a zemou (i zemou) je veľmi tesné puto. Človek vznikol z "adamach" (zo zeme) a dostal podľa nej aj meno "Adam" (por. Gn 2,7; 3,19; Iz 64,7; Jer 18,6). Mnohé národy – a Izrael nebol výnimkou, – pokladali "zem" za "matku", lebo je darcom, zdrojom, prameňom každého "hmotného" dobra. Materiálne dobrá zaberajú dôležité miesto v živote človeka, hoci Izraelský národ si, - ako prvý zo všetkých národov sveta, - mal uvedomiť, že pravú hodnotu hmotných vecí výrazným spôsobom prevyšujú dobrá duchovné. Boh je pripravený dať človekovi všetky hmotné dobrá nevyhnutné pre pozemský život, ale srdce človeka nesmie zabudnúť, že "Božie kráľovstvo" nie je z tejto zeme, preto musí človek upierať svoj zrak v prvom rade na nebo a snažiť sa o poznanie Božích vecí.

"Na počiatku stvoril Boh nebo a zem" (Gn 1,1). sú to prvé slová Biblie. Hoci zem bola stvorená skôr ako človek, od počiatku je zameraná na neho a bola stvorená len kvôli nemu, len kvôli človekovi. Ako prvé sa však uvádza "nebo" (nebesia). Boh sa rozhodol založiť na stvorenej planéte, ktorá bola pustá a prázdna, "rajskú záhradu", aby do nej umiestnil "kráľa stvorenia", človeka. Preto upravuje, oddeľuje vody od pevniny, tvorí živú i neživú prírodu. Už prvé slová Biblie jasne dokazujú, že zem patrí človekovi, neodmysliteľne mu slúži k životu. Hoci človek vládne zemi a na zemi, nič to nemení na skutočnosti, že zem i tak totálne závisí od Boha, je Jeho "vecou", Boh má absolútne právo robiť s ňou, čo chce a má právo dať celej zemi i človekovi na nej žijúcemu svoje Božské zákony, pravidlá a zásady (Božia spravodlivosť).

Zem i človek na nej dostali veľký dar "plodnosti", čo by malo rozpútať Bohom chcenú revolúciu "života". Žiaľ, hneď prvý človek zhrešil, navždy bol vyhnaný z rajskej záhrady, na zem stiahol prekliatie (zlorečenie) a do svojho vnútra zlo. Dar "plodnosti" bol narušený, zem začala plodiť "tŕnie a bodľačie" (por. Gn 17). Tesné puto medzi zemou, človekom a Bohom sa narušilo. Aj človek začal "plodiť" zlo, ktoré akoby postupne ovládlo celú zem. Človek prestal vnímať Božie veci, začal strácať schopnosť spoznať svojho Boha. Preto vidíme Ježiša, Božieho Syna, ktorý namiesto spravodlivého a oprávneného Božieho potrestania (trestu) prichádza "zmilovať sa" nad svojím hriešnym stvorením, nad človekom. Keď Ježiš vystupuje z loďky na zem (keď pristál), je to veľké víťazstvo Božieho milosrdenstva.  

 "Keď sa prepravili" – Ježiš a učeníci sa prepravili či preplavili na "druhý" – na opačným – breh. originálny markov text v tomto prípade vynecháva slovo "druhý" (hoci v slovenskom preklade ho nájdete).

V predošlom bloku (Mr 6, 45-52) nám slovné spojenie "na druhý breh" narobilo mierne ťažkosti, nakoľko to z textu vyzerá tak, akoby sa učeníci po namáhavej plavbe mali vrátiť na to isté miesto, odkiaľ vyplávali (z Betsaidy do Betsaidy).

"Do Genezareta" – Je to geografické označenie mesta, jazera i okolitej oblasti, ktorá sa rozprestiera medzi Tiberiadom a Kafarnaumom. V židovskej literatúre sa pod názvom "Genezaret" (Gennesar) rozumie celý západný breh jazera. V Ježišovej dobe "Genezaret" mohla byť severozápadná oblasť, ktorá bola husto obývaná. Vďaka naplavenej zemine zo sútoku troch riek sa tam časom vytvorila veľmi úrodná nížina, čo samozrejme pritiahlo väčšie množstvo ľudí do oblasti.

Zdá sa, že náhla nočná búrka spôsobila úplnú dezorientáciu učeníkov plaviacich sa na loďkách a prekazila plány aj samotnému Ježišovi. namiesto plánovanej Betsaidy sa ocitli v Genezarete. Vystrašení učeníci boli radi, že sú konečne na brehu, nohami na zemi. Nočná búrka a prekvapenie s Ježišom kráčajúcim po mori im spôsobilo duševnú i fyzickú vyčerpanosť. Možno preto text zdôrazňuje fakt, že konečne "pristáli".  

