Biblická hodina č. 38

 

Smrť Jána Krstiteľa

 

(Mr 6, 14 - 29)

Táto textová časť bola do pôvodného textu vsunutá neskôr. Nečakane a pomerne násilne pretrháva rozprávanie o vyslaní a o návrate Ježišových učeníkov. Text sa retrospektívne vracia k udalostiam, ktoré sa už stali a k hlavnej postave, ktorou nie je Ježiš. Evanjelista Marek usúdil, že sa jedná o osobu a o udalosti, na ktoré sa nesmie zabudnúť, ktoré napomôžu lepšiemu pochopeniu osoby Ježiša Krista a ktoré použil ako úvod do nasledujúceho rozprávania. Opis osudu posledného zo starozákonných prorokov, Jána Krstiteľa, - "predchodcu Mesiáša", - môže byť reálnou predpoveďou budúcnosti Ježišových učeníkov či Ježiša samotného; aj oni všetci budú (u)mučení pre ohlasovanie pokánia a obrátenia sa k Evanjeliu. "Hlas volajúceho na púšti" (por. 1,1-13), čiže Ján Krstiteľ, sa dostáva druhý a posledný raz na scénu. Svoju úlohu "predchodcu" definitívne splnil a z pohľadu na tak výraznú osobnosť, akou Ján Krstiteľ bezpochyby bol, sa musíme pozorne zadívať na toho, ktorý prichádza za ním a ktorému Ján "nebol hoden ani remienky rozviazať na obuvi" (por. Lk 3,16). Hoci životy i životné osudy obidvoch svätých mužov sú veľmi podobné, predsa len iba jeden z nich je hlavnou postavou a na toho "väčšieho" nás odkazuje aj sám "menší" Ján Krstiteľ.

Dobové geografické poznámky - Sú vhodné na dobrú orientáciu, nakoľko sa v texte spomínajú viaceré politické osoby a rôzne miesta a územia. V r. 63 pr. Kr. dobyl rímsky veliteľ Pompeius Jeruzalem, čím začal takmer 700-ročnú rímsku nadvládu nad Izraelom. Územiu Palestíny (definitívne od r. 37 pr. Kr.) vládol po svojom otcovi, Rímom zvolený, kráľ Herodes Veľký (73-4 pr.Kr.). Po jeho smrti (v r. 4. pr. Kr.) bolo rozsiahle kráľovstvo rozdelené medzi jeho troch synov. Syn Herodes Antipas spravoval Galileu a Pereu. Syn Archelaus Samáriu, Judeu a Idumeu (ale iba dva roky). Syn Filip vládol v Iturey a v Trachonitide. Dôležité je vedieť, že už v r. 6. pr. Kr. bol Archelaus zosadený a nahradil ho iný rímsky prokurátor (nie z rodiny Herodesa Veľkého). V rokoch 26-36 po Kr., čiže v čase Ježišovej smrti, bol rímskym prokurátorom v Jeruzaleme Pontský Pilát.

