Biblická hodina č. 31

Božie milosrdenstvo a Božia spravodlivosť – II.

Pápež František vyhlásil 8.12.2015 mimoriadny Svätý rok milosrdenstva, ktorý sa skončí 20.11.2016. Pápež k tomu povedal: „Chcem, aby sa slávenie svätého roka pre všetkých veriacich stalo opravdivým momentom stretnutia s Božím milosrdenstvom. ... Mojou túžbou je, aby bolo jubileum živým zakúsením Otcovej blízkosti, bezprostredným, priam rukolapným dotykom s jeho nežnosťou, ktorý upevní vieru každého veriaceho a urobí jeho svedectvo účinnejším.“ Je nevyhnutné urobiť všetko preto, aby sme Božie milosrdenstvo najprv správne pochopili a potom si ho, podľa vôle pápeža, aj naplno užívali. Pápež František k téme dodáva: „Milosrdenstvo je vždy väčšie ako hriech a nik nemôže klásť hranice Božej odpúšťajúcej láske!“

Boh spravodlivý a milosrdný – vo svojej katechéze z 3. februára 2O16 pápež František povedal: „Sväté písmo nám predstavuje Boha ako nekonečné milosrdenstvo, ale aj ako dokonalú spravodlivosť. Ako zladiť tieto dve veci? Mohlo by sa zdať, že sú to dve veci, ktoré si protirečia; v skutočnosti to tak nie je, lebo je to práve milosrdenstvo Boha, ktoré vedie k naplneniu pravej spravodlivosti. Práve Božie milosrdenstvo privádza k naplneniu pravú spravodlivosť. Avšak o akú spravodlivosť ide? Ak myslíme na vykonávanie zákonnej spravodlivosti, vidíme, že ten, kto sa pokladá za obeť bezprávia, obracia sa na sudcu na súde a žiada, aby mu bola vykonaná spravodlivosť. Ide o retribučnú spravodlivosť, ktorá ukladá vinníkovi trest podľa toho princípu, že každému musí byť dané to, čo mu patrí. Aj Ježiš o tom hovorí v podobenstve o vdove, ktorá prichádzala opakovane za sudcom a prosila ho: «Obráň ma pred mojím protivníkom!» (Lk 18,3). No táto cesta ešte nevedie ku skutočnej spravodlivosti, lebo v skutočnosti nevíťazí nad zlom, len ho jednoducho obmedzuje. Avšak zlo môže byť skutočne premožené, a to jedine tak, že sa naň odpovedá dobrom. Tu je teda ďalší spôsob, ako konať spravodlivosť, ktorú nám Biblia predstavuje ako hlavnú cestu, ktorou treba kráčať. Ide o postup, ktorý sa vyhýba obracaniu sa na súd a požaduje, aby sa obeť obrátila priamo na vinníka, aby ho pozvala k obráteniu, pomáhajúc mu pochopiť, že koná zlo, apelujúc na jeho svedomie. Týmto spôsobom, konečne kajajúc sa a uznávajúc vlastné bezprávie, sa vinník môže otvoriť odpusteniu, ktoré mu poškodený ponúka. A toto je pekné, presvedčiť sa: toto je zlé, lepšie je takto... Srdce sa otvorí odpusteniu, ktoré sa mu ponúka. Toto je spôsob, ako vyriešiť nezhody vo vnútri rodín, vo vzťahoch medzi manželmi či medzi rodičmi a deťmi, kde ten, kto bol urazený, miluje vinníka a túži zachrániť vzťah, ktorý ho viaže k druhému. Nerušme tento vzťah, toto puto. Iste, toto je ťažká cesta. Vyžaduje si to, aby ten, kto utrpel krivdu, bol pripravený odpustiť a aby túžil po spáse a dobre toho, kto ho urazil. Avšak jedine tak môže spravodlivosť zvíťaziť, lebo ak vinník uzná zlo, ktoré vykonal a prestane ho konať, vtedy zlo viac neexistuje a ten, kto bol nespravodlivý sa stáva spravodlivým, lebo je mu odpustené a pomohlo sa mu znovu nájsť cestu dobra. A tu zohráva úlohu práve odpustenie, milosrdenstvo. Takto sa Boh správa voči nám hriešnikom. Pán nám neustále ponúka svoje odpustenie a pomáha nám prijať ho a uvedomiť si naše zlo, aby nás od neho mohol oslobodiť. Lebo Boh nechce naše odsúdenie, ale našu spásu. Boh nechce nikoho odsúdiť! Nikoho! Niekto z vás sa ma môže spýtať: ‚Ale otče, azda si Pilát nezaslúžil odsúdenie? – ‚Nie! Boh chcel zachrániť Piláta aj Judáša, všetkých! On, Pán milosrdenstva, chce zachrániť všetkých!‘ Problém je dovoliť mu vstúpiť do srdca. Všetky slová prorokov sú vášnivou výzvou a výzvou plnou lásky, ktorá hľadá naše obrátenie. Toto sa páči Bohu! A toto je srdce Boha, srdce Otca, ktoré miluje a chce, aby jeho deti žili dobre a v spravodlivosti, a aby tak žili v plnosti a boli šťastní. Srdce Otca, ktorý ide ponad našu obmedzenú predstavu o spravodlivosti, aby sme sa otvorili bezhraničným horizontom jeho milosrdenstva. Srdce otca, ktorý s nami nezaobchádza podľa našich hriechov a neodpláca nám podľa našich vín. A  je to presne srdce otca, ktoré túžime stretnúť, keď ideme na sv. spoveď. Možno nám povie niečo, aby nám pomohol lepšie pochopiť zlo, avšak do spovednice ideme všetci stretnúť otca; otca, aby nám pomohol zmeniť život; otca, aby nám dal silu ísť vpred; otca, aby nám odpustil v mene Boha. A preto byť spovedníkmi je jedna veľmi veľká zodpovednosť, lebo ten syn, tá dcéra, čo prichádza za tebou, chce jedine nájsť otca. A ty, kňaz, ktorý si tam, v spovednici, si tam na mieste Otca, ktorý koná spravodlivosť prostredníctvom svojho milosrdenstva.“