"Pristáli" – Neplavili sa na veľkej "prepravnej" lodi, ktorá by potrebovala doplávať do prístavu a tam pristáť. Plavili sa na malých loďkách, ktoré sa mohli hocikedy vylodiť hocikde. Je to neobvyklé sloveso, ktoré sa v celom Novom zákone vyskytuje iba raz, iba tu.

54 "Keď vystúpili z loďky, hneď ho spoznali" – Ľudia pozorovali ich vystúpenie z loďky "a hneď" spoznali Ježiša. Niektorí ľudia sa mohli úmyselne zdržiavať pozdĺž brehov Genezaretského jazera a "striehli", či sa Ježiš náhodou "neukáže". Má to logiku; ak na jednom mieste nastúpil na loďku, musí niekde aj vystúpiť. Ľudia Ježiša hľadali, očakávali Ho, boli zvedaví na Neho, chorí túžili dať sa Ním uzdraviť. Ľudia vedeli, že Ježiš je kdesi blízko, lebo "počuli", že sa zdržuje v ich regióne.

Učeníci plaviaci sa na mori Ježiša "hneď" nespoznali a celí vystrašení vykríkli, že je to "mátoha". Muži premknutí strachom potrebovali Ježišovo utíšenie a navrátenie stratenej istoty. Príčinou tohto nečakaného "nespoznania" Ježiša nebola iba "vonkajšia" tma, tmavá noc, ale aj "vnútorná" tma, tma v mysli a v srdci.

Sloveso "spoznať" je jedno z najčastejšie používaných v celom Svätom písme. Aj našou túžbou je "spoznávať" a konečne "spoznať" Ježiša takého, aký v skutočnosti je. Od kvality poznania závisí aj kvalita zmýšľania. Uvedomujeme si nebezpečenstvo "schizofrenického" zmýšľania, nebezpečenstvo rozdelenej mysle, ktorá po upadnutí do sebaklamu zmýšľa akoby v mene "dobra", ale v skutočnosti zmýšľa zle, zmýšľa proti dobru, proti Bohu a proti sebe samému. 

Spoznať Ježiša nemožno iba očami, ktoré "striehnu, pozerajú, hľadia", ale predovšetkým srdcom, ktoré túži po svetle, po pravde, po živote. Prvým dobrým znakom, že sme pokročili v poznávaní Ježiša je potreba povedať nie iba "Ježiš", ale "môj Ježiš". To "sväté meno Božieho Syna" už nevypovie iba jazyk (teória, teológia), ale aj láska v srdci. Spoznanie Ježiša nutne prerastie do spontánnej modlitby, ktorá oblažuje dušu. 

Sv. apoštol Pavol v Liste Rimanom píše: "Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo" (Rim 1,21). Adam a Eva, prví ľudia na zemi, "poznali" pravého Boha lepšie ako ktokoľvek iný, a to bez akejkoľvek predchádzajúcej osobnej námahy, bez predošlého "duchovného života". Boh bol s nimi, bol pri nich, komunikoval s nimi a bolo to celkom prirodzené. Zaujímavé je, že i napriek tomu sa od neho úmyselne odvrátili. A po nich sa dobrovoľne a úmyselne odvrátili i mnohí ďalší ľudskí potomkovia. "od Boha odvrátení" ľudia akoby ovládli celú zem, preto apoštol Pavol ešte v tom v istom liste Rimanom píše: "Bratia, nepripodobňujte sa tomuto svetu" (Rim 12,2). Svet, v ktorom dnes žijeme, jeho dávnou charakteristickou črtou, je čosi ako "odvrátenosť" od Boha.

Apoštol Pavol si veľmi dobre uvedomoval, že zem obývaná slobodným človekom sa postupne stala "rajom hriechu", a preto nasledovníkom Ježiša Krista prikazuje: "Už nežite ako žijú pohania, v márnosti svojho zmýšľania, so zatemneným rozumom, odcudzení Božiemu životu pre nevedomosť, ktorá sa ich zmocnila, a pre zaslepenosť ich srdca" (Ef 4,17-18). Boh nás pri stvorení obdaroval nielen zemou pod nohami a rôznymi hmotnými dobrami, ale aj slobodnou vôľou, tvorivou racionalitou, invenciou (dôvtipom), schopnosťou bádať a rozmýšľať. Ak sa však rozumový potenciál človeka vzdá zjavenej Božej pravdy a začne zmýšľať po svojom, obráti to človeka proti svojmu Stvoriteľovi, zostane len pri sebe a pri stvorení (pri stvorených osobách a veciach). Z povedaného vyplýva, že človek potrebuje poznať "Božiu pravdu" a riadiť sa ňou vždy a všade; slobodne, úmyselne, dobrovoľne, so súhlasom vlastného rozumu mať ju za základ zmýšľania. Nakoľko "pravda je v Ježišovi" (Ef 4,21), nutne potrebuje spoznať živého, prítomného Ježiša (ináč sme stále mimo zachraňujúcu pravdu).