  1. GALILEA - Na severe rozsiahlej Palestíny leží Galilea (hebr. galil = kruh). Dlho tu žili židia a "nežidia" vedľa seba, preto sa hovorilo aj o "Galilei pohanov" (Mt 15). Už od čias proroka Jozueho (12. st. pr. Kr.) zohrávala Galilea dôležitú úlohu. Ležia tu osady Nazaret, Kána a Naim, týči sa tam vrch Tábor (562 m). Na brehu Genezaretského jazera leží Kafarnaum, kde Ježiš začal svoje verejné účinkovanie. U synoptikov (u troch evanjelistov Mareka, Matúša, Lukáša) je Galilea viac než iba geografické označenie. Je to krajina evanjelia, v ktorej Ježiš robil zázraky, ohlasoval svoje posolstvo. Tetrarchom Galiley bol od r. 42 pr. Kr. až do svojej smrti (r. 4 pr. Kr.) Herodes Veľký.
  2. SAMÁRIA - Je to stredná časť Palestíny. Od asýrskeho vpádu v 8. st. pr. Kr. obývalo toto územie zmiešané obyvateľstvo Samaritánov, ktoré vzniklo spojením Izraelitov s Asýrčanmi. Medzi Židmi a Samaritánmi vládlo ostré nepriateľstvo. Židia s nimi odmietali akékoľvek spojenie. Samaritáni často bránili galilejským pútnikom v ceste do Jeruzalema. Samaritáni uznávali ako Sväté písmo len 5 Mojžišových kníh. Obety neprinášali v jeruzalemskom chráme, ale na svojom vrchu Garizim (868 m). Za Ježišových čias malo mesto Samária veľký lesk. Kráľ Herodes Veľký tu postavil viaceré prepychové stavby.
  3. JUDEA - Juh Palestíny tvorí Judea. Počas delenia ríše tu bolo stredisko južnej ríše. Kráľom Judey bol od r. 37 pr. Kr. až do svojej smrti Herodes Veľký, známy svojou krutosťou (napr. vyvraždil mnohých najbližších členov rodiny či betlehemské deti) a honosnou stavebnou činnosťou. V hlavnom meste Judska, v Jeruzaleme, dal - okrem iného - veľkolepo prestavať jeruzalemský chrám (z ktorého po r. 70 zostal iba múr nárekov) a vodovod. Jeruzalem sa stal pre Ježiša miestom vyhostenia, kde našiel aj svoju smrť. okrem Jeruzalema sú tu Betlehem, Betánia, Betfage, Emaus a Jericho. Ježiš sa pred svojím verejným účinkovaním dal pokrstiť Jánovi Krstiteľovi v Jordáne v Judsku.
  4. PEREA - Perea (gr. "zem za") zaberala východnú časť údolia Jordánu. Z pohľadu Ježišovho účinkovania to nebolo až tak dôležité územie. Pereu obývali izraelské kmene Ruben, Gád a Manes.

"Dopočul sa (o ňom) kráľ Herodes. Jeho meno sa totiž stalo známym a ľudia hovorili: ´Ján Krstiteľ vstal z mŕtvych, a preto sa prostredníctvom neho dejú zázraky´" - Ježiš bol už všade známy, aj v odľahlejších oblastiach, v ktorých sám osobne nikdy nebol a nepôsobil. Svoju "ohlasovateľskú" prácu odviedli aj učeníci, ktorých Ježiš vyslal na misiu. V tej dobe neexistovali žiadne technické komunikačné prostriedky. Akákoľvek zvesť sa mohla šíriť jedine priamo, od človeka k človekovi, bezprostrednou verbálnou komunikáciou, a tak to bolo aj v prípade kráľa, ktorému sa do uší dostali správy o Ježišovi. Otázky typu - "Kto to naozaj je? Odkiaľ prišiel? Čo s nami chce?" - toto všetko viselo nezodpovedané vo vzduchu a každý si na to (zatiaľ) odpovedal sám.

"Herodes" - Plným menom Herodes Antipas (20 pr.Kr. - 39 po Kr.) bol v poradí siedmym synom kráľa Herodesa Veľkého, ktorý mal desať manželiek. Jeho matka Malthaké bola Samaritánka. Titul "kráľ" (gr. bazileus) mu v skutočnosti nepatril, ale je možné, že bežní ľudia ho tak volali. Po smrti otca (v r. 4. pr. Kr.) sa stal tetrarchom (štvrťvladár, panovník jednej štvrtiny). Neskôr ho Rimania zbavili moci a bol poslaný do vyhnanstva. Zomrel sám v depresiách, vážne chorý a vo veľkých bolestiach. Evanjelista Marek Herodesa Anitpasa nijako nepredstavuje, čo by znamenalo, že medzi ľuďmi bol dostatočne známy. Herodes Veľký Galileu zanedbával, ale jeho syn Herodes Antipas Galilei venoval všetku svoju pozornosť a zveľaďoval ju. V roku 20 po Kr. si na západnom brehu Galilejského mora vystaval osobné sídlo a pomenoval ho Tiberias, po vtedajšom cisárovi Tibériovi (14-37 po Kr.).