Boh nechce smrť hriešnika – Svätí učitelia duchovného života Božie milosrdenstvo nikdy nespájali iba s konečnou Božou spravodlivosťou a s nádejou v Božiu zhovievavosť pri osobnom súde, hoci tam má Božie milosrdenstvo najprirodzenejšie miesto, tam najviac cítime jeho potrebu, tam sa najviac od Boha očakáva a tam dosahuje aj svoj absolútny vrchol. 

Ani súčasný pápež František, ako sme si prečítali vyššie, nespája Božie milosrdenstvo iba s poslednými vecami. Pre pápeža Františka je Božie milosrdenstvo „najsilnejšie Pánovo posolstvo“, v ktorom človek nájde pravdu o sebe a v pravde o sebe nájde vnútorný pokoj a radosť. V Ježišovej „milosrdnej“ blízkosti sa človek spoznáva v prvom rade ako hriešnik, ktorý si i napriek tomu, v Božom milosrdenstve, môže užívať Božie prijatie, objatie a odpustenie. „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8,1-11). Ježišov zachraňujúci postoj voči cudzoložnici, ktorá podľa „spravodlivosti“ Zákona mala byť bez milosti ukameňovaná, dokazuje fakt, že primárny postoj Boha voči človekovi nie je zaslúžená spravodlivosť a zaslúžené odsúdenie, ale nezaslúžené milosrdenstvo a nezaslúžené odpustenie: „Veď Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil“ (por. Ez 18,32; 33,11).