55 "Obehli celú tú krajinu a začali na nosidlách nosiť hore-dole chorých, kdekoľvek počuli, že je"– Výraz "krajina" je protiklad mora; Ježiš na loďke a na mori je pre ľudí "vzdialený", neužitočný, akoby ani vôbec nebol. Naopak na pevnine, na zemi, na súši sa k Ježišovi dá priblížiť, dá sa Ho dotknúť, dá sa k Nemu priniesť chorý brat, dá sa s Ním prísť do kontaktu.

Ľudia, ktorí potrebujú pomoc, sú všade, sú po celej krajine, ale Ježiš je iba jeden. Cítiť tu silnú potrebu, aby sa Ježiš čím najskôr rozdal úplne pre všetkých. Je tu skrytá predtucha Veľkej Noci, kedy sa Ježiš (Stvoriteľ, ktorý sa stal stvorením) odovzdá celého stvorenému svetu ako "viditeľný hmotný pokrm" v Najsvätejšej Eucharistii. Novým kľúčom k poznaniu Boha nám zostalo tajomstvo Najsvätejšej Eucharistie.

Dnes už Ježiš nechodí po dedinách a mestách; On je tu neustále, neodchádza od nás. A možno práve preto si Ho všíma tak málo ľudí. V našich "krajoch" býva Ježiš veľmi často "osamotený, opustený". Žeby už nemal Božskú moc? Žeby Najsvätejšia Eucharistia nebola pravdou o Ježišovej skutočnej prítomnosti? Žeby človek už nepotreboval žiadnu pomoc? Alebo žeby sa už dnes Boh nedal vôbec a nijako spoznať?

"Na nosidlách" – Bola to len pričňa, provizórne lôžko z dosák. Úzka prenosná posteľ mohla mať aj čosi ako matrac alebo vankúš. Ježišovo: "Vezmi si lôžko a choď domov" (por. Mr 2, 2-11) nám dokazuje, že lôžko na prenos chorého bolo veľmi jednoduché a prázdne ho dokázal uniesť aj jeden človek. nosiť chorého po nerovnom teréne tak, aby z lôžka nespadol a aby sa chorému neublížilo, bolo náročné tak pre nosičov, ako aj pre samotného chorého. Keby to nebol Ježiš, ktorý bol zárukou istoty uzdravenia, väčšina chorých by nepodstúpila namáhavú a bolestnú cestu na nosidlách.  

Viacerí chorí už skúsili všetko, minuli majetok na lekárov (por. Mr 5, 26) a nikto z ľudí im nedokázal pomôcť. Ježiš sa ukázal ako posledná možnosť. My sa učíme zmýšľať tak, aby bol Ježiš vždy prvou možnosťou, prvou  a samozrejmou voľbou,  aby sme sa najprv pýtali na Božie cesty a až potom na ľudské. Ak nám Boh nepomôže, nikto nám nepomôže.

"Hore-dole" – Slovenský preklad toto spojenie vynecháva. Je znakom toho, že sa pohybovali ľudia, ale pohyboval sa aj Ježiš. Moderné komunikačné a lokalizačné prostriedky v tej dobe neexistovali, preto náznak akéhosi zmätku a chaosu je celkom pochopiteľný.

"Počuli" - Akékoľvek informácie sa získavali len z počutia. Čo sa človek nedopočul od iných, to nevedel. Nakoľko informácie o Ježišovom pohybe bolo potrebné rozšíriť do všetkých obývaných oblastí, ľudia začali "behať": "Obehli celú krajinu" a rozprávali, informovali ostatných.

Známy výrok apoštola Pavla: "viera je z počutia" (por. Rim 10,17) sa prikláňa skôr k slovnému spojeniu "viera je z hlásania", lebo hlásanie evanjelia nikdy nie je iba zvukové podanie, iba nejaká vypovedaná a vypočutá ľudská reč. Jedná sa skôr o osobné svedectvo, vzor, skutky, ktoré si dokážu "vypočuť" aj hluchí.