"Vstal z mŕtvych" - Ako vidieť z textu, myšlienka zmŕtvychvstania nebola medzi ľuďmi neznáma. Ľudia vždy verili v zázračné sily a v zázračné skutky.

"prostredníctvom neho sa dejú zázraky" - Termín "zázrak" (gr. dynamis) môže označovať aj nadprirodzenú moc či silu (por. Gal 3,5; 1 Kor 12,10.28). Sloveso "dejú sa" (gr. "energujú sa", pôsobí energia) sa používalo na označenie účinkovania božských síl medzi ľuďmi.  

"Iní však hovorili: ´Je (to) Eliáš´. Ďalší zase hovorili: ´Prorok ako jeden z dávnych prorokov" - Táto časť sa dá pochopiť iba na pozadí tradície, podľa ktorej Boh vzkriesi eschatologické prorocké postavy, ktoré nezomreli, ale boli Bohom "vzaté" do neba. Tak ako Henoch (Adamov potomok), tak ani "otec prorokov", prorok Eliáš (žil v prvej polovici 9. st. pr. Kr.) nezomrel prirodzenou smrťou, ale bol vzatý do neba na ohnivom voze. Ich "vzkriesenie" malo slúžiť ako svedectvo proti ich protivníkom, ako výzva na ich pokánie a obrátenie. Na základe tejto tradície niektorí ľudia usúdili, že je to "prorok Eliáš". Ján Krstiteľ mohol byť bezpochyby pokladaný za eschatologického proroka ohlasujúceho pokánie. Herodes a jeho manželka Herodias tu vykazujú črty protivníkov, ktorí by sa mali obrátiť a robiť pokánie. Rôzne, i protikladné, mienky poukazujú na uzavretosť a naviazanie na "slávnu" minulosť a na slávne osobnosti minulosti. Nejaká nová, veľká a slávna osobnosť, - samozrejme okrem osoby očakávaného a zatiaľ neznámeho Mesiáša, - neprichádzala do úvahy. Ježišova osoba bola pre odmietavých Židov veľmi tvrdým orieškom na rozlusknutie. Už vtedy platilo veľkonočné: "Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?" (Lk 24,5).

"Herodes, keď sa (o ňom) dopočul, hovoril: ´Ján, ktorého som dal stať, ten vstal´" - Zdá sa, že Židia nemali problém s tvrdení, že Eliáš či Ján Krstiteľ vstali z mŕtvych. Vtedajšie židovské chápanie predpokladalo, že iba Boh môže vzkriesiť z mŕtvych (por. 1 Kor 15,4.12-15). Ak však slová o zmŕtvychvstaní boli po Veľkej Noci použité na Ježišovu osobu, takáto možnosť bola Židmi plnými závisti tvrdo odmietnutá. Hoci boli svedkami mnohých Ježišových zázrakov, i tak - podľa nich - Ježiš nevstal z mŕtvych. Jeho mŕtve telo bolo iba ukradnuté a odnesené preč. Vidíme, že ani tetrarcha Herodes Antipas nepripúšťal možnosť príchodu nejakej "novej" významnej osoby. Prípadné znovuobjavenie Jána Krstiteľa by nebolo pre Herodesa Antipasa dôvodom na radosť. Verilo sa, že ak sa takýto vodca znovu vráti na svet, tak to preto, aby potrestal nespravodlivosť.