Milosrdný otec – v podobenstve „O márnotratnom synovi“ (Lk 15, 11-32), sa nachádza akýsi „duchovný“ stred celého Lukášovho evanjelia. Ide nielen o najznámejšie podobenstvo tohto evanjelia, ktoré ostatní evanjelisti neuvádzajú, ale snáď  aj o najkrajšie a najsilnejšie podobenstvo celého Svätého písma. Najmä podľa tohto príbehu môžeme Lukášovo evanjelium nazvať „Evanjeliom Božieho milosrdenstva“. Skutočným hlavným hrdinom podobenstva nie je „márnotratný syn“, ale jeho otec. Preto by sa podobenstvo malo skôr nazývať podobenstvom „O milosrdnom otcovi“.

Mladší syn – Podobenstvo najprv opisuje „cestu slobody“ mladšieho syna, ako sa otvoril pre cestu hriechu, ako ušiel od otca, ktorého otcovskú blízkosť a starostlivosť považoval za brzdu a prekážku svojej slobody a túžby po šťastí. Keď si mladík po čase hýrenia uvedomil, čo svojím konaním „stratil“ a čo „získal“,  rozhodol sa pre „cestu návratu“ k svojmu otcovi. Mladík vedel, že za chyby sa platí, ale poznal svojho otca, poznal jeho „otvorené“ srdce. Pokorne očakával to, čo mu „spravodlivo“ patrí, a preto bol pripravený poprosiť svojho otca o posledné miesto v domácnosti. No i tak sa vracal domov istý, že sa nevracia zbytočne, že ho otec neodbije, nevyhodí, nepohrdne ním, hoci má na to plné právo. Otec, len čo v diaľke zbadal svoje dieťa, ukázal sa oveľa dobrotivejší a milosrdnejší, ako mladší syn predpokladal. Hneď mu odpustil všetky zlyhania, nežiadal vynáhradu premárneného majetku, ba zabil vykŕmené teľa na oslavu, na ktorú mu obliekol najlepšie šaty (bola to v podstate „svadobná hostina“). je tu dokonale opísaný nielen vnútorný stav hriešnika, jeho oklamaná a nespokojná psychika, ale aj praktický spôsob, ako sa hriešnik bez obáv môže vrátiť k životu s Bohom Otcom. Podľa tohto podobenstva Cirkev zostavila aj obrad sviatosti pokánia, čiže postup sv. spovede: dôkladné spytovanie svedomia, úprimné vyznanie všetkých hriechov, opravdivá ľútosť, milosrdné rozhrešenie a odpustenie všetkých hriechov a nakoniec kajúce zadosťučinenie, čiže nový začiatok s Otcom.

Starší syn – Podobenstvo „o márnotratnom synovi“ je v skutočnosti „dvojpodobenstvo“; obsahuje v sebe dva životné príbehy dvoch synov. Ten prvý končí šťastne, ale druhý príbeh „o staršom synovi“ končí v nepochopení, v neprijatí otcovho „milosrdenstva“ voči mladšiemu synovi, ktorý si také „bezbrehé prijatie“ ničím nezaslúžil. Otcovu „neľudskú“ dobrotu považoval za neférovú, nespravodlivú voči sebe, čo sa nikdy ničím voči otcovi neprevinil. Nie je jasné, či sa starší syn nakoniec predsa len zmieril so svojím otcom a svojím mladším bratom alebo nie. Je možné, že jeho srdce i napriek neúnavnej snahe otca zostalo zatvrdnuté. Ježiš podobný „pocit Božej nespravodlivosti“ vykresľuje aj inde: „Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?“ (por. Podobenstvo o robotníkoch vo vinici, Mt 20, 1-16). Príbeh zostáva otvorený možno aj preto, že bol adresovaný farizejom a zákonníkom, ktorí podobne ako „starší syn“ automaticky opovrhovali hriešnikmi, boli voči nim „spravodlivo“ nemilosrdní, slúžili Bohu zdanlivo dokonale a spravodlivo, ale bez lásky, pokoja a vnútornej radosti. Ježiš napriek tomu ani im, – „starším synom“, – neodmieta „návrat domov“, veľkodušné a ničím nezaslúžené odpustenie, aj ich pozýva k pokornému obráteniu srdca a k nájdeniu pravej a čistej radosti v Božej láske a dobrotivosti.