Už v starom zákone museli proroci "dokazovať" svoju jednotu s Bohom pomocou svojich skutkov a zázrakov; slová nestačili. Na "skutky" sa odvolával aj sám Ježiš: "Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma? Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte!" (por. Jn 14, 7-14).

56 "Kamkoľvek vstúpil, do dedín či do miest, či do usadlostí, na námestia kládli nemocných a prosili ho, aby sa (mohli) dotknúť čo len okraja jeho plášťa. A všetci, ktorí sa ho dotkli, sa uzdravovali" – Ježiš začal chodiť po celej "krajine", ktorá bola pomerne rozsiahla a rôznorodá. Evanjelista Marek ako prvé spomína dediny (kóme – komunál, obec), potom mestá (polism –  politické, súdržné spoločenstvo) a nakoniec usadlosti (agros, hospodárstvo). Ježiš prechádzal ulicami a námestiami a  davy ľudí, - najmä chorých, - sa k Nemu zbiehali. Zdá sa, že Ježiš nikdy nikde neprišiel skôr ako "informácie" o Jeho pohybe.

"Prosili ho, aby sa mohli dotknúť čo len okraja jeho plášťa" – Chorí Ho prosili, aby sa Ho smeli dotknúť, aspoň obruby Jeho plášťa. Ježiša netreba "držať": "Už ma nedrž /nezdržuj ma, nezadržuj ma/, ešte som nevystúpil k Otcovi" (Jn 20,17); stačí sa Ho iba dotknúť, ba stačí sa "dotknúť" iba veci (šiat, plášťa), ktorá patrí Jemu. Žena v dave sa dotkla iba obruby Jeho plášťa a aj to iba zozadu (por. Mr 5, 27) a predsa bola zázračne uzdravená. Stačí, ak Ježiš pôjde iba okolo, ani nezastaví. Stačí tak málo, aby sa Ježiš a človek "zblížili"! na živý, uzdravujúci, obohacujúci a účinný kontakt (vzťah) človeka s Ježišom stačí iba minimálny dotyk, stačí iba "viera". Ježiš viackrát a dôrazne poukazuje na nevyhnutnosť viery. viera je podmienkou k tomu, aby Ježišova moc mohla prejsť na človeka.

 

Poznať svojho Boha, túto prvú výzvu adresovanú ľudskému srdcu, Biblia nerozvíja v kontexte vedy a na základe dostupných ľudských možností, ale v kontexte života, ktorý navždy zostane pre človeka určitým tajomstvom, a preto človek potrebuje vstúpiť aj do "dobrodružstva" s nadprirodzenosťou.

Pre člena židovského národa sloveso "poznať" (po hebr. "jada") znamenalo omnoho viac ako len povrchné poznanie, ako len suchú a väčšinou nič neznamenajúcu informáciu. "Poznať" v židovskom zmýšľaní znamenalo mať s tým konkrétnu a prežitú skúsenosť, dostať to do seba, stotožniť sa s tým. Biblia hovorí, že človek "pozná" bolesť (Iz 53,3), pozná hriech (Múdr 3,13), pozná vojnu (Sdc 3,1), pozná pokoj (Iz 59,8), dobro a zlo (Gn 2,9), ale napr. prvý človek Adam "poznal" aj svoju ženu a počali spolu dieťa (Gn 4,25). Poznanie u Židov bola reálna a chcená aktivita samotného človeka, účelový kontakt s niečím, čo človeka hlboko zasiahlo. Do takéhoto "poznania" je pozvaný človek aj čo sa týka Boha. Človek má, na základe poznania, vytvoriť s Bohom živý vzťah. Ak človek "nespozná" Boha počas svojho pozemského života, tak potom "spozná" Jeho súd, "úder jeho súdu" (por. Ez 12,15). Už Starý zákon radí človekovi radšej vstúpiť do "Božej zmluvy s človekom" (Jer 31,34) a nechať sa voviesť do Jeho dôvernosti.

V Biblii všetko začína iniciatívou Boha. Skôr, než človek spozná Boha, sám je poznaný Bohom. V tom je tajomstvo "Božieho vyvolenia": Boh pozná Abraháma" (Gn 18,19), pozná jeho ľud (Am 3,2). Boh pozná svojich prorokov už pred ich narodením (Jer 1,5) a pozná všetkých, ktorých predurčil, aby sa stali jeho adoptívnymi synmi (por. Rim 8,29; 1 Kor 13,12). Boh pozná všetko a všetkých, pozná počet všetkého, všetko pozná po mene. Tento vševediaci Boh sa dáva "poznať", zjavuje človekovi svoje "Meno" (Ex 3,14), preniká človeka bázňou, ale nadovšetko mu prejavuje svoju nehu a dobrotivosť. Boh dáva človekovi "spoznať" svoje Božie prikázania, ktoré sú jeho jedinou možnou cestou ku šťastiu (por. Dt 30,16; Ž 147,19).