"Tento Herodes totiž nechal zajať Jána a dal ho spútať vo väzení pre Herodiadu, ženu svojho brata Filipa, lebo sa s ňou oženil" - V texte je použité to isté sloveso "poslať", ako keď Ježiš "poslal" svojich učeníkov na misiu. Ježiš poslal svojich, aby prinášali život; Herodes Antipas poslal svojich, aby priniesli smrť. Jána nechal zajať, spútať a uväzniť. Presne ten istý osud neskôr čaká aj na Ježiša; aj On bude nespravodlivo zajatý, spútaný a uväznený.

Herodes Antipas sa rozviedol so svojou prvou manželkou Phasaelis, ktorá bola dcérou nabatejského kráľa Areta IV. Za druhú manželku si zobral Herodias (Herodiadu). Herodiada bola dcérou Aristobula a Miriam I. (Mariamné I.), a tak bola vnučkou jeho otca Herodesa Veľkého. Jej prvým manželom bol Herodes Filip I. (opustila ho s dcérou Salome), opäť syn Herodesa Veľkého a Miriam II. (Mariamné II.), a tak nevlastný brat Herodiadinho otca Aristobula. Herodes Antipas si teda zobral za manželku dcéru svojho nevlastného brata Aristobula a zároveň manželku svojho nevlastného brata Herodesa Filipa I. Herodes Veľký mal ešte ďalšieho syna Filipa (Herodes Filip II. splodený so ženou Kleopatrou z Jeruzalema), ktorý sa tiež stal tetrarchom, a tak vzniká z toho chaos, o ktorého Filipa sa v skutočnosti jednalo. Evanjelista Lukáš si bol pravdepodobne vedomý tejto možnej zámeny osôb, preto radšej meno Filip vynecháva (por. Lk 3,19).

"Ján totiž hovoril Herodesovi: ´Nie je dovolené, aby si mal ženu svojho brata" - Ján Krstiteľ nevyčítal Herodesovi manželský rozvod či polygamiu (mnohoženstvo), ale sobáš s rozvedenou manželkou svojho (nevlastného) brata, čo bolo porušením židovského zákona o rozvode (por. Lv 18,16; 20,21). Výnimku tvoril iba prípad, ak by brat zomrel a nezanechal by syna (Dt 25,5-10). Herodesov brat však bol stále nažive. Zakázaný bol nielen sobáš s manželkou brata, ale aj s neterou (s dcérou brata). Ján sa teda rázne zasadil za dodržiavanie zákona aj na tých najvyšších miestach.

"Herodias sa naňho hnevala a chcela ho zabiť, ale nemohla" - Jánovo väznenie zrejme trvalo dlhšiu dobu (por. Mt 11,2). Z kontextu sa dá usúdiť, že to bola ochranná väzba, do ktorej ho vzal Herodes, aby Jána zachránil, aby sa vyhol priamym úkladom Herodiady, ktorá hľadala cestu, ako ho zabiť. Herodias je tu vykreslená ako pomstychtivá a zlá žena. Pred takouto zlou ženou varuje Sir 25,17 (má znetvorenú tvár ako medvedica). Herodias nám pripomína ženu Jezabel, ktorá si (neúspešne) zaumienila zavraždiť Eliáša (por. 1 Kr 19,2). Aj Eliáš rázne vystupuje pred kráľov, aby ich karhal. Herodias mala podobné meno ako Herodes a podobná mu bola aj v krutosti a v surovosti voči iným ľuďom.   

"Herodes si totiž ctil Jána, lebo vedel, že (je) to muž spravodlivý a svätý, a chránil ho, a keď ho počul, býval veľmi zmätený, ale rád ho počúval" - Doslova mal z neho "fóbiu". Herodes je vzor človeka, ktorý sa nechce za žiadnu cenu zmeniť a siahnuť na svoje pohodlie. Panovník rád počúval svojho väzňa, hoci ho uvádzal do rozpakov a prebúdzal v ňom pocity viny a potreby zmeny zmýšľania. Zdá sa, že Herodes si Jána volal často k sebe, hoci tie stretnutia boli pre neho nepríjemné. Herodes Antipas bol očarovaný nevídanou silou osobnosti, priamosťou, otvorenosťou a nebojácnosťou Jána Krstiteľa, a preto ho mal v úcte. Označenie ako "muž spravodlivý" vyjadruje Jánovu vernosť a nábožnosť. "Muž svätý" poukazuje na jeho prorockú úlohu ako Božieho muža. Strach a bázeň pred Jánovou osobnosťou vedú Herodesa k nezvyčajnému konaniu; namiesto toho, aby sa ho zbavil, rozhodol sa ho chrániť.