Božie milosrdenstvo = Božia starostlivosť

Božie milosrdenstvo niektorí svätci, napr. sv. Don Bosco, nespájali až tak s Božou spravodlivosťou, ale s Božou starostlivosťou. Božie milosrdenstvo priamo stotožňovali s Božou prozreteľnosťou, s Božou starostlivosťou o človeka. Svätí svoj život založili na nezlomnej dôvere a istote, že Boh sa nikdy o človeka neprestáva starať práve preto, lebo je nekonečne milosrdný voči všetkým, ale predovšetkým voči hriešnikom, čiže predovšetkým voči tým, čo si „odpustenie a záchranu“ nezaslúžia a skôr by si „zaslúžili“ odsúdenie a trest. Božia milosť, vyplývajúca z Božej dobroty, je ako reťaz. Prvé ohnivko je spojené s ostatnými ohnivkami. Ak človek prijme prvé ohnivko, ak prijme ponuku pokorného obrátenia a zvolí si milosrdného Boha za „otca“, môže si byť istý, že dostane aj všetky ďalšie milosti a dary potrebné pre telo i pre dušu. Človek si nič nezaslúži svojimi skutkami, ale je to „odmena“, ktorú Boh Otec dáva deťom, ktoré stále sú doma alebo ktoré sa vrátia „domov“ z „márnotratného“ života vo svete.

Odkiaľ je potom zlo?

Je tu však námietka. Ak je Boh všemohúci a milosrdný Otec, ak sa stará o všetky svoje deti, prečo potom jestvuje zlo? Je to bolestná a tajomná skutočnosť, s ktorou sa nevieme zmieriť a v ktorej staviame seba proti Bohu a Boha proti nám. Naša viera i napriek silnej potrebe nepodáva očakávanú vyčerpávajúcu odpoveď, ale skôr ponúka svetlo a silu trpiacemu v hodine bolesti a utrpenia. „Boh neodoberá bremená, ale posilňuje ramená“, ako hovorí ľudová múdrosť. Utrpenie a bolesť bolo, je a navždy zostane pre nás ďalším druhom tajomstva. Tu je i napriek tomu šesť „svetielok“ do našich nejasností a pochybností:  