Odpoveďou človeka na Božie konanie by malo byť "poznanie" svojho Boha, oddať sa mu v dôvere a v pravej láske (Oz 4,1; 6,6). No už od počiatku sa človek ukazuje ako "neschopný" (Ex 32,8). Človek s poblúdeným srdcom (Ž 95,10) nepozná svojho Boha, začína Boha "pokúšať" (Nm 14,22; Ž 78). Izrael, nerozumnejší ako ťažné zviera "nepozná nič" (por. Iz 1,3; Jer 8,7), začal sa búriť proti svojmu Bohu, porušovať, prestupovať Zmluvu (Oz 8,1), hanebne sa začal oddávať "iným bohom, ktorých nepoznal" (Dt 32,17). Nakoniec zostalo už iba povrchné, formálne "poznanie" (Iz 29,13; Jer 7), ilúzia o duchovnom živote s Bohom, náboženský vzťah, ktorý bol "mŕtvy", ktorý neprenikal do srdca a neprejavoval sa v konkrétnom živote (por. Oz 6,6; Iz 1,17; Jer 22,16). Proroci to opakujú do omrzenia, ale národ nepočúva, "nechce sa dať poučiť (Jer 7,28). Preto bude potrestaný, bude potrestaný pre "nedostatok poznania" (Iz 5,13; Oz 4,6). Boh sa nepoddajnému národu dáva "poznať" nečakaným spôsobom, hrôzou, vyhnanstvom, hladomorom, napadnutím, znesvätením a zbúraním Jeruzalemského chrámu, "požehnaním" nepriateľov, a pod. Ľud postavený voči sebe a voči Bohu v týchto krutých udalostiach nemá zostať vo svojich ilúziách; má spoznať pravdu, má uznať "svätosť" Boha a svoj vlastný hriech (Bar 2), ktorý je tmou pre zmýšľanie človeka. Človek si už nikdy viac nemá namýšľať, že sa do "života" dá dostať svojimi vlastnými silami. Boh uprostred ťažkostí prisľúbil človekovi spásu. Boh sa už tentokrát chce dať poznať nielen vyvolenému národu, ale aj pohanom (Ez 36,23) a všetkým ostatným národom, čo je veľmi prekvapivé. Boh chce človekovi vložiť nové a chápavé srdce.

Až v Ježišovi Kristovi nám bolo darované dokonalé poznanie Boha a odhalené všetky tajomstvá, ktoré mohli byť odhalené. Ježiš nám "zjavil" Nebeského Otca. Učeníci, ktorí strávili s Ježišom množstvo času a videli mnohé Jeho znamenia, boli i napriek tomu dlho nechápaví. Až po "bláznovstve kríža", až po Veľkej Noci, apoštoli a učeníci pochopili Kristovo evanjelium (novú a radostnú zvesť) a výzvu na obrátenie (metanoia, zmena zmýšľania). Až po udalostiach Veľkej Noci, až "vtedy im otvoril myseľ" (Lk 24,45), až vtedy vylial na nich Ducha Svätého (Sk 2,33). Vtedy bola vyhlásená "posledná doba", doba pravého a plného poznania Boha. Evanjelium varuje pred "falošnými náukami". Človek má možnosť spoznať Boha aj cez stvorenie, ale to nestačí. K živému a pravému Bohu sa nedá dostať ináč ako cez "bránu k ovciam", cez osobu Ježiša Krista.

Poznanie Ježiša je vynikajúci zisk, "v Ňom sú ukryté všetky poklady múdrosti a poznania" (Kol 2,2). Vedomosť "nadúva" (1 Kor 8,1), ale poznanie Evanjelia otvára človeka Kristovej láske, ktorá prevyšuje všetko poznanie (Ef 3,19). Evanjelium, ale i celá Biblia, nás učí múdro "spoznávať" veci a okolnosti života a za pravdu pokladať iba to, čo je sväté, čisté, dokonalé, čo je Bohu milé, čo vedie k životu, čo je svetlom, čo vychádza od Boha a čo sa k Nemu vracia. Kto si naozaj vyberá život a túži mu dať dokonalé naplnenie, dobrovoľne a každodenne si vyberá Krista, svetlo života a nikdy nedá ničomu a nikomu prednosť pred Ním, hoci by aj celý svet išiel iným smerom.