"Keď prišiel vhodný deň, (teda) keď Herodes na svoje narodeniny usporiadal hostinu pre svojich dvoranov, vysokých dôstojníkov a popredných (mužov) Galiley" - Marek neuvádza, kde sa oslava narodenín (gr. genezia) konala, no malo by ísť o Machaerus (Macheront), pevnosť (110x60 m) na juhu krajiny, ktorú dal postaviť ešte Herodes Veľký a ktorá zohrávala dôležitú obrannú úlohu aj za vlády Herodesa Antipasa. Hoci Herodes Antipas mal svoje sídlo na severe v meste Tiberias, pre hroziace nebezpečenstvo útoku od kráľa Areta IV. (mal jeho dcéru za prvú manželku) musel byť i v čase svojich narodenín "na bojisku" v južnej časti územia. Skupinu "dvoranov" tvoril úzky kruh mužov Herodesovej vlády. Vysokí dôstojníci (doslova "vodcovia tisíc vojakov) boli čosi ako vojenskí generáli. Tretiu pozvanú skupinu tvorili poprední muži Galiley. Boli to vážení, uznávaní muži, pravdepodobne náboženská aristokracia. Poradie skupín je netypické, ale odzrkadľuje charakter Herodesovej hostiny; náboženské autority sú až za politickými, vládnymi a vojenskými autoritami. Židia považovali oslavu narodenín za pohanské modlárstvo. Židia narodeniny neoslavovali. Zaujímavé je, že Herodesova oslava nečakane poskytne Herodiade príležitosť, aby konečne uskutočnila svoj vražedný plán. V deň Herodesových narodenín sa Ján "narodil" pre nový život; totálne sa stotožnil s tým, čo iným hlásal a k čomu vyzýval všetkých, i samotného Herodesa. 

"Keď tam vošla dcéra tej Herodiady a zatancovala, zapáčila sa Herodesovi a jeho hosťom. Kráľ povedal dievčaťu: ´Žiadaj odo mňa, čokoľvek chceš, a dám ti (to)´" - Herodes Antipas mal dcéru Herodias (volala sa teda rovnako ako jej matka Herodias), ale historik Jozef Flávius uvádza, že meno tancujúcej dievčiny bolo Salome. Salome nebola dcérou Herodesa Antipasa, ale jeho brata Herodesa Filipa I. (hoci to nie je isté). Vystúpenie princeznej Salome pred opitými mužmi nemá v staroveku obdobu. Zabávať tancom mužov pri jedle bolo záležitosťou prostitútok a žien ľahkých mravov. Sloveso "zapáčiť sa" sa v podobných textoch používalo na označenie sexuálneho rozrušenia alebo uspokojenia (por. Gn 19,8; Sdc 14,1.3.7; atď.). Z textu nevyplýva, či niekto dievča k tancu vyzval alebo sa k tomu odhodlala sama od seba. Pokojne mohlo ísť aj sexuálne využívanie dievčaťa, dokonca princeznej, čo by poukazovalo na skutočnosť, akí boli zvrhlí, na akej nízkej morálnej úrovni žili a akú povesť mal dvor vladára Herodesa.   