1. Božia láska nie je taká istá ako ľudská – „Boh je láska“ (1 JN 4,8), ktorá je ako „stravujúci oheň“ (Hebr 12,29). V horiacom kre na vrchu Horeb sa Boh Mojžišovi zjavil ako oheň (Ex 3,1-6). Ježiš povedal: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ (Lk 12,49). Na Turíce sa Boh zjavil akoby ohnivé jazyky (Sk 2,3). Cez sv. Margitu Máriu Alacoque (1647-1690) sám Ježiš povedal: „Moje Božské Srdce horí takou láskou k ľuďom, že plamene tohto ohňa už v ňom nemôžu nikdy vyhasnúť“. To, čo nás „chráni“ od toho, aby nás božia láska celkom „nespálila“, je naše telo. Keď človek zomrie, zrazu na nachádza v ohni Božej lásky a už nemá šancu prežiť, ak sám nie je ohňom, ak nesplynie s Bohom. Stačí, ak budeme iba maličkým plamienkom. Do obrovského ohňa, do slnka Božej lásky, môže vstúpiť bez toho, aby zahynul, iba ten, kto sa v živote naučil milovať, odpúšťať, kto sa očistil od sebectva a hriechu. Boh sa vždy stará o človeka s láskou a s múdrosťou. Všetko, čo sa v našom živote udeje, - aj to ťažké, aj to hriešne, - má nás nejakým spôsobom pripraviť na to, čo ešte len príde. Boh má celkom iné videnie ako my. Jeho perspektíva je naša večnosť, ktorá je v náručí Jeho lásky. Naša túžba po láske bude určite uspokojená viac, ako si teraz vieme predstaviť. Samozrejme, že je ťažké tieto pravdy o budúcnosti hovoriť tomu, čo teraz trpí veľkú bolesť. Boh má teda pre nás dve správy: jednu dobrú a jednu zlú. Dobrá je, že: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2,8). A zlá je tá, že nikto, kto si nechá v sebe oheň hnevu, nenávisti, neodpustenia, tam nemôže vojsť. Nie je možné spojiť oheň s vodou, ani lásku s nenávisťou a s neodpustením.
2. Pochybnosti o Božej láske kvôli ťažkostiam života sú pokušením od zlého – Ježiš „podobný nám vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4,15) bol pokúšaný v myšlienkach, v túžbach, v potrebách a v pocitoch. Fakt, že človek má nenaplnené potreby, to ešte vôbec neznamená, že nie je dostatočne milovaný. Ježiš nám ukázal, obzvlášť svojou smrťou na kríži, že všetko, čo mu Satan ponúkal a navrhoval, bolo klamstvo. Človek môže byť hladný, smädný, v nebezpečenstve či celkom bezmocný; napriek tomu je milovaným Božím Synom! Ježiš nemal žiadne „nadprirodzené“ výhody, ani svätí, ani pápeži! Aj pápež Ján Pavol II. bol 13-krát v nemocnici. V tomto spočíva často naše pokušenie. Myslíme si, že keby nás Boh skutočne miloval, nedopustil by, aby na nás prišla skúška či nešťastie. A keby veriaci boli chránení pred chorobami, nehodami a nešťastiami, celý svet by sa už dávno obrátil a všetky problémy by sa dávno vyriešili; všetci by boli veriaci. Všetko sú to len pokušenia Zlého. „Výhody a dobrodenia“ kresťanskej viery sú niekde celkom inde.
3. Boh chce, aby človek bol a zostal slobodný – K láske nie je možné nikoho prinútiť. Boh necháva človekovi takú slobodu, že môže všetko, môže škodiť, ničiť, klamať, kradnúť, môže aj zabíjať, dokonca aj samotného Božieho Syna! Ak Boh Otec nezasiahol na Golgote, čo viac potrebujeme? Aj príroda dostala od Stvoriteľa zákony, ale aj svoju slobodu, preto existujú lavíny, zemetrasenia, cunami, a pod., hoci mnohokrát sa jedná skôr o následok zlého vzťahu a zaobchádzania človeka s prírodou. Žiť na tejto zemi je vždy viac nebezpečné ako bezpečné, lebo príroda, ľudia, stavby, všetko nás môže kedykoľvek ohroziť i zabiť. Boh nezostal niekde „vonku v bezpečí“. Sám prišiel k nám a na vlastnej koži zakúsil, že byť človekom žijúcim na zemi je zároveň mať aj emocionálne a fyzické bolesti. Mnohí cítia hnev voči Bohu, keď im ľudia robia zle. Ak by mal Boh zabrániť zlu, musel rázne vstupovať stvoreniam do slobody alebo im ju rovno vziať a to nechce.
4. Božia vôľa je život. Boh nikdy nechcel, aby sme trpeli – „Opustil ma manžel; musím to prijať ako Božiu vôľu!“ Nie, to nie je Božia vôľa! To by Boh nikdy nechcel! Božia vôľa je, aby sa manžel vrátil a bol verným manželom. Len moslimovia veria, že všetko, čo sa udeje, je Božia vôľa – „Insha´Allah“. Božia vôľa je, aby sme sa milovali, aby sme si odpúšťali. Denne sa modlíme: „Buď tvoja vôľa ako v nebi, tak i na zemi!“ a modlíme sa to denne práve preto, lebo žiaľ sa veľmi často deje niečo, čo je v rozpore s Božou vôľou. A čo choroby? A či vari Boh chce, aby niekto ochorel? Človek je však slobodný a zodpovedný a takmer všetky (ak aj nie všetky) choroby sú dôsledkom rôznych predošlých ľudských rozhodnutí, myšlienok a činov. Nikdy nebola Božia vôľa niečo, čo je proti človekovi a proti životu.
5. Pôsobenie Satana – Ak je tu niekto, kto si naozaj želá ľudské utrpenie, tak je to Zlý. My ani nevieme, koľko utrpenia je spôsobené priamo alebo nepriamo týmto „nepriateľom“, ktorý „cez noc zasieva medzi pšenicu kúkoľ“ (Mt 13, 25). Nie je to iba „noc“ dňa, ale predovšetkým „noc“ v duši človeka, kedy sa vie a dokáže dokonale skrývať. Preto sa v modlitbe Otčenáš opäť denne modlíme: „Zbav nás Zlého“. „Otec lži“ pôsobí všade tam, kde ľudia stratia pravdu a klamú. Takmer všetko utrpenie, osobné či spoločenské, je spôsobené slobodným človekom, ktorý zlyhal, predovšetkým v pokušení pýchy; konkrétne v pýche života, že sám by rád bol na mieste „všemohúceho“ Boha alebo v pýche rozumu, že si vytvoril vlastné, „slobodné“ predstavy o Bohu a verí im ako pravde.
6. Boh je celkom iný, ako sú naše predstavy – Za otázkou: „prečo Boh dopúšťa zlo?“, ak nás táto otázka znechucuje, zarmucuje, či dokonca hnevá a popudzuje k odporu, sa skrýva falošná predstava o Bohu. Sv. Tomáš Akvinský hovorí, že „to, čo sa hovorí o Bohu, je viac nesprávne ako správne.“ Nie je možné, aby sme my, stvorenia, dokázali správne chápať a správne vyjadriť celé tajomstvo Trojjedinného Boha. Je viac toho, čo nevieme o Bohu, ako toho, čo o Ňom vieme. Človek bol stvorený na obraz Boha, a preto si tvorí aj svoju predstavu o Ňom. Problém spočíva v tom, že ten náš podvedomý obraz o Bohu bol formovaný viac ľuďmi ako samotným Bohom. Biblia nás môže veľmi posunúť v poznaní pravdy o Bohu, ale môže sa stať aj prekážkou nášho vzťahu k Nemu. V Božom slove čítame krásne, úžasné výroky, ktoré nám dodávajú dôveru, ale aj také, ktoré nám spôsobujú strach a obavy; napr. slová o Božej pomste. Biblia je jedna obrovská mozaika, ktorá odhaľuje Boží obraz. Každá veta, slovo, výrok je jeden kamienok. Sú tam biele, čierne, svetlé, tmavé kamienky. Poukazovať iba na jeden, to nám neukáže správny obraz o tom, aký v skutočnosti Boh je.       