"Aj jej (dôrazne) prisahal: ´Čokoľvek budeš žiadať odo mňa, dám ti až do polovice môjho kráľovstva´" - Menší hriech prísahy donútil Herodesa Antipasa vykonať väčší hriech vraždy. Je to ukážka, ako veľmi a jednoducho sa znásobí zlo, na začiatku ktorého je možno iba nerozvážne vyrieknuté slovo. Dievčaťom očarený Herodes Antipas sľubuje polovicu svojho kráľovstva. Od Ríma závislý tetrarcha sa sám prezentuje ako nezávislý kráľ, čo je odvážne a nerozumné. Vážnosť svojho sľubu podkladá prísahou. Aj kráľ Asuer sľúbil kráľovnej Ester polovicu svojho kráľovstva (Est 5,3), čo vyjadrovalo ochotu darovať maximum zo svojej moci a majetku. 

"Vyjdúc povedala svojej matke: ´Čo si mám žiadať?´ Ona povedala: ´Hlavu Jána Krstiteľa´" - Dievča vošlo a teraz vychádza von a radí sa so svojou matkou: "Čo si mám žiadať pre seba?" Kráľ jej nerozvážne odovzdal polovicu svojej moci a už je závislý od jej rozhodnutia. Dievča bolo vychovávané matkou, ktorá sama bola cudzoložnica a ktorá v tejto chvíli ukázala svoje zverské zmýšľanie a nenávisť voči pravde. Dievča tancuje, zabáva, ale jej matka sa v tej istej chvíli stáva, uprostred pôžitkov mužov, brutálnou a nemilosrdnou. Dievča prinúti, aby si nevyžiadala ponúknutú moc a veľké majetky, ale vraždu nevinného muža, ktorého odrezanú hlavu má držať v rukách ako "odmenu a dar".   

"Hneď náhlivo vošla ku kráľovi a vyžiadala si hovoriac: ´Chcem, aby si mi okamžite dal na mise hlavu Jána Krstiteľa´" - Po krátkej porade s matkou dievča sa vracia k Herodesovi a už nežiada, ale "prikazuje" mu: "chcem", čím dôrazne nalieha, aby sľub dodržal. Slovom "okamžite" (gr. exantés; exaktne) stupňuje svoju žiadosť a robí ju neodkladnou. Prekvapený Herodes nemôže odložiť vec na inokedy a musí konať okamžite. Najneskôr behom hodiny bol Ján popravený. Misou, na ktorej mala byť uložená odrezaná hlava, sa rozumie plochý podnos, ktorý sa používal na servírovanie jedla.  

"Kráľ, hoci sa veľmi zarmútil, pre prísahu a pre hostí ju nechcel odmietnuť" - Doslova "pre prísahy". Kráľov postoj sa voči Jánovi nezmenil ani v stave uvoľnenia a opojenosti. Zarmútil sa, hlboko sa zarmútil, čím dokazuje, že Jána mal skutočne v osobitej úcte. Žiaľ, nerozumnými slovami, sám sa postavil proti sebe i proti Jánovi. Kráľ sa cíti vinný, pre nezriadenú lásku k zlomyseľnej žene upadol do ďalšieho nespravodlivého zločinu, zatiaľ čo Ján v tej chvíli získava víťaznú "kráľovskú korunu" mučeníctva.  

"Kráľ hneď poslal kata a prikázal priniesť jeho hlavu. A (on) odišiel a sťal ho vo väzení" - Katom bol Herodesov osobný strážca, ktorý podobné špinavé práce vykonával pravidelne. Proces popravy bol krátky a rýchly. Ján pravdepodobne nedostal žiadne vysvetlenie, nestihol povedať žiadne posledné slová; Ján sa už k slovu nedostáva.