BOH milosrdný a spravodlivý na kríži – náš osobný kríž

Povedali sme si v minulej biblickej hodine, že „Božia spravodlivosť sa naplno zjavila na dreve kríža“. Ježiš sám je najjasnejším dôkazom, že Boh miluje človeka viac, ako si to človek vôbec dokáže uvedomiť. Pozrime sa teraz na náš osobný kríž. Náš osobný kríž môže pochádzať z nejakého konfliktu, z nezamestnanosti, z choroby, z rodiny, a pod. Kde je živý človek, tam je kríž. Mnoho ľudí kričí k Bohu: „Tebe je všetko možné, tak vezmi odo mňa tento kríž!“. Modlia sa ako sám Ježiš v Getsemanskej záhrade, keď Boží Syn prosil Otca o odňatie „tohto kalicha utrpenia“. nič sa však nestalo, žiadny zázrak, Boh nezasiahol. Možno si povedia aj tú druhú časť Ježišovej modlitby: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ Človek sa však posúva ešte ďalej a začne bojovať s otázkou: „Je to teda pravda, že Boh je dobrý?“ V Ježišových časoch ľudia očakávali od Mesiáša, že im prinesie v prvom rade „politické“ dobrá. Dodnes máme podobné nároky na Božieho Syna, aby nás zázračne chránil a riešil naše pozemské problémy. Je isté, že zázraky existujú a že Boh môže urobiť čokoľvek, čo chce. Je to však iba náš pohľad na dobro. Ľudia od nepamäti chceli, aby Boh bol ku nim dobrý a preto si Ho chceli uzmieriť, udobriť. Človek sa vždy snažil Boha ovplyvňovať, aby ich urobil šťastnými, úspešnými, aby ich netrestal za chyby. Preto vo všetkých náboženstvách existovali a existujú rôzne „obety“, za ktorými však stojí zlá motivácia; strach z trestu akoby Boh bol nebezpečný, alebo presvedčenie, že Boh sa dá presvedčiť, lebo si človek „zaslúži“ „božskú“ náklonnosť za prinesenú obetu. Človek si stále myslí, že čím väčšia bude jeho obeta, tým väčšia je aj šanca na to, že Boh zmení svoj postoj a zasiahne. Aj v Starom zákone nájdeme postoje ľudí, ktorí sa snažia získať osobitnú Božiu priazeň nejakou obetou. Takto zmýšľajúci človek očakáva, že Boh určite zareaguje, že je „povinný“ reagovať, veď si chudák človek zaslúži. Kráľ Šalamún dal pri posviacke chrámu zabiť 22 tisíc kusov dobytka a 120 tisíc oviec v nádeji s celým národom, že im Boh preto otvorí svoje štedré srdce a bude „priateľský“ (1 Kr 8,63). Avšak v deň, keď Ježiš zomrel na kríži, stalo sa niečo nepredstaviteľné; krv tiekla akoby opačným smerom! Nie od nás k Bohu, ale z kríža na zem, od Boha k ľuďom! Ježišova krv nebola vyliata kvôli Bohu, ale kvôli nám, aby človek konečne veril a dôveroval Bohu, aby Ho konečne miloval, ďakoval a chválil, aby svoje srdce konečne otvoril celkom a dokorán, a to nie podľa svojich obmedzených predstáv, v ktorých iba hynie a zatracuje sa. Ježiš vylial svoju krv nie preto, aby sa Boh zmieril s nami, ale preto, aby sme sa my zmierili s Ním: „V Kristovom mene vás prosím – zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5,20)

Mnoho ľudí si osvojilo „ľudovú teológiu“ a myslí si, že Boh má neustálu túžbu trestať ľudí, lebo tak je to spravodlivé a zaslúžia si to; že si ľudia musia odpykať aj Kristovu smrť; že dobre, že je tam Panna Mária, ktorá mu v tom bráni. Čo by to bol za Otec, ktorý potrebuje krv svojho Syna, aby nám odpustil? Či sa mu vari srdce odmäkkčilo až potom, čo uvidel zničeného Syna? Boh nepotrebuje žiadnu „obetu“ a prosbu k tomu, aby bol milosrdný a dobrý. On nám na kríži chcel ukázať, aký hrozný je náš „slobodný“ hriech, aké má následky a ako nás nekonečne miluje. K základu našej viery patrí, že Ježiš zomrel za naše hriechy. To však neznamená, že Boh „potreboval“ Jeho smrť, aby sa v Bohu, vo vzťahu k nám, niečo zmenilo. To my sme potrebovali Jeho smrť na kríži, aby sme konečne my zmenili náš postoj voči nemu, aby sme my konečne pochopili, že Boh je „milostivý, láskavý, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34, 6-7). Už kráľovi Dávidovi Boh odpustil jeho ťažké hriechy cudzoložstva a vraždy, odpustil mu dávno pred Kristovou smrťou a urobil to preto, lebo sa Dávid k Bohu obrátil celým srdcom a úprimne ľutoval svoje konanie. Boh teda nepotreboval Kristovu smrť, ale my. Aj v podobenstve o márnotratnom synovi sme videli Otca, ktorý bez trestu a výčitky odpúšťa mladšiemu synovi, ba pripravuje pre neho hostinu a hudbu s tancom. Starší syn to však nedokázal pochopiť a nezniesol otcovo konanie. Otec sa všemožne snažil o to, aby sa syn „zmieril“ so svojím Otcom, aby prišiel dnu a zabával sa. Nebol to otec, ktorý sa mal „zmieriť“ so svojimi synmi, ale opačne. V srdci otca sa nič nezmenilo, keď jeho syn žil v hriechu. Srdce syna sa však veľmi zmenilo. Pochopme, že Boh je vždy priateľom človeka, a to aj vtedy, keď sa človek stane Jeho nepriateľom! Správa o Božej láske je oveľa hlbšia. Otec nielenže čakal na „obrátenie“ svojich stratených synov, ale do krajiny hriechu, v ktorej jeho deti žili na úrovni svíň, poslal Ježiša (samého seba) so správou: „Vráťte sa domov, nezostaňte tu! Nechcem, aby ste zomreli hladom! Otec doma na vás čaká, ničoho sa nebojte!“ A čo sa stalo? Prišiel, aby márnotratných synov priviedol opäť domov, ale tí ho zabili najhorším možným spôsobom. Teraz už nikto nemôže Bohu povedať: „Ty nevieš, ako je to, keď človek trpí!“ Ježiš z kríža nám hovorí, že napriek tomu, že Boh Otec nezasiahol zázrakom do nášho života, stále sme Jeho milované deti a určite nezahynieme. Dočasná bolesť skončí, príde vzkriesenie a večné šťastie v dome Nebeského Otca. Keď stojíme pevne, s vierou a s dôverou pred či pod krížom a dokážeme sa dobre pozrieť na trpiaceho a umierajúceho Ježiša na kríži, musíme pochopiť, že Boh dal človekovi takú slobodu, že môže všetko, môže zabiť Božieho Syna, môže zabiť milióny nevinných ľudí, môže robiť veľké zlo, môže zabiť i seba samého. Každé vykonané zlo má ďalekosiahle následky na jednotlivcov i spoločenstvo, a to i ďalšie „nevinné“ generácie. To však nie je koniec! Veľký piatok ukazuje, čo dokáže slobodný človek, čoho je schopný, ale veľkonočná nedeľa ukazuje, čo dokáže Boh, ako nekonečne miluje a zachraňuje strateného človeka.

Odpustenie – spracovanie spravodlivého hnevu voči sebe, voči blížnemu a voči bohu. Žitie príkazu lásky – V USA už desaťročia psychológovia a psychoterapeuti skúmajú vplyv odpustenia a neodpustenia na život a na zdravie človeka. Špičková moderná veda dokazuje vo svojich výskumoch, že vedomý či nevedomý hnev, zlosť a nenávisť, sú ako jed vo vnútri človeka, ktorý môže byť príčinou rôznych chorôb, aj smrteľných. Už aj malý odpor a hnev, ktorý sa na počiatku môže prejaviť napr. len nevyjadrenou vnútornou kritikou, môže postupne prerásť k veľkému zlu tela i duše, dokonca môže byť počiatkom zatratenia duše. Po dnešnej biblickej hodine chápeme, prečo nám Boh „prikazuje“ lásku vždy, všade a ku všetkým, i voči nepriateľom. Sám Boh nám dokazuje svoju nekonečnú lásku mnohorakým spôsobom. Boh je láska a nič iné ani nemôže byť. Veľmi potrebujeme živý, hlboký a čistý vzťah s touto Láskou, ktorej obsahom je milosrdenstvo a spravodlivosť.