"Jeho hlavu priniesol na mise a dal ju dievčaťu a dievča ju dalo svojej matke" - Umlčaná hlava putuje cez ruky zakrvaveného kata k dievčine a cez ňu k jej urazenej matke, ktorá si ju tak žiadostivo želala. Hlava na mise slúžila ako nespochybniteľný dôkaz jeho usmrtenia, čím sa na pokraj vybičovaná pomstychtivosť Herodiady mohla utíšiť. Hoci opis "vyzdvihuje" úkladné konanie nenávisťou naplnenej ženy, hlavnou myšlienkou celého textu je predovšetkým predstavenie mučeníctva Jána Krstiteľa. Zdanlivé víťazstvo zla nemôže pomýliť čitateľa. Podobná nespravodlivá smrť nevinného muža sa čoskoro zopakuje na Veľkú Noc v Jeruzaleme. Rímsky prokurátor Pontský Pilát tiež zostal pri Ježišovi v rozpakoch ako Herodes pri Jánovi Krstiteľovi. Aj Pilát, prichytený pri podobnej zbabelosti, nakoniec predsa len odsúdil nevinného Ježiša na smrť ukrižovaním. Krutej Herodiade sú podobní židovskí predstavení, zákonníci a kňazi, ktorí zaslepene a zo závisti žiadali Ježišovu smrť a na nič iné ani nemysleli. Rovnako aj davy, ktoré sa len tupo prizerali, v obidvoch prípadoch neurobili nič pre záchranu nevinného človeka, ba neskôr kričia: "Ukrižuj ho!" Čitateľ evanjelia však nakoniec pochopí, že krutí ľudia s mocou či smrť sama už nikdy a nad nikým nebudú mať posledné slovo. Ak sa už na počiatku uvažovalo nad Jánovým zmŕtvychvstaním, na konci sa táto možnosť stala skutočnosť a po troch dňoch Ježiš slávne vstal z mŕtvych ako večný víťaz.

"Keď sa (o tom) dopočuli jeho učeníci, prišli a vzali jeho mŕtvolu a uložili ju do hrobu" - Uloženie mŕtveho tela Jána Krstiteľa do hrobu nás navádza pomyslieť hneď aj na Ježiša, ktorého zabité telo takisto uložili do hrobu. Je to okamih posledného lúčenia, ale niet v ňom beznádeje a zúfalstva. Jozef Flávius tvrdí, že Ján bol pochovaný v palestínskom mestečku Sebaste (Sebastia), čiže v Samárii. Počas vlády cisára Juliána pohania, z nenávisti voči kresťanom, zničili Jánovu hrobku, jeho kosti rozhádzali po poliach, ktoré potom pozbierali, spálili a popol znovu rozprášili po poliach, aby z pamiatky na svätého muža Jána Krstiteľa nič nezostalo. Chuť totálne zničiť jeho osobu teda pokračovala ďalej.

Identifikácia Ježiša s Jánom Krstiteľom, s prorokom Eliášom alebo s jedným z dávnych prorokov dáva Ježišovi "nálepku" veľkej a významnej osobnosti, muža svätého a spravodlivého, ale zatiaľ stále nie Božieho Syna. Úplná identita Ježiša Krista bude odhalená až pri lámaní chleba. Mocným a vladárom tohto sveta bude Ježiš, Jeho učeníci a všetci, ktorí sa k Nemu prihlásia, na prekážku, budú nepohodlnými osobami. No i tak zvíťazí Božia, nie ľudská moc. Ján bol dôležitou osobou v Božom pláne ako muž, ktorý nám káže najprv "urovnať a pripraviť chodníky" pre Ježiša. Skutočný hlásateľ Ježiša Krista musí už vopred rátať s nepochopením, s neprijatím, s prenasledovaním, s utrpením, s mučeníctvom. Snaha umlčať Jána Krstiteľa, Ježiša, jeho učeníkov, apoštolov, aj dnešná snaha umlčať Cirkev, nás má povzbudiť nie k strachu, ale k odvahe. Človek vydávajúci svedectvo (svedok) sa po grécky povie "martyr", čiže "mučeník". Kto nájde a pochopí Ježiša Krista, svedčí o Ňom do smrti i za cenu